Pravá láska
Slovenský spisovateľ 2012
Po románe Nezabudnuteľná láska prichádza Mary Baloghová s ďalším očarujúcim príbehom zo série o štvorici mladých žien – priateliek a učiteliek v dievčenskej škole. Tentoraz sledujeme životné osudy
Anne Jewellovej, krásnej ženy so škandalóznou minulosťou. Po úderoch, ktoré jej život uštedril, Anne neverí, že ešte niekedy spozná pravú lásku. Keď však prijme pozvanie na panstvo vojvodu Bewcastla, osud jej postaví do cesty nezvyčajného muža…
Ak sa vám páčil prvý diel z "učiteľskej" série Mary Baloghovej Nezabudnuteľná láska, určite si nenechajte ujsť ani jeho voľné pokračovanie. Hlavnou hrdinkou je tentoraz Anne, ktorá má syna a v škole slečny Martinovej našla dokonalé útočisko. Je šťastná a mužská spoločnosť jej veľmi nechýba. To sa zmení, keď dostane ponuku stráviť časť prázdnin vletnom sídle Bedwynovcov. Áno, stretávame sa tu v podstate so všetkými starými známymi z preslávenej série, ale nielen z nej. Hlavným hrdinom je totiž Syd, brat Kita z románu Nezabudnuteľné leto, ktorá priamo predchádzala Bedwynovskej sérii. 
Prvé stretnutie Anne a Syda nie je veľmi príjemné, pretože Syd ako vojnový veterán je fyzicky poznačený a Anne sa ho natoľko zľakne, že pred ním utečie. 
Samozrejme, že jej dobrý duša jej nedovolí, aby to tak ostalo a prichádza ospravedlnenie…
Sydnam pôsobí ako správca panstva a vôbec netúžil po tom, aby sa doň nasťahovala, hoci len načas, celá rodina, pretože si zvykol na pokoj a samotu. Jeho zabehnutý kolobeh navyše narušila aj mladá učiteľka, ktorá ho privádza do šialenstva. Postupne sa zbližuje nielen s ňou, ale aj s jej synom, s ktorým zdieľa lásku k maľovaniu. Žiaľ, vojna s Napoleonom ho pripravila o ruku, a tak musel zabudnúť na svoju niekdajšiu vášeň.
Máme tu hrdinov, z ktorých každý si nesie svoj kríž. Syd trpí následkami vojny a Anne sa musí zmieriť nielen s odsúdením spoločnosti (ako slobodná matka), ale aj so svojou rodinou, ktorá ju kedysi odvrhla…
Pravá láska je veľmi romantická, ako už je u autorky zvykom, postavám držíte palce a hneď si ich obľúbite. Plusom sú aj postavy, ktoré dobre poznáme z iných kníh, ale Susan, hrdinka ďalšej časti série, sa tu mihne len okrajovo… 
Knihu vám rozhodne odporúčam, veľký priestor je venovaný i Freyji Bedwynovej, takže hor sa na to
Spracoval Marek Zákopčan
1. Simply Unforgettable (2005) – Nezabudnuteľná láska (Slov. spisovateľ), 2011
2. Simply Love (2006) – Pravá láska (Slov. spisovateľ), 2012
3. Simply Magic (2007) – Zázračná láska (Slov. spisovateľ), 2012
4. Simply Perfect (2008)
Úryvok:
Keď prišla komorná, aby jej pomohla pri obliekaní, Anne ju privítala trochu rozpačito, lebo nevedela, čo má robiť. Nikdy nemala vlastnú komornú a už si obliekla svoje najlepšie šaty zo zeleného hodvábu.
„Ak dovolíte, madam, učešem vás,“ ponúkla sa komorná. Anne sa poslušne usadila na taburet pred zrkadlom pri toaletnom stolíku.
Deň strávila celkom príjemne, hoci celý čas bola zavretá vnútri, lebo vonku mrholilo. Pomáhala deťom vymýšľať hry, ale nebola na to sama. Počas dňa sa v detskej herni vystriedala takmer celá bedwynovská rodina okrem samého vojvodu. Všetci mali deti a každý z nich na chvíľu zostal v herni, aby sa s nimi pohral – alebo deti s ním.
