Tracy Anne Warrenová
Odvážna milenka
Slovenský spisovateľ 2010
Ďalšia očarujúca romanca od autorky Nebezpečnej milenky. Rafe Pendragon má v londýnskych finančných kruhoch povesť tvrdého, bezohľadného obchodníka. Keď chce krásna Julianna Hawthornová splatiť dlh svojho brata, navrhne jej, aby sa namiesto toho na pol roka stala jeho milenkou. Ostrieľaný zvodca však vôbec neráta s tým, že cenou za tento "obchod" môže byť jeho vlastné srdce…
úryvok:
Stojan so zažatými sviecami stál na kraji masívneho mahagónového písacieho stola na protiľahlom konci miestnosti; mdlé zimné slnko sa s chabým úspechom snažilo presvetliť dvojicu vysokých dvojkrídlových oblokov za ním.
Pri stole sedel muž a zapisoval niečo do hrubej knihy viazanej v koži. Keď podišla bližšie, položil pero a vzhliadol na ňu. Až vtedy ho jasne uvidela.
Možno si svojimi predstavami o ňom vytvorila predsudok, ale vskutku bola presvedčená, že narazí na jeho škaredosť a prísnosť, vykresľujúc si ho ako mrzutého starca s krutými perami, scvrknutého pokročilým vekom a drsnou povahou jeho profesie.
Namiesto toho jej jeho zjav takmer vyrazil dych. Drsne chlapský a príťažlivý, vyžarovalo z neho fluidum mužnej sily. Jej účinok ako zásah bleskom vnímala ešte aj v prstoch na nohách. A vôbec nebol starý – k tomu mal veľmi ďaleko. Mohol mať niečo vyše tridsať, ak správne predpokladala, a bol v skvelej kondícii a na vrchole síl.
Črty tváre mal ušľachtilé, až elegantné, s priamym nosom a hranatou bradou. Pozdĺžne jamky zvrásnili bronzovo opálenú pokožku jeho líc, vytvárajúc príťažlivé ryhy, rámujúce jeho nepoddajné, lež príjemne krojené ústa. Bohaté vlasy mal hnedé, nie však tuctovo – boli ako čokoláda, ktorá každé ráno stála na jej raňajkovom podnose, a nakrátko zastrihnuté podľa súčasnej módy, pričom niekoľko kučier mu zvodne padalo do čela.
Napriek mužnej kráse ju jeho oči rozochveli zimomriavkami. Boli jasné a prenikavé, číro zelené ako chladná voda rieky v jarný deň. Oči vnútornej sily a jasnozrivosti. Oči hlbokej inteligencie. Oči, ktoré vyvolávali dojem, že dokážu zasiahnuť človeka a preniknúť mu až do duše. Zamyslela sa. Asi takto sa zjavil archanjel Gabriel Adamovi a Eve v predvečer ich prvého hriechu – nebezpečný, nezmieriteľný a hriešne príťažlivý.
Kým sledovala, ako vstáva, pulz sa jej zrýchlil. Jeho štíhlu a vysokú postavu pôsobivo dopĺňali široké ramená a úzke boky. Oblečený v konzervatívnom modrom odtieni, na sebe mal dokonale ušitý oblek džentlmena. Všetko na jeho výzore, od úhľadnej viazanky po naleštené hessenské čižmy, prezrádzalo zdržanlivú eleganciu.
Pri jej skúmavom pohľade zdvihol tmavé obočie, ale nesnažil sa skryť vlastnú zvedavosť. „Ste lady Hawthornová, však?“
Jeho slová ju vytrhli z tranzu, do ktorého zjavne upadla, a pripomenula si cieľ, s ktorým za ním prišla.
„Áno,“ prisvedčila. „A vy ste zrejme pán Rafe Pendragon, muž, ktorý poskytuje pôžičky.“
„Okrem ďalších investícií a finančných transakcií, áno. Vidím, že ste žena, ktorá rada mieri priamo k veci, ale najprv vám, ak dovolíte, vezmem plášť.“
Julianna sa dovtípila, že ostala natoľko uchvátená, až úplne zabudla, že má oblečený plášť. Cítila, ako ju zohrieva, a na krk jej vystúpil pot. Prikývla a rozopla si sponu.
