The Mistress of Rosecliffe (2000) – Milenka z Ružového útesu (Slovenský spisovateľ, 2010) – Paní z Růžového útesu (Alpress, 2002)
Keď lord Randulf Fitz Hugh s manželkou Josselyn odídu do Londýna na korunováciu nového kráľa, na hrade Rosecliffe nechajú svoju dcéru Isolde. Má to byť trest, pretože sa vzbúrila proti otcovmu rozhodnutiu vydať ju za syna jedného zo spojencov. Isolde je presvedčená, že manžela si má nájsť sama a cestu k nemu jej ukáže srdce. Ako dočasná hradná pani si spočiatku počína dobre, no jedného dňa sa dopustí osudnej chyby: povolí vstup do hradu skupinke potulných spevákov vedených mladým mužom, čo sa predstaví ako trubadúr Reevius. Isolde však nemá ani najmenšie tušenie, že tento príťažlivý mládenec je v skutočnosti obávaný waleský rebelant, ktorý prisahal pomstu jej rodičom i jej samej…
Príbeh je veľmi jednoduchý, na rozdiel od predchádzajúcej časti tu nenájdeme žiadne dobrodružstvá či dejové zvraty, všetko sa odohráva na hrade Rosecliffe a je to len o láske (aj keď v závere sa vyrieši aj problém s Rhysovou pomstou). Je to však láska konfliktná, musia sa vyriešiť staré spory, zaľúbenci sa nemôžu priznať k svojim citom, ani sa z ich tešiť. A práve to je zdrojom napätia v knihe, takže aj napriek jednoduchosti príbehu sa nenudíte. Je tu rozhodne viac erotického iskrenia aj samotných ľúbostných scén ako napr. v Rytierovi z Ružového útesu, ale nepôsobí to nevhodne, nechutne a ani z toho človek nemá pocit, že je toho už príliš. Pretože, ako som už povedala, je to o láske, a to zahŕňa aj túžbu, vášeň a trápenie. Keďže mám už odčítané toho pomerne dosť, môžem zodpovedne prehlásiť, že Becnelová rozhodne vie, ako budovať to správne erotické napätie či lásku, ktorej veríte na sto percent.
Okrem Isolde a Rhysa sa streneme aj so známymi postavami z predchádzajúcich dielov, a k nim sa pridáva aj milé zvieratko – psík Cidu. A ako to celé dopadne? Myslíte si, že ináč ako happy endom?
A moje hodnotenie? Na 230 stranách nás autorka prevedie síce len dvoma týždňami života obyvateľov Rosecliffe, ale klobúk dolu, podarilo sa jej to tak, že knihu som – ako hovorí Janka – zhltla ako malinu. Ešte mi zostáva prvý diel, a už teraz viem, že ma nesklame.
Pozn: originálny názov možno preložiť aj ako "milenka", aj ako "pani", ale viac sa mi zdá vhodnejší ten český preklad.
Kristína
Úryvok:
Pracovňa hradného pána bola neveľká, ukrytá za ťažkým damaskovým závesom. Musíme sem dať poriadne dvere s okienkom a priezorom a kovovým klopadlom, pomyslela si Isolde. Súkromie a bezpečnosť, to je to, čo pán Rosecliffu potrebuje. Ale teraz jej záves vyhovoval – pritajila sa za ním a nastražila uši.
„Kedy bude korunovácia?“ začula zvnútra otcov hlas.
„V polovici decembra vo Westminsterskom opátstve,“ odvetil neznámy mužský hlas. „Ale ešte predtým vojvoda zasadne so svojimi vazalmi a prijme od nich osobnú prísahu vernosti. Najlepšie bude, ak sa vydáte na cestu už v najbližších dňoch.“
„Tak skoro!“ To sa ozvala Isoldina matka. „Rand, ani nestihnem nič pripraviť…“
„Drahá Josselyn,“ tíšil ju manžel. „Nemáš čo pripravovať. Zabalíš nám len to najpotrebnejšie a vyrazíme.“
„Ale čo s dievčatami? A čo s Gavinom? Práve keď je v Ludlowe…“
„Pošleme poňho posla, príde za nami do Londýna.“
Londýn.
Isolde pri zvuku toho mena stuhla. Všetci pôjdu do Londýna? Na korunováciu? A potom si uvedomila, čo to znamená. Henricha, vojvodu z Normandie, pomerne nedávno menovali za následníka kráľa Štefana. Ak ho idú korunovať, starý panovník umrel.
Znovu sa ozval otcov hlas: „Možno tam príde môj brat John, veď hrad Aslin nie je veľmi ďaleko od Londýna. A ak sa ukáže aj Halyard, môžem s ním hovoriť o Isolde.“
Jeho dcéra, stále ukrytá za závesom, smutne zvesila plecia. So strýkom sa ešte nevidela a výlet do Londýna pokladala za lákavé dobrodružstvo. Ale netešila sa naň, ak výsledkom má byť jej sobáš s Mortimerom, najstarším synom lorda Halyarda.
Bez rozmyslu trhla závesom a vbehla do pracovne. Uprelo sa na ňu niekoľko párov očí. Stáli tam nielen jej rodičia, ale aj dvaja neznámi muži a spolu s nimi kapitán hradnej stráže Osborn a správca Odo.
„Isolde,“ karhavo zvýšila hlas jej matka.
