Spisovateľka Erika Jarkovská zostáva histórii verná aj vo svojej najnovšej knižke Posledný potomok. Inšpirovala sa skutočnými historickými udalosťami a osudom kalifornského indiána menom Iši.
Zručne prepletá nitky minulosti, ktoré vedú až do dnešných čias a odhaľuje spletité rodinné i partnerské vzťahy. Je to príbeh o tajomnej minulosti, o láske rodičovskej i mileneckej. Príbeh napínavý, dobrodružný a čítavý.
Posledný potomok.
Univerzitný profesor Thomas Hardy sa práve rozišiel s manželkou a dospievajúcim synom, navyše mu nedávno umrela matka, s ktorou mal silné citové puto. Právnik mu v pozostalosti odovzdá jej denník.
Minulosť matky Thomasa šokuje. Najmä však to, čo mu po celý život bolo odopierané spoznať: kto bol jeho otcom. Ako sa vysporiada s matkiným tajomstvom, ako nové skutočnosti ovplyvnia jeho kariérou poznačený život? Kto bol muž, ktorý ho splodil a čím v roku 1911 spôsobil senzáciu v celej Kalifornii?
Historicko-spoločenský román Posledný potomok sa odohráva na jeseň roku 1961 a na začiatku 20. storočia. Je to príbeh o citlivej rodičovskej a synovskej láske. Najmä však o dojemnom a krehkom vzťahu ženy a muža, ktorým osud nedoprial prežiť spolu svoju lásku.
Námetom pre napísanie príbehu boli pre Eriku Jarkovskú informácie o Išim, na ktoré natrafila pri štúdiu podkladov pre napísanie úplne iného svojho románu. Iši bol označovaný ako Posledný slobodný Indián Severnej Ameriky, Muž z doby kamennej či Posledný Yahia. A skutočne žil. Jeho život (ako aj tragický osud jeho národa) sa odohral tak, ako si môžete prečítať v knihe Posledný potomok.
Iši v príbehu zohráva iba vedľajšiu úlohu. Hlavnou hrdinkou je Edna Hardyová. Po smrti celej rodiny, ktorá zahynula pri ničivom zemetrasení v San Franciscu v roku 1906 a po smrti manžela o pár rokov neskôr, sa ocitá bez prostriedkov a zázemia. Napokon ju životná situácia donúti živiť sa prostitúciou. Avšak práve vďaka tomu spoznáva Išiho a jej život sa navždy zmení.
Edna na niekoľko mesačné spolunažívanie s Išim spomína v svojom denníku takto: Keď sa obzerám späť do minulosti, vidím, že všetko, čo sa mi v živote prihodilo – to dobré, ale aj to zlé –, malo nejakú príčinu. Lebo nikto a nič neprichádza náhodou, všetko je priťahované tým, čo vyžarujeme. Ak mám byť k sebe úprimná, potom musím priznať, že vždy, z celého svojho srdca, som túžila najmä po láske, hoci som to nedávala príliš najavo. Našťastie Boh vo svojej múdrosti vedel čítať v mojej mysli a poslal ku mne Išiho. Až naša láska mi ukázala, čo je v živote dôležité a bez čoho sa nedá zaobísť. Už viem aj to, že akékoľvek šťastie je len polovičné, keď sa oň nemáme s kým podeliť. Iba s Išim som spoznala, čo znamená milovať a byť milovaná. Bol pre mňa darom z nebies, aký sa len tak v živote nedostáva.
Krátko po Edninej smrti sa denník dostáva k Thomasovi, jej štyridsaťpäťročnému synovi, (druhej hlavnej postave príbehu) a napokon informácie z neho zmenia aj Thomasov život. Ako univerzitný profesor, silno poznačený kariérou a honbou za peniazmi, dávno si prestal rozumieť s manželkou a synom a tento stav vyústi až do rozchodu s nimi. V niekoľko mesačnej samote, kedy sa vracia po práci do prázdneho domu, iba s myšlienkami a s matkiným denníkom, rozoberá svoj život a uvažuje nad tým, kde urobili s manželkou chybu.
