Najprv sa vezmeme, POTOM ŤA ZVEDIEM,
nakoniec príde láska
Huxtable Quintet
1. First Comes Marriage (2009) – Nečekaná svatba / Baronet 2010,/ Najprv sa vezmeme / Slovenský spisovateľ 2013
2. Then Comes Seduction (2009) – Vášnivé námluvy /Baronet 2010 / …Potom ťa zvediem… / Slovenský spisovateľ 2013/
3. At Last Comes Love (2009) – VŠE KONČÍ LÁSKOU Baronet 2010
4. Seducing an Angel (2009) – SVEDENÝ ANDĚL Baronet 2010
5. A Secret Affair (2010) – Utajený poměr Baronet 2011
Slovenský spisovateľ 2013
anotácia:
Po románe Najprv sa vezmeme pokračuje séria o výnimočnej rodine Huxtablovcov príbehom najmladšej zo sestier Katherine – krásnej a počestnej dievčiny, ktorú londýnska spoločnosť pokladá za najočarujúcejšiu zo všetkých mladých dám súcich na vydaj. Ona sama je presvedčená, že nie je stvorená pre lásku a vášeň – až do chvíle, keď sa o ňu začne uchádzať príťažlivý barón Montford. Neskúsená Katherine však netuší, že za dvorením známeho zvodcu žien sa skrýva škandalózna stávka…
Nová séria, ktorá vychádza vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ od známej spisovateľky Mary Balogh o rodine Huxtablovcov začína románom Najprv sa vezmeme o Vanese, Potom ťa zvediem je druhá časť a verme, že sa čoskoro dočkáme aj piatej časti, v CZ verzii už vyšla celá séria.
Úprimne a výnimočne sa mi veľmi páči počin vydavateľstva tak trochu zmeniť názov knihy: Najprv sa vezmeme… Potom ťa zvediem… Nakoniec príde láska – pevne verím, že v najbližšom možnom čase sa na trhu objaví aj tá! – takto to vyznieva doslova čarovne, neokukane, originálne, krásne 
. Nemusíte so mnou súhlasiť, no mňa to dostalo 🙂
Knihu som doslova zhltla za jedno poobedie, ak už som začala čítať, skončila som na poslednej strane a to sa mi tak často nestáva. Darmo, Mary Balogh písať vie a vie aj ako na čitateľa.
Človek by si povedal, že z Eduardovského a Viktoriánskeho Anglicka bolo príbehov ako maku a všetky možné variácie už boli popísané aj zo trikrát – pravda – no predsa sa vždy a s úspechom píšu i čítajú, príbehy Mary Balogh našťastie patria k tým lepším.
Ako napovedá anotácia, ide o stávku – mladý, bohatý, trošku zhýralý zvodca žien Jasper, barón Montford , alebo Monty – ako ho s obľubou volajú jeho rovesníci a priatelia, v alkoholickom opojení príjme škandalózny návrh zviesť krásnu Katherine Huxtablovú aj napriek tomu, že je panna a to sa v lepšej spoločnosti naozaj nerobí.
Kate je oslnivá krásavica, no nováčik v intrigánskych, škandáluchtivých hlbinách vyššej spoločnosti, vychovaná otcom farárom na vidieku v spoločnosti brata a sestier v skromných pomeroch, v dvadsiatich rokoch – veku, o ktorom sa dá povedať, že je už na hranici staropanenstva. Keďže jej brat Stephen nečakane zdedil titul, majetky i prostriedky, mohla spoločne so sestrami stráviť sezónu v Londýne a padla do oka Jasperovi.
Stávka je stávka a zvodca ešte žiadnu stávku neprehral, a nemienil prehrať. Naivnú mladú ženu vlákal presne do takej situácie, aká sa mu hodila, avšak… či to bolo svedomie, alebo prozreteľnosť, či riadenie osudu, jeho úmysel dopadol celkom inak, než si barón naplánoval.
