Pokiaľ ide o lásku, vždy existujú pochybnosti, myslí si svetoznámy autor romancí Nicholas Sparks. Zamilovanosť je tou jednoduchou časťou príbehu. Ale urobiť všetko pre to, aby láska odolala rozmanitým životným výzvam, je pre mnohých len prchavým snom. „Ak si však tento príbeh prečítate s rovnakým pocitom zázračnosti, aký som prežíval pri písaní, možno to obnoví vašu vieru v tajomnú silu, ktorou môže láska ovplyvniť ľudské životy,“ dodáva autor.
Určite si spomínate na jeho knihy ako Zápisník jednej lásky, Noci v Rodanthe, Posledná pieseň, Správa vo fľaši, Najdlhšia cesta, V tvojich očiach, či Vo dvojici.
Teraz mu vychádza novinka Kým budeme žiť a dýchať.
Tridsaťšesťročná Hope Andersonová sa ocitla na životnej križovatke. Má šesťročný vzťah s chirurgom s vyhliadkou na sobáš v nedohľadne. A otca, ktorý trpí nevyliečiteľnou Lou Gehrigovou chorobou. Hope sa rozhodne stráviť týždeň na rodinnej chate na Sunset Beach v Severnej Karolíne. Chce ju pripraviť na predaj a premyslieť si dôležité rozhodnutia o svojej budúcnosti.
Tru Walls sa narodil a vyrastal v Zimbabwe, pracuje tu ako sprievodca turistov na safari. Nikdy Severnú Karolínu nenavštívil, až kým ho listom nepozve na stretnutie muž, ktorý vyhlasuje, že je jeho otec. Tru dúfa, že sa mu podarí objasniť niektoré biele miesta matkinej ranej mladosti a oživiť spomienky, ktoré zomreli spolu s ňou.
Keď sa cesty dvoch hlavných hrdinov pretnú, je to elektrizujúce a neuveriteľne silné. Lenže oboch pohltia nasledujúce roky, v ktorých vzájomné city ustúpia iným životným voľbám. Práve tie ničivým spôsobom stavajú proti sebe rodinné povinnosti a osobné šťastie. Náhodné stretnutie sa tak stane skúšobným kameňom života dvoch výrazne rozdielnych osobností, ktorých vzťah prekračuje desaťročia, svetadiely i trpké cesty osudu.
Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Vlado Kobielsky:
Kým budeme žiť a dýchať je nádherný romantický príbeh, aké vie písať len Nicholas Sparks. „Pri čítaní jeho nového románu som cítila obrovský príliv emócií. Perfektne vystavaný príbeh som čítala jedným dychom. Dva úplne rozdielne osudy spojené silným citom a jedna tajomná schránka na osamelej pláži. Vďaka tejto knihe som uverila, že láska sa môže vrátiť aj keď to už vôbec nečakáme,“ hodnotí knihu Lucia Čarná z vydavateľstva Ikar.
Nicholas Sparks je jedným z najobľúbenejších rozprávačov príbehov o láske, autor dvadsiatky románov. Dosiaľ sa vo svete predalo vyše stopäť miliónov výtlačkov jeho kníh, z toho 75 miliónov na americkom trhu. Všetky jeho romány vrátane Troch týždňov s bratom, biografie, ktorú napísal s bratom Micahom, sa zaradili medzi bestsellery v rebríčku New York Times a boli preložené do viac ako päťdesiatich jazykov.
Podľa jedenástich románov Nicholasa Sparksa nakrútili úspešné filmy.
Príbeh Nicholasa Sparksa prináša
Knižný kompas – vaša cesta ku knihám.
