Deti sú preč. Teraz sme tu len MY
Vychádza príbeh My od Davida Nichollsa, autora bestsellera Jeden deň, ktorý sfilmovali s Anne Hathaway a Jimom Sturgessom. Tentoraz je ústrednou otázkou manželstvo v stredom veku.
Čo s dvadsaťročným manželstvom vedca a maliarky, keď rodinné hniezdo ostane prázdne?
Pomôže mu okružná cesta po Európe?
Alebo je už neskoro?
Douglas Petersen je dosť nevýrazný, uzavretý vedec zažratý do svojej výskumnej práce. Má „celkom fajn tvár, oči, ktoré sú možno láskavé, ale aj najhnedšie, aké pozná, nos ani veľký, ani malý, a úsmev, ktorý fotografov vždy zaskočí“. Za jeho rezervovaným správaním sa však skrýva svojský zmysel pre humor. Vďaka nemu, napočudovanie, presvedčil krásnu Connie, aby s ním išla aj na druhé rande… a nakoniec sa zaňho vydala.
Teraz po vyše dvadsiatich rokoch od svojho prvého bozku žijú šťastne a spokojne na predmestí so svojím náladovým synom Albiem zvaným Vajce, ktorý sa práve chystá na univerzitu.
A odrazu Connie manželovi oznámi, že sa chce rozviesť!
Nemohla si to načasovať horšie. Connie naplánovala mesačnú rodinnú okružnú cestu po európskych mestách v snahe podporiť umelecké sklony svojho potomka a ukázať mu najslávnejšie svetové výtvarné diela. A hoci sa chce s manželom rozísť, tento plán zrušiť nemieni.
Douglas verí, že ak sa výlet uskutoční, azda všetko nakoniec dobre dopadne. Tajne dúfa, že mu to pomôže zachrániť manželstvo a pritom sa aj zblížiť so synom, ktorý mu niekedy pripadá ako cudzí. A tak sa začne jeho odysea od slávnych parížskych múzeí cez amsterdamské ulice a benátske kaviarne až po barcelonské pláže.
Bude to Douglasovo posledné leto v úlohe manžela, alebo nastane okamih, keď sa jeho manželstvo a možno aj celý život zmení?
Novinka My je opäť plná dôvtipu a inteligencie, príjemné čítanie na letné večery. The Telegraph ho označil za „brilantný príbeh lásky ľudí v strednom veku“ a dodáva, že román My je tichá radosť. Jednoduchý príbeh určite osloví mnohé páry, ktoré si zrazu uvedomia, že musia vykročiť na novú romantickú cestu, aby dostalo ich manželstvo opäť šťavu.“
Začítajte sa do novinky My od Davida Nichollsa.
Veľká okružná cesta
Prvá časť
ANGLICKO
Milý zvyk toho druhého spôsobil, že sa jej v kútikoch úst začali vytvárať vrásky, vyzerali celkom ako úvodzovky – akoby všetko, čo povedala, niekto povedal už predtým.
Lorrie Moorová: Agnes z Iowy
1. vlamači
Vlani v lete, krátko predtým, ako mal môj syn odísť na vysokú školu, ma manželka zobudila uprostred noci.
Najprv som si pomyslel, že mnou trasie, lebo sú v dome vlamači. Odkedy sme sa presťahovali na vidiek, budila sa pri každom vrznutí, stone, šuchote. Upokojoval som ju. To sú radiátory, hovoril som jej; to sú trámy, ktoré sa sťahujú alebo rozťahujú; to sú líšky. Áno, líšky, čo ti kradnú laptop, odvrkla, líšky, čo ti berú kľúče od auta, a tak sme chvíľu len ležali a načúvali. Pri posteli sme mali „núdzové tlačidlo“, ale nevedel som si predstaviť, že ho naozaj stlačím, v prípade, že by poplašné zariadenie niekoho vyrušilo – napríklad vlamača.
Nie som veľmi odvážny chlap, nie som ani telesne zdatný, ale v túto konkrétnu noc som sa len pozrel na hodiny – bolo krátko po štvrtej –, vzdychol som si, zívol a zišiel som dolu. Prekročil som nášho zbytočného psa, naboso som chodil z izby do izby, skontroloval som okná a dvere, potom som znova vyšiel hore.
„Všetko je v poriadku,“ oznámil som. „Zrejme to bola len vzduchová bublina vo vodovodnom potrubí.“
„O čom to hovoríš?“ Connie sa posadila.
