"Nikto netvrdí, že život je ľahký.
Byť rodičom značí cítiť sa ako krátka prikrývka.
Akokoľvek sa usilujete zakryť všetkých, vždy sa nájde niekto, kto mrzne.“
Fredrik Backman sa rád hrá so slovíčkami, píše originálne príbehy a vie rozosmievať. A občas aj rozplakať, ale takým katarzným, očistným spôsobom. Medveďovce sú jeho doteraz najvážnejším príbehom, no nestráca nič na čare a čítavosti. Je to príbeh o láske a spoločnosti, o identite a túžbe ukázať, akí sme v skutočnosti.
Štyridsiatnik Peter Andersson sa po skončení profesionálnej hokejovej kariéry v Kanade vracia do rodných Medveďoviec, malého mesta s veľkými snami, kde je len zima, tma a nezamestnanosť. Má v úmysle postaviť na nohy svoj materský klub, zložený z miestnych juniorov.
Spolu s ním prichádza jeho manželka Mira, zmietajúca sa medzi túžbou po kariére úspešnej advokátky a pokojným životom manželky a matky žijúcej v mestečku uprostred lesov, kde líšky dávajú dobrú noc.
A napokon ich dve deti, dvanásťročný hokejový center Leo a o tri roky staršia Maya, ktorá miluje gitaru a nenávidí hokej.
Mestečko bojuje o prežitie a budúce úspechy hokejového tímu mu majú prinavrátiť hrdosť a zašlú slávu. Na HC Medveďovce tak padá obrovské bremeno zodpovednosti.
Aký veľký význam má tím? Aký veľký význam má šport v životoch rodín? Aký veľký význam má jeden jediný zápas pre upadajúce mestečko?
V Medveďovciach obrovský, ten úplne najväčší. Preverí silu priateľstva a odhalí všeličo dovtedy skrývané a zatajované. Okrem iného aj to, čo sme schopní vykonať v záujme úspechu a ako ďaleko vieme zájsť, keď chránime svoje deti.
Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Juraj Kemka:
Túžba po úspechu a víťazstve dokáže občas kriviť morálku. Vedie nás k bezohľadnosti a nevšímavosti. Mení nám hodnotový rebríček. Až odrazu obhajujeme vinníka a odsudzujeme obeť…
Backman je majstrovský rozprávač. Strieda jednotlivé línie a ukazuje úžasnú paletu ľudských charakterov a názorov. Medveďovce je kniha nielen o športe, ale aj kultúre, rodičovstve, zodpovednosti a dospievaní. Je to ten správny „feel-good“ príbeh na leto. Príbeh plný živých postáv z mäsa a kostí, ktoré akoby na papieri ožívali.
Začítajte sa do novinky Medveďovce:
1
Jedného neskorého večera koncom marca neplnoletá osoba zobrala do rúk dvojhlavňovú brokovnicu, zamierila do lesa, zbraň priložila k čelu iného človeka a stlačila spúšť.
Toto je príbeh o tom, ako k tomu došlo.
2
Tresk-tresk-tresk-tresk-tresk.
Začína sa marec a v Medveďovciach sa zatiaľ nič nestalo. Je piatok a všetci iba vyčkávajú. Zajtra bude hrať juniorský hokejový tím HC Medveďovce semifinále najvyššej mládežníckej ligy tejto krajiny. Je to až také dôležité? Samozrejme, že nie. Keby sa zápas nehral práve tu.
Tresk. Tresk. Tresk-tresk-tresk.
Mestečko sa prebudilo zavčas rána ako vždy, lebo malé mestá si musia urobiť náskok, aby sa vo svete presadili. Rady osobných vozidiel na parkovisku pred fabrikou už pokryl sneh, ľudia s poloprebudenými očami a polospiacou mysľou potichu postávajú v zástupe, aby svoju existenciu potvrdili elektrickými kartami v cvikačkách. Duchom neprítomne, akoby ich riadil autopilot či ľahostajný hlas z telefónneho odkazovača, si zdupávajú z čižiem čľapkanicu a dúfajú, že požité povzbudenie v podobe kofeínu, nikotínu či cukru sa dostane na správne miesto a udrží ich telo vo funkčnom stave aspoň do prvej prestávky na ďalšiu kávu.
