Silný existenciálny a nadčasový román, ktorý v sebe spája dystópiu, filozofiu, feminizmus aj psychológiu. Ja, čo som nikdy nepoznala mužov je kniha, ktorú nemožno jednoducho zaradiť, no o to silnejší dojem zanecháva. Nie je to román pre tých, ktorí hľadajú klasický príbeh s rozuzlením a pointou. Je to skôr meditácia o slobode, ľudskej identite a zraniteľnosti. A práve tým je nezabudnuteľný.
Vo svete bez mužov
Príbeh sleduje bezmennú dievčinu – jedinú mladú postavu medzi 39 ženami, ktoré žijú zavreté v podzemnom priestore. Ich jediný kontakt s vonkajším svetom zabezpečujú ozbrojení strážcovia, ktorí však neprehovoria jediné slovo. Väzenkyne nevedia, kde sú, prečo tam sú a ako dlho tam už žijú. Spomienky im blednú, telá staršej generácie pomaly slabnú, no mladučká protagonistka sa líši: nezažila život pred väzením. Nikdy nepoznala mužov.
Svet, v ktorom žije, je chladný, sterilný, neosobný – ale paradoxne bezpečný. Rutina jej dovoľuje udržiavať si aký-taký duševný poriadok. Keď však jedného dňa zaznie siréna, strážcovia zmiznú a dvere sa otvoria. Dievča s ostatnými ženami uteká do sveta, o ktorom nič nevie. Nastáva fáza objavovania – no nie v radostnom slova zmysle. Skôr ide o fyzickú i mentálnu púť naprieč opustenou krajinou a zároveň o introspektívnu cestu k pochopeniu vlastnej existencie.
Ja, čo som nikdy nepoznala mužov
Zaujímavé je, ako autorka narába s postavami – sú zámerne nejasne načrtnuté. Nepoznajú svoje mená, vek, minulosť. Hlavná hrdinka, ktorá rozpráva príbeh v prvej osobe, nemá jasnú identitu. Je akýmsi univerzálnym symbolom človeka odtrhnutého od spoločnosti, histórie, kultúry i biológie, pričom mužská rola je úplne vymazaná.
Ostatné ženy sú rovnako anonymné, ale vytvárajú kolektívny organizmus – pripomínajú úľ, kde prežitie závisí na spolupráci a opakovanej rutine. Až vo voľnosti sa ich vzťahy začínajú meniť – objavujú sa konflikty, rozdielne názory a neistota, čo ďalej.
Harpmanová sa však zámerne vyhýba tradičným naratívnym oblúkom – žiadne veľké odhalenia, žiadne šokujúce závery. Namiesto toho tu máme kontemplatívnu literatúru, kde kladiete otázky, na ktoré neprichádzajú odpovede.
Kultový a nadčasový román
Príbeh Ja, čo som nikdy nepoznala mužov má nesmierne silnú atmosféru – sterilné podzemie, opustená krajina, neustále ticho a prázdnota, chlad, prach a dlhé, monotónne dni. Vtiahne vás to do sveta, ktorý je síce postapokalyptický, ale neponúka žiadne typické prvky sci-fi či akcie. Namiesto toho je to svet existenciálnej filozofie, nihilizmu a premýšľania o tom, čo robí človeka človekom, keď mu vezmú všetko: pamäť, kultúru, jazyk aj minulosť.
Je to kultový román s trvalým odkazom. Hoci vyšiel ešte v roku 1995, v posledných rokoch akoby zažíval renesanciu – či už prostredníctvom nových vydaní, diskusií na sociálnych sieťach, alebo feministických literárnych štúdií. Jeho nadčasové témy totiž rezonujú silno aj v dnešnej dobe.
Z francúzskeho originálu Moi qui n’ai jamais connu les hommes (Éditions Stock, Paríž 1995) preložila Veronika Majerová.
Milan Buno, knižný publicista
Foto: Skveleknihy.sk