Pendragon prikročil k nej a sňal jej plášť lemovaný kožušinou. Správal sa zdvorilo a rukami pohyboval opatrne, aby sa nedotkol jej pliec. Aj tak však bol veľmi blízko a na ňu ostro doliehala jeho fyzická prítomnosť.
Zatajujúc dych, náhlivo pokročila dopredu.
„Musíte Hannibalovi odpustiť,“ ospravedlnil sa. Prešiel ku kreslu a úhľadne prevesil plášť cez operadlo. „Nikdy si nepotrpel na kultivovanosť.“
Myslel azda Stromiska? Takže ten netvor mal svoje meno?
„Potom teda zvážte, či nezamestnať niekoho iného, kto by vaše návštevy vyberane uvítal.“
Vo finančníkových očiach sa mihlo pobavenie. „Nepochybne. Ale aj on má svoje pozitívne vlastnosti.“
Áno, pomyslela si. Vlastnosti, pre ktoré bol nenahraditeľný. Ako napríklad vydesiť k smrti nerozvážnych zelenáčov, akým je môj brat.
„Ponúknem vám niečo?“ spýtal sa Pendragon. „Možno čaj? Alebo sherry?“
Slová mu prúdili z pier s hrejivou sýtosťou lahodného červeného vína. Hovoril ako džentlmen, kadencia a intonácia jeho reči svedčila o živote kultivovaného a vzdelaného človeka. V čom podnikal, aby si zarobil na živobytie? Ponúkal pôžičky a investície a obchodoval na burze?
Zamyslela sa nad jeho pôvodom. Nebol len jednoduchým príslušníkom strednej vrstvy, o tom nemala pochýb. Keby ho stretla pri nákupoch na Bond Street, považovala by ho za urodzeného človeka. Možno by ho pozdravila úklonom hlavy a venovala mu zdvorilý úsmev. Už napohľad mal bezchybné vystupovanie, s ktorým by zapadol medzi príslušníkov jej spoločenskej triedy, ba i medzi tých, čo sa radi pýšili vyšším postavením a rodovou nadradenosťou.
Kým je teda, keď vystupuje ako aristokrat a pritom ním nie je? To tajomstvo ju fascinovalo.
Premáhala ju zvedavosť, otázky sa jej hromadili na jazyku ako drobné kocky domina. Radšej však rýchlo striasla nutkavú túžbu vyzvedať.
Nie som na spoločenskej návšteve, vyhrešila sa v duchu. Prišla som sem, aby som rodinu ochránila pred blížiacou sa katastrofou – milovaného brata a sestru, ktorí pre ňu boli na tomto svete všetkým. Sústredí sa preto len na túto vec.
„Nie, ďakujem,“ odmietla jeho ponuku na občerstvenie. „Radšej by som prešla k veci, ktorá ma za vami priviedla.“
„Áno, pravdaže.“ Prešiel k svojmu stolu, potom kývol rukou ku kreslu oproti. „Prosím, sadnite si a povedzte, prečo ste prišli.“
Zostal stáť, kým sa neusadila do kresla, a potom sa posadil aj on. Mlčky čakal, kým prehovorí.
Srdce a žalúdok jej zovrela dôverne známa úzkosť. Pevnejšie uchopila kabelku a nadýchla sa. Uvažovala, ako najlepšie začať.
„Volám sa Julianna Hawthornová,“ skonštatovala, jej slová sa stratili v mlčaní.