Na ceste za lesom hučia autá tých, ktorí za prácou dochádzajú do väčších miest. Rukavicami otierajú sneh z kapôt a trúsia nadávky takého typu, aké sa smú používať len v úplnej opitosti, pri umieraní či pri sedení v nevyhriatom peugeote.
No ak by mlčali, úplne zreteľne by počuli: Tresk. Tresk-tresk. Tresk. Tresk.
Maya sa prebudila vo svojej izbe, ktorej steny zdobia kresby ceruzkou a uchované vstupenky z koncertov zo vzdialených miest, no tých zďaleka nie je tak veľa, ako by si želala, i keď výrazne viac, než na koľko ju rodičia pustili. Zostala v posteli, v pyžame začala hrať na gitare. Má rada úplne všetko, čo s týmto nástrojom súvisí. Jeho váhu na svojom tele, odpoveď dreva, keď naň zaklope končekmi prstov, tvrdosť strún, čo sa jej zarezávajú do brušiek, ešte skôr než sa úplne prebudí. Jednoduché tóny a mäkké riffy znejú ako rajská hudba. Maya má pätnásť rokov a už sa stihla niekoľko ráz zaľúbiť, no jej prvou láskou navždy zostane gitara. Pomáhala jej vydržať skutočnosť, že žije v tomto meste, a zvládnuť, že je dcérou športového riaditeľa hokejového klubu v zapadákove uprostred lesov.
Maya nenávidí hokej, ale chápe, že otec ho miluje, preňho je tým, čím pre ňu gitara, len v inej podobe. Mamka jej zavše nenápadne pošepká: Nikdy never ľuďom, ktorí v živote nemajú nič, čo by milovali bezhranične. Mamka ľúbi muža, ktorý má rád miesto, kde milujú šport. Toto je mesto hokeja, a hoci o jeho obyvateľoch by sa dalo povedať kadečo, v tomto sú spoľahliví. Človek, ktorý tu žije, presne vie, čo sa od nich dá čakať. Nemenne, deň čo deň.
Tresk.
Medveďovce neležia v blízkosti ničoho, dokonca aj na mape pôsobia neprirodzene. Akoby sa nejaký ožratý obor močom podpísal do snehu, povedali by podaktorí. Akoby sa tu príroda a ľudia naťahovali o životný priestor, vyjadrili by sa tí slušnejší. Nech je, ako chce, mesto ťahá za kratší koniec povrazu, určite prehráva. Už dlho si nepripísalo nijaké víťazstvo. Práce je čoraz menej, takže ubúda aj ľudí, a les každoročne zhltne ďalší jeden či dva opustené domy. V časoch, keď sa ešte bolo čím pýšiť, miestny úrad pri vjazde do mesta osadil obrovský pútač s nápisom, aké sa vtedy používali: Vitajte v Medveďovciach – chceme trošku viac! Vietor a sneh rokmi urobili svoje a slovo viac sa stratilo. Celé mestečko vzbudzuje dojem filozofického experimentu. Lebo ak sa nejaké mesto postupne stráca v lese, ale nikto si to nevšíma, má vôbec nejaký význam?
