Cecilia Grantová
Prebudená láskou
Slovenský spisovateľ 2014
Očarujúca historická romanca Prebudená láskou je plná emócií a dych vyrážajúcej zmyselnosti. „Tento nádherný príbeh si podmaní všetkých čitateľov, ktorí túžia po nekonvenčnej romanci a výnimočných charakteroch,“ napísal Library Journal o novinke talentovanej americkej spisovateľky Cecilii Grantovej.
Zúfalá situácia si vyžaduje zúfalé činy.
A mladá vdova Martha Russellová je naozaj zúfalá. Po nečakanej smrti manžela jej hrozí, že príde o svoj domov, keďže rodinné panstvo má prejsť do rúk jej nemorálneho švagra.
A tak sa Martha odhodlá na odvážny krok: bude predstierať, že čaká dieťa nebohého manžela, a zároveň presvedčí mladého zhýralca Thea, aby s ňou za odmenu splodil dediča. Theo súhlasí a na mesiac sa stane Marthiným milencom. Ani on, ani Martha však nerátajú s tým, že do ich čisto „obchodného“ vzťahu môžu vstúpiť aj city…
„Táto kniha je naozajstný klenot!“
Mary Baloghová
Autorka Cecilia Grantová napísala trilógiu z regentského obdobia, ktorá vzbudila mimoriadny záujem čitateľov. Hneď svojím prvým románom Prebudená láskou sa zaradila medzi najvýraznejšie zjavy súčasnej historickej romance.
Prečítajte si úryvok z novinky Prebudená láskou:
Pani Russellová očividne zachovávala prísny smútok, dokonca neprijímala hostí v zvyčajných salónoch. Služobníctvo Thea uviedlo na poschodie do izbietky s ružovými tapetami a usadilo do kresielka so vzorom prepletených ruží na bielom pozadí. Vdova bola od hlavy po päty v čiernom a chvíľku vyzerala ako pavúk, čo sa zakráda v ružovom kríku. No za svoj odev predsa len nemohla, v akejkoľvek inej farbe by miestnosť istotne krášlila. Koniec koncov, vdovy nesmú myslieť na parádu.
Vstala a podala mu ruku. Na sekundu mu pozrela do očí, potom sa však rýchlo zahľadela na jeho kľúčnu kosť a po krátkom zvítaní sa otočila a kývla, aby si sadol k stolíku z ružového dreva a pripraveným čajom i tanierikmi s dvoma druhmi zákuskov. „Práve som olovrantovala, keď vás uviedli,“ vysvetlila, sadla si a popravila si šaty. „Môžem vám ponúknuť šálku čaju?“
„Rád si dám, ďakujem.“ Ponúknuť mu vlastné občerstvenie bolo pomerne trúfalé, ale na vidieku možno panujú odlišné zvyky. Zákusok vyzeral veľmi chutne. Sadol si do kresielka vedľa nej a stiahol si rukavice.
Vošiel lokaj a priniesol druhú šálku i tanier. Vdova mu okamžite naliala čaj. Predstavuje si to, alebo naozaj uhýba pohľadom?
Odkašľal si. „Dopočul som sa o vašej strate.“ Tým mal pravdepodobne začať. „Úprimnú sústrasť.“
„Veru, stalo sa to nedávno, a navyše veľmi nečakane.“ Naliala mu, no nezdvihla oči. „Ďakujem, ste veľmi láskavý. Pijete čaj s cukrom a mliekom?“
„Bez všetkého, vďaka.“ Jej vecný tón ho zaujal. Ani Granville sa netváril ktovieako smutne, keď hovoril o smrti jej manžela, no mnohí ľudia nezvyknú dávať najavo svoje pocity. Ak ju manželov skon potešil, úspešne to skrývala.
„Vraj ste sem prišli z Londýna,“ podala mu čaj a konečne naňho pozrela.
Na chvíľočku ho ovládol zmätok, rozochvel mu celé telo. Čo za oči sa to naňho upierajú? Temné a obozretné, akoby patrili divému lesnému tvorovi, to si všimol už v kostole, no tentoraz naňho hľadela… sám nevedel, ako.
„Áno, z Londýna.“ S úklonom si vzal šálku. Opäť ich prerušili – vošla slúžka, potrebovala lokajovu pomoc, nuž sa spolu pobrali preč. Za ten moment si však stihol odpiť z čaju a upokojiť sa. „Strávili ste v meste veľa času?“ spýtal sa.