Začítajte sa do novinky Nicholasa Sparksa:
Ráno deviateho septembra 1990 vyšiel Tru Walls von a skúmal na horizonte ohnivo sfarbenú oblohu. Pod nohami mal popraskanú zem a dýchal suchý vzduch. Už vyše dvoch mesiacov nepršalo. Keď kráčal k viac ako dvadsaťročnému pikapu, na topánky sa mu lepil prach. Aj auto pokrýval znútra i zvonku poprašok. Za plotom s elektrickým drôtom navrchu ťahal slon konáre zo stromu, ktorý sa ráno zvalil na zem. Tru nevenoval výjavu ani najmenšiu pozornosť. Bol súčasťou jeho rodnej krajiny. Truovi predkovia emigrovali pred viac ako storočím z Anglicka a pohľad na slona ho nevyľakal o nič viac ako hocakého rybára pohľad na žraloka, keď ťahá na loď sieť s denným úlovkom. Tru bol štíhly, mal tmavé vlasy a v kútikoch očí vrásky od dlhého a častého žmúrenia na slnku. V štyridsiatich dvoch rokoch niekedy uvažoval o tom, či si sám vybral život v buši alebo si buš vybral jeho.
V tábore bolo ticho. Ostatní sprievodcovia vrátane Truovho najlepšieho priateľa Romyho odišli už skôr k hlavnej budove, odkiaľ budú prepravovať hostí z celého sveta do buša. Tru pracoval uplynulých desať rokov v miestnej pobočke národného parku Hwange. Predtým žil kočovnejším spôsobom života. Len čo získal nové skúsenosti, vždy po niekoľkých rokoch menil miesto pobytu. Zo zásady sa vyhýbal iba takým pobočkám parkov, v ktorých povoľovali lov. Také niečo by jeho starý otec nikdy nepochopil. Starý otec, ktorého každý volal Plukovník, hoci nikdy neslúžil v armáde, vravel, že kým ochraňoval dobytok na rozľahlej rodinnej farme neďaleko Harare, kde vyrastal Tru, zabil viac ako tristo levov a gepardov. Jeho nevlastný otec a nevlastní bratia sa neohrozene približovali k rovnakému číslu. Okrem chovu hovädzieho dobytka Truova rodina pestovala rôzne plodiny a zvážala viac tabaku a rajčín ako ktorákoľvek iná farma v krajine. Pestovali aj kávu. Jeho prastarý otec pracoval pre legendárneho Cecila Rhodesa, ťažobného magnáta, politika a symbol britského imperializmu, ktorý si koncom devätnásteho storočia nahonobil pôdu, peniaze a moc, kým to po ňom neprevzal Truov starý otec.
Plukovník zdedil po otcovi prosperujúci podnik, no po druhej svetovej vojne sa biznis rozrastal exponenciálnym tempom a rodina Wallsovcov sa vďaka tomu zaradila k najbohatším v krajine. Starý otec nikdy nepochopil Truovu túžbu utiecť pred tým, čo sám pokladal za seriózne obchodné impérium a život vo veľkom luxuse. Keď mal Tru dvadsaťšesť, navštívil jediný raz v živote rezerváciu, v ktorej pracoval. Pohľad na to, v akých podmienkach vnuk žije, mu privodil šok, hoci spal v hlavnej budove a nie v tábore sprievodcov. Skúmavo si prezrel jeho príbytok, ktorý podľa neho iste bol iba o málo lepší ako chatrč bez izolácie a telefónu. A keďže si v ňom svietil petrolejovou lampou a malý spoločný generátor napájal miniatúrnu chladničku, bolo to na hony vzdialené domovu, v ktorom vyrastal, ale on nepotreboval nič viac, len ten skromný príbytok. Najmä keď prišiel večer a nad hlavou mal oceán hviezd. V skutočnosti to bol o triedu lepší tábor ako na miestach, kde pracoval predtým. V dvoch býval v stane. Tu mal aspoň tečúcu vodu a sprchu, čo považoval za istý luxus, hoci mal spoločnú kúpeľňu s ostatnými.
Dnes ráno si Tru niesol v ošúchanom puzdre gitaru, obedár a termosku, zopár kresieb syna Andrewa a plecniak s oblečením na niekoľko dní, toaletné potreby, skicár, pastelky a uhlíky na kreslenie a pas. Hoci odchádzal asi týždeň, domnieval sa, že to všetko bude potrebovať.