Thomas sa napokon rozhodne dať svoje manželstvo do poriadku, pretože si uvedomí, že svoju ženu stále miluje: „Som beznádejný rojko, stále verím na veľkú lásku, na ošiaľ, ktorý sa nikdy neskončí, iba podľahne zmenám. Aj my sme im podľahli… Prosím ťa, Ursula, daj mi ešte šancu, chcem všetko napraviť…“
Kniha Posledný potomok vyšla vo vydavateľstve ENRIBOOK.
V logu vydavateľstva je lapač snov. „Na rozdiel od toho indiánskeho, ktorý lapal tzv. nočné mory, ten vydavateľský sa snaží polapiť a zrealizovať sny tých autorov, ktorí milujú písanie a veľmi túžia držať v rukách vlastnú knihu, ibaže doteraz nenašli vydavateľa, ktorý by ich tvorbu priviedol k čitateľom,“ vysvetľuje šéfka vydavateľstva Erika Jarkovská.
Začítajte sa do knihy Posledný potomok:
Edna
San Francisco (1904 – 1912)
Bola mladá, iba osemnásťročná, a absolútne neskúsená vo vzťahu k mužom a veciam súvisiacim s láskou, keď sa vydávala za Jima Hardyho, tridsaťpäťročného starého mládenca, ktorého ani poriadne nepoznala. Ale jej otec ho poznal z dokov, kde spolu pracovali na nočných zmenách. A potom bol Jim u nich raz na návšteve, aby sa aj oni dvaja zoznámili.
„Ednááá!… Ééédnááá!” volala na ňu matka v ten večer z okna ich nájomného bytu. Bývali v štvrti Marina District neďaleko zálivu s prístavmi, z ktorého bol výhľad na ostrov Alcatraz. Mamin sýty a už poriadne rozčúlený hlas sa rozliehal po celej ulici. Edna ju počula dobre, no schovávala sa s kamarátkami pod schodmi jedného z vchodov bytovky v nádeji, že sa možno zázrakom vyhne tomu, čo ju čakalo. Ibaže matka vykrikovala tak vytrvalo, až sa Edna radšej vytiahla zo skrýše a lenivým krokom kráčala domov.
Budúci manžel sa jej ani trochu nepáčil. Mal hranatú postavu s neprimerane dlhými rukami, široké čelo aj nos, úzke pery a neskutočne odstávajúce uši. Jeho výzor bol na míle vzdialený výzoru muža, o ktorom snívala.
Muž z jej predstáv bol vysoký, štíhly, modrooký a krásne sa smial. Rodičia ju však presviedčali, že by bola hlúpa, ak by nevyužila príležitosť, ktorá sa jej práve ponúkala. Jim je vraj ochotný sa o ňu postarať a to je pre ženu v dnešných časoch to najdôležitejšie. Akáže láska? „Čože si už dievča ako ty navyberá?” povzdychla si matka po Jimovom odchode. „Alebo si myslíš, že sa stane zázrak? Že ťa o ruku požiada dáky boháč, ešte k tomu krásny?“
Ednu mrzelo, keď jej rodičia tak otvorene dávali najavo, že je pre nich už príťažou, ale nezazlievala im to.
Dobre vedela, že musia nakŕmiť ďalších päť krkov – jej mladších bratov. Matka za pár drobných týždenne hrdlačila v práčovni jedného z hotelov na Pacific Avenue a Edna sa k nej často pridala, aby spoločne zarobili viac. Otec večer čo večer meral cestu pešky do North Beach a vykladal tovar, ktorý privážali lode do prístavu. Pracovali bok po boku s Jimom, otec ho preto hodnotil ako poriadneho chlapa. Vôbec mu neprekážalo, že je od budúceho zaťa starší iba o päť rokov. Ale ako povedala matka: mohla si vyberať? Edna sa tiež snažila nájsť na budúcom manželovi niečo pozitívne. Nahovorila si, že má príjemný hlas, hoci jeho reč jej neraz pripomínal brechot psa, najmä keď sa mu ona prihovorila; ba že má príjemný aj pohľad. Vždy keď sa osmelila pozrieť sa do jeho modrých očí – aspoň tie sa zhodovali s jej predstavou – ukrytých pod zachmúreným obočím, aj v nich objavila kúsok nehy či aspoň čohosi, čo nehu pripomínalo.