Kniha je naozaj veľmi dobre napísaná, srší vtipom, páči sa mi autorkin štýl, ktorý pekne dopodrobna rozpitváva dušu a myšlienky s trefnými poznámkami, ktoré vám iste vylúdia na tvári úsmev. Rovnako tak dej, ktorý má spád, žiadne siahodlhé nezáživné opisy, stránky sa obracajú samé 🙂
Jediné, čo sa mi nepáčilo, alebo výstižnejšie nemilo prekvapilo, boli akože erotické pasáže – sex. Pri kdečom autorka neváha použiť šteklivé scény, no v tejto knihe akoby boli narýchlo zbúchané, osekané, bez iskrenia, až nudné 
, no neviem, aspoň ja som mala taký pocit, niečo mi v tom proste chýbalo.
Inak túto knihu hodnotím veľmi dobre a odporúčam, je naozaj výborná. Čítajte 🙂
J.
úryvok:
Jasper Finley, barón Montford, mal dvadsaťpäť rokov. A dnes má narodeniny. Vlastne včera som mal narodeniny, opravil sa v duchu, keď si jednou rukou uvoľňoval uzol na nákrčníku, zatiaľ čo druhá ruka s dopoly vypitým pohárom sa mu hompáľala cez operadlo kresla, v ktorom bol zvalený. Bolo totiž už štvrť na päť ráno, a keďže hodiny v knižnici odnepamäti išli štyri minúty pozadu, ukazovali menej.
Sústredene sa na ne zamračil. V duchu si povedal, že by bolo načase, aby ich nastavil správne. Prečo by mali byť hodiny nútené celý svoj život ísť štyri minúty pozadu? V tom nie je ani trochu logiky. Problém bol v tom, že keby ich nastavil správne, bude z toho zmätený a začne chodiť o štyri minúty skôr – alebo neskôr? – na obedy a večere doma, ale aj na rozličné spoločenské udalosti. Kuchynský personál by to mohlo znepokojiť.
Asi bude lepšie nechať tie hodiny tak, nech si idú, ako chcú.
Keď vyriešil túto dôležitú záležitosť na vlastnú spokojnosť, upriamil pozornosť na seba. Mal ísť do postele už pred hodinou – alebo dvoma. Alebo radšej pred tromi. Po odchode z bálu lady Hounslowovej mal prísť rovno domov – ibaže to by znamenalo, že by v deň svojich narodenín bol v dome sám, čo by bolo ozaj nemilé. Mal sa vrátiť domov hneď po odchode z klubu White’s. A to aj urobil, ak si dobre spomínal, lebo teraz bol v známej knižnici v známom dome. Ale nebol schopný ísť rovno do postele, lebo pri odchode z klubu White’s sa k nemu pridala skupina urodzených mladých mužov a šla s ním oslavovať narodeniny, ktoré už patrili minulosti.
Usiloval sa preniknúť cez opar alkoholu, čo mu zatemňoval mozog – v skutočnosti to bola skôr hustá hmla –, a premýšľal, či tých džentlmenov pozval. Ak nie, bolo to od nich opovážlivé. Musí sa ich na to spýtať.
„Počujte, páni,“ oslovil ich pomaly, starostlivo artikulujúc, „bol niekto z vás pozvaný?“
Všetci držali v ruke poháre a neveľmi elegantne sa rozvaľovali v kreslách a na pohovkách. Iba Charlie Field stál chrbtom ku kozubu, jedným plecom sa opieral o kozubovú rímsu a obdivuhodne zručne krútil tekutinu v pohári, takže nevyšplechla ani kvapka vzácneho trúnku.
