Megan Framptonová je americká spisovateľka. Píše historické romance pod vlastným menom a súčasné ženské romány pod pseudonymom Megan Caldwellová.
Príručka vojvodu patrí medzi jej najvydarenejšie kúsky. „Je to očarujúci príbeh, ktorý je presne tým, čo milovníčky historických romancí hľadajú,“ napísal Romantic Times. „Príručka vojvodu je vtipný príbeh, dojímavý, zmyselný a má svižný spád. Framptonová má presne to, čo treba, aby si získala verné fanúšičky.“
Lily dobre vedela, ako nešťastná minulosť dokáže pôsobiť na živobytie človeka. Ako ho dokáže ovplyvňovať ešte dlhé roky…aj preto vznikla agentúra Kvalita. Poskytovala prácu (a príležitostne aj falošné referencie) ženám s nešťastnou minulosťou. Už sa jej podarilo umiestniť šesť mladých žien, ktorých dobré meno z nejakých dôvodov utrpelo…
Teraz sa do podobnej situácie dostala Lily. Hoci nerada riskovala, prišiel odkaz, ktorý nemohla ignorovať…
Vojvoda z Rutherfordu je boháč a vychýrený sukničkár. Celý Londýn vie, že manželstvu sa vyhýba ako čert krížu. Prečo si potom najal mladú guvernantku, ak si neplánuje založiť rodinu?
Okamžite potrebujem guvernantku. Záujemkyne pošlite za vojvodom Ruthefordom do Mayfair.
Lily si odkaz prečítala pomaly, potom si ho pre istotu prečítala ešte raz. A cítila, ako jej od šoku padá sánka. Vojvoda! Skutočný vojvoda sa so žiadosťou obrátil na jej agentúru. Doteraz najurodzenejším klientom agentúry bol bratranec nejakého baróna. V porovnaní s vojvodom by pokojne mohol byť hoci aj žobrákom.
Agentúra však nemala po ruke vhodnú nešťastnicu, ktorá by sa hodila na úlohu guvernantky. A Lily si nemohla dovoliť, aby jej táto šanca unikla. Musela zariskovať. Vložiť do hry seba…
„Mám počkať na odpoveď,“ povedal lokaj, ktorý prišiel s odkazom, ukrivdeným hlasom.
Ach, áno, zjavne priveľa uvažovala. Nedarilo sa jej myšlienky ukrývať.
Otočila sa lokajovi chrbtom, pritisla si papier na hruď, akoby k nej niekto mohol pristúpiť a ukradnúť jej ho. „Nemusíte čakať. Mám dokonalú záujemkyňu. Do pol hodiny bude na určenom mieste.“
Nechcela nafúkanému lokajovi zavesiť na nos, že to bude ona.
Keď Lily prekročila prah veľkolepého domu vojvodu z Rutherfordu, hneď pochopila, aká ťažká skúška čaká nielen jej kariéru, ale aj srdce.
O škandálnom správaní a neusporiadanom spôsobe života jej chlebodarcu si šepká celé mesto, no zároveň je to nesmierne príťažlivý muž, ktorý neskrýva záujem o Lily. Mladá dáma by rada podľahla jeho zvodom, no statočne odoláva. Vojvoda sa však nemieni tak ľahko vzdať. Nová guvernantka v ňom prebúdza najhriešnejšie fantázie, preto ju požiada o pomoc. Má z neho urobiť nového človeka.
Tak jednoducho to však nepôjde. Lily má jedno tajomstvo, a ak by vyšlo najavo, všetko by sa zmenilo…
Príručka vojvodu je vtipný a sexi historický príbeh, ktorý si užijete v tieto jesenné večeri. Zavedie vás do Anglicka 19.storočia a ako píšu médiá i čitatelia, autorka dokázala vynikajúco skĺbiť romantiku, vášeň a humor.