Všetci sa k nej správali zdvorilo, hoci sa od nich držala čo najďalej.
Ale nepodarilo sa jej vyhnúť večeri s celou rodinou. Vojvodkyňa ju prišla osobne pozvať a to naozaj nemohla odmietnuť.
„Máte krásne vlasy, madam,“ zalichotila jej komorná, keď vytiahla všetky sponky a rozčesávala jej medové vlasy. Mala ich husté, a keď si ich rozpustila, padali jej vo vlnách na plecia. Henry Arnold sa raz o nich vyjadril, že sú jej korunou krásy – nebolo to práve najoriginálnejšie označenie – a v očiach sa mu pritom zračil nielen obdiv, ale aj čosi viac. Neskôr ich ktosi iný označil rovnakými slovami a pritom si do nich zapletal prsty… V ten deň, keď si s konečnou platnosťou uvedomila, že čaká dieťa, si ich ostrihala manikúrovými nožničkami. A odvtedy si iba občas pristrihla končeky.
S rozpustenými vlasmi vyzerala celkom ináč, než keď ich mala prísne stiahnuté do uzla. Vedela to a väčšinou sa radšej nedívala do zrkadla, keď si ich česala. S rozpustenými vlasmi vyzerala… zmyselne. Je to to správne slovo? Asi áno, ale nenávidela ho. Neznášala svoje lesklé svetlé vlasy, oválnu tvár a modré oči, rovný nos, vysoko posadené lícne kosti a plné pery. Nenávidela svoje bujné prsia, štíhly pás, oblé boky a dlhé, štíhle nohy.
Kedysi sa jej páčilo, keď jej hovorili, že je krásna, a hovorili jej to často. Ale krása sa stala jej kliatbou.
„Hotovo, madam,“ povedalo dievča a odstúpilo, aby obdivovalo v zrkadle svoju prácu. Podarilo sa jej vytvoriť z Anniných vlasov nádherné umelecké dielo. „Ste taká krásna, že by ste sa mohli zapáčiť aj lordovi. Škoda, že všetci v tomto dome sú už zadaní. Ale je tu pán Butler, ktorý je synom lorda, hoci on sám je iba pán.“
„Ak sa pán Butler dnes večer do mňa zaľúbi na prvý pohľad,“ odvetila Anne, „a ponúkne mi svoje srdce a majetok, bude to len a len vaša zásluha, Glenys.“
Obe sa zasmiali.
„A kto je vlastne ten pán Butler?“ spýtala sa Anne.
„Je tu správcom,“ vysvetľovala Glenys. „Je… No nič. Ale nie som si istá, či tu dnes večer bude. Možno som si zbytočne dala takú námahu.“ Nahlas vzdychla. „Ale rada vás učešem aj druhý raz. A pani Parryová vravela, že sem budú chodiť všelijaké návštevy. Vždy to tak býva, keď je tu vojvoda. Možno sa tu budú konať aj večierky, keď už je tu aj vojvodkyňa aj ostatná rodina. Ak sa naozaj bude konať večierok, urobím vám špeciálny účes.“
„A tento účes nie je špeciálny?“ spýtala sa Anne so smiechom, aby skryla rozpaky. Keď mala vlasy takto vyčesané nahor, zvýrazňovalo jej to črty a dlhú šiju.
„Veď len počkajte a uvidíte,“ vyhlásila Glenys bezočivo. „Ale teraz už radšej choďte, madam. Trvalo mi to trochu dlhšie, ako som chcela. Pani Parryová sa na mňa nahnevá, ak prídete neskoro na večeru, a viac ma sem nezavolá.“
Anne s nepríjemným pocitom v duši schádzala po schodoch do salóna. Bála sa, že hoci má na sebe svoje najlepšie šaty, aj tak bude vyzerať obyčajne v porovnaní s nádherou urodzených dám. Ledva kráčala z nohy na nohu. Ale čo jej iné zostávalo?
Po tomto večere sa možno bude môcť utiahnuť do ústrania. Keď zastala vo dverách, zúfalo sa obzerala po Joshuovi, ale namiesto toho jej pribehla v ústrety sama vojvodkyňa.