„Myslím, že to ste už spomínali, madam.“
Preglgla, v hrdle jej vyschlo. Kiežby len prijala ponúkaný pohárik. Zrejme by spanikárila, keby sa jej slová zadrhli, a radšej sa prinútila hovoriť. „Viem, že ste uzavreli obchodnú dohodu s mojím bratom Harrym Daviesom, grófom z Allertonu.“
Jeho tvár ostala chladná. „Áno, s jeho lordstvom som už mal tú česť zoznámiť sa.“
„Dlhuje vám istú sumu a tento dlh musí neodkladne splatiť.“
Pendragon kráľovsky prikývol. „Presne tak, ako vravíte.“
„Preto som prišla, prediskutovať s vami pôžičku v jeho mene.“
Sarkasticky nadvihol obočie, v pohľade sa mu blyslo odsúdenie. „Chápem to tak, že ju nedokáže zaplatiť a obťažuje vás, aby ste sa zaňho prihovorili, však? Myslel som, že váš brat má v sebe viac hrdosti a rozumu.“
Na líca jej vystúpil rumenec, ešte väčšmi rozpálil jej rozohriatu pokožku. „Jeho hrdosť je nedotknutá, a jeho myseľ takisto. Harry o mojej návšteve netuší. Keby o nej vedel, rozčúlil by sa. Napriek tomu som považovala za nevyhnutné stretnúť sa s vami.“
Odmlčala sa, hlas stíšila do dôverného tónu. „Brat je ešte mladý, pán Pendragon. Má dvadsať rokov a ešte sa len učí, ako najlepšie zvládnuť problémy. Otec nám umrel len pred niečo vyše rokom a ja sa bojím, že Harry ešte nie je pripravený prevziať na seba zodpovednosť, ktorú so sebou nesie šľachtický titul. Ale je to čestný človek, dobrý chlapec, ktorý jednoducho potrebuje trochu času, aby sa zorientoval. Môžem vás ubezpečiť, že je pevne odhodlaný splniť si záväzky.“
„Potom mal teda používať hlavu a nie pochabo mrhať peniazmi. Čo za tým bolo? Hazard alebo ženy?“
Vyjavene naňho pozrela.
Pendragon len smutne kývol hlavou. „Oboje, však? Allerton je nadmieru zaneprázdnený mládenec, alebo sa mýlim? Jeho neresti však nie sú moja vec.“
„Za daných okolností asi sú. Nemôžem hájiť Harryho ľahkomyseľné počínanie, ale môžem vás ubezpečiť, že veľmi ľutuje, čo spôsobil. Sľubujem vám, že urobí všetko, čo bude v jeho silách, aby dal vec do poriadku, ak mu dáte šancu. Zdá sa mi, že ste uvážlivý človek. Možno budete ochotný poskytnúť mu odklad. Ďalších deväťdesiat dní, možno…“
„Prepáčte, madam, ale čo dobrého by to prinieslo? Ak Allerton tie peniaze nemá teraz, je mizivá šanca, že ich bude mať po troch mesiacoch. Následky budú rovnaké.“
„Každý si zaslúži istú dávku pochopenia.“
„Presne tak. Práve preto je toto dobré mesto zaplavené kostolmi a charitatívnymi organizáciami. Ja však riadim investičný podnik a nemám vo zvyku poskytovať neprezieravé láskavosti.“
Juliannu premohla triaška. Harry mal pravdu, pomyslela si, tento človek nemá srdce.
Dragon sa pohodlne uvelebil v kresle. „Ak dovolíte, rád by som vám teraz položil jednu otázku.“
„Čo také?“
„Chcel by som vedieť, čo si váš manžel myslí o tom, že ste prišli ku mne namiesto svojho brata. Alebo ani on o vašej návšteve netuší?“
Zmeravela. „Som vdova, pane. Všetky rozhodnutia robím sama.“
„To teda veľa vysvetľuje.“
Jeho poznámka ju trpko zasiahla, ale rozhodla sa cez ňu preniesť.