Prečítajte si úryvok z novinky Príručka vojvodu:
Londýn 1840
Marcus cítil, ako sa mu dvíhajú kútiky úst, keď vo svojej plesovej sále pozoroval známky hýrenia. Vedel, že v tejto miestnosti sa ešte nekonali večierky, plesy ani spoločenské stretnutia.
Kam len pozrel, pri nohách kresiel ležali prázdne fľaše od brandy. Po miestnosti boli porozhadzované kusy ženského oblečenia, dokonca nejaký korzet bol dômyselne umiestnený na soche jedného z jeho predkov. Na stoloch ležali taniere s nedojedeným jedlom. Jedna z mačiek, ktorá odmietla opustiť sálu (pravdivejšie by bolo povedať, že nemal srdce ju vyhodiť), si na zvyškoch decentne pochutnávala, kým druhá mačka sedela schúlená pri jeho nohách.
„Vravíš teda, že je náročné byť vojvodom?“ Smithfieldov tón bol rovnako suchý ako Marcusovo hrdlo.
To sa však dá napraviť. Vyprázdnil svoj pohár a zamračil sa na Smithfielda, na jedného z dvoch nových kamarátov, ktorých získal vďaka svojmu postaveniu. Collins, druhý priateľ, spal hlbokým spánkom na jednej z pohoviek. Bol to následok obrovského objemu vypitej brandy, ktorú doviezla jedna z Collinsových lodí. Marcus si už chvíľu pospal, preto nebol na smrť vyčerpaný. Na smrť nie, ale nebolo mu najlepšie.
„To znie smiešne,“ povedal a usmial sa, keď videl, ako naňho Smithfield vyzývavo pozerá. „Je to smiešne. Som vojvoda, nemám finančné problémy, som slobodný, zdravie mi slúži a môžem robiť takmer všetko, čo sa mi zachce.“
„Ale?“ spýtal sa Smithfield, keď sa Marcus odmlčal.
„Lenže od vojvodu sa očakáva, že sa vhodne ožení a okamžite začne plodiť malých budúcich vojvodov, no a tento konkrétny scenár stačí na to, aby som mal sto chutí omotať si ten korzet,“ ukázal na sochu, „okolo krku a obesil sa. Neteší ma, že musím žiť život, aký som si nikdy neplánoval, ale neprichádza do úvahy, aby som ho prežil po boku ženy, ktorú v najlepšom prípade len nebudem mať rád a v tom najhoršom prípade ju budem zo srdca nenávidieť.“
„To je strašné,“ povedal Smithfield rovnako sucho. „Musíš sa oženiť a naparovať sa, len preto, že si vojvoda… Nuž, čo si robil pred šiestimi mesiacmi? Predtým, ako si zdedil titul? Či skôr, čo si chcel robiť?“
Zmiznúť. Odísť. Zbaviť sa všetkých zodpovedností a starostí. Nikomu sa nezodpovedať. „Veľa som sa prechádzal, len… prechádzal. To ma robilo takmer šťastným.“ Marcus v kútiku duše vedel, že by nerozprával takto úprimne, ak by nebol pod vplyvom Collinsovej brandy, ktorej vypil úctyhodné množstvo. Lenže Smithfield sa pýtal, a ak Marcus bude mať šťastie, ani jeden z nich si nebude pamätať, ako pateticky odhalil svoju dušu. Aj to vďaka Collinsovej brandy.
„To si robil pred dedičstvom? Prechádzal sa?“ Smithfieldov tón bol… menej suchý. Akoby pochopil, že to, čo Marcus hovorí, je dôležité. Akoby cítil, že to Marcus nechcel povedať.
To by si však žiadalo, aby som vedel, čo som chcel povedať, pomyslel si Marcus, aby som vedel, čo by ma urobilo šťastným. S istotou mohol povedať, že to nebolo ani pitie, ani hazardné hry, ani smilstvá. Hoci aj predtým, ako zdedil titul, hľadal šťastie v pitkách, kartách a ľúbostných hrách. Cestoval do zahraničia, kde pil, hral karty a smilnil. Vrátil sa do Londýna, kde mal aspoň pohodlie svojho domova, v ktorom pil, hral karty a smilnil.