„Či bol niekto z nás…?“ Charlie sa naňho urazene zamračil. „Došľaka, Monty, veď si nás sem doslova nasilu dovliekol.“
„Za šnúrky od topánok,“ súhlasil sir Isaac Kerby. „Po odchode z klubu sme sa všetci chceli pobrať domov, aby sme sa vyspali doružova, ale ty si o tom nechcel ani počuť, Monty. Ty si tvrdil, že noc je ešte mladá a človek má iba raz dvadsaťpäť rokov.“
„Ale nemusíš byť z toho nešťastný, starec,“ dodal vikomt Motherham. „Počkaj s tým do tridsiatky. Vtedy ti začnú všetky tvoje príbuzné od matky až po štvrtostupňové sesternice obhrýzať uši, že by si si mal splniť povinnosť, oženiť sa a splodiť dedičov.“
Jasper zmraštil tvár a prsty voľnej ruky si pritisol na sluchy.
„Božeuchovaj,“ zamrmlal.
„Boh sa za teba v tomto smere nebude prihovárať, Monty,“ ubezpečil ho vikomt. Mal tridsaťjeden a rok bol ženatý – manželka mu pred mesiacom poslušne porodila syna. „Príbuzné ženského pohlavia prevalcujú všetky nebeské sily. Sú to stelesnené diablice.“
„Sttta… čččilo,“ sir Isaac sa hrdinsky pokúšal artikulovať, ale ústa akoby mu odmietli poslušnosť. „Stačilo tých chmúrnych rečí. Daj si ešte pohárik, Motherham, to ti zdvihne náladu.“
„A nijaké obradnosti,“ vyhlásil Jasper a kývol rukou k príručnému stolíku, na ktorom bola rozostavená pôsobivá zbierka fliaš a karáf. Tie však teraz vyzerali žalostne prázdne. Dofrasa, keď pred dvoma či tromi hodinami prišli, boli ešte plné. „Nedokážem vstať, aby som ti nalial, Motherham. Niečo sa mi porobilo s nohami. Tuším sa na nich neudržím.“
„Na dvadsiate piate narodeniny by sa patrilo, aby človeka niečo rozveselilo,“ zapojil sa Charlie. „Chce to hodiť rukavicu.“
„Hodiť rukavicu?“ Jasper očividne ožil. „Napríklad stávku?“
„Doparoma!“ Charlie sa chytil kozubovej rímsy, o ktorú sa opieral. „Počuj, Monty, mal by si poveriť architekta, nech sa ti pozrie na toto poschodie. Tá dlážka by sa nemala tak hojdať. Je to nebezpečné.“
„Sadni si, Charlie,“ poradil mu sir Isaac. „Si spitý pod obraz boží. Už pri pohľade na to, ako sa kníšeš, mi je na vracanie.“
„Som opitý?“ začudoval sa Charlie. „To sa mi uľavilo. Myslel som, že je tu šikmá dlážka.“ Dotackal sa k najbližšej stoličke a s úľavou sa na ňu zvalil. „Tak teda čo podnikneš, Monty? Preteky?“
„Pred dvoma týždňami som pretekal na bričke do Brightonu a naspäť, Charlie,“ pripomenul mu Jasper, „a dorazil som o päťdesiatosem minút skôr, než bol stanovený čas. Potrebujem zmenu. Niečo nové.“
„Súťaž v pití?“ nadhodil Motherham.
„Minulú sobotu som dostal Welbyho pod stôl,“ odvetil Jasper, „a nepoznám nikoho v celom meste, kto vydrží viac ako Welby – alebo skôr vydržal. Bože dobrý, mám pocit, akoby sa mi nejako zväčšila hlava a krk ju nevládze udržať. Mám naozaj väčšiu hlavu? Zdá sa to aj vám?“
„To je z toho chľastu, Monty,“ ubezpečil ho Charlie. „A ráno sa ti bude zdať ešte väčšia – teda, tá hlava. Mne takisto. Ani nehovoriac o žalúdku.“
„Teraz je ráno,“ podotkol Jasper zachmúrene. „Mali by sme byť v posteli.“
„Ale nie spolu, Monty,“ upozornil ho sir Isaac. „Z toho by mohol byť škandál.“
Mladí muži zaburácali smiechom pri tom nevydarenom pokuse o vtip a vzápätí zvraštili tvár.