Po odpoveď treba zájsť pár sto metrov smerom k jazeru. Budova, čo tam stojí, nevyzerá vábne, ale rozhodne to je zimný štadión. Postavili ho fabrickí robotníci pred štyrmi generáciami, chlapi, ktorí šesť dní v týždni dreli a na siedmy sa potrebovali na čosi tešiť. Pocit sa dedil a všetka láska a náklonnosť, akej je toto mesto schopné, sa odvtedy vkladá do jedinej hry, kde účinkuje ľad, mantinely, červené a modré čiary, hokejky, puk a každučký milimeter mladých tiel, ktoré sa za ním vrhajú s nasadením vôle, sily a rýchlosti. Rok čo rok sa cez víkend zakaždým naplnia všetky tribúny, hoci úroveň klubu upadá zarovno s tunajšou ekonomikou. Možno sem všetci chodia práve preto, lebo dúfajú, že ak začne stúpať úroveň klubu, zotrvačnosťou potiahne so sebou aj všetko ostatné.
A to je zároveň dôvod, pre ktorý miesta ako toto svoje nádeje na budúcnosť spájajú s mládežou, lebo tá jediná si nepamätá, že kedysi bolo lepšie. To je vlastne požehnanie. Preto si v Medveďovciach vychovali juniorský tím podľa tých zásad, s akými predošlé generácie budovali toto mesto: Tvrdo pracuj, nauč sa prijímať údery, nefňukaj, drž hubu a ukáž tým sráčom z veľkomesta, odkiaľ sme.
Ani v okolí sa nenachádza nič, čo by stálo za pozornosť. No každému, kto sa tu ocitol, je jasné, že toto je mesto hokeja.
Tresk.
Amat bude mať čoskoro šestnásť rokov. Jeho izbička je taká malá, že keby bola vo väčšom byte v bohatšej štvrti mesta, sotva by ju označili za šatník. Tapety až na dve výnimky úplne prekryli plagáty hráčov NHL. Jednou je fotografia, na ktorej má Amat sedem rokov, na rukách priveľké rukavice a prilbu padnutú hlboko do čela. Na ľade je najmenší zo všetkých chlapcov. Druhou výnimkou je hárok bieleho papiera, na ktorý mu mama napísala úryvok istej modlitby. Amat sa jej narodil na úzkej nemocničnej posteli na opačnej strane zemegule. Silno si ho pritisla na hruď, lebo na svete boli sami. Sestrička jej pri uchu šepkala modlitbu, ktorú si vraj nad posteľ napísala Matka Tereza, a zdravotná sestra dúfala, že osamelej matke ňou dodá silu a nádej. Ešte aj takmer o šestnásť rokov neskôr visela nad synovou posteľou, hoci trochu domotaná, lebo mama ju zapísala neskôr, tak ako si ju pamätala:
„Čestného človeka môžu iní oklamať. Napriek tomu buď čestný.
Priateľského človeka môžu iní ohovoriť. Napriek tomu buď priateľský.
Všetko dobré, čo dnes urobíš, ostatní môžu zajtra zabudnúť. Napriek tomu konaj dobro.“
Amat si na noc odkladal korčule vždy k posteli. „To musel byť pre tvoju matku hrozný pôrod, keď si prichádzal na svet s týmto tu,“ uškŕňal sa naňho starý správca zimného štadióna. Navrhoval chlapcovi, aby si korčule odkladal do skrinky v sklade, ale on ich rád vláčil so sebou. Chcel ich mať nablízku.
Odjakživa v každom družstve patril k najnižším, nikdy nemal svaly ako ostatní hráči, nikdy nestrieľal tak tvrdo. Ale v tomto meste sa nenašiel nikto, kto by ho dobehol. Ani v jedinom družstve, s ktorým hral, sa nenašiel nikto taký rýchly. Nevedel to vysvetliť, len predpokladal, že to zrejme funguje rovnako, ako keď sa ľudia pozerajú na husle. Daktorí vidia kopu dreva s kolíkmi, ale iní hudbu. Korčule nikdy nevnímal ako čosi cudzie, naopak, keď si obul bežné topánky, cítil sa ako ostrieľaný námorník na pevnine.
