Spomínate si na Všetky skvelé miesta od Jennifer Nivenovej?
Týmto príbehom si získala srdcia miliónov čitateliek na celom svete vrátane nás, na Slovensku. Úžasná kniha a teraz Jennifer prichádza s novinkou Vesmír na pleciach, ktorú The New York Times nazval „očarujúcou love story“.
A The Wall Street Journal bol ešte stručnejší a jasnejší: „Srdcervúce.“
Libby Stroutovú vraj každý dobre pozná – veď pred pár rokmi ju vyhlásili za najtučnejšiu tínedžerku sveta. No nikto sa neunúva nazrieť jej do duše, aby zistil, kým naozaj je a čím si prešla.
Volám sa Libby Stroutová. Už ste o mne asi počuli. Pravdepodobne ste videli video, ako ma vyslobodzujú z nášho domu. Videlo to už 6 345 981 ľudí, takže šanca, že ste medzi nimi, je dosť veľká. Pred tromi rokmi som bola najtučnejšou tínedžerkou Ameriky. Vážila som 296 kilogramov, čo je asi 226 kilogramov nadváhy. Nebola som však vždy taká tučná. Toto je skrátená verzia môjho príbehu: Zomrela mi mama, pribrala som, no stále som tu. V žiadnom prípade to nie je otcova chyba.
Keď ma zachránili, o dva mesiace sme sa presťahovali na opačný koniec mesta. Dnes už dokážem vyjsť z domu po vlastných. Schudla som 137 kilogramov, čiže jedného celého človeka. Ešte musím schudnúť 86 kilogramov, no nemám s tým problém. Páči sa mi byť tým, kým som. Konečne môžem behať, viezť sa v aute. A kupovať si oblečenie v normálnom obchode, namiesto šitia na mieru. A môžem tancovať.
Jacka Masselina vraj tiež každý dobre pozná. Je šarmantný, má štýl a vie, ako zapadnúť. No nikto netuší, že skrýva tajomstvo: trpí zriedkavou neurologickou poruchou a nie je schopný rozoznávať ľudí. On sa však tvári, že je nad vecou a nikoho si príliš nepúšťa k telu.
Až kým nestretne Libby. Na začiatku ju Jack pred spolužiakmi kruto poníži a ona mu za to jednu strelí. Najprv na seba zazerajú, no neskôr príde čosi, čo nečakali… postupne sa medzi nimi rodí zvláštne priateľstvo.
On začne obdivovať Libbinu odvahu, razantnosť a veľké srdce, jej sa zasa zapáči Jackov šarm, zmysel pre humor, oddanosť blízkym. Odkedy trávia veľa času spolu, už necítia takú osamelosť v duši. Jednoducho tak to je – niekedy stretnete človeka, ktorý vám obráti celý svet hore nohami.
„Absolútne nadpriemerné.“
Bustle.com
Jennifer Nivenová je americká spisovateľka, literárnej tvorbe sa naplno venuje od roku 2000. Odvtedy napísala štyri romány pre dospelých, tri populárno-náučné knihy a dve knihy pre dospievajúcu mládež. Medzinárodný bestseller Všetky skvelé miesta a krásny príbeh o sile porozumenia Vesmír na pleciach.
Je zakladateľkou internetového magazínu Germ pre čitateľov v stredoškolskom a vyššom veku.
„Dojímavé.“
Us Weekly
Začítajte sa do novinky Vesmír na pleciach:
Nie som zlý človek, ale chystám sa urobiť zlú vec. Budeš ma za to nenávidieť. Aj pár ďalších ľudí ma bude nenávidieť, ale aj tak to urobím.
Možno to bude znieť ako výhovorka, no trpím chorobou zvanou prosopagnózia, čo znamená, že nedokážem rozoznávať tváre. Ani tváre ľudí, ktorých mám rád. Ani tvár svojej mamy. Ani svoju vlastnú.
Predstav si, že vojdeš do miestnosti plnej cudzích ľudí, ktorí pre teba nič neznamenajú, pretože nepoznáš ich mená ani životy. Predstav si, že prídeš do školy alebo do práce, alebo ešte horšie, do vlastného domu, kde by si mala poznať všetkých, no aj tam ti ľudia pripadajú ako cudzinci.
Toto prežívam každý deň: vchádzam do miestnosti, kde nikoho nepoznám. A to platí pre každú miestnosť. Ľudí sa snažím rozoznávať podľa chôdze, gestikulácie, hlasu, vlasov. Učím sa ich identifikačné znaky. Vravím si, Dusty má odstávajúce uši a ryšavohnedé afro, zapamätám si to a tak rozoznám svojho malého brata, no neviem si ho predstaviť, kým sa tie veľké uši s afrom nepostavia priamo predo mňa. Rozoznávanie ľudí je ako superschopnosť, ktorú majú všetci okrem mňa.