„Agatha Strangelovová,“ Hal Blackstone sa prebral v hlbokom koženom kresle a prvý raz sa zapojil do rozhovoru.
„Čo má s ňou byť, Hal?“ spýtal sa sir Isaac ticho.
Agatha Strangelovová bola tanečnica v opere. Mala bujné blond kučeravé vlasy, keď našpúlila pery, vyzerali ako ružové púčiky a nohy jej siahali po plecia – tak sa o nej vyjadril istý džentlmen, keď sa pred dvoma mesiacmi prvý raz zjavila na scéne, a každý muž, ktorý ho počul, presne vedel, čo mal na mysli. A bola veľmi skúpa na pozornosti k džentlmenom, ktorí za ňou vždy po vystúpení prišli do zeleného salónika.
„Monty by sa s ňou mal vyspať,“ vyhlásil Hal. „Najneskôr do týždňa.“
Muži na chvíľu neveriaco stíchli.
„Vyspal sa s ňou hneď druhý týždeň, čo bola v meste,“ pripomenul priateľovi sir Isaac chlácholivo, akoby sa rozprával s invalidom. „Už si zabudol, Hal? Dostalo sa to aj do knihy stávok v klube White’s a Monty s ňou spal v utorok, v stredu aj vo štvrtok v noci, ani nehovoriac o dňoch medzi tými nocami – až kým neboli obaja vyčerpaní.“
„Doparoma, máš pravdu,“ priznal Hal ohromene. „Tuším som opitý. Mal si nás poslať domov už pred hodinou, Monty.“
„A pozval som ťa vôbec, Hal?“ spýtal sa Jasper. „Alebo kohokoľvek? Za nič na svete si neviem spomenúť. Tento rok je Londýn nudnejší ako inokedy. Človek ani nemá možnosť trochu sa vybúriť.“
A on sa už veru stihol v živote poriadne vybúriť. A pritom má iba dvadsaťpäť rokov.
„Čo takto počestná žena?“ nadhodil Charles, riskujúc, že neudrží rovnováhu na rozkolísanej dlážke, a vydal sa k príručnému stolíku, aby si dolial.
„Čo s ňou?“ Jasper odložil prázdny pohár na stolík. Všetko s mierou – hoci tú mieru pravdepodobne prekročil už v klube White’s. „Nech je to ktokoľvek, zdá sa mi nudná.“
„Zveď ju,“ navrhol Charlie.
„To teda hej!“ Hal už znova driemal, ale prebral sa, keď počul, aký zaujímavý zvrat nastal v rozhovore. „A ktorú počestnú ženu?“
„Tú najpočestnejšiu, na ktorú si spomenieme,“ Charliemu sa podarilo bez nehody vrátiť sa na svoju stoličku. „Mladú a krásnu pannu, ktorá len teraz dovŕšila plnoletosť a má nepoškvrnenú povesť. Ženu čistú ako ľalia.“
„No teda, poviem vám…“ Keď Hal upútal pohľady všetkých mužov, zrazu nevedel, čo chcel povedať. No aspoň bol pri zmysloch.
Motherham sa uchechtol. „Tak to by pre teba bolo čosi úplne nové, Monty,“ vyhlásil. „Nová hviezda v tvojej kariére zvodcu žien.“ Zdvihol pohár ako na prípitok.
„To neurobí,“ namietol sir Isaac dôrazne, vystrel sa na stoličke a odložil prázdny pohár. „Sú isté medze, ktoré ani Monty neprekročí, a toto je taká medza. Nezviedol by nevinné dievča z viacerých dôvodov. Pravdepodobne by to nedokázal, ani keby chcel.“
Toto nemal hovoriť.