Bola nízka, tmavovlasá a mimoriadne pekná, ale dojem krásy vyvolávala skôr jej vitálnosť než konkrétna fyzická črta. Často sa smiala, v očiach akoby jej stále horela iskra a nijako nedávala najavo vysoké spoločenské postavenie. Všetky deti až výskali od radosti, keď sa zjavila v herni.
Keď za ňou prišla po raňajkách v spoločnosti lady Eve a lady Morgan, s ktorými sa Anne stretla pred pár rokmi v Cornwalle, veľmi sa usilovala, aby sa Anne cítila v ich spoločnosti vítaná, zastavila ju, keď sa jej Anne chcela ukloniť, chytila ju pod pazuchu a zaviedla ju do zastretej izby, kde v kolíske spalo jej dieťatko. Drobné ručičky malo zaťaté do pästí vedľa hlavičky, akoby sa chystalo rozdávať údery, keď sa zobudí. Vojvodkyňa sa dokonca medzi rečou zmienila, že je dcérou vidieckeho šľachtica, ktorý bol nútený zarábať si na živobytie ako učiteľ v škole, a keď sa zoznámila s vojvodom, aj ona učila v tej istej škole na čiastočný úväzok. A na ten večierok, kde sa prvý raz stretli, nechcela ísť ani za svet.
„Viem, aké je to nepríjemné, slečna Jewellová,“ dodala, akoby nehovorila nič dôležité, „keď sa žena ocitne vo vidieckej rezidencii obklopená samými cudzími ľuďmi, ktorí sa možno považujú za nadradených, a želá si, aby bola niekde úplne inde, len nie tam. Spočiatku som sa usilovala zachovať si nadhľad a pozorovala som dianie z ústrania, ale Wulfric ma našiel a ten darebák ma vyprovokoval, aby som vyšla medzi ľudí, len aby som si zachovala sebaúctu.“ Pobavene sa zasmiala.
Anne pochopila, že Wulfric je zrejme vojvoda Bewcastle.
A zároveň si uvedomila, že vojvodkyňa ju vyzvala, aby aj ona vyšla z ústrania detskej herne, aby si zachovala sebaúctu.
Lenže vojvodkyňa nebola slobodná matka.
„Postarám sa,“ ubezpečila ju vojvodkyňa a znova ju chytila pod pazuchu, „aby ste boli každému predstavená, slečna Jewellová. A ako prvého vám môžem predstaviť Wulfrica.“
Aj keby som nikoho v miestnosti nepoznala, predsa by som vedela, kto je muž, ktorý ku mne práve prichádza, pomyslela si Anne. Bol vysoký, tmavovlasý, odmeraný, príťažlivý, každým cólom povznesený aristokrat. A ona, bývalá guvernantka, slobodná matka a nepozvaná návštevníčka v jeho dome, mala teraz zasadnúť k jeho stolu.
Keby ju vojvodkyňa nebola stále držala pod pazuchu, asi by okamžite utiekla.
Ale možno aj nie. Mala svoju hrdosť.
„Wulfric,“ ozvala sa vojvodkyňa, „dovoľte, aby som vám konečne predstavila slečnu Jewellovú. Toto je môj manžel vojvoda Bewcastle, slečna Jewellová.“
Anne vystrúhala pukerlík. Takmer čakala, že ju pošle do horúcich pekiel.
„Vaša milosť,“ zašepkala.
Kývol jej hlavou a všimla si, že dlhými prstami zovrel rúčku lorňonu vykladaného drahými kameňmi. Hoci ho nezdvihol k oku, už len to gesto sa jej zdalo hrôzostrašné.
„Slečna Jewellová,“ povedal. „Jej milosť a ja sme sa včera dopustili trestuhodnej nedbanlivosti a neprivítali sme vás osobne v Glandwri. Dúfam, že nám to odpustíte. Pevne verím, že vy aj váš syn sa u nás budete cítiť príjemne.“
Boli to milé slová, ale v jeho zvláštnych strieborných očiach sa nezračil úsmev.