Otec si ju premeral prísnym pohľadom. „Dcéra moja, iste vidíš, že som zaneprázdnený. Počkaj ma v sále.“
„Otec, ja sa nechcem vydať za Mortimera!“ zvolala. „Sám do dobre vieš!“
Nastalo trápne ticho, no Isolde neustúpila. Rozochvene sa nadýchla. „Dobre, počkám ťa vonku. Ale nikdy nepristanem na taký hlúpy plán.“
Ktosi ticho zhíkol – toľká drzosť voči hradnému pánovi, obávanému Randulfovi Fitzovi Hughovi! Isolde sa len zvrtla a vybehla z miestnosti. V hrôze zabudla na kaplnku aj na fresku, na návrh kríža, ktorý mala stále pripravený v rukáve. V hlave sa jej usídlila jediná myšlienka: naozaj ju chcú vydať za to chudorľavé chlapčisko, navyše protivného horenosa!
Ponevierala sa v sále; vedela, že otec ju náročky necháva dlho čakať. Až keď poslovia konečne odišli, bezmála znovu vbehla do jeho pracovne. Napokon však zaťala zuby, sadla si na chodbe a rozochvene si obhrýzala nechty.
Konečne z miestnosti vyšla aj matka a vykročila rovno k nej. „Ešte stále nevieš, ako sa treba rozprávať s otcom?“ šepla Josselyn. „Ten hlúpy výbuch ti nepomohol, práve naopak.“
„A čo mám robiť? Otec ma vôbec nepočúva!“ zúfalo zvolala Isolde.
„A ty počúvaš? Koľkokrát som ti povedala, že nedopustím, aby moje deti sobášil proti ich vôli? No? Koľkokrát?“
„Dobre, mama, ale…“
„Viem, neveríš mi. Ach, drahá moja Isolde! Budú vari aj Gavin, Gwen a Elyssa rovnako zaťatí ako ty?“
Isolde sklonila hlavu a pozrela si na zopnuté ruky. Neprítomne si oškrabkávala farbu z prstov. „Hnevá sa otec?“ šepla.
„O tom nepochybuj. Ale máš šťastie, že dnes dostal dobrú správu: po devätnástich rokoch budeme mať konečne jediného a nespochybniteľného panovníka. Na jedno ťa však upozorním – tvoj ostrý jazyk ho práve presvedčil, že veľmi potrebuješ manžela, aby ťa skrotil.“
„Mňa má niekto skrotiť? Mama, aj teba tvoj manžel skrotil? Mne sa to nezdá.“ Isolde si neskoro zahryzla do jazyka.
Matkina krásna tvár však zmäkla v úsmeve. „Myslím, že ja a tvoj otec sme sa jednoducho našli. On riadi svoje záležitosti a ja svoje. Lenže aj tak som jeho manželka a ty jeho dcéra. Kým mne povoľuje samostatné rozhodovanie, teba chce viesť a vychovávať. Myslím, že ani sám neverí, že by si už zvládla povinnosti manželky a domácej panej. Azda práve preto,“ Josselyn sa uškrnula, „ti za muža vybral Mortimera Halyarda. Je to totiž skôr chlapec než chlap.“
Isolde pokrútila hlavou. „Chceš povedať, že ma plánuje vydať za muža… teda chlapca… ktorý si ani nebude plniť manželské povinnosti?“
Matka sa zasmiala, no potom si k nej sadla a vzala ju za ruku. „Nie, to som nechcela povedať. Aj keď ktovie, možno sa tvoj otec nevie zmieriť s tým, že jeho dcérenku raz niekto pripraví o nevinnosť.“
Isolde to nechápala. Už dávno vedela, ako to býva medzi mužom a ženou, pretože jej matka vždy úprimne odpovedala na všetky otázky spojené s týmito citlivými záležitosťami. „Tak prečo ma vôbec núti do sobáša?“ búrila sa. „Prečo nemôžem zostať slobodná, kým si nenájdem niekoho, kto by oslovil moje srdce?“
Matka pokrútila hlavou. „Isolde, neodvolávaj sa na rozum. Veľmi dobre vieš, že tvoj otec v tejto záležitosti poslúcha len vlastnú prudkosť. Vie, že sa musíš vydať, a zároveň si uvedomuje, že tvoja voľba manžela je pre osud tohto hradu životne dôležitá. No v skutočnosti sa mu tá predstava protiví – a práve preto privítal ponuku lorda Halyarda.“
Isolde si skrížila ruky na prsiach. „Mne je celkom jedno, že Halyardovci majú moc aj peniaze. Mortimera si nevezmem, je to hlúpe chudorľavé decko. Navyše má vyrážky. A vždy keď naňho čo i len pozriem, očervenie ako vlčí mak. Pritom prisahám, že naňho pozerám len zriedka a zakaždým nechtiac.“
Josselyn sa rozosmiala. „Neboj sa, aj on raz dospeje.“
„Dobre, ale neľúbim ho!“
Teraz jej matka zvážnela. „Isteže. To viem.“
Na druhej strane chodby vyzrel spoza závesu Rand. Isolde sa naňho zadívala a na chvíľu ho nevidela ako svojho otca, lež ako matkinho manžela – muža, ktorého si zamilovala a pripútala tá silná a bystrá žena.
Hoci sa Isolde s otcom často škriepila, pravda je, že potrebuje muža ako on. Silného a nežného. Sebavedomého, občas až príliš, no predsa spravodlivého. Muža, ktorý necúvne pred vášňou a láskou.
Odrazu sa ho prestala báť. Vstala. „Možno je tvrdohlavý,“ povedala potichu matke, „no ja nie som o nič mäkšia.“