Deveraux Jude

Rozbúrené city   

Vydavateľstvo: Ikar, 2002

High Tide (1999)

  Fiona, nová hviezda obchodnej spoločnosti na Manhattane, je skrz-naskrz mestský človek, a preto ju vyvedie z miery, keď ju šéf pošle na Floridu, aby na rybárskej výprave robila spoločnosť nádejnému klientovi. Fione ani na um nezíde, že namiesto otravnej cesty zažije najvzrušujúcejšie dobrodružstvo svojho života. Nečakane ju obvinia z vraždy a driečny sprievodca výpravy Ace Montgomery sa stane jej nepostrádateľným spojencom pri pátraní po skutočnom páchateľovi. Nebezpečenstvo, ktoré striehne na každom kroku, spája dvojicu do čoraz tesnejšieho a príjemnejšieho zväzku.

 

Asi najakčnejšia kniha od Jude Deveraux čo som čítala, autorka proste nedala hrdinom ani chvíľku na nadýchnutie, no ale ak ste zapletený do vraždy a ešte k tomu celkom nevinne asi to ani ináč dopadnúť nemohlo. Za seba musím povedať, že kniha je milým spestrením pri tom zástupe kníh kde sa skoro nič nedeje. Fiona a Ace sú obaja zapletený do nebezpečného hľadania pokladu a vraždy a tak sa síce nedobrovoľne ale predsa len stávajú spojencami a ich životy závisia od vzájomnej dôvery. Obaja pre seba navzájom predstavujú presný opak partnera ktorého by si v živote vybrali. Obaja majú záväzky a vzťah, ktorý im aspoň na naoko vyhovuje, ale ako to už býva veci naberú nečakaný spád a  autorka celý príbeh poriadne zauzlí, takže Fiona i Ace budú mať čo robiť aby sa z tej šlamastiky vymotali so zdravou kožou. No a všetko neskutočne komplikuje i vzájomná príťažlivosť. Pohodová detektívka so zaujímavou zápletkou a pekným romantickým podfarbením. Všetko začína celkom nevinne pri jednom aligátorovi (prečítajte si ukážku)….

Takže kniha jednoznačne spríjemní daždivé popoludnie a zanechá celkom príjemný pocit.

Spracovala LENKA

 

Ukážka z knihy

„Za takýchto podmienok to odmietam prijať," vyhlá­sil Ace a uprene hľadel na muža, ktorý roztvoril fascikel a Čakal, kým mu nepodpíše tlačivá o prijatí.

„Pozrite, pane, som len zamestnanec dodávkovej služby a nikto mi nič nepovedal o mizerných debnách. Jednoducho to podpíšte, aby som mohol odtiaľto vy­padnúť."

Ace si založil ruky v bok. „Možno neviete čítať, ale ja áno," povedal. „Drobným písmom je v tejto zmluve napísané, že keď už raz prijmem zásielku, preberám aj zodpovednosť. To znamená, že ak bude rozbitá, po­tom to bude môj problém. Keď však zistím, že je roz­bitá, prv než ju podpíšem, potom to bude váš prob­lém. Chápete?"

Muž chvíľu bezradne stál a iba otváral a zatváral ústa. „Viete, čo je v tej debni?"

„Samozrejme, že viem, pretože som si to objednal. A zaplatil za to, ak môžem dodať."

Zdalo sa, že muž to ešte vždy nepochopil. „Tak to vynesme odtiaľto, aby sme mohli…"

„Nie," protestoval Ace. „Otvoríme to tu a teraz."

Muž sa naňho prenikavo pozrel, akoby si Ace ne­uvedomoval, kde sú. Stáli v odbavovacom priestore le­tiska vo Fort Lauderdale. Teraz tu bolo len niekoľko nosičov, ktorí z bežiaceho pásu odkladali nevyzdvih­nutú batožinu. Každú minútu však začne eskalátor chrliť plné lietadlo ľudí. „Chcete, aby som otvoril túto debnu? Teraz?" spýtal sa ticho muž.

„Teraz," odvetil odhodlane Ace. „Keď ju položíte na môj vozík, bude moja, takže budem musieť za ňu zaplatiť, ak bude poškodená, a už som za ňu zaplatil dosť…"

„Dobre, dobre," otrávene vydýchol muž. Potom sa obrátil k chudému chlapcovi stojacemu pri Aceovi. Chlapec mal rovnakú sivú uniformu ako chlapík, kto­rý vybavoval objednávku. „Vždy je takýto?"

„Nie, niekedy je naozaj otravný."

„Dúfam, že vám dobre platí."

„V skutočnosti…" začal, ale Ace vyštekol.

„Tim! Nemal by si odísť od tej debny? Nechcem, aby sa jej dotkol čo len jeden z mojich chlapcov, kým neuvidím, že funguje."