Pýtaš sa, či mi túto chorobu diagnostikovali? Nie. A nielen preto, že si myslím, že je to nad chápanie môjho pediatra, doktora Bluma. Nielen preto, že za posledné roky moji rodičia museli prejsť rozličnými problémami. Nielen preto, že, ako dobre vieš, je lepšie nebyť čudákom, ale aj preto, že jedno moje ja dúfa, že to nie je pravda. Že to možno raz zmizne samo. Zatiaľ fungujem takto:
Prikyvuj a usmievaj sa na každého.
Buď šarmantný.
Buď „prítomný“.
Buď ohromne zábavný.
Buď šašom na párty, no nepi alkohol. Neriskuj, že stratíš kontrolu (toho je dosť aj za triezva).
Buď ostražitý.
Rob všetko, čo sa dá. Buď pánom idiotov. Hocičo, čo ťa ochráni pred útrapami. Vždy je lepšie byť v pozícii lovca ako koristi.
Nepíšem ti to preto, aby som sa ospravedlňoval za to, čo chcem urobiť. Len chcem, aby si vedela, že som nechcel nikomu ublížiť. Nerobím to preto. Aj keď viem, že presne to sa stane.
S pozdravom,
Jack
P.S.: Ty jediná vieš o mojej chorobe.
• • •
Prosopagnózia, podstatné meno: 1. porucha schopnosti rozoznávať tváre, môže sa prejaviť po úraze mozgu, 2. stav, keď sú pre vás všetci cudzí.
Pred 18 hodinami
Libby
Ak by som na nočnom stolíku mala lampu s džinom, priala by som si tieto tri veci: aby moja mama žila, aby sa už nikdy nestalo nič zlé alebo smutné a aby som sa na Strednej škole Martina van Burena stala členkou Družstva slečien, najlepšieho tímu roztlieskavačiek v štáte.
Čo ak ťa tam nebudú chcieť prijať?
Na hodinách bolo 3.38 a moja myseľ sa rozhodla lietať ako šialená. Presne ako môj kocúr George, keď bol ešte mačiatkom. Chvíľu sa moja myseľ škriabala po záclone, potom sa hompáľala na poličke. A hneď mala labku strčenú v akváriu a hlavu pod vodou.
Ležala som v posteli, zízala do tmy a myseľ mi skákala po celej izbe.
Čo ak znova ostaneš uväznená? Čo ak budú musieť vyraziť dvere na jedálni alebo zbúrať stenu na záchodoch, aby ťa dostali von? Čo ak sa tvoj otec znovu ožení, potom zomrie a ty zostaneš s jeho novou ženou a nevlastnými súrodencami? Čo ak zomrieš? Čo ak žiadne nebo neexistuje a mamu už nikdy neuvidíš?
Nútila som sa spať.
Zavrela som oči a ležala bez pohnutia.
Vôbec som sa nepohla.
Niekoľko minút.
Nútila som svoju myseľ ticho ležať, spi, spi, spi.
Čo ak prídeš do školy a zistíš, že všetko je iné, že deti sú iné, a môžeš sa snažiť, koľko chceš, a nikdy medzi ne nezapadneš?
Otvorila som oči.
Volám sa Libby Stroutová. Už ste o mne asi počuli. Pravdepodobne ste videli video, ako ma vyslobodzujú z nášho domu. Videlo to už 6 345 981 ľudí, takže šanca, že ste medzi nimi, je dosť veľká. Pred tromi rokmi som bola najtučnejšou tínedžerkou Ameriky. Vážila som 296 kilogramov, čo je asi 226 kilogramov nadváhy. Nebola som však vždy taká tučná. Toto je skrátená verzia môjho príbehu: Zomrela mi mama, pribrala som, no stále som tu. V žiadnom prípade to nie je otcova chyba.
Keď ma zachránili, o dva mesiace sme sa presťahovali na opačný koniec mesta. Dnes už dokážem vyjsť z domu po vlastných. Schudla som 137 kilogramov, čiže jedného celého človeka. Ešte musím schudnúť 86 kilogramov, no nemám s tým problém. Páči sa mi byť tým, kým som. Konečne môžem behať, viezť sa v aute. A kupovať si oblečenie v normálnom obchode, namiesto šitia na mieru. A môžem tancovať. Okrem toho, že sa konečne nemusím báť zlyhania orgánov, je to tá najúžasnejšia vec v mojom novom živote.
Ďalší deň mal byť mojím prvým dňom v škole od piatej triedy. Po novom ma budú oslovovať druháčka, čo je, povedzme si úprimne, lepšie ako najtučnejšia tínedžerka Ameriky. Je veľmi ťažké nebyť na smrť vydesená.
Čakala som, kedy ma opantá panika.