Zviesť počestnú pannu – také čosi by ani vo sne nenapadlo nijakému slušnému džentlmenovi, ani najväčšiemu svetákovi. Existovali isté medze, lenže tie sa, samozrejme, pohybovali podľa toho, či bol džentlmen triezvy alebo opitý. A Jasper mal od triezvosti veľmi ďaleko – v skutočnosti bol na pokraji bezvedomia. A ktosi práve naznačil, že by niečo nedokázal, ani keby chcel.
„Povedz meno!“ vyzval priateľa.
„No teda!“
„Si pašák, Monty!“
„Paráda, starec!“
Urodzení mladí muži začali rad-radom menovať všetky mladé dámy, ktoré prišli do Londýna, aby ich uviedli do spoločnosti. Bol to dlhý zoznam. Ale každú mladú dámu jeho priatelia z toho či onoho dôvodu zamietli. Slečna Botová bola Isaacova druhostupňová sesternica, lady Anna Marie Roacheová sa mala zasnúbiť s bratom švagra Hala Blackstona alebo čosi také. Slečna Hendyová mala fľakatú pleť, preto sa nedala označiť za peknú… A tak ďalej.
A vtedy ktosi vyslovil meno Katherine Huxtablovej.
„To je sesternica Cona Huxtabla?“ spýtal sa sir Isaac. „To radšej nie. Keby tu dnes bol s nami, okamžite by ten návrh vetoval. Jemu by sa to určite nepáčilo.“
„Bolo by mu to fuk,“ vyhlásil Motherham. „Medzi Conom a jeho sesternicami nevládne práve láska – z pochopiteľných dôvodov. Keby Con mal štipku šťastia a narodil sa ako legitímny syn, teraz by on bol grófom Mertonom namiesto toho mladíka, ktorý v skutočnosti zdedil ten titul. A slečna Katherine Huxtablová je Mertonova sestra,“ dodal, keby to jeho priatelia náhodou nevedeli.
„Okrem toho je pristará,“ vyhlásil Hal dôrazne. „Musí mať najmenej dvadsať rokov.“
„Ale to ešte neznamená, že nie je panna, Hal,“ podotkol Motherham. „Jej brat len teraz zdedil grófsky titul a prišlo to úplne nečakane. Pokiaľ viem, jeho rodina žila v malej chyži kdesi pánubohu za chrbtom a boli chudobní ako kostolná myš. A teraz zrazu tá dáma zistila, že sa stala sestrou grófa a uvedú ju do spoločnosti. Podľa mňa musí byť nevinná ako čerstvo vyliahnuté jahňa. Ba ešte nevinnejšia.“
„Pravdepodobne sa stále drží vidieckych morálnych zásad,“ Charlie sa teatrálne striasol. „Puritánstvo a podobné taľafatky. Pri tej by nemal šancu ani len Monty, nech je akokoľvek príťažlivý a šarmantný zvodca. Bolo by od nás naozaj kruté, keby sme mu ju vybrali.“
Znova povedal, čo nemal.
Najvzrušujúcejšie je vždy to, čo je nedosiahnuteľné. Samozrejme, pre Jaspera nebolo nič nedosiahnuteľné, a túžil to dokázať nielen sebe, ale aj tým, s ktorými chcel uzavrieť stávku.
„To je tá zlatovláska?“ spýtal sa. „Vysoká, štíhla s prívetivým úsmevom a bezodnými modrými očami?“ Pri tých slovách slastne zošpúlil pery. Bola to naozaj krásavica.
Priatelia spokojne zaburácali.
„Fíha, Monty!“ zvolal sir Isaac. „Ty tuším tajne túžiš po manželských okovách, čo? Chápeš, je to Mertonova sestra a je panna.“
„Myslel som,“ Jasper zdvihol obočie, „že ide o to – zviesť ju, a nie oženiť sa s ňou.“
„Hlasujem za to, aby sa objektom zvádzania stala slečna Katherine Huxtablová,“ vyhlásil Hal. „Samozrejme, Montymu sa sotva podarí dostať ju do postele. Ženy ako ona sa poddajú iba s vidinou manželstva. A možno ani to by ju nezlákalo. Bez urážky, Monty, ale máš povesť, ktorá odstraší všetky panny. Výnimočne som si istý, že túto stávku vyhrám. Je to skvelá investícia.“
„Pod zvedením máme na mysli pohlavný styk, však?“ uisťoval sa sir Isaac.