„Celý deň sa venovala deťom v herni, Wulfric. Odtrhávala od seba malých bitkárov a vymýšľala hry.“ Vojvodkyňa sa naňho usmiala tak žiarivo, akoby to bol ten najsrdečnejší človek pod slnkom.
„Nevidím nijaké modriny, madam,“ poznamenala jeho milosť s náznakom humoru. „Ale možno sa naši synovci a netere len zahrievali pred tým, čo príde zajtra. A asi by ste mali byť šťastná, že náš syn je ešte len v kolíske. Pevne veríme, že pôjde v stopách svojich predkov a preberie štafetu bedwynovských výtržníkov.“
Vojvodkyňa sa zasmiala.
Áno, hovorila si Anne v duchu, on skutočne žartuje. A páčilo sa jej, že povedal náš syn, nie môj syn, ako majú vo zvyku muži v jeho postavení.
A potom ju už vojvodkyňa odviedla ďalej, aby ju predstavila ľuďom, ktorých ešte nepoznala – pani Pritchardovej, starej waleskej tete lady Eve; lordovi Rannulfovi a lady Judith; a grófovi Rosthornovi, ktorý bol síce v detskej herni, ale v tom čase bola Anne s niekoľkými deťmi v Davidovej izbe a hrali sa spolu slovné hry. Ďalej ju predstavila barónovi Westonovi, strýkovi lady Rachel; pani Thompsonovej a slečne Thomsonovej, vojvodkyninej matke a najstaršej sestre a prostrednej sestre pani Lofterovej a jej manželovi reverendovi, ktorí boli Alexandrovými rodičmi.
Anne sa usilovala zapamätať si tváre aj mená – hoci dúfala, že ich v najbližších pár týždňoch nebude musieť použiť.
„Ach!“ zvolala vojvodkyňa, ešte vždy držiac Anne pod pazuchu. „Konečne prichádza aj pán Butler.“
To je ten správca, ktorý sa mal vášnivo zaľúbiť do môjho rafinovaného účesu a požiadať ma o ruku, pomyslela si Anne a pozrela k dverám. Prvý raz za celý čas v tom dome cítila mierne pobavenie.
Na okamih ju znova ohromil mužný výzor a krása muža, ktorý tam stál, dokonale viditeľný v lúčoch podvečerného slnka, ktoré dnu prúdili cez okná obrátené na západ. A znova civela na ľavú časť tváre.
Ale keď ho spoznala a vyrazilo jej to dych, zatienili jej výhľad lord Alleyne, takisto vysoký, tmavovlasý a pekný, a lord Rannulf, ešte vyšší, ale plavý a ošľahaný. Pribehli k nemu a srdečne ho potľapkávali po chrbte.
„No vitaj, kamarát,“ povedal lord Rannulf. „Kde si sa včera skrýval, dočerta? Dnes ráno ťa Wulf dobre vydesil, čo?“
Takže tu nie je cudzí, pomyslela si Anne. Bolo jej súdené znova sa s ním stretnúť. Je to pán Butler, správca Glandwru.
Zovrelo jej žalúdok. Chuť do jedla, ktorú cítila pri schádzaní dolu schodmi, ju okamžite prešla.
Ach, ako len ľutovala, že sa včera zachovala tak nepekne! A ešte väčšmi ľutovala, že ho potom nenašla, takže sa mu nemohla ospravedlniť. A teraz na dôvažok toto!
Keby sa mohla odkradnúť do svojej izby tak, aby ju nevidel, bola by to urobila. Ale stál takmer vo dverách. Okrem toho vojvodkyňa ju ešte vždy držala pod pazuchu. Včera som sa zachovala zbabelo a kruto, povedala si Anne v duchu. Teraz mám možno príležitosť napraviť to.
Aj keď ten muž určite ani najmenej netúži znova sa s ňou stretnúť.
Sydnam šiel do hlavnej rezidencie peši, hoci mrholilo. Oveľa radšej by som zostal vo svojom útulnom domci, hovoril si v duchu, keď vošiel dnu, podal mokrý plášť aj klobúk lokajovi a vyšiel po schodoch do salóna. Lenže Bewcastle ho ráno osobne pozval a v takom prípade je jeho pozvanie rozkazom – najmä ak ho pozýva v mene svojej manželky.
