„Sľúb mi, že ma nikdy neopustíš.“
„Sľubujem,“ odvetil bez zaváhania. A predsa sa mi zazdalo, že to nestačí. Nebola som si istá, čím by ma ešte presvedčil. Možno opätovaním mojej lásky. Stále váhal a to sa mi nepáčilo. Ustavične som sa bála, že ma zasa opustí, hoci proti svojej vôli.
„Chcem to mať na papieri,“ vyhŕkla som. „Nejaký právny dokument ako dôkaz, že ma nikdy neopustíš.“ Bože, kolosálna hlúposť. Zvesila som plecia. „To vyznelo hrozne.“
„To teda hej!“ Zakašľal a od prekvapenia takmer padol na zadok. Možno som to nemyslela doslova, ale jeho neskrývané znechutenie ma ovalilo ako facka.
Po románoch Sľúbená a Zakázaná je tu Odhalená. Záverečný diel pikantnej série Jedna noc. Veľkolepé finále nespútaného milostného príbehu dvoch komplikovaných duší.
Livy nikdy nezažila toľko vášne, ako po boku božského Millera Harta. Tajomný a príťažlivý muž ju zahŕňa pozornosťou, akú žiadnej žene nedoprial. Zbožňuje ju, chráni a zvádza hriešnymi spôsobmi. Lenže Miller Hart nie je slobodný muž. Upísal sa človeku, ktorý ho nikdy neomilostí.
Miller svoj dlh ešte nesplatil a city k obdivovanej žene predstavujú len chúlostivú prekážku na ceste za plnením záväzkov. Miller urobí čokoľvek, aby Livy ochránil, hoci to znamená riskovať vlastný život.
Livy sa postupne dozvedá celú pravdu o Millerových začiatkoch, jeho detstve, ale aj o svojej matke. Konečne pochopí, prečo ich chce celý svet rozdeliť. Naivne si myslela, že prekoná všetky úskalia, veď ich vzťah vydržal tak veľa. No zrazu sa ocitá v slepej uličke, bezmocná a zúfalá, lebo Millerovo riešenie je pre ňu neprijateľné.
Livy mala stráviť s tajomným Millerom Hartom len jedinú noc, ale tá sa pretiahla na dlhé týždne. Možno sú odhalenia tou poslednou kvapkou, ktorá všetko nadobro ukončí.
Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Lucia Hurajová:
Jodi Ellen Malpasová sa narodila a vyrastala v anglickom Northamptone, kde doteraz žije s dvoma synmi. Pracovala v otcovej stavebnej firme a popritom tajne písala, kým nenašla odvahu odhaliť svetu svoju tvorbu. Vo svojej sérii Tento muž ponúkla čitateľom príbehy so silnými postavami, čo vyvolalo neuveriteľné reakcie žien na celom svete.
odhalená je vynikajúce a opäť správne pikantné vyvrcholenie celej série Jedna noc. Plné emócií, lásky, vášne, objatí a bozkov. Nechýbajú prekvapenia, zrada, nepriazeň osudu. No všetko má nejaký koniec a niekedy prekvapujúco lepší, ako by sme možno čakali…
„Tak neváhajte a naposledy sa aj vy ponorte do sveta Millera Harta,“ odkazuje autorka.
Začítajte sa do novinky odhalená:
PROLÓG
William Anderson sedel v lexuse na rohu známej ulice už viac ako hodinu a doteraz nenabral odvahu vystúpiť z neho. Neodtŕhal zrak od starého viktoriánskeho domu. Do tejto časti mesta nevkročil vyše dvadsať rokov. Až na jediný raz, keď ju priviedol domov.
Minulosť ho však dobehla. Musí vystúpiť a zaklopať na dvere. Desil sa toho.
Neostávala mu iná možnosť, nenachádzal výhovorky. A čo sa ich len nahľadal! Na nijakú neprišiel. „Will, je čas znášať následky,“ zamrmlal si popod nos a naveľa vystúpil. Zabuchol dvere a vybral sa k domu. Srdce mu búšilo a v ušiach hučalo. Každým krokom samu pred očami čoraz jasnejšie vynárala jej tvár, až musel zatvoriť oči.
„Dočerta s tebou, ženská,“ zašomral. Chvel sa.
