Klasická Oľga Feldeková.
V poradí desiata kniha, nazvaná s nadhľadom a humorom, ktorý má rada a má ho v krvi. Možno si zatancujeme na druhom svete. Presne tak sa volá aj jedna kapitola s Milanom Lasicom – práve on jej povedal túto vetu. Ak chcete vedieť, pri akej príležitosti, ako to dopadlo …vypočujte si knižný podcast, rozhovor s Oľgou Feldekovou:
Možno si zatancujeme na druhom svete je výber textov za posledné desaťročia, spomienky na detstvo na Orave, plné nostalgie, nadhľadu. Páči sa mi najmä pohľad detskými očami, ktorý autorka perfektne vystihla. Je to také zemité, ľudové, írečité – jazykom aj príhodami.
Ujo si rozšnuroval veľké baganče, vyložil si na ne nohy a pohyboval prstami.
„Prečo nenosíš ponožky?“ opýtala sa Evička.
„A načo?“ usmial sa ujo.
„Neviem,“ mykla Evička plecami, „ale ponožky sa do topánok nosia.“
„Keby som napríklad teraz mal ponožky, musel by som si ich dať dolu, aby som si mohol prevetrať nohy. A takto si len pekne vyzujem topánky a už som bosý.“ Ujo si po chvíli prevetrané nohy zase strčil do topánok.
Oľga podľa Márie Medveckej
Napríklad poviedky Tentok (o tehotenstve), Pozor (o psovi, ktorý mal takéto meno…a skúste si predstaviť, keď ho venčíte a kričíte naňho 🙂 ), Durduľa alebo novela Veverica, ktorú má Oľga Feldeková najradšej (mimochodom, keď poviete vo Fínsku Orava, Fíni majú hneď pred očami vevericu).
Zaujímavá je poviedka Znova prišla zima, ktorá nás zavedie do roku 1956, kedy prišiel odmäk po Stalinovi a hlavná hrdinka cestuje do pionierskeho tábora v Poľsku.
Na obálke je autorkin portrét ako 4-ročnej od známej maliarky Márie Medveckej, Oravčanky, ku ktorej mala veľmi vrúcny vzťah. V textoch sú aj jej kresby a obrazy (z Liptovskej galérie). Z obrazov Medveckej cítiť hlboký vzťah k rodnej Orave a tamojšiemu ľudu, a to isté cítiť z textov Oľgy Feldekovej.
Máriu na Orave všetci obdivovali a každý ju mal rád. Nepoznám iného človeka, čo by mal toľko bratancov a sesterníc – a všetci tí bratanci a sesternice sa ňou chválili, hoci väčšina z nich nepatrila ani do jej vzdialeného príbuzenstva. Ale dá sa im to zazlievať? Kto by nechcel byť v rodine s takou veľkou umelkyňou a spravodlivou dušou, akou bola Mária Medvecká?
Srdcovka Sedmička
Autorka samozrejme píše aj o svojej srdcovke Sedmičke a kolegoch, aj o osudnej večeri u Eni Vacvalovej, kde prišiel aj Milan Lasice a na druhý deň večer počas predstavenia nečakane zomrel.
Vlani v júli si Eňa Vácvalová pozvala na večeru troch sedmičkárov – Milana Lasicu, Mariánka Leška a mňa. Pôvodne to malo byť v nedeľu, ale Milan nemohol, lebo vtedy vystupoval v L + S. No keď sme mu navrhli, že sa teda stretneme až po prázdninách, povedal nám, že tak dlho nevydrží, radšej nech sa stretneme o deň skôr. Tak sa z nedele stala sobota. Bol to úžasný večer aj s ohňostrojom. Strhla sa totiž búrka a nad Eninou devínskou záhradou lietali blesky. Zabávala nás aj Enina mačka. Hoci podľa Eniných informácií by to mala byť mačka, čo ignoruje všetkých ľudí vrátane svojich domácich, napočudovanie v ten večer svoje pohŕdanie ľuďmi odsunula nabok, prisadla si k Milanovi a nechala sa od neho hladkať. „Autistka a taká prítulná,“ poznamenala som.
Po tejto mojej poznámke mačka vyskočila a odkráčala ako urazená žena. Keby dočiahla na kľučku, možno by aj tresla dverami. O chvíľu ju to však prešlo a znova sa vrátila k Milanovi. Keď som o tom neskôr rozmýšľala, zišlo mi na um, či tá jasnozrivá mačka už vopred nevedela to, čo sme my vrátane Milana ešte ani netušili. O deň, vlastne len o niekoľko hodín už nebol Milan medzi nami…