„Ak odmietate udeliť môjmu bratovi odklad,“ pokračovala, „som pripravená ponúknuť vám náhradnú formu vyplatenia.“ Potiahla za šnúrky na kabelke a siahla do nej. „Mám tu zoznam niekoľkých hodnotných obrazov, ktoré vlastním. Sú medzi nimi staré majstrovské diela veľkej ceny – napríklad originál od Tintoretta a veľkolepé dielo od Caravaggia.“
Podala mu zoznam a zalovila v kabelke. „Priniesla som aj niekoľko šperkov. Mám náhrdelník, náramok a náušnice – súpravu, ktorú mi venoval nebohý manžel, keď sme sa sobášili. Zafíry a diamanty sú hodné najmenej päťtisíc libier. Sú výlučne moje, nepatria do pozostalosti môjho manžela.“
Otvorila zamatové puzdro a vybrala šperky, položila ich na stôl, aby si ich poprezeral. Vo svetle sviec drahokamy zažmurkali a zatrblietali sa ako živé.
Nahol sa dopredu. „Krásne kúsky.“
Povzbudená pokračovala: „Počítala som a priznávam, že tieto cennosti by nestačili na zaplatenie bratovej pôžičky. Ale ak súhlasíte a prijmete ich hneď teraz, zaručujem sa vám, že zostávajúcich tisíc libier v hotovosti vám vyplatím do prvého apríla. Viete, štvrťročná apanáž mi príde na účet až v tom čase.“
Pendragon odložil nabok zoznam olejomalieb. Spojil prsty rúk do striešky, oprel si ich o bradu a skúmavo si premeral ženu na opačnej strane stola.
Je naozaj krásna, zadumal sa. Svieža a pôvabná, plná energie a radostnej nádeje. Aká škoda, že ju znovu sklame.
Ten Allerton je ale opovážlivý, pomyslel si. Čo si vlastne tento bezstarostný holobriadok myslel, že takýmto spôsobom ohrozil majetok a povesť vlastnej rodiny? Aj keď mladý pán veľkomožný nič netušil o sestrinej návšteve, za svoje nezodpovedné správanie si nezaslúži nič menšie ako poriadny výprask.
Taká rozkošná a šarmantná žena, ako je lady Julianna Hawthornová, by nemala hovoriť o obchodoch s mužom ako on. Vlastne by sa vôbec nemala zaoberať obchodom. Mala by sedieť doma a popíjať čaj v kruhu elegantných priateliek, smiať sa a vymieňať si s nimi zábavné historky, nie sedieť v pracovni neznámeho človeka a usilovať o výmenný obchod so svojimi najdrahšími šperkmi.
Zaťal sánku. Prehovoril vľúdnym, hoci neoblomným tónom. „Sú to nádherné skvosty, madam. Na vyrovnanie záväzku vášho brata však nemajú dostatočnú hodnotu.“
Odchýlila pery. Nemohol sa ubrániť, pohľadom prechádzal po ich jemných krivkách. Vyzerali plné a ružové a rovnako zvodné ako miska zrelých júnových jahôd. A jemné. Svojou jemnosťou by zahanbili aj hodváb.
Premohol nečakanú túžbu a vrátil sa k veci. „Šperky by bolo treba dať ohodnotiť,“ vysvetlil. „Ak predpokladáme, že sú pravé…“
V oku sa jej urazene zablyslo.
„… o čom ja nepochybujem,“ doplnil. „Odhadujem, že súprava by vám vyniesla niečo viac než dvetisíc libier.“
„Dvetisíc…“
„Opätovný predaj, drahá lady. Človek v obchode zaplatí za šperky vyššiu sumu, než ktorej sú naozaj hodné. Čo sa týka malieb, umenie, ba aj výtvarné umenie, je komodita, s ktorou sa neobchoduje ľahko. Mohlo by trvať mesiace, kým by som obrazy predal, a to veľmi pravdepodobne za nižšiu sumu, akú ste vy odhadovali.“
Pery jej ovisli a pekné hnedé oči zaplavilo sklamanie.