Pred domom sa ocitol prekvapivo rýchlo. Civel na vchodové dvere, ponorený do zlých spomienok. Premáhali ho a oslabovali. Takýto pocit už dávno nezažil. O to sa postaral. Zvlášť po nej si dal na tom sakramentsky záležať.
Sklonil hlavu, na okamih zavrel oči a nadýchol sa. V živote sa tak dlho nenadychoval.
Roztrasenou rukou zaklopal na dvere. Znútra sa ozvali kroky. Tep sa mu zrýchlil, a len čo sa dvere otvorili, takmer prestal dýchať.
Vôbec sa nezmenila. Hoci mohla mať už… koľko? Okolo osemdesiatky? Prešlo toľko času? Vôbec sa netvárila prekvapene. Dobré znamenie či zlé? To sa ešte uvidí. Musia toho veľa prebrať.
Nevzrušene zdvihla sivé obočie a pokrútila hlavou. William sa zmohol iba na nervózny úsmev a roztriasol sa.
„Pozrime sa, koho to sem čerti nesú,“ prehovorila.
1. KAPITOLA
Mala som sa skvele. A mala by som sa ešte lepšie, keby ma netrápili starosti, strach a zmätok.
Prevrátila som sa na chrbát a zadívala sa na strešné okná v klenutom strope hotelového apartmánu. Na žiarivo modrej oblohe sa prevaľovali nadýchané biele oblaky a pod nimi čneli vysokánske mrakodrapy. Zadržala som dych a načúvala povedomým zvukom newyorského rána – trúbeniu áut, pískaniu pneumatík, ruchu a zhonu, ktoré doliehali až sem na dvanáste poschodie. Hotel sa strácal uprostred betónovo-sklenenej džungle. Okolie pôsobilo neuveriteľne a takmer dokonale. Oveľa dokonalejší bol však muž, ktorý vedľa mňa ležal v obrovskej mäkučkej posteli. V Amerike sami všetko javilo väčšie – táto posteľ, budovy, autá, osobnosti… aj moja láska k Millerovi.
Od príchodu do New Yorku prešli dva týždne a starká mi hrozne chýbala, hoci sme si telefonovali každý deň. Mesto nás s Millerom doslova pohltilo. Nemali sme tu čo robiť, ak nerátam ustavičné ponáranie sa do seba.
Môj dokonale nedokonalý muž sa tu úplne uvoľnil. Isteže, svojich prehnaných spôsobov sa nevzdal, no dokázala som sa s tým vyrovnať. Vlastne bolo čudné, že mnohé z jeho obsesívno-kompulzívnych zvykov som začala považovať za roztomilé. Už som sa nebála povedať mu to, i keď odmietal uznať, že obsesia ho skôr ničí. A mňa takisto.
V New Yorku sme sa striasli narušiteľov – nikto mu nesiahal na jeho najcennejší majetok, čiže na mňa. Takto ma tituloval. Nadchlo ma to, zároveň to však bolo bremeno, ktoré som ochotne niesla. V útočisku, do ktorého sme sa utiahli, sme nemohli ostať navždy. Stále sa nad nami vznášal mrak temného sveta. Samu seba som neznášala za to, že som o sebe pochybovala. Na rozdiel od Millera som sa nepovažovala za silnú ženu.
Miller sa pomrvil a vrátil ma do honosného apartmánu, ktorý sme od príchodu do New Yorku nazývali domovom. S úsmevom som pozorovala, ako roztomilo zašomral a zaboril hlavu do vankúša. Vlasy mal strapaté a na sánke sa rašilo strnisko. Vzdychol a v polospánku hmatkal okolo seba, kým nenašiel moju hlavu a nezamotal si prsty do mojich vlasov. Ani som sa nepohla a pohľadom sa mu pristavila na tvári. Môj dokonalý čiastočný džentlmen mi prstami prečesával vlasy, čo si osvojil ako zvyk. Celé hodiny sa mi hral s vlasmi, dokonca aj v spánku. Zopár ráz som sa zobudila s pomotanými prameňmi, niekedy aj s jeho prstami v nich, nikdy som sa však nesťažovala. Prahla som po akomkoľvek kontakte s ním.