Posledné slová maminej modlitby zneli takto:
„Všetko, čo vybuduješ, môžu iní zboriť. Napriek tomu buduj. Lebo nakoniec je všetko iba medzi tebou a Bohom, nie medzi tebou a ostatnými.“
A tesne pod tým bolo červenou kriedou a nevypísaným prváckym rukopisom dopísané:
HOVORIA, ŽE SOM MALY NA HRU. AJ TAK BUDEM 1x VELIKÝ HRÁČ!
Tresk.
Medveďovský hokejový A tím bol kedysi takmer najlepší v najvyššej súťaži, ale to bolo pred vyše dvoma desaťročiami a o tri tabuľky vyššie. No a zajtra sa Medveďovce opäť stretnú v súboji s najlepšími. Takže aký dôležitý môže byť zápas juniorského tímu? Ako veľmi sa mesto môže zaujímať o semifinále nejakých pubertiakov v mládežníckej lige? Samozrejme, že nijako mimoriadne. To by však pritom nesmelo ísť aj o ten čudný fliačik na mape.
Pár sto metrov južne za dopravným značením sa začína časť, čo sa nazýva Vŕšok. Tvorí ju zhluk exkluzívnych víl s výhľadom na jazero. V tých žijú majitelia obchodu s potravinami, šéfovia z fabriky alebo tí, čo sa za lepšou prácou každodenne presúvajú do väčších miest, kde na nich kolegovia vytriešťajú oči a pýtajú sa: „Medveďovce? Ako môžeš bývať v takej diere?“ Samozrejme, na to sa odpovedá vetami o poľovačke a rybárčení, o blízkosti prírody, hoci v skutočnosti sa aj obyvatelia Vŕška zamýšľajú, či je to naozaj tak. A či sa tu ešte oddá bývať. Či ich k miestu neviaže iba hodnota nehnuteľnosti, ktorá však klesá súbežne s teplotou.
No a ráno sa zobudia na nové tresk a tresk. A vtedy sa všetci usmievajú.
3
Za vyše desaťročie si susedia vo vilách zvykli na zvuk zo záhrady Erdahlovcov, na opakované tresk-tresk-tresk-tresk-tresk. Nasledovala krátka pauza, pokým Kevin pozbieral puky. A potom opäť tresk-tresk-tresk-tresk-tresk. Prvý raz sa postavil na korčule, keď mal dva a pol roka, v troch rokoch dostal svoju prvú hokejku, v štyroch prekonával päťročných a v piatich bol lepší než sedemroční. V zime, keď mal sedem rokov, utrpel na tvári škaredé omrzliny. Ešte aj teraz, pri pohľade zblízka, mu na lícach vidieť drobné biele fliačky. V to popoludnie hral prvý skutočný ligový zápas a v záverečných sekundách minul prázdnu bránku. Medveďovskí chlapci vyhrali 12 : 0 a všetky góly strelil Kevin. Napriek tomu bol zúfalý. Neskoro večer rodičia zistili, že nie je vo svojej izbe, a už okolo polnoci polovica mesta prehľadávala priľahlý les. Skrývačka sa v Medveďovciach nepokladá za vhodnú hru, lebo decko ani nemusí ísť ďaleko, aby ho načisto pohltila tma, a malé telíčko pri mínus tridsiatich stupňoch zamrzne raz-dva. Už sa brieždilo, keď ktosi zistil, že chlapec nie je v lese, ale stojí na zamrznutom jazere. Dovliekol si tam bránku, päť pukov a všetky baterky, čo našiel v dome. Celé hodiny neúnavne strieľal na bránu presne z takého uhla, z akého ju netrafil v popoludňajšom zápase. Keď ho niesli domov, plakal od zúrivosti. Biele fľaky z tváre mu nikdy úplne nezmizli. Mal len sedem rokov, no všetci už vtedy pochopili, že má v sebe medveďa. A toho nikto neskrotí.