Napriek kvalitnej brandy a mäkkému kožuchu zdedenej mačky, ktorú si zrejme obľúbil, bol sklamaný.
„Áno, prechádzal som sa,“ odvetil a pozrel na Smithfielda, ktorý zaspal. Marcus potriasol hlavou, opäť vyprázdnil pohár a načiahol sa, aby čiernobielu mačku poškrabal na brade. Mačka sa oveľa viac zaujímala o jedlo na stole, a tak Marcus ostal sám. Ako zvyčajne. Tak sa mi to páči, uisťoval sa.
„Celý čas som sa prechádzal. Sám. Nikto ma nehľadal, nikto si nerobil o mňa starosti, nikomu na mne nezáležalo,“ rozprával mačke, ktorá si ho nevšímala. S titulom vojvodu získal aj mačky, ktoré vlastnil predchádzajúci vojvoda. Niekoľkokrát mu napadlo, že mačky sú najlepšou časťou dedičstva. Nalial si ďalšiu štedrú dávku Collinsovej brandy, ale nevypil ju. „Až kým mi otec nepovedal, aby som sa prestal túlať ako vagabund, že sa to nehodí ani pre mňa.“
Srkol si z nápoja. „A keď môj otec zomrel a zomrel aj môj brat, zrazu som sa stal vojvodovým následníkom. Toho muža som takmer vôbec nepoznal. A teraz som tu, žijem v jeho dome, nosím jeho titul, starám sa o jeho mačky a míňam jeho peniaze.“ Hrdlo mu stiahlo. „Vôbec necítim, že sem patrím, aj keď neexistuje miesto, kam by som patril viac.“
Mačka sa zachovala múdro a neodpovedala.
Pocítil nával hnevu, lebo si nebol celkom istý; lebo nevedel, čo chce.
Vedel však, čo nechce. A to boli dvaja spiaci chlapi v jeho plesovej sále. Nechcel, aby sa u neho zdržali čo i len chvíľu. Mačky môžu ostať.
„Vstávajte,“ povedal prísne. Podišiel ku Collinsovi a štuchol ho do hrude. Muž sa zamračil, zmietol Marcusov prst a hlasno zachrápal. Marcus ho opäť štuchol, tentoraz do tučného brucha. Collins sa okamžite posadil, nohy mu hlasno dopadli na dlážku. Ten zvuk sa ako ozvena niesol vo veľkom priestore miestnosti.
„Som hore!“ povedal a prstami si prehrabával vlasy. „Čo sa deje? Smithfield zomrel?“
„Nie, nemyslím.“ Marcus zablúdil pohľadom na Smithfielda. Dýchal. Potom sa opäť pozrel na Collinsa. „Ale obaja musíte odísť.“
Zistil, že najlepšie na tom, že je vojvodom, je, že nikomu nemusí vysvetľovať dôvody svojho konania. Stačilo, že povie: „Musíte odísť.“ alebo „Chcem jahody,“ samozrejme, uprostred zimy. Alebo: „Premiestnite všetok nábytok z jedného krídla domu do druhého.“ Zatiaľ ešte nepovedal ani jednu vetu z posledných dvoch, ale mohol si to dovoliť, ak by pociťoval, že by ho to urobilo šťastným.
Posledný príkaz si nechával na chvíľu, keď bude veľmi a skutočne zúfalý.
„Čakáš návštevu?“ spýtal sa Collins. Zjavne si neuvedomil, že vojvoda nikomu nič nemusí vysvetľovať.