„Prečo sa zaňho chceš vydať, keď sa ti nepáči?“ právom vyzvedali kamarátky. „A ešte je aj starý, neodpustili si. Edna s ich názorom súhlasila, no nech si sama o Jimovi myslela, čo chcela, nechávala si to pre seba.
„Nie je starý, ale zrelý,“ tvárila sa dotknuto. „Dôležité je, že sa o mňa postará,“ zdôrazňovala skutočnosť, s ktorou bola stotožnená viac matka než ona.
Jimove ťarbavé a veľmi skromné prejavy nehy, ktorými ju spočiatku zahŕňal, pominuli, keď ani po roku manželstva neprišla do požehnaného stavu. V tom čase bývali rovnako ako jej rodičia v nájomnom dome, ibaže oveľa južnejšie, v švrti Mission District plnej írskych, nemeckých a talianskych prisťahovalcov. Edna celé dni bývala doma sama. Udržiavanie domácnosti, pozostávajúcej z izbičky s kuchynkou, či príprava večere pre Jima jej veľa času nezabrali. Preto zväčša celé hodiny vyzerala z okna a sledovala dianie na ulici Alvarado, alebo aj ona vyšla na schody pred dom a stala sa súčasťou toho, čo ju obklopovalo.
Počas teplých večerov bývalo na ulici vždy rušno. Na schodoch sedávali, alebo opierajúc sa o zábradlie postávali ženy, a s rukami založenými na prsiach klebetili. Keď to už počasie dovoľovalo, pod stromami, lemujúcimi ulicu, sedávali starí chlapi oblečení v pásikavých košeliach a tmavých vestách, s klobúkmi na hlavách. Bafkali z fajok a okrikovali šarvancov, čo sa naháňali po chodníkoch, alebo sa klbčili. Edna občas zašla do neďalekej Misie Svätého Františka z Assisi, založenej v dobe španielskej kolonizácie misionárom Franciscom Palouom, aby našla útechu v modlitbe. Ba sem-tam sa dala nahovoriť vysokej Nemke z prízemia, Gerte, ktorej muž tiež pracoval v dokoch. Zašla s ňou a jej štyrmi deťmi do parku v blízkosti Štrnástej ulice, alebo v nedeľu popoludní na novovybudovaný bejzbalový štadión medzi Dvadsiatou piatou a Folsomovou ulicou. V takomto jednotvárnom duchu prežila dva roky.
Jar roku 1906 však poznačila tragédia a dotkla sa väčšiny obyvateľov San Francisca. Aj Edny.
Skoro ráno 18. apríla zasiahlo mesto silné zemetrasenie. V dôsledku neho sa roztrhli plynové potrubia a došlo k sérii ničivých požiarov, ktoré sa ako smršť šírili takmer po celom meste; mnoho obytných blokov, reštaurácií či historických budov zhorelo do tla. O život prišlo naraz skoro tisíc ľudí a z takmer polovice obyvateľstva sa stali bezdomovci hľadajúci útočisko po iných štvrtiach alebo na plážach. Mnohí odišli do Berkeley alebo do Oaklandu. Ulicu Alvarado našťastie zachvátili iba menšie požiare. Edna však prišla o celú svoju rodinu. Otca zemetrasenie zastihlo, práve keď sa vracal zo šichty. Matka s bratmi uviazli pri požiari bytového domu, v ktorom bývali. Edna vedela, že všetko, čo ju postretlo, musí prijať a vyrovnať sa s tým po svojom. No vedela aj to, že guča v krku a bolesť na duši, ktoré sa u nej po tejto tragédii dostavili, nezmiznú zo dňa na deň.
Jim, jediný príbuzný, ktorý jej zostal a na ktorého sa celou dušou upla, jej však nebol žiadanou útechou. Práve naopak, ešte viac sa odcudzili. Jim zväčša prespával v dokoch. Keď sa na konci týždňa ukázal doma, bol nevrlý, popudlivý, vulgárny a čoraz viac páchol pijatikou.
