Píše sa rok 1939. Francúzsko.
V malom mestečku Carriveau sa Vianne Mauriacová rozlúči s manželom Antoinom, ktorý odchádza bojovať na front. Musí narukovať…
Vianne neverí, že by Nemci mohli vtrhnúť do Francúzska – oni však prídu. Ich vojaci, kolóny automobilov a tankov sú zrazu všade, lietadlá zatemnia oblohu a zhadzujú bomby na nevinných obyvateľov.
Krajinu proste zaplavili nemecké tanky a oblohu zatemnili bombardéry, ktoré ju nemilosrdne pustošia.
Takto sa začína jeden z najpredávanejších titulov minulého roka.
Nová kniha Kristin Hannahovej Slávik – autorka sa inšpirovala skutočným príbehom mladej belgickej ženy, členky protifašistického odporu, ktorá aktívne pomáhala spojeneckým vojakom dostať sa cez okupované územie.
Vráťme sa späť k príbehu.
Keď sa jej do domu nasťahuje nemecký kapitán, Vianne zvažuje, či dokáže žiť pod jednou strechou s nepriateľom. Bez jedla, peňazí a nádeje musí robiť jedno neľahké rozhodnutie za druhým, aby udržala rodinu nažive.
Viannina sestra Isabelle je osemnásťročná rebelka, ktorá s obrovským nadšením hľadá zmysel vo všetkom, čo robí. Keď ju otec pošle z Paríža na bezpečnejší vidiek za sestrou, stretne Gaëtana, partizána, ktorý bojuje proti nacistom. Bezhlavo sa doňho zaľúbi a chce sa k nemu pridať. Zrada však nenechá na seba dlho čakať a Isabelle rieši kruté sklamanie po svojom: riskuje vlastný život, aby zachránila životy iných.
Kniha Slávik bola v rebríčku New York Times bestsellers celých 20 týždňov, získala ocenenie Goodreads za najlepší historický román roka 2015, a dostala sa aj do výberu The Wall Street Journal ako jedna z najlepších kníh roka.
Úspešná americká spisovateľka Kristin Hannahová odhaľuje v románe intímnu stránku vojny, o ktorej sa história nezmieňuje: spôsob, akým vo vojne bojovali ženy.
Táto téma je stále rovnako naliehavá, preto je dôležité venovať jej pozornosť. Slávik je dojemný, miestami však veľmi drsný príbeh dvoch sestier, ktoré majú odlišné skúsenosti, ideály a túžby, a tak sa každá z nich vydáva na svoju vlastnú nebezpečnú púť za prežitím, láskou a slobodou v okupovanom a vojnou zmietanom Francúzsku.
Začítajte sa do skvelej novinky Slávik:
JEDEN
9. apríl 1995
Na pobreží v Oregone
Ak som sa za svoj dlhý život niečo naučila, tak je to toto: V láske zistíme, kým by sme chceli byť, vo vojne, kým naozaj sme. Dnešní mladí ľudia chcú vedieť o všetkých všetko. Myslia si, že problémy sa vyriešia tým, že o nich budú hovoriť. Ja patrím do generácie, ktorá toľko nerečnila, pozná hodnotu zabúdania, vie, aké lákavé sú nové začiatky.
Nedávno som sa však pristihla, že premýšľam o vojne a o svojej minulosti, o ľuďoch, ktorých som stratila.
Stratila.
Znie to, ako keby som svojich drahých kdesi zapotrošila, zanechala ich niekde, kam nepatria, potom sa odvrátila a v náhlom zmätku sa k nim nedokázala vrátiť späť.
Oni však nie sú stratení. A nie sú ani na nijakom lepšom mieste. Pominuli sa. Môj život sa chýli ku koncu a ja postupne zisťujem, že smútok, rovnako ako ľútosť, sa človeku usadí v DNA a naveky sa stane jeho súčasťou.