Marcus sa neobťažoval odpovedať. Podišiel k Smithfieldovi a štuchol ho. Na rozdiel od Collinsa Smithfieldovo brucho bolo ploché a tvrdé, ale výsledok bol rovnaký. Posadil sa, zaklipkal očami. Jeho strapaté vlasy popierali zákony gravitácie a stáli všetkými smermi.
„Von.“
Smithfield prikývol a zhodil si dlhé nohy z pohovky. Chvíľu hľadel na dlážku, potom sa postavil. Zakýval sa, ale napokon nespadol.
Podišiel ku Collinsovi a načiahol k nemu ruku. Collins ju chytil a postavil sa. Obaja muži stáli takmer vzpriamene.
Smithfield venoval Marcusovi chladný, uprený pohľad. „Dúfam, že nájdete, čo hľadáte, vaša urodzenosť.“ Nečakal na odpoveď.
Chvalabohu, lebo Marcus nemal žiadnu odpoveď. Bol presvedčený, že ak by nejakú mal, už by hľadal. Namiesto toho len Smithfield chytil Collinsa pod pazuchu a viedol ho k dverám.
Vyrušilo ich nástojčivé klopanie.
Čo teraz?
„Vstúpte,“ povedal Marcus a obrátil sa chrbtom k dverám. Mačky neklopú, lenže ony boli jediným stvorením, na ktoré zniesol pohľad.
Kedy sa z neho stal takýto mrzutý tvor? Ak by bol nútený, dokázal by určiť presnú chvíľu. Mohol mať asi osem rokov, keď začul otca, ako o ňom rozpráva. Povedal, že by si prial, aby sa viac podobal na brata Josepha, aby sa zmenil.
Človek by si myslel, že o dvadsať rokov neskôr to už tak nebude bolieť, najmä keď už všetci okrem neho odišli z tohto sveta. Lenže ten človek by sa mýlil.
Marcus počul, ako sa otvorili dvere a komorník si odkašľal. To nebolo len tak. Thompson si odkašľal len v dôležitých prípadoch. Otočil k nemu hlavu a cítil, ako mu padla sánka.
Toto bol jednoznačne dôležitý prípad.
Dievča. Hľadelo na neho tmavovlasé dievčatko v otrasnom oblečení. Malo najväčšie oči, aké kedy videl.
„Toto je Rose Dosettová,“ vyhlásil Thompson.
„Vypadnite,“ povedal Marcus, skôr ako Thompson stihol pokračovať. Strhol sa, keď komorník položil ruku na rameno dievčatka, aby ho vyviedol z miestnosti. Bohvie kam. „Nie ona, oni,“ spresnil a rukou kývol smerom k dvom postávajúcim mužom, ale nespúšťal pohľad z dievčatka.
Ani ona nespúšťala zrak z neho.
Muži svižným krokom prešli ku dverám, cestou prekotili len jednu fľašu brandy. Marcus počul, ako sa brandy vylieva na dlážku, lenže s dievčatkom pokračovali vo vzájomnom premeriavaní sa.
Thompson si odkašľal a povedal: „Vaša dcéra, vaša urodzenosť.“
Maličká mala tváričku čistú, teda v porovnaní so šatami, určite. Z toho, čo videl, usúdil, že je chudá, ale nie vychudnutá. A jej tvár… oči mala úprimné, obrovské. Ani nežmurkla.
Zrazu pocítil akési bodnutie, nemal potuchy, čo to mohlo byť. Čo to prešlo jeho telom? Bolo to ako takmer zabudnutý pocit, ktorý bol príjemne dojímavý. Ako vo sne, kde bolo veľmi dôležité, aby urobil niečo, nedokázal si však spomenúť, čo to malo byť. Lenže od neho sa nevyžadovalo nič. On mohol urobiť, čokoľvek si zmyslel. Teraz, keď bol, kým bol, mohol urobiť, čo len chcel. Presnejšie, mohol si to dovoliť jeho titul.