Jack
Caroline Lushampová mi zavolala ešte pred zazvonením budíka, no nezdvihol som a počkal som si na odkaz. Tušil som, že nech ide o čokoľvek, nebude to nič dobré a určite budem na vine.
Volala trikrát a odkaz nechala len raz. Skoro som ho vymazal ešte pred vypočutím, no čo ak sa jej pokazilo auto a potrebuje pomoc? Napokon, je to dievča, s ktorým som posledných päť rokov chodil a rozchádzal sa. (Sme pár. Pár, o ktorom si všetci myslia, že je nerozlučný.)
Jack, to som ja. Viem, že sme si dali pauzu, alebo niečo také, no je to moja sesternica. Moja SESTERNICA. MOJA SESTERNICA, JACK! Ak sa mi chceš pomstiť za to, že som sa s tebou rozišla, tak gratulujem, podarilo sa ti to. Ak ma dnes stretneš v triede, na chodbe, v jedálni, alebo HOCIKDE INDE NA NAŠEJ PLANÉTE, nič mi nehovor. Vlastne mi urob láskavosť a choď do pekla.
O tri minúty neskôr mi zavolala jej sesternica. Najprv som si myslel, že plače, no v tom som v pozadí začul Caroline. Sesternica kričala, Caroline kričala. Vymazal som to.
O dve minúty ma Dave Kaminsky v správe varoval, že Reed Young mi chce nakopať zadok, lebosom mu balil frajerku. Odpísal som mu: Máš to u mňa. A myslel som to vážne. Kam mi pomohol viackrát ako ja jemu.
Toľko kriku pre dievča, ktoré, úprimne povedané, vyzerá skoro ako Caroline Lushampová. Najprv som si myslel, že je to ona, čiže by to malo Caroline v podstate lichotiť. Ako keby som sa svetu priznal, že sa k nej chcem vrátiť, hoci ma začiatkom leta odkopla, aby mohla chodiť so Zachom Higginsom.
Chcel som jej to napísať, no namiesto toho som si vypol mobil, zavrel oči a snažil sa transportovať naspäť do júla. Jediné, čo ma vtedy zaujímalo, bolo chodenie do práce, zbieranie odpadkov na miestnom vrakovisku, tvorenie (parádnych) projektov v mojej (brutálnej) dielni a trávenie času s bratmi. Život by bol oveľa jednoduchší, keby ho tvoril len Jack + vrakovisko + brutálna dielňa + parádne projekty.
Nemal si na tú párty chodiť. Nemal si piť. Vieš predsa, že sa ti nedá veriť. Vyhýbaj sa alkoholu. Vyhýbaj sa ľuďom. Vždy napokon niekoho naštveš.
Libby
O 6.33 som sa postavila pred zrkadlo. Boli časy, keď som sa na seba nedokázala ani pozrieť. Vždy som tam videla zvraštenú tvár Mosesa Hunta, ktorý na mňa kričal cez celé ihrisko: Nikto ťa nebude mať rád, lebo si tučná! A potom tváre ostatných štvrtákov, ktoré sa začali smiať. Si taká veľká, že zatieniš mesiac. Choď domov, slonica Stroutová, choď domov a zavri sa vo svojej izbe…
No teraz som už videla len seba – krásne námornícke šaty a tenisky. A odraz obrovského klbka, môjho kocúra. Ako na mňa hľadel múdrymi zlatými očami, predstavovala som si, čo by mi asi povedal. Pred štyrmi rokmi mu diagnostikovali zlyhanie srdca a dávali mu maximálne pol roka. Dosť dobre som ho poznala, preto som vedela, že len George môže rozhodnúť, kedy z tohto sveta odíde. Žmurkol na mňa.
Myslím, že v tej chvíli by mi povedal, aby som zhlboka dýchala.
Tak som dýchala.
V dýchaní som sa celkom zlepšila.
Pozrela som sa na svoje dlane. Boli pokojné, hoci nechty som mala takmer do krvi obhryzené. Cítila som čudný pokoj. Uvedomila som si, že záchvat paniky sa nedostavil. To som musela osláviť, tak som si pustila jeden z maminých starých albumov a začala som tancovať. Tancovanie milujem najviac na svete a chcem sa mu v živote venovať. Na hodiny tanca síce nechodím už od desiatich, ale to na veci nič nemení, pretože tanec je vo mne, a to nezmení ani nedostatok tréningu.
Vravela som si: Možno sa tento rok dostaneš do Družstva slečien.
Môj mozog priblížil obraz s nápisom na stene: Čo ak sa to nikdy nestane? Čo ak zomrieš skôr, než sa ti prihodí niečo skvelé? Za posledného dva a pol roka som sa trápila len tým, či vôbec prežijem. Každý v mojom živote vrátane mňa sa sústredil len na to, aby som na tom bola lepšie. A teraz som bola. Čo ak ich potom, čo do mňa investovali čas a energiu, sklamem?