Na okamih mu jej prišlo ľúto a pocítil netypické nutkanie poskytnúť jej dobrodenie, ktoré tak zúfalo hľadala. Ale ako už povedal, niekoľko mesiacov navyše by nič, ale vôbec nič nezmenilo. Skúsenosti ho naučili, že ak dlžník nedokázal splatiť podlžnosť do riadneho termínu, boli skvelé vyhliadky, že ju nebude schopný splatiť nikdy. Okrem toho, pripomenul sám sebe, obchodník, ktorý dovolí, aby mu city zatienili zdravý rozum, by zo seba urobil blázna. A bláznom, tým on nikdy nebol.
„Možno mám nejaký iný majetok, ktorý by pre vás mohol mať význam,“ pokračovala. „Vlastním krásny strieborný servis a manželovu zbierku vzácnych kníh…“
Zdvihol ruku. „Prosím, nepokračujte, takto sa len privádzate do zmätku. Nemá to význam. Aj keby všetky veci, ktoré ste spomínali, boli hodné vášho odhadu, aj tak by dlh vášho brata nezaplatili.“
„Ale ja nechápem,“ zajakala sa. „Isteže zaplatili.“
„Koľko mi teda, podľa vás, dlhuje?“
„Niečo vyše desaťtisíc libier.“
Vzdychol. Takže tento holobriadok k nej nebol ani úprimný. Falošné klamstvá, hĺbal, sú pohodlným východiskom.
„Jeho dlh je trojnásobný.“
„Trojnásobný?!“ Hlas sa jej triasol.
„Áno. Dlhuje mi zhruba tridsaťtisíc libier.“
Krv jej stiekla z líc, až ostali kriedovo biele. „Bože dobrotivý,“ zašepkala.
„Možno by vám pomohlo za glg sherry?“
Keď nič nepovedala, vstal. O chvíľu sa vrátil s pohárikom v ruke, plným priezračnej jantárovej tekutiny.
„Napite sa,“ presviedčal ju, podávajúc jej nápoj. „Odpite si aspoň dúšok, dva.“
Ani sa nepohla, neprijala ponúkaný pohárik. Popod mihalnice jej pohľad narazil na jeho. „Viete, že ak Harry dlh nesplatí, príde o majetok? Že nebude mať inú možnosť, len predať dom, ktorý patril našej rodine viac ako stopäťdesiat rokov?“
Rafe zapudil akýkoľvek súcit. V tejto profesii sa už dávno naučil potláčať útlocitnosť. „Áno, majetkové pomery poznám. Allerton ich použil ako kolaterál, aby pôžičku zaručil. Ak môžem byť otvorený, vaši predkovia nedbanlivo opomenuli pri vašom majetku vymedziť dedičné právo. Keď to uvážime, je až prekvapujúce, že sa majetok nepremrhal či nepredal už pred mnohými rokmi.“
Sťažka vydychujúc, usilovala sa ovládnuť. Prsia sa jej dvíhali a klesali pod hodvábnym živôtikom a jemným čipkovým fišé nad ním.
Nemohol sa ubrániť uprenému pohľadu.
Aký pôvabný predobraz ženy, napadlo mu. Jej dokonale formované svieže telo iste podnecovalo mužov, aby si ju privinuli do náručia a oddávali sa milostným hrám. Nebola krásna v tradičnom chápaní – pokožku mala pritmavú na typickú anglickú krásku –, ale napriek tomu bola krásna. Tmavé vlasy sa jej leskli sýtym odtieňom, hodvábne ligotavé ako leštené mahagónové drevo jeho písacieho stola. Oči jej krásu ešte zvýrazňovali, ich farba mala nezvyčajný kávový odtieň, s drobnými fliačikmi, iskrivými ako zlatý prach. A jej pokožka, jasná a hladká ako letná broskyňa a bezpochyby rovnako lahodná. Dumal, či jej v žilách nekoluje francúzska alebo možno talianska krv, lebo jej zjav pôsobil exoticky a opojne.
Pomedzi pery sa jej vydral vzdych, a tento zvuk okamžite rozohnal jeho ohnivé predstavy.
Uvedomil si, že stále drží v ruke jej pohár. Postavil ho pred ňu, nenáročky ním pritom udrel o dosku stola. Usiloval sa, aby z výrazu tváre dôkladne vymazal čo i len náznak predošlých úvah. Až potom prehovoril.