„Vojvodkyňa bola včera veľmi sklamaná, keď si včera neprišiel na večeru,“ povedal a pritiahol si po stole v knižnici účtovnú knihu ako vždy, keď bol v Glandwri. „Mám zvláštnu averziu voči tomu, keď vidím jej milosť sklamanú, Sydnam, hoci včera sa tomu zrejme nedalo vyhnúť, lebo si si našiel pozvanie až po večeri. Ale dnes už taká situácia nenastane.“
Bewcastlovi bolo, samozrejme, jasné, že Sydnam mu klamal. Hoci to nebolo celkom klamstvo. Skutočne si tú pozvánku neprečítal pred odchodom na prechádzku, ale videl ju, pochopil, čo to je, a úmyselne ju otvoril, až keď už bolo neskoro.
„Dnes večer sa jej milosti osobne ospravedlním,“ sľúbil, zatiaľ čo Bewcastle listoval v knihe a zdalo sa, že ani nepočúva.
A tak tu teraz stál, pripravený na hubovú polievku. V duchu sa zabával predstavou, že všetci Bedwynovci a ich manželky či manželia sedia pri stole s čiernou páskou cez oko a pravými rukami priviazanými za chrbtom. Ale nemal by na nich byť zlý, ani len v myšlienkach. To pozvanie bolo naozaj milé. A keďže aj on je len človek, asi by sa ho dotklo, keby ho za celý mesiac ani raz nepozvali na večeru.
Keď si to priznal, žalostne sa uškrnul.
Tuším meškám, pomyslel si, keď sa blížil ku dverám do salóna. Alebo ak nemešká – a vedel, že ide načas –, aj tak prišiel posledný. Už len to mu chýbalo k šťastiu – veľkolepé entré. Ale ako stál vo dverách a hľadal pohľadom Bewcastla či vojvodkyňu, pristúpili k nemu Rannulf a Alleyne, každý z inej strany, a zrazu mal pocit, že to predsa len nemusí byť taký neznesiteľný údel. Mnohí z týchto ľudí boli jeho dávni priatelia a ani ostatní mu iste neublížia. Koniec koncov, nebude s nimi bývať pod jednou strechou, takže ho nebudú mať stále na očiach. A deti pri večeri nebudú.
„Skrýval som sa v jaskynke pri pláži,“ odpovedal na Rannulfovu otázku, „čo by si bol zistil, keby si sa šiel pozrieť dolu, Ralf. Ale ty si radšej trčal doma, lebo tých pár kvapiek dažďa by ti mohlo ublížiť, čo? Alebo ťa odradil ten strmý útes?“
Alleyne mu položil dlaň na pravé plece, čo Sydnamovi dobre padlo, lebo väčšina ľudí sa jeho pravej strane vyhýbala širokým oblúkom.
„Tak ako sa máš, Syd?“ spýtal sa. „Už som ťa nevidel celú večnosť. Priniesli sme ti kopu pozdravov z domova – od Lauren, od mamy, od Kita, od otca –, ale ani za živý svet si neviem spomenúť, čo ti to vlastne odkazujú. A čo ty, Ralf?“
„Tuším – aby si nosil v chladnom počasí vlnené svetre alebo také čosi,“ uškrnul sa Ralf. „Ale, samozrejme, že si nespomínam. Zato dámy si určite spomenú. No tak poď sa zoznámiť s ľuďmi, ktorých nepoznáš, Syd. Aha, tu je Christine. Už si sa stretol s našou pani vojvodkyňou?“
„Pravdaže sme sa stretli,“ vojvodkyňa sa naňho srdečne usmiala. „Som nesmierne šťastná, že sa vám dnes večer podarilo prísť, pán Butler.“
Podala mu ľavú ruku a on sa uklonil.
„Prijmite moje ponížené ospravedlnenie, vaša milosť,“ povedal. „Včera večer som nebol doma a vašu pozvánku som našiel, až… až keď už bolo prineskoro.“
Tú náhlu odmlku spôsobil kradmý pohľad na dámu, ktorú vojvodkyňa držala pod pazuchu.