Za tých niekoľko mesiacov od manželovej smrti a od chvíle, keď mi stanovili diagnózu, som zostarla. Pokožka sa mi zošúverila, stratila vláčnosť a hebkosť, ktorú mala zamlada, a teraz vyzerá ako voskový papier, ktorý sa niekto pokúsil uhladiť a znovu použiť. Oči mi často vypovedávajú službu – za tmy, keď čiernotu pretnú svetlá reflektorov, za dažďa.
Táto nespoľahlivosť zraku mi vnáša do duše nepokoj. Možno práve preto sa obzerám za tým, čo už bolo. Minulosť vidím zreteľne, čo o súčasnosti povedať nemôžem.
Snažím sa predstaviť si, že ma zaplaví pokoj, keď tu už nebudem, že uvidím všetkých svojich milovaných, ktorých som stratila. Minimálne to, že mi odpustia. Asi som smiešna.
Môj dom, ktorý pred viac ako sto rokmi postavil bohatý drevársky magnát a nazval ho Štíty, je na predaj a ja sa balím, lebo podľa môjho syna by som sa mala presťahovať.
Snaží sa o mňa starať, dať mi v tomto veľmi ťažkom období najavo, že ma ľúbi, a ja preto znášam aj to, ako ma komanduje. Či azda nie je jedno, kde zomriem? Veď o to vlastne ide. Už viac nezáleží na tom, kde žijem.
Do škatúľ ukladám život, ktorý som strávila v Oregone na pobreží Tichého oceánu, kam som prišla pred takmer päťdesiatimi rokmi. Nechcem si toho so sebou vziať veľmi veľa. Iba jednu vec.
Načiahnem sa za rúčkou na vyklápanie schodov do podkrovia. Vystrú sa ku mne, celkom ako ruka džentlmena podávaná dáme.
Chatrné schodíky sa mi chvejú pod nohami, keď po nich stúpam do podkrovia, odkiaľ cítiť pach plesne a potuchliny. Nad hlavou sa mi hojdá jediná žiarovka. Potiahnem za šnúrku a zažnem.
Zrazu sa cítim ako na starom parníku. Steny sú obložené širokými drevenými doskami, škáry medzi nimi vypĺňajú strieborné pavučiny a v pradenách sa ako liany ťahajú k zemi. Strop sa zvažuje tak strmo, že rovno stáť môžem iba uprostred povaly.
Vidím hojdacie kreslo, v ktorom som sedávala, keď boli vnúčatá ešte malé, starú detskú postieľku a ošúchaného hojdacieho koníka na hrdzavých pružinách, stoličku, ktorú dcéra prelakovala, keď ochorela. Okolo stien sú naukladané škatule označené rozličnými nápismi: „Vianoce“, „Vďakyvzdanie“, „Veľká noc“, „Halloween“, „Jedálenský servis“ či „Šport“.
Sú v nich veci, ktoré už takmer nepoužívam, nedokážem sa však s nimi rozlúčiť. Keby som si pripustila, že už viac nebudem zdobiť vianočný stromček, bolo by to, ako keby som sa vzdávala. A ja som nikdy nehádzala flintu do žita. To, čo hľadám, nájdem zastrčené v kúte: starý lodný kufor polepený nálepkami z ciest.
Ťažký kufor sa mi len s námahou podarí odtiahnuť do stredu podkrovia, priamo pod visiacu žiarovku. Kľaknem si k nemu, no kolená mi prevŕta bodavá bolesť, takže sa radšej prekotúľam na zadok.
Veko na kufri zdvíham prvý raz po tridsiatich rokoch. Horný priečinok je plný spomienok na deti. Drobučké topánočky, hlinené tabuľky s odtlačkami malých detských dlaní, kresbičky s panáčikmi a vysmiatymi slnkami, vysvedčenia, fotografie z tanečných besiedok.
Vyberiem priečinok z kufra a položím ho vedľa.
Na dne kufra sú iba halabala nahádzané predmety, ktoré mi pripomínajú dávno zašlé časy: niekoľko zájdených denníkov viazaných v koži, kôpka starých pohľadníc previazaných modrou saténovou stuhou, lepenková škatuľka, ktorá je v jednom rohu preliačená, útle básnické zbierky od Juliena Rossignola a škatuľa od topánok ukrývajúca stovky čiernobielych fotografií.