„Hoci to možno len ťažko akceptujete, finančná dohoda medzi mnou a lordom Allertonom je záväzná a v písomnej podobe. Preto, madam, by ste už mali ísť. Odprevadím vás k dverám, myslím si totiž, že Hannibala zamestnáva práca v suteréne.“
Vzal zamatové puzdro ležiace na stole a začal doň vkladať šperky, čím opäť signalizoval, že ich rozhovor sa skončil.
„Počkajte!“ zvolala.
Zastavil sa, zafíry a diamanty mu spočinuli v dlani. „Prosím?“
„Nemôžem všetko nechať tak,“ odpovedala mu v očividnej panike. „Prišla som svojmu bratovi pomôcť, a zachrániť tak rodinu. Nemôžem len tak odísť. Musí existovať nejaká iná dohoda. Musí jestvovať niečo, čo vám môžem ponúknuť, niečo moje, o čo by ste mali záujem, či nie?“
Vložil posledné šperky do vrecka, zatiahol šnúrky, a mlčky ho položil pred ňu.
Uplynulé minúty sa Rafe ubezpečoval, že urobil všetko pre to, aby bol pozorný a zdvorilý, a pritom sa snažil, aby pochopila, že jej prosby či výzvy bez ohľadu na to, ako dokonale vyzneli, jeho dôvody neovplyvnia. Hoci obdivoval jej nezlomnú húževnatosť, nadišiel čas, aby si priznala porážku. Lady Hawthornová, akokoľvek výrečná, by sa mala vrátiť domov a nechať svojho brata, toho bezohľadného holobriadka, prehltnúť celú horkú pilulku.
Rafe sa v tom okamihu rozhodol, že ju týmto správnym smerom trochu postrčí. Vyskúšal rozumné presviedčanie, chladné argumenty, ba aj studenú sprchu triezvej skutočnosti. Možno by pomohol zásadnejší prístup, dostatočne krutý, aby ju zranil či šokoval natoľko, aby sama utiekla z jeho domu.
„Niečo vaše, o čo by som mal záujem?“ chmúrne zatiahol.
Oprel sa bokom o kraj stola, ale nezdalo sa, že by sa ponáhľal. Jeho mohutné telo sa týčilo nad jej krehkou postavou. Prišpendlil ju svojím trúfalým pohľadom a povolil uzdu žiadostivej túžbe, ktorú v sebe premáhal, odkedy vošla do jeho pracovne. Krv sa mu horúco rozprúdila v žilách a jeho pocity sa mu odzrkadlili v pohľade.
Spočinul ním na jej krásnej tvári, skúmavým pohľadom pomaly zbehol po jej krku a prsiach. Pristavil sa na nich nápadne dlho a potom pokračoval v ceste: zablúdil na jej bruško a boky, dolu až k nohám. Vzápätí celý postup zopakoval smerom nahor, premerajúc ju nenásytným, láskajúcim pohľadom.
Červeň jej vykvitla na lícach.
„Madam,“ ozval sa napokon, hlas mu prešiel do tichého šepotu, zmyselného a nebezpečného. „Vysvetlil som vám už, že váš majetok nemá pre mňa nijakú cenu. A predsa je niečo, čo by som chcel. Vyzliecť vás a nahú odniesť do postele. Preto ak nie ste ochotná ponúknuť sa mi výmenou za bratovu podlžnosť, nemáme už o čom diskutovať.“
Vzdychla a rozochvela sa. Predpokladal, že sa vychytí, vezme svoje šperky a s výkrikom vybehne z jeho domu.
Namiesto toho len sedela, mlčky a nehybne, iba tvár prezrádzala jej vnútorný zmätok. Líca jej zaliala červeň, vzápätí ju vystriedala bledosť, a tú zasa červeň.
Napokon sa trasľavo nadýchla a zdvihla bradu. „Keby som súhlasila,“ zamrmlala, „aké by boli vaše podmienky?“