Pomaly som privrela viečka. Môj vnútorný pokoj čoskoro narušili nepríjemné myšlienky – aj na Gracie Taylorovú. Prudko som otvorila oči a posadila sa. Mykla som sa, keď mi stiahlo hlavu dozadu. „Doriti,“ zasyčala som a začala si vymotávať vlasy z Millerových prstov. Nespokojne zamrmlal, ale nezobudil sa. Položila som mu ruku na vankúš a presunula sa nakraj postele. Obzrela som sa na hlboko spiaceho Millera. Hádam sa mu snívalo niečo pekné. Na rozdiel odo mňa.
Spustila som nohy na plyšový koberec, vstala, natiahla sa a vzdychla. Zahľadela som sa von obrovským oknom. Naozaj som po osemnástich rokoch zahliadla mamu? Alebo to bol iba prelud vyvolaný stresom?
„Čo trápi moju nádhernú hlávku?“ vkradol sa mi do myšlienok chrapľavý ospalý hlas. Otočila som sa. Miller ležal na boku s rukou pod lícom. Silene som sa usmiala, hoci ho tým sotva presvedčím. Veľmi rada som mu však dovolila odviesť pozornosť od vnútorného zmätku.
„Iba snívam s otvorenými očami,“ odvetila som, a prešla jeho pochybovačný výraz mlčaním. Za to trápenie som si mohla sama. Odkedy sme nastúpili do lietadla, dookola som si prehrávala tú chvíľu. Millerovi moja zamyslenosť neušla. Niežeby na mňa tlačil, isto sa domnieval, že rozmýšľam o dôvode odchodu do New Yorku. Čiastočne by mal pravdu. Sužovali ma mnohé udalosti, odhalenia a predstavy a hnevalo ma, že pre ne nedokážem plne oceniť Millera a jeho pozornosť.
„Poď ku mne,“ zašepkal autoritatívne, no nepohol sa.
„Chcela som urobiť kávu.“ Hlúpo som sa nazdávala, že sa vyhnem jeho otázkam.
„Nebudem sa opakovať.“ Oprel sa o lakeť a naklonil hlavu. Zovrel pery do úzkej čiarky a prebodával ma pohľadom modrých očí. „Nenúť ma do toho.“
S povzdychom som pokrútila hlavou. Vkĺzla som do postele a pritúlila sa k nemu. Nepohol sa, kým som si nenašla pohodlnú polohu. Potom ma objal a zaboril si nos do mojich vlasov. „Lepšie?“
Prikývla som. Hladkal ma a zhlboka sa nadychoval. Zo všetkých síl sa usiloval upokojiť ma a vyvolať vo mne pocit bezpečia. Márne. Isto mal čo robiť, aby neprehovoril. Zasa som priveľmi premýšľala a Miller to vedel rovnako dobre ako ja.
Odtiahol sa odo mňa a uhladil mi vlasy. Vzápätí sa na mňa ustarostene pozrel. „Olivia Taylorová, nikdy ma neprestaň ľúbiť.“
„Neprestanem,“ potvrdila som, ale cítila som sa previnilo. Rada by som ho ubezpečila, že o moju lásku sa nemusí báť. „Nepremýšľaj toľko.“ Pohladila som mu plnú spodnú peru. Lenivo zažmurkal a zovrel mi ruku.
Pobozkal ma do dlane. „Ani ja ťa neprestanem ľúbiť, moje úžasné dievča. Neznesiem, keď si smutná.“
„Mám teba. Nemám byť prečo smutná.“
Pousmial sa a pobozkal ma na špičku nosa. „Dovoľujem si nesúhlasiť.“
„Miller Hart, dovoľuj si, koľko chceš.“ V letku si ma pritiahol k hrudi, roztiahol stehná a vklinil si ma medzi ne. Chytil mi líca do dlaní a priblížil sa ku mne perami. Zastal len pár milimetrov od mojich a obmýval mi pokožku horúcim dychom. Poddala som sa. Ochotne.
„Dovoľ mi ochutnať ťa,“ zašepkal a zadíval sa mi do očí.