Okamžite ju spoznal.
V jednom som sa nemýlil, pomyslel si. Je skutočne taká krásna, až to dych vyráža – vlasy farby medu, modré oči lemované dlhými mihalnicami, pravidelné, dokonalé črty.
A keďže teraz nemala plášť, videl, že postavu má rovnako krásnu ako tvár.
Takže ten prvý pohľad neklamal, uvažoval v duchu. Je to naozaj manželka niektorého z Bedwynovcov.
Pocítil zvláštnu trpkosť.
„Nemusíte sa ospravedlňovať,“ ubezpečila ho vojvodkyňa. „Dovoľte, aby som vás zoznámila so slečnou Jewellovou, priateľkou našej Freyje a Joshuu. Pán Butler je Wulfricov správca v Glandwri,“ vysvetlila dáme po svojom boku.
Sydnam sa uklonil a ona vystrúhala pukerlík. Slečna Jewellová. To meno jej dokonale sedelo. Naozaj je skvost. A nie je to manželka niektorého z Bedwynovcov. Ale aj tak jej nebol priaznivo naklonený.
Zrazu si spomenul, že v noci sa mu o nej snívalo. Stála na chodníku, čakala naňho – a on k nej podišiel a dotkol sa jej líca končekmi prstov na pravej ruke. A hľadel do jej krásnych očí oboma očami. Požiadal ju, aby ho neuštipla, lebo sa nechce nikdy zobudiť z toho krásneho sna, ale ona namietla, že sa čím skôr musia zobudiť, aby pohľadali jeho rameno, čo spadlo z útesu, prv ako príde odliv a odnesie ho. Bol to jeden z tých bizarných snov, ktoré lavírujú medzi realitou a fantáziou, keď človek sníva, a vie, že je to len sen.
„Slečna Jewellová,“ povedal.
„Pán Butler,“ zamrmlala.
Nato ho vojvodkyňa povodila po miestnosti, už bez slečny Jewellovej, a predstavila ho ľuďom, ktorých nepoznal.
Ešte vždy sa nerád zoznamoval s cudzími ľuďmi, hoci už dávno prekonal sklon ukazovať ľuďom iba ľavú stranu tela. Ťažko sa mu zmierovalo s tým, že je taký ohavný. Bol zvyknutý, že ľudia sa naňho dívali s obdivom – ba niektoré ženy priam zbožne. Niežeby mal príležitosť užiť si to. Bol ešte veľmi mladý, keď sa všetko zmenilo. A nikdy nebol namyslený, že je príťažlivý. Bral to ako samozrejmosť – kým o to navždy neprišiel.
Keď šiel do jedálne so slečnou Eleanor Thompsonovou, vojvodkyninou sestrou, uvedomil si, že všetkých zrejme vopred upozornili na jeho postihnutie. Nikto sa otvorene nezhrozil.
Ale ju na to neupozornili – teda, slečnu Jewellovú. Včera večer pred ním utiekla, akoby bol stelesnený diabol. Nenávidel jej neuveriteľnú krásu, hoci vedel, že je to detinské. Niektorí ľudia to jednoducho majú v živote ľahké.
Keď obrátil hlavu, zistil, že Morgan sedí z tej strany, kde je slepý, a pustil sa do rozhovoru nielen s ňou, ale aj so slečnou Thompsonovou. Aspoňže kuchynský personál ho pozná a vie, že pred neho nemajú klásť nič, čo sa nedá pokrájať jednou rukou, podľa možnosti vidličkou.
Videl, že slečna Jewellová sa srdečne usmieva na baróna Westona a hovorí mu niečo, čo aj jemu vyvolalo úsmev na tvári. Očarúva ho, zotročuje.
Nie, nebudem k nej prechovávať negatívne pocity, zariekal sa. Nebudem závidieť Westonovi ani Alleynovi na druhej strane.
Bože dobrý, on predsa nemá sklon žiarliť.
Ani cítiť nevraživosť.
Vzal do ľavej ruky lyžičku a pomaly odjedal z prvého chodu.
zdroj: slovenský spisovateľ