„Nemal by si toľko piť,“ snažila sa mu v dobrom dohovoriť. „Vari preto toľko drieš, aby si všetky peniaze nechal v putikách? S kamarátmi?“ dodala a žiadalo sa jej poznamenať: alebo s ľahkými ženami, pretože intímnosti spolu nemali už niekoľko týždňov. Jim na ňu gánil, ba neraz sa na ňu aj zahnal: „A čo je teba do toho, čo robím so svojimi peniazmi? Na nájom a stravu dostávaš, koľko je treba, o iné sa nestaraj!“
Ale bola to iba jeho predstava, že to, čo jej dáva, stačí.
Edna si čoraz viac pripadala ako kúzelníčka. Od pondelka do soboty, po odrátaní nájmu a nákladov na plyn – ak nechcela, aby ich majiteľ vyhodil z bytu –, musela dokázať vyžiť z almužny, ktorá jej zostala z toho, čo Jim v nedeľu večer s povýšeneckým výzorom nechal ležať na stole. Mnohé ženy z ich štvrte chodievali kvôli nízkym cenám nakupovať k Číňanom, obývajúcim oblasť medzi Russian Hill a North Beach. Ona však zostala verná talianskym obchodníkom.
Trikrát do týždňa, no najradšej v sobotu ráno, keď boli výpredaje, merala cestu po Market Street plnej obchodíkov a malých reštaurácií. Zvykla si na vykrikovanie Talianov spod markíz: ciao bella!, len aby si ich všimla a pri niektorom sa pristavila. Ale ona si pyšne vykračovala popred nich ako kráľovná, vždy oblečená v jednoduchých, no čistých šatách, s klobúčikom na hlave.
Odev a obuv sa neštítila vyberať si v charite, pretože vždy si tam pre seba našla slušivé a lacné kúsky. Bavilo ju s Talianmi hrať svoju tajnú hru. Predstierala, že si môže spomedzi nich vyberať, hoci v peňaženke jej neraz štrngalo len pár centov. A keď napokon dala prednosť niektorému, čo po nej blýskal očami a škeril sa od ucha k uchu, vždy dokázala zjednať cenu všetkého, čo jej ponúkol.
Po čase sa jej podarilo zamestnať sa v jednom z nájomných domov iba dva bloky od ulice Alvarado, na ktorej bývala. Majiteľ jej sľúbil plácu za to, že každý deň poumýva schody a vestibulové priestory v štyroch vchodoch. Mzda za to bola veľmi skromná, ale dávala jej pocit väčšej slobody a nezávislosti na manželovi.
Skoro ráno tretieho novembra 1909 ju zo spánku vytrhlo búchanie na dvere. Ihneď vytušila, že niečo nie je v poriadku. Obliekajúc si župan a šuchtajúc sa v papučiach cestou z postele k dverám myslela na to, že to asi nebude jej muž, pretože bola streda a Jim nechodieval domov uprostred týždňa. Keď otvorila dvere len natoľko, koľko to dovoľovala bezpečnostná retiazka, jej zlá predtucha sa naplnila. Na chodbe stál policajt s obrovskými, nahor vykrútenými fúzmi.
„Ste Edna Hardyová?“ spýtal sa prísne a keď placho prikývla, úradným tónom pokračoval: „Žiaľ, musím vám oznámiť zlú správu, pani. Váš muž dnes v noci zahynul.
Zavalila ho debna s nákladom, pretrhlo sa jedno z lán žeriava, čo ich vykladal z lode. Oblečte sa, pani, odvediem vás do márnice, musíte identifikovať to, čo z vášho muža zostalo.“
Večer po Jimovom pohrebe sedela Edna za stolom v kuchyni pri okne. Sledovala, ako sa na ulicu spúšťa hmla a mieša sa so súmrakom. V mnohých oknách na nájomnom dome oproti cez ulicu sa svietilo. Videla za nimi pohybovať sa postavy a schádzať sa rodiny k večeri. Iba v jej byte bola tma, nezapálila lampu ani v kuchyni.
Káva v hrnčeku, ktorú si uvarila už pred dobrou hodinou, vychladla, sotva si z nej odpila pár hltov. Vedela, že Jimovou smrťou sa čosi v jej živote skončilo a že ju to dozaista poznačí. Len ešte netušila ako.