Malý nákladiak zaparkoval pod baobabom. Niekoľko ďalších sprievodcov malo rado suché a kašovité plody stromu. Ráno si ich primiešajú do ovsenej kaše, ale Tru tomu nikdy neprišiel na chuť. Hodil si plecniak na korbu a skontroloval, že vzadu nie je nič, čo by mu niekto mohol ukradnúť. Hoci nechá auto na rodinnej farme, je tam viac ako tristo terénnych pracovníkov a všetci zarábajú veľmi málo. Dobré nástroje majú tendenciu „dostať nohy“ dokonca aj pod drobnohľadom rodiny.
Zalovil rukou pod volantom a nasadil si slnečné okuliare. Skôr ako naštartoval, sa ešte uistil, že na nič nezabudol. Nemal toho veľa, okrem plecniaka a gitary si niesol list a fotografiu, ktoré dostal z Ameriky spolu s letenkami, a peňaženku. Za sebou mal nabitú pušku pre prípad, že by sa mu pokazilo auto a ocitol by sa na potulkách bušom. Najmä v noci patrí buš k najnebezpečnejším miestam na svete ešte aj pre niekoho takého skúseného, ako je on. V odkladacej priehradke mal kompas a baterku. Presvedčil sa, že stan má pod sedadlom, tiež pre prípad núdze. Zaberal tak málo miesta, že sa zmestil na korbu nákladiaka a hoci to nebolo ktoviečo, aby udržal predátorov v bezpečnej vzdialenosti, bolo to lepšie, ako spať na zemi. Takže v poriadku, pomyslel si. Tak dôkladne sa nepripravil hádam ešte nikdy.
Pomaly sa otepľovalo a v nákladiaku bola ešte väčšia horúčava. Dopraje si klímu „dve-tridsať“, čiže dve celkom otvorené okná pri rýchlosti tridsať kilometrov za hodinu. Veľmi mu to nepomôže, ale Tru si už dávno zvykol na horúčavu. Vyhrnul si rukávy na svetlohnedej košeli. Mal na sebe zvyčajné trekové nohavice, ktoré rokmi zmäkli a pohodlne sa nosili. Hostia, ktorí sa ponevierajú okolo bazéna pri hlavnej budove, budú pravdepodobne v plavkách a žabkách, ale on sa v takom odeve nikdy necítil pohodlne. Pevné topánky a plátenné nohavice mu raz zachránili život, keď mu skrížila cestu nahnevaná mamba čierna. Keby sa vtedy nebol náležite obliekol, hadí jed by ho bol do tridsiatich minút zabil.
Krátko pozrel na hodinky. Bolo čosi po siedmej a Tru mal pred sebou zopár dlhých dní. Naštartoval, vycúval a zamieril k bráne. Vyskočil z auta, otvoril ju, a keď vyšiel s autom von, zasa ju zavrel. To posledné, po čom túžili ostatní sprievodcovia, bol návrat do tábora a pohľad na svorku levov, ktoré sa tam medzitým udomácnili. Už sa to raz stalo, hoci v inom tábore. Pracoval vtedy na juhovýchode krajiny. Bol to chaotický deň. Nikto si nebol celkom istý, čo majú robiť, a tak vyčkávali, kým sa levy nerozhodnú, ako dlho chcú ostať. Našťastie neskoro popoludní opustili tábor a odišli na lov. Odvtedy si dal Tru záležať na tom, aby bránu skontroloval aj vtedy, keď nejazdil. Medzi sprievodcami bolo niekoľko nových tvárí a Tru nechcel riskovať.
Keď sa auto rozbehlo, pohodlne sa usadil a snažil sa jazdiť čo najhladšie. Prvých sto kilometrov išiel po hrboľatých štrkových cestách pokrytých výmoľmi, najskôr v rezervácii a potom sa vinuli popri mnohých malých osadách. Vedel, že takto to bude až do skorého popoludnia, ale Tru si zvykol na šoférovanie, a kým vstrebával pohľadom svet, ktorý nazýval svojím domovom, doprial si, aby mu myšlienky behali kade-tade.
Milan Buno, literárny publicista