„Nič sa nedeje. Nikde ani stopy po vlamačoch.“
„Nehovorila som o vlamačoch. Povedala som, že podľa mňa naše manželstvo dospelo ku koncu, Douglas. Myslím, že chcem od teba odísť.“
Chvíľu som len sedel na kraji postele.
„Ale aspoňže to neboli vlamači,“ odvetil som, hoci ani jeden z nás sa neusmieval a v tú noc sme už viac nespali.
2. douglas timothy petersen
Náš syn Albie má v októbri odísť z rodného domu a krátko potom, až prikrátko, odíde aj moja manželka. Tie udalosti sa mi zdali tak úzko späté, až som sa neubránil pomysleniu, že keby bol Albie pokašľal skúšky a musel by ich robiť znova, mohli sme prežiť ešte dobrý rok v manželstve.
Ale prv než vám poviem čosi viac o tejto a iných udalostiach, čo sa stali toho leta, mal by som vám prezradiť čosi o sebe a vykresliť svoj „portrét slovami“. Nemalo by to trvať dlho. Volám sa Douglas Petersen a mám päťdesiatštyri rokov. Vidíte to zaujímavé posledné e v mene Petersen? Hovoria mi, že to musí byť dedičstvo po nejakom škandinávskom prastarom otcovi, hoci som nikdy nebol v Škandinávii a neviem, čo zaujímavé by som o nej mohol povedať. Škandinávci sú tradične príťažliví, srdeční, bezprostrední blondiaci a ja nie som ani jedno z toho. Som Angličan. Moji rodičia, obaja už nebohí, ma vychovávali v Ipswichi; otec bol lekár, mama učiteľka biológie. Meno Douglas som dostal z nostalgickej lásky k hollywoodskemu idolu Douglasovi Fairbanksovi, čo takisto odvádza pozornosť. Za tie dlhé roky sa pokúšali skrátiť mi meno na Doug, Dougie či Doogie. Moja sestra Karen, samozvaná nositeľka „veľkej osobnosti“ Petersenovcov, mi hovorí Dí, Veľký Dí, Díster alebo profesor Dí – tvrdí, že tak by mi hovorili v base –, ale ani jedno z tých mien sa neujalo a stále som Douglas. Zhodou okolností mám stredné meno Timothy, ale nikto ho veľmi nepoužíva. Douglas Timothy Petersen. Som biochemik.
Výzor. Keď som sa zoznámil so svojou manželkou a pociťovali sme povinnosť hovoriť o tvári či osobnosti toho druhého, o tom, čo zbožňujeme jeden na druhom a podobných záležitostiach, raz mi povedala, že mám „celkom fajn tvár“, a keď videla moje sklamanie, rýchlo dodala, že mám „skutočne láskavé oči“, nech už tým chcela povedať čokoľvek. A je to pravda, mám skutočne celkom fajn tvár, oči, ktoré sú možno „láskavé“, ale sú aj najhnedšie, aké poznám, nos ani veľký, ani malý, a úsmev, ktorý fotografov vždy zaskočí. Čo ešte dodať? Raz sa na nejakom večierku rozhovor zvrtol na tému „kto by vás hral vo vašom životopisnom filme“. Všetci sme sa dobre zabávali a nasmiali, keď sme prirovnávali hostí k rozličným filmovým hviezdam a televíznym osobnostiam. Moju manželku Connie ktosi prirovnal k tajomnej európskej herečke, a hoci Connie protestovala, že „ona je priveľmi krásna a oslnivá“, videl som, že jej to zalichotilo. Hra pokračovala, ale keď som prišiel na rad ja, zavládlo ticho. Hostia popíjali víno a klopkali si prstom po brade. Všetci sme si uvedomovali hudbu v pozadí. Zdalo sa, že ja nepripomínam nikoho slávneho, nijakú konkrétnu osobnosť v celých dejinách sveta – čo zrejme znamenalo, že som buď jedinečný, alebo pravý opak. „Kto si dá syr?“ ponúkla nás hostiteľka a rozhovor sa rýchlo zvrtol na výhody Korziky oproti výhodám Sardínie alebo čosi podobné.
V každom prípade mám päťdesiatštyri rokov – nehovoril som to už náhodou? – a mám jedného syna Albieho, ktorý má prezývku „Vajce“. Mám ho veľmi rád, ale niekedy sa na mňa díva s čírym výrazom opovrhnutia, z čoho som taký smutný, že sa ledva zmôžem na slovo. Je mi to naozaj ľúto.