Všetci naňho pozreli, akoby mu narástla druhá hlava.
„Ukradnúť si bozk alebo uštipnúť ju do zadku nie je výzva hodná Montyho,“ podotkol Hal, „aj keby mu ten bozk venovala dobrovoľne. Samozrejme, že sa tým myslí pohlavný styk. Ale nie znásilnenie. To dúfam netreba ani hovoriť.“
„Tak prečo to hovoríš, Hal?“ Jasper zdvihol obočie a uvedomil si, že všetci sú veľmi, veľmi opití a zajtra to oľutujú – alebo pozajtra či popozajtra, keď konečne vytriezvejú. Okrem toho si uvedomil, že nikto z nich ani v triezvom stave neustúpi od stávky, ktorú sa práve chystal uzavrieť a ktorú čoskoro zapíšu do knihy stávok v niektorom z ich obľúbených klubov, a na výsledok budú môcť staviť aj iní džentlmeni, čo radi riskujú. Nikto z nich nemal vo zvyku odstúpiť od stávky, keď ju raz uzavreli.
A už vôbec nie on.
Vo vzácnej chvíli morálneho sebaspytovania si uvedomil, že všetci majú dosť zvrátenú predstavu o cti.
Ale dočerta so svedomím aj so cťou. Bol priveľmi opitý, aby sa zaťažoval niečím, čo ho ešte väčšmi popletie.
„Tak teda uzatvárame stávku,“ uzavrel Motherham, „že Montymu sa nepodarí zviesť slečnu Katherine Huxtablovú a mať s ňou pohlavný styk do… dokedy? Dáme mu na to mesiac? Dva týždne?“
„Dva týždne,“ vyhlásil rázne Charlie Field. „Pri overovaní výsledku stávky sa spoľahneme na Montyho slovo.“
Potom prebrali finančné podrobnosti stávky.
„Platí, Monty?“ spýtal sa Motherham, keď sa na všetkom dohodli.
„Platí,“ bezstarostne kývol rukou. „Slečnu Katherine Huxtablovú dostanem do postele a užijem si s ňou do dvoch týždňov. A rád by som dodal, že aj ona si užije so mnou.“
Spoločnosť sa búrlivo zasmiala.
Jasper si zívol. Toto bolo preňho čosi nové. Nikdy predtým nič podobné neurobil. Ale nebolo toho veľa, na čo by ešte neuzavrel stávku a nevyhral ju. Toto bude aspoň zaujímavé. Bral to ako hodenú rukavicu.
Zvádzanie Agathy Strangelovovej nebolo vôbec zábavné. V skutočnosti zvádzala ona jeho, ibaže sa nedá povedať, že by ho naozaj zviedla. Slečna Katherine Huxtablová bola výnimočne krásna. Počas tejto jari ju videl len zopár ráz, a veru priťahovala jeho pohľad. Ako niekto práve podotkol, je to sestra mladého Mertona. Jej staršia sestra sa nedávno vydala za vikomta Lyngata, Mertonovho oficiálneho poručníka – a pravdepodobne aj poručníka slečny Huxtablovej. Tak to bude zaujímavé!
Lyngate v ňom vzbudzoval rešpekt.
A Con Huxtable takisto. A Jasper si nebol celkom istý Motherhamovým tvrdením, že Con nenávidí svojho bratanca a sesternice – aspoň nie túto sesternicu. Jasper ho stretol raz v meste, keď sa viezol v koči s ňou a ešte s jednou mladou dámou – podľa všetkého im ukazoval pamätihodnosti, ale nezastavil sa, aby dámy predstavil. Pravdepodobne chránil ich počestnosť, ako keď pastier chráni svoje ovečky pred vlkom.