Na samom vrchu leží zažltnutý, ufúľaný papier.
Keď ho dvíham, ruky sa mi chvejú. Je to carte d’identité, preukaz totožnosti z obdobia vojny. Vidím malú fotografiu pasového formátu. Je na nej mladá žena. Juliette Gervaisová.
„Mami?“
Počujem svojho syna, ako po vŕzgajúcich drevených schodoch vystupuje nahor, jeho kroky presne zodpovedajú tepu môjho srdca. Koľkokrát už na mňa volal?
„Mami? Nemala by si chodiť sem hore. Dokelu. Tie schody sa trasú ako huspenina.“ Prišiel ku mne. „Stačí, aby si sa pokĺzla, a…“
Dotknem sa jeho nohavice a takmer nebadane pokrútim hlavou. Nedokážem sa naňho pozrieť. Vysúkam zo seba iba: „Nezačínaj s tým.“
Kľakne si, potom si sadne. Cítim vôňu jeho vody po holení, jemnú a korenistú, a aj náznak dymu. Vonku si potajme zapálil, zlozvyk, ktorého sa pred desiatkami rokov zbavil a ku ktorému sa vrátil, keď mi prednedávnom stanovili diagnózu. Nemám dôvod napomínať ho. Je lekár.
Vie, ako si tým škodí.
Inštinkt mi káže vhodiť kartičku späť do kufra a pribuchnúť veko, aby som ju znovu schovala. Robila som to po celý svoj život.
Teraz umieram. Možno nie rýchlo, nie však ani pomaly, a cítim, že by som sa mala pozrieť na to, ako som žila.
„Mami, ty plačeš.“
„Naozaj?“
Chcem mu povedať pravdu, no nedokážem. Táto neschopnosť ma mätie a zahanbuje. V mojom veku by som sa nemala ničoho báť – rozhodne nie svojej vlastnej minulosti.
Poviem iba: „Chcem si vziať so sebou tento kufor.“
„Je strašne veľký. Vyber si, čo chceš, a ja to preložím do menšej škatule.“
Usmejem sa nad tým, ako sa ma pokúša kontrolovať. „Ľúbim ťa a som zase raz chorá. To je jediný dôvod, prečo som ti dovolila, aby si ma sekíroval.
Nie som však mŕtva. Tento kufor si chcem vziať so sebou.“
„Čo z neho tak veľmi potrebuješ? Sú tam iba naše detské umelecké výtvory a ďalšie taľafatky.“
Keby som mu dávno povedala pravdu alebo keby som viac tancovala, pila a spievala, možno by o mne získal komplexnejší obraz, nevidel by iba svoju obyčajnú, spoľahlivú matku. Miluje moju nekompletnú verziu. Vždy som si myslela, že túžim práve po tom: byť milovaná a obdivovaná. Teraz si myslím, že by som bola radšej, keby ma moji drahí poznali.
„Ber to ako moje posledné želanie.“
Vidím, že mi chce takéto reči zatrhnúť, bojí sa však, že ho hlas prezradí, a tak si iba odkašle.
„Dvakrát si už zvíťazila. Zvíťazíš aj tentoraz.“
Obaja vieme, že to nie je pravda. Som krehká a slabá. Bez výdobytkov medicíny nezaspím ani sa nenajem.
„Isteže, zvíťazím.“
„Ide mi iba o to, aby sa ti nič nestalo, o tvoju bezpečnosť.“
Usmejem sa. Američania sú niekedy takí naivní.
Kedysi som bola aj ja taká optimistická ako on. Svet som považovala za bezpečný. To však bolo veľmi dávno.
„Kto je Juliette Gervaisová?“ spýta sa Julien a zvuk tohto mena z jeho úst ma trochu zaskočí.
Zavriem oči a v tme, v ktorej cítiť pach plesne a zašlých životov, sa moja myseľ vráti do minulosti, ako keď most preklenie roky aj svetadiely.
Proti svojej vôli – alebo možno v spolupráci s ňou, kto sa v tom má vyznať? – začnem spomínať.