Tancovala som ešte rýchlejšie, aby som tie myšlienky odohnala, keď mi na dvere zaklopal otec. Spoza dverí mu vykukla hlava. „Vieš, že sa rád budím s Pat Benatarovou, no neviem, čo na to vravia susedia?“
Trochu som to stíšila, no tancovala som ďalej. Keď pieseň skončila, fixkou som napísala na jednu tenisku: Kým si nažive, stále na teba niečo čaká, a aj keď je to zlé, a ty to vieš, čo môžeš urobiť? Nemôžeš prestať žiť. (Truman Capote: Chladnokrvne). Potom som si vzala zo stolíka rúž, čo mi dala starká na narodeniny, naklonila sa k zrkadlu a natrela si pery na červeno.
Jack
Počul som zdola sprchu a hlasy. Zakryl som si tvár vankúšom, no bolo už neskoro, zobudil som sa.
Zapol som si mobil a poslal správu najprv Caroline, potom Kamovi a Reedovi Youngovi. Všetkým som napísal, že som bol veľmi opitý (čo je dosť prehnané) a že bola veľká tma (čo naozaj bola) a nepamätám sa na nič, čo sa stalo, pretože som nebol len opitý, ale aj smutný. Máme doma problémy, o ktorých teraz nemôžem hovoriť, takže ak nájdete vo svojom srdci pre mňa pochopenie a odpustíte mi, budem vám do smrti zaviazaný. To, že máme doma problémy, je pravda.
Caroline som pripísal ešte zopár komplimentov a poprosil ju, aby sa za mňa ospravedlnila aj sesternici. Nechcem ju kontaktovať, pretože som toho už dosť pokašľal a nechcem to medzi nami ešte zhoršiť. Aj keď Caroline sa rozišla so mnou, aj keď sme práve v rozchodovej fáze, aj keď som sa s ňou nestretol od júna, čiže som si nasypal popol na hlavu a mobil. To je cena, ktorú platím za to, aby boli všetci šťastní.
Odšuchtal som sa cez chodbu do kúpeľne. Jediné, čo som v tej chvíli potreboval, bola dlhá, horúca sprcha, no namiesto toho som mal vlažnú a za ňou nasledovala arkticky ľadová. O šesťdesiat sekúnd neskôr – pretože len toľko som pod sprchou vydržal – som vyšiel von, osušil sa a postavil pred zrkadlo.
Tak toto som ja.
Pomyslím si vždy, keď vidím svoj odraz v zrkadle. Nie, fíha, toto som ja, ale: Och. No dobre. Tak čo to tu máme? Nakloním sa a snažím sa dať dokopy časti svojej tváre.
Chlapec v zrkadle nevyzerá zle – výrazné lícne kosti, široká čeľusť, zdvihnuté kútiky, ako keby práve povedal vtip. Na polceste medzi krásou a škaredosťou. Spôsob, akým nakláňa hlavu dozadu a pozerá sa na mňa cez prižmúrené oči, naznačuje, že sa na všetkých pozerá zvrchu. Je bystrý a je si toho vedomý, no v skutočnosti mám pocit, že vyzerá ako idiot. Okrem očí. Tie sú vážne a pod nimi má kruhy, akoby nemohol spávať. A na sebe má to isté supermanovské tričko, ktoré nosil celé leto.
Aký majú význam tie ústa (široké po mame) s tým nosom (širokým po mame) a tými očami (hnedými so zelenými fliačkami)? Obočie mám tmavšie ako vlasy, no nie sú až také hnedé ako otcove. Pokožku mám stredne hnedú, nie tmavú ako mama, no ani nie bielu ako otec.
Ďalšia vec, čo mi tu nesedí, sú vlasy. Mám obrovské levie afro, ktoré vyzerá, akoby si mohlo robiť, čo sa mu zachce. Ak je ten chalan v zrkadle ako ja, všetko má pekne zrátané. Takže aj tie vlasy má pre niečo. A to preto, aby dokázal nájsť sám seba.
Kombinácia čŕt umožňuje ľuďom navzájom sa vo svete nájsť. Niečo na tej kombinácii ich nakopne a povedia si, To je Jack Masselin.
„Aké je tvoje poznávacie znamenie?“ opýtal som sa svojho odrazu v zrkadle a myslel som tým skutočný poznávací znak, nie to obrovské afro. Bol som práve hlboko zadumaný, keď som začul vzdialený chichot a okolo mňa preletel vysoký, vychudnutý tieň. To musel byť môj brat Marcus.
„Volám sa Jack a som veľmi pekný,“ spieval si po ceste dolu schodmi.
Milan Buno, literárny publicista