Zatiaľ neurobil nič a zrazu pocítil potrebu. Necítil tak už veľmi dávno, tak prečo ho prepadol ten pocit práve teraz?
Zo všetkých síl sa snažil zahnať ten naliehavý pocit, a keď sa tak na ňu pozeral a ona pozerala naňho, akoby ho upodozrievala z toho, čo chce práve urobiť. A neverila mu, že tak v jej prítomnosti neurobí opäť.
Možno sa v ňom ozýval len pocit viny. Z času na čas sa tak naňho pozerali aj mačky. Lenže… „Povedali ste Dossetová?“ spýtal sa. Ešte vždy neodtrhol pohľad od dievčatka.
„Dossetová, vaša urodzenosť,“ potvrdil Thompson. „Jej matka… nuž, jej matka…“ Stíchol, akoby si v tej chvíli uvedomil, že miestnosti je aj dievča, ktoré tam stálo bez slova, bez pohnutia a pokojné.
Fiona Dossetová. Marcus na ňu takmer zabudol. Počala, keď žili spolu. Marcus jej a dieťaťu pridelil ročnú rentu. Nevedel však, akého pohlavia je jeho potomok. Pravda je taká, že to ani nechcel vedieť.
Teraz, keď pred ním stálo to dievča, si uvedomil, ako veľmi sa mýlil.
„Umiestnim ju do modrej izby?“ spýtal sa Thompson, akoby maličká bola len nechceným balíkom, ktorý treba niekam uložiť. Marcus sa pri tejto myšlienke strhol.
Dievčatko – Rose – zavrelo oči, kým Thompson rozprával a Marcus pocítil tlak na hrudi. Ten výraz, ktorý mala na tvári. Poznal ten výraz. Bol to výraz straty. Videl ho v zrkadle, keď bol mladší, hoci jeho tvár bola menej špinavá. Ten výraz hovoril: „Nepotrebujem lásku ani pozornosť, lebo tu nie je nikto, kto by ma miloval a venoval sa mi.“
V každom prípade si to myslel.
„Nie, nie do modrej izby,“ odvetil Marcus a snažil sa, aby jeho hlas znel jemnejšie. S tým však nemal veľa skúseností. „So slečnou Rose si dáme čaj v druhom salóne.“ Vystrel k nej ruku a čakal, kým mu vloží do dlane drobné pršteky.
Keď to urobila, mal pocit, akoby dostal niečo výnimočné. Už len musí zistiť, čo to je a ako s tým naloží.
Pracovná agentúra Kvalita Vám s radosťou oznamuje, že otvorila svoju kanceláriu na Plum Lane 135 a na tomto mieste očakáva svojich klientov.
Agentúra zabezpečí seriózne služobníctvo rôzneho druhu podľa želania zamestnávateľa. Špecializujeme sa na chyžné, komorníkov, gazdiné a guvernantky. Pracovnú agentúru Kvalita vlastní a riadi skupina vzdelaných dám, ktoré vedia, čo znamená kvalita.
Kvalita nie je len názvom našej spoločnosti, ale aj naším záväzkom voči verejnosti.
Druhá kapitola
Rozozvučal sa zvonec na dverách a Lily vedela, že niekto vstúpil do predsiene, ktorá sa nachádzala pred pracovňou, kde sa práve venovala účtovným knihám. Postavila sa. Po niekoľkohodinovom sedení ju zrazu rozbolel chrbát. Každá z troch majiteliek pracovnej agentúry Kvalita sa starala o účty, a tento týždeň bol rad na nej.
Agentúra vznikla len pred niekoľkými mesiacmi, ale darilo sa jej dobre, poskytovala prácu (a príležitostne aj falošné referencie) ženám s nešťastnou minulosťou. Už sa im podarilo umiestniť šesť mladých žien, ktorých dobré meno z nejakých dôvodov utrpelo. Lily a jej spoločníčky si boli vedomé toho, ako nešťastná minulosť dokáže pôsobiť na živobytie človeka, keďže každá z nich sa musela s takouto minulosťou sama vyrovnať.