Pritisla som mu pery na ústa. Popritom som si naňho obkročmo sadla. Vzpínal sa mi pod zadkom, tvrdý a horúci. Zahmkala som, vďačná za rozptýlenie. „Asi som od teba závislá,“ zauvažovala som. Chytila som ho za zátylok a ťahala k sebe, kým si nesadol. Ovinula som mu nohy okolo pása. Zovrel mi zadok a pritiahol si ma. Jazyky nám neprestajne tancovali.
„Môže byť.“ Jemne ma odtisol a načiahol sa za kondómom v nočnom stolíku. „Čoskoro by si mala dostať menštruáciu,“ poznamenal. Prikývla som. Vzala som mu kondóm z ruky, dychtivá rovnako ako Miller. „Dobre. Potom sa tohto konečne zbavíme.“ V sekunde si ho navliekol a v ďalšej do mňa vošiel s privretými očami. Dosadla som naňho.
Spokojne som zastonala. Naše spojenie odohnalo všetky problémy, ostala iba neochabujúca rozkoš a nehynúca lásku. Ponoril sa hlboko do mňa. Sklonila som sa k nemu a zaborila mu nechty do svalnatých pliec. „Rýchlejšie,“ prosila som ho. Krúžila som bokmi s dychom zatajeným od túžby.
Zaboril mi zuby do pleca a začal ma nadvihovať. „Aké to je?“
„Lepšie si to ani nedokážem predstaviť.“
„Súhlasím.“ Vnikal do mňa a spoločne sme sa vydali na priamu cestu za rozkošou. „Olivia Taylorová, šialene ma fascinuješ.“
Udržiaval rovnomerný rytmus, pomalý a lenivý, každým pohybom sme sa približovali k vyvrcholeniu. Trel sa mi o klitoris, až som lapala dych. Na chvíľu sa odtiahol a povolil, ale iba nakrátko, vzápätí som sa znova ocitla na pokraji rozkoše. Veľavravným pohľadom prezrádzal, že to robí úmyselne. Pomaly zažmurkal a pootvoril pery.
„Miller,“ vydýchla som a pritisla si tvár na jeho krk. Už som takmer nedokázala udržať vzpriamenú polohu.
„Olivia, neskrývaj sa predo mnou,“ napomenul ma. „Ukáž sa mi.“
Lapajúc dych som mu hrýzla a bozkávala krk. „Nemôžem.“ Zakaždým ma tak vyčerpal.
„Ale môžeš. Ukáž mi tvár,“ prikázal mi ostro a prudko nadvihol boky.
Vykríkla som a vyletela nahor. „Čo robíš?“ vykríkla som frustrovaná aj nadšená zároveň. Mučil ma aj vzrušoval.
„A nemôžem?“ Prevrátil ma na chrbát a znova do mňa s uspokojením vošiel. Zrýchlil. V posledných týždňoch sme sa milovali čoraz drsnejšie. Akoby si Miller uvedomil, že mierna agresia a väčšia sila nič nezmenia na láskyplnosti našich intímností. Vždy sa so mnou miloval. Mohla som sa ho dotýkať a bozkávať ho, rovnako ako on mňa. Zasypával ma nežnými slovami, akoby aj seba uisťoval, že vie, čo robí. Nebolo to nevyhnutné. Dôverovala som mu.
Chytil ma za zápästia a pridržal mi ruky nad hlavou. Zaprel sa o predlaktia a poskytol mi nádherný výhľad na svoj vyrysovaný trup. Zaťal zuby, no víťazoslávny pohľad neskryl. Bol šťastný. Tešila ho moja zúfalá túžba po ňom. A on rovnako zúfalo túžil po mne. Vychádzala som mu v ústrety a narážali sme na seba. Neprestajne do mňa vnikal.
„Už budeš, dievčatko,“ zavzdychal. Neposlušný prameň mu lietal nad čelom pri každom pohybe. Všetky nervové zakončenia mi brneli od narastajúceho tlaku. Bránila som sa mu, len aby som si predĺžila úžasný pohľad naňho. Kvapkal z neho pot a tvár od intenzívnej rozkoše tak skrivil, že jeho výraz by sa poľahky dal zameniť s bolesťou.
„Miller!“ vykríkla som. Mimovoľne som krútila hlavou, stále som sa mu však dívala do očí. „Prosím!“
„O čo prosíš? Chceš vyvrcholiť?“
Milan Buno, literárny publicista