Con by veľmi pravdepodobne nebol nadšený touto stávkou ani jej nevyhnutným výsledkom – pretože bol skutočne nevyhnutný.
A to dodávalo tejto stávke vzrušenie, lebo Con bol, samozrejme, jeho priateľ.
Videl, že ostatní sa zberajú na odchod. Bol rád, že on je doma, hoci už len pomyslenie, že sa musí postaviť na nohy a vyjsť po schodoch do spálne, ho desilo. Ale mal by sa o to pokúsiť, lebo o nejakú polhodinu už príde jeho komorník a s pomocou statného lokaja ho vynesie hore. Už sa to raz stalo a Jasperovi sa to zdalo veľmi ponižujúce. A možno to mal Cocking v úmysle, lebo odvtedy sa to viac nestalo.
A tak o necelú polhodinu, keď bezpečne vyprevadil priateľov z domu, sa odtackal na poschodie do svojej spálne, kde ho napriek pokročilej hodine čakal komorník.
„Poviem vám, Cocking,“ dovolil komorníkovi, aby ho vyzliekal ako malé dieťa, „na tieto narodeniny bude lepšie zabudnúť.“
„Na väčšinu narodenín lepšie zabudnúť, mylord,“ pritakal komorník.
Ibaže on na ne nemôže zabudnúť. Uzavrel stávku. Ďalšiu.
A on ešte nikdy nijakú stávku neprehral.
Ale tentoraz?
Keď prepustil komorníka a podišiel k oknu, aby ho otvoril, chvíľu si nevedel spomenúť, o čo sa stavili. Ale bolo mu jasné, že vedel, že to bude ľutovať.
Zvyčajne nevenoval veľmi pozornosť novej úrode mladých dievčat, ktoré dúfali, že si nájdu manžela. Často medzi nimi bolo zopár ozajstných krásavíc, ale hrozilo priveľké nebezpečenstvo, že ho chytia do pasce manželstva – hoci ktorýsi z jeho priateľov tvrdil, že nevinné dievčatá sa nechcú zaňho vydať. Koniec koncov bol bohatý a mal šľachtický titul, a tieto dva fakty veľmi ľahko zmyjú aj početné hriechy.
Ale na Katherine Huxtablovú sa so záujmom pozrel viac než raz.
Bola naozaj mimoriadne krásna a vznášala sa okolo nej aura nevinnosti – alebo naivnosti. Ale zároveň bolo vidieť, že má dobrú výchovu. A tie oči! Nikdy ich nevidel zblízka, a napriek tomu ho fascinovali. Premýšľal, čo sa za nimi asi skrýva.
Také čosi sa však naňho vôbec nepodobalo. Pokiaľ išlo o iných ľudí, ba aj keď išlo oňho, bol dosť povrchný. Zvyčajne sa nezamýšľal nad tým, čo sa skrýva v hĺbke ľudskej duše.
Možno ho tá dáma priťahovala sčasti preto, lebo je to Conova sesternica a Con mu ju úmyselne nepredstavil.
A teraz ju musí zviesť.
Musí s ňou mať pohlavný styk.
Do dvoch týždňov.
Došľaka! Áno, o to sa stavili! A on s tou stávkou súhlasil.
Pri tom pomyslení okamžite vytriezvel. Keď sa líhal do postele, cítil sa, akoby veľmi rýchlo prešiel zo stavu ťažkej opitosti do stavu krutého vytriezvenia.
Najvyšší čas, aby prestal piť.
A uzatvárať stávky.
A vyhadzovať si z kopýtka, či čo to robil už dlhé roky. Zatiaľ však ten čas nenastal. Má len dvadsaťpäť rokov.
No prv ako sa dá na cestu nápravy, musí vyhrať stávku. A on doteraz ešte nikdy stávku neprehral.