Vyšla z kancelárie a uvidela mladého muža oblečeného v uniforme lokaja, ktorý jej s arogantným výrazom v tvári podával kus papiera.
„Dajte to osobe, ktorá posiela dámy za guvernantky.“
Roztvorila papier a cítila, ako sa jej oči zväčšujú od prekvapenia. Stálo tam:
Okamžite potrebujem guvernantku. Záujemkyne pošlite za vojvodom Ruthefordom do Mayfair.
Odkaz si prečítala pomaly, potom si ho pre istotu prečítala ešte raz. A cítila, ako jej od šoku padá sánka. Vojvoda! Skutočný vojvoda sa so žiadosťou obrátil na jej agentúru. Doteraz najurodzenejším klientom agentúry bol bratranec nejakého baróna. V porovnaní s vojvodom by pokojne mohol byť hoci aj žobrákom.
Takéto niečo veľmi potrebujú, aby sa im podarilo z novej agentúry vytvoriť uznávaný podnik.
Ak bude vojvoda spokojný s ich prácou, agentúra získa dobré meno a jej sa spolu so spoločníčkami podarí nájsť viac práce pre nešťastné ženy, ktoré ich vyhľadajú. Bola to príležitosť, o akej sa neodvážili ani snívať.
Lenže nemohla prekročiť svoj tieň.
Lily bola osoba, ktorá bežne neriskuje – čiže presný opak – lenže vedela, že teraz nebol čas byť precíznou ženou, do ktorej úlohy sa vžila – dúfala, že už navždy – od tých nešťastných udalostí.
Riskovať v čase, keď to znamenalo ohroziť živobytie svoje aj jej rodiny, nuž, to bola jedna vec. Také niečo urobil aj jej otec, a ublížil tým svojej rodine. Lenže na to teraz nemôže myslieť, nemôže myslieť ani na to, ako jej sestra trpela a ako sa matka vzdala.
Na rozdiel od otca, práve kvôli otcovi musela urobiť, čo bolo treba a musela to urobiť hneď teraz. Agentúra práve nemala k dispozícii vhodnú nešťastnicu, ktorá by sa hodila do úlohy guvernantky, a ona si nemohla dovoliť, aby jej táto šanca unikla. Musela zariskovať. Vložiť do hry seba.
„Mám počkať na odpoveď,“ povedal lokaj ukrivdeným hlasom.
Ach, áno, zjavne priveľa uvažovala. Nedarilo sa jej myšlienky ukrývať.
Otočila sa lokajovi chrbtom, pritisla si papier na hruď, akoby k nej niekto mohol pristúpiť a ukradnúť jej ho. „Nemusíte čakať. Mám dokonalú záujemkyňu. Do pol hodiny bude na určenom mieste.“
Nechcela nafúkanému lokajovi zavesiť na nos, že to bude ona.
Počkala, kým sa dvere kancelárie zatvoria a potom začala krúžiť po miestnosti, mávala papierom od vojvodu a kričala od radosti.
Nebol to jej najdôstojnejší okamih. Jej skutočné ja bolo zhrozené.
Ale kto by ju mohol viniť? Ak by tu Annabelle a Caroline boli, pridali by sa k nej a spolu by kričali od radosti. Veď toto bol dôvod, prečo si založili agentúru (nuž, nie aby kričali od radosti, ale aby pomohli nešťastným ženám), lenže neočakávala, že sa im podobná šanca naskytne tak skoro.
Schmatla list papiera a ceruzku a napísala spoločníčkam niekoľko riadkov, v ktorých im vysvetlila, kam odišla a kto je jej zamestnávateľ. Potom si obliekla plášť, zamkla dvere a vybrala sa k svojmu novému pôsobisku.
Samozrejme, až potom, ako si dopriala posledný radostný výkrik.