Takže sme úbohá malá rodina a myslím, že každý z nás má niekedy pocit, že naša rodina je až priveľmi malá, a želáme si, aby nás bolo viac, takže údery osudu by sa rozdelili medzi viacerých. Mali sme s Connie aj dcérku Jane, ale zomrela krátko po narodení.
3. parabola
Všeobecne prevláda názor, že mužom vek do istého času pridáva na príťažlivosti. Ak je to pravda, potom ja som už prekročil tú hranicu. „Krémuj sa!“ dohovárala mi Connie krátko po našom zoznámení, ale ja som bol rovnako ochotný krémovať sa, ako si dať potetovať krk, v dôsledku čoho mám teraz pokožku asi ako Jabba the Hutt. Už niekoľko rokov vyzerám v tričku hlúpo, ale usilujem sa udržať v dobrej kondícii. Dávam si záležať na tom, čo jem, aby som nedopadol ako môj otec, ktorý predčasne zomrel na srdcový infarkt. Lekár sa vyjadril, že jeho srdce „v podstate vybuchlo“ – mal som dojem, že to povedal s nenáležitým gustom –, preto sporadicky a rozpačito chodím behať a neviem, čo mám pritom robiť s rukami. Možno by som si ich mal založiť za chrbát. Kedysi som rád hrával s Connie bedminton, hoci ona sa pritom vždy chichotala a robila grimasy, lebo tá hra sa jej zdala „trochu pochabá“. Je to dosť bežný predsudok. Badminton nemá mladistvú hrdosť squashu ani romantický nádych tenisu, ale ešte vždy to je najpopulárnejší raketový šport na svete a jeho najlepší hráči sú svetoví atléti s inštinktmi zabijakov. „Košík môže letieť rýchlosťou vyše tristo kilometrov za hodinu,“ hovoril som Connie, keď sa prehýbala od smiechu pri sieti. „Prestaň sa smiať!“ „Ale má pierka,“ namietla, „a ja sa hanbím búchať do tejto operenej vecičky. To akoby sme sa pokúšali zabiť stehlíka,“ dodala a znova sa rozosmiala.
Čo ešte? Connie mi kúpila na päťdesiatku krásny pretekársky bicykel, na ktorom niekedy jazdím po cestičkách posiatych lístím, kochám sa harmóniou prírody a predstavujem si, čo by s mojím telom urobila zrážka s nákladiakom. Na päťdesiate prvé narodeniny som dostal bežecký dres, na päťdesiate druhé prístroj na strihanie ušných a nosných chlpov – tento predmet ma zároveň desí aj fascinuje, keď mi preniká hlboko do lebky ako malá kosačka na trávu. Podtext všetkých týchto darčekov bol vždy rovnaký: nezostaň na mieste, pokús sa nezostarnúť, neber nič ako samozrejmosť.
Ale nedá sa nič robiť, musím priznať, že som muž v strednom veku. Keď si naťahujem ponožky, musím si sadnúť, keď stojím, fučím, a nepríjemne si uvedomujem svoju prostatu, ktorá mi pripomína orech medzi dvoma polkami zadku. Vždy ma viedli k domnienke, že starnutie je pomalý postupný proces a zakráda sa nenápadne ako ľadovec. Teraz si uvedomujem, že k tomu príde náhle, asi ako keď sa zo strechy domu zosunie lavína snehu.
Z druhej strany moja manželka sa mi v päťdesiatich dvoch rokoch zdá stále rovnako príťažlivá, ako keď som sa s ňou zoznámil. Keby som to povedal nahlas, vyhlásila by: „Douglas, to je len klišé. Nikomu sa nepáčia vrásky ani sivé vlasy.“ Na to by som jej odpovedal: „Ale to nie je nič prekvapujúce. Od prvého dňa, čo sa poznáme, som očakával, že budem pozorovať, ako starneš. Prečo by ma to malo trápiť? Ja ľúbim túto tvár samu osebe, nie tvár dvadsaťosemročnej, tridsaťštyriročnej či štyridsaťtriročnej ženy. Je to táto tvár.“
Možno by ju to potešilo, ale nikdy som sa nedostal k tomu, aby som to vyslovil nahlas. Vždy som predpokladal, že na to je dosť času, a keď som tu teraz sedel o štvrtej ráno na kraji postele, zdalo sa mi, že je možno neskoro.
„Ako dlho si…?“
„Už istý čas.“
„A kedy chceš…?“
„Neviem. Nie tak skoro, až potom, čo Albie odíde z domu. Po lete. V jeseni? V novom roku?“
Nakoniec som zamrmlal: „Smiem sa spýtať prečo?“