„Len jednu sezónu, aj to nie celú. Spoznala som sa tam s manželom.“ Za jej uhladenými spôsobmi sa skrývalo obrovské sústredenie, a za ním… tajomstvá. V jej čokoládových očiach sa mihali mnohé tajomstvá. „Obávam sa, že sa v Sussexe nudíte, keďže ste zvyknutý na rušné londýnske prostredie.“ Pomaly zdvihla šálku a odpila si, no neprestala mu hľadieť priamo do očí.
Preboha, má vôbec tušenie, ako taký pohľad pôsobí na mužov? Očividne nie, inak by ho vábila aj držaním tela či sladkým tónom hlasu. Okrem toho je vdova, veľmi vážená a slušná vdova. Jej tajomstvá nie sú určené preňho.
„Iste, život na vidieku je pokojnejší.“ Pomrvil sa v kresle a nahol sa k nej. „Ale rozhodne sa nenudím.“
„Počula som, že sa usilovne učíte zvládať povinnosti baroneta.“ Bieloskvúcimi rukami na pozadí temných šiat odložila šálku a naložila si na tanierik dva kúsky koláča. Zahľadel sa na jej jemné obratné prstíky. Hoci nosila rukavice, mala ich trochu studené, to si všimol už pri zvítaní. Ako rád by jej ich zohrial a potom…
Nič viac. Nebude na to myslieť, dokáže sa predsa ovládať. „Učím sa spravovať majetok a podobne.“ Vzal si ponúkaný tanier a striebornú vidličku. „So správcom sme preberali opravu plotov a najnovšie i okná a príslušné dane. Musím sa uistiť, že je všetko v poriadku.“ Rýchlo si odhryzol z koláča, aby konečne prestal tárať nezmysly, kým zo seba nespraví úplného hlupáka.
Tiež sa pustila do koláča, chmúrne ho prežúvala s pevne stisnutými ústami. Škoda, takto nedala vyniknúť plným perám. Aj smútiaca vdova by sa mala vedieť oddať jednoduchému pôžitku z chutného jedla. „Ako sa vám pozdáva…“ chcela sa spýtať, len čo prehltla.
„Koláč je vynikajúci, vďaka.“ A naozaj bol – citrónový, sladký a osviežujúci zároveň.
„Nie, myslím, ako sa vám pozdáva štúdium,“ v tvári sa jej mihol skrúšený výraz. „Zaúčate sa do vašich budúcich povinností, pozdávajú sa vám?“
„Pravdaže, bezpochyby.“ Možno to pri najbližšom stretnutí zopakuje Granvillovi. „Úplne mi vyhovujú.“
Mlčky jedla ďalej. Striedavo hľadela do taniera a naňho, akoby bol ďalším pochybným chodom na jej jedálnom lístku. „Toľká oddanosť štúdiu si zaslúži pochvalu,“ vyhlásila nakoniec s náznakom úsmevu. „Keby som bola na vašom mieste, asi by som sa pokúšala dostať do Brightonu.“
„Do Brigtonu?“ To nečakal. Zatúžil vidieť, ako sa skutočne usmieva.
„Tamojšie prostredie je omnoho vzrušujúcejšie.“ Vidličkou si odkrojila kúštik koláča. „Pohybuje sa tam mnoho zábavných a energických osôb s mnohostrannými záujmami. Keby som bola zvyknutá na rušný život, určite by sa mi tam páčilo, ako každému mladému mužovi.“ Aká len je nevinná, zamieňa si moderné kúpele s kozmopolitným čarom veľkomesta, aké očividne nikdy nezažila.
„Brighton je istotne rozkošné mestečko pre mladé dámy i pre džentlmenov.“ Odložil tanier a odchlipol si z čaju, aby zakryl blahosklonný úsmev.
Z výrazu jej tváre okamžite vyčítal, že nezvolil správnu odpoveď. Hoci… ako v takomto rozhovore zistiť, čo vôbec je správna odpoveď? Deje sa tu čosi nezvyčajné, čomu nevie prísť na koreň.
„Vraj tam majú vynikajúce obchody.“ Akoby sa ho snažila presvedčiť, nech sa vznesie do vzduchu a okamžite sa odpraví do Brightonu.
„O tom nepochybujem.“ Nehlučne odložil šálku. Čo sa pokúša docieliť? Chce mu taktne naznačiť, nech sa odsťahuje inam? Veď ho vôbec nepozná. Jediný krátky úsmev v kostole v nej predsa nemohol vzbudiť toľkú nevôľu.
„Človek tam nájde rozptýlenie od výmyslu sveta.“ Doliala mu čaj. „Mnohé kratochvíle, akým podľa všetkého holdujú najmä mladí muži.“