Rodičia mu v záhrade na vlastné náklady dali vybudovať malé klzisko, ktoré si každé ráno vyčistil, aby mohol trénovať. V lete susedia nachádzali v záhradách cintorín pukov. Zvyšky vulkanizovanej gumy v kvetinových záhonoch tu budú nachádzať ešte ďalšie generácie.
Chlapcovo telo rokmi priam počuteľne rástlo, čo prezrádzal čoraz silnejší treskot a narastajúca rýchlosť. Teraz má sedemnásť rokov a výraznejší talent v Medveďovciach naposledy videli dávno pred jeho narodením, keď klub hral v najvyššej súťaži. Kevin mal všetko, čo potrebuje dobrý hráč – postavu, ruky, hlavu a srdce. No predovšetkým oči. Pred jeho zrakom sa dianie na ľade odvíjalo pomalšie, než ho vnímali všetci ostatní. V hokeji sa dá naučiť a natrénovať všeličo, ale toto nie. S takým vnímaním sa treba narodiť. „Kevin? On to má v sebe!“ hovorieval športový riaditeľ klubu Peter Andersson, a ten by to mal vedieť najlepšie. V Medveďovciach bol taký schopný hráč naposledy on sám, preto sa dostal do Kanady a NHL a súperil s tými najlepšími na svete.
Kevin vedel, čo si to vyžaduje, lebo od chvíle, keď prvý raz stál na korčuliach, mu to hovoril každý. Žiada si to všetko. Všetko, čo do toho vie dať. Preto už za svitania, kým spolužiaci ešte sladko spali pod teplou perinou, behal v lese a potom sa postavil na klzisko. Tresk-tresk-tresk-tresk. Pozbierať puky. Tresk-tresk-tresk-tresk. Pozbierať puky. Každé popoludnie tréning s juniorským tímom, každý večer s áčkom, potom ešte posilňovňa, po nej okruh po lese a záverečná hodina streľby v žiare reflektorov, špeciálne nainštalovaných na streche vily.
Tresk-tresk-tresk-tresk-tresk. Tento šport od teba nežiada nič iné. Iba všetko, čo je v tebe.
Kevin dostal množstvo pozvaní do veľkých klubov, navrhovali mu, aby študoval na hokejovom gymnáziu vo veľkom meste, ale on všetky ponuky rázne odmietal. Lebo on je chlapec z Medveďoviec, jeho otec je takisto Medveďovčan, čo inde asi neznamená nič, ale tu všetko.
Takže ako veľmi môže byť dôležité semifinále juniorskej ligy? Dosť dôležité na to, aby najlepší juniorský tím pripomenul zvyšku krajiny, že toto miesto existuje. Dosť dôležité na to, aby regionálni politici zainvestovali peniaze do výstavby hokejového gymnázia práve tu, a nie v Zubrovke, aby sa najväčšie hokejové talenty z tejto časti krajiny sťahovali do Medveďoviec, a nie do veľkých miest. A tunajšie áčko s vlastnými odchovancami by sa vlastnými silami možno opäť prepracovalo do najvyššej ligy, nanovo prilákalo bohatých sponzorov, donútilo okresný úrad vybudovať nový zimný štadión a vhodné prístupové komunikácie, dokonca možno aj kongresovú budovu a nákupné centrum, o ktorom sa reční už celé roky, postupne by vznikali nové firmy a vytvárali sa pracovné miesta, takže tunajší obyvatelia by si mohli dovoliť renovovať domy, namiesto aby ich predávali. To by jednoznačne prospelo ekonomike. A hrdosti. A možnosti prežiť.
Semifinále je teda také dôležité, že istý sedemnásťročný chalan od tej noci pred desiatimi rokmi, keď mu omrzla tvár, neprestáva strieľať puk za pukom, puk za pukom, aj teraz stojí v záhrade vily a na svojich bedrách nesie ťarchu celého mestečka.
Takže ide o všetko.
Milan Buno, literárny publicista