Doručovateľ mu za chrbtom vystrúhal grimasu. Bol unavený, hladný a čo bolo horšie, bol tam sám. Sám bude musieť otvoriť tú prekliatu vec len preto, že v jednom rohu našli malý zárez. Páčidlom otvoril štyri a polmetrovú debnu a v nej medzi polystyrénový­mi guľôčkami ležal diaľkový ovládač. So šibalským ús­mevom, nazdávajúc sa, že ho nik nevidí, strčil ovládač do vrecka a pokračoval v páčení debny. Keď sa dostal na druhý koniec, Ace sa skláňal na opačnom konci, zí­zal dovnútra s tvárou zmraštenou od sústredenia.

„Pst" zasipel doručovateľ na chlapca v uniforme. Na štítku našitom na vrecku bolo napísané Tim, Kendrický park. „Tim," oslovil ho doručovateľ a podal mu diaľkový ovládač.

„Je to…"

„Ticho," prikázal muž. „Nech to nevidí."

„Áno, iste," odvetil Tim s vytreštenými očami. Vy­zeral ako dieťa, ktoré drží v ruke najväčšiu hru Nintenda na svete.

„Len nestlač tlačidlá," radil doručovateľ, „pretože tá vec sa začne hýbať a všetkých vystraší."

„Áno?" čudoval sa Tim a podarilo sa mu ešte väč­šmi vytreštiť oči. Tim však nemohol odolať pokušeniu tak ako Adam. Len čo sa debna otvorila natoľko, aby videl dnu, stisol tlačidlá – a potom bol mimoriadne spokojný, keď žena za ním od strachu vykríkla.

„To je v poriadku," upokojoval Ace skupinku ľudí, ktorá zrejme patrila k cestujúcim z lietadla, čo si pri­šli po batožinu. „Nie je ozajstný. Je to len aligátor zo sklolaminátu, ktorého sem poslali z Kalifornie, a prá­ve kontrolujeme, či nie je poškodený."

Ľuďom zmizol strach z tvárí, ale nezdalo sa, že by sa pohli bližšie k bežiacemu pásu. Niektorí videli len obrovskú hlavu aligátora vystrčenú z drevenej debny, cvakajúcu čeľusťami na muža, ktorý si nebojácne strčil ruky do dlhej škatule.

Keď sa nikto nepohol ani o centimeter, Ace podráždene pokrútil hlavou, potom sa obrátil a vytr­hol Timovi z ruky diaľkový ovládač. „Nemal by si rad­šej pomôcť a neprekážať?"

„Prepáčte, šéfko," odvetil Tim, ale nevyzeral, že ľu­tuje. „Nemohol som odolať. Tá vec vyzerá tak ozaj­stne."

„Preto som za ňu dal aj posledné peniaze," za­mrmlal Ace. „Teraz prejdi na druhý koniec a skontro­luj chvost. Pozri sa, či tam nie je nejaký škrabanec."

Kým Ace s Timom kontrolovali zásielku, doručo­vateľ sa opieral o stenu a čistil si nechty vreckovým nožíkom. „Čo sa stalo, že nemáte ozajstného aligáto­ra?" vyzvedal. „Vari sa vám tie pravé už minuli?" Smial sa na vlastnom žarte. „Priveľa kabeliek a topánok?"

Ace musel takmer odstrčiť ženu, ktorá tak nazízala do debny, že mu stála v ceste. „Kendrický park je vtáčia rezervácia," povedal, ako by to všetko vysvetľo­valo.

Keď sa muž zatváril zmätene, Tim ticho doložil: „Nerád dáva zvieratá do klietok, ale aligátory priťahu­jú davy."

Muž nad tým chvíľu uvažoval. „Chápem. Takže ste si mysleli, že keď získate napodobeninu aligátora, pri­vábite turistov, ale tento starec nebude roniť krokodí­lie slzy osamelosti. Tak je?" Zaškeril sa nad vlastnou duchaplnosťou.

Keď sa Ace nenamáhal odpovedať, Tim prikývol: „Presne."

„Už ste skončili prehliadku. Vtáčí muž?" spýtal sa doručovateľ.

„Debna je poškodená na spodnej časti. Aby bola kontrola náležitá, vyberieme ho von a pozrieme mu brucho."

„Presne to mi hovorí žena každý večer," zašepkal muž Timovi. Ten očervenel a zakuckal sa od potláča­ného smiechu. Jeho šéf však nevyzeral na to, že by mal náladu na žarty.

„Dobre, Tim, chyť ho za chvost. Opatrne. Ne­chcem, aby sa poškodil. Dobre," vyslovil o chvíľu ne­skôr Ace, keď sa pozrel na repliku obrovského aligá­tora natiahnutého na dlážke. „Vyzerá nepoškodený."

„Takže to podpíšete, aby som sa už mohol ísť na­jesť?"

„Dobre," odvetil Ace. Natiahol ruku, potom sa zhl­boka nadýchol, kým podpísal vyhlásenie, že odteraz ručí za tú hrozne drahú repliku on. Na chvíľu sa zadí­val na cestujúcich, ktorí ich obklopili. Mlčali, po lete z New York u boli unavení alebo možno len vystrašení pohľadom na to, čo dúfali, že uvidia počas výletu na Floride. Nech už bolo tak či onak, len tam stáli a s po­svätnou hrôzou sledovali túto bezplatnú šou, zatiaľ čo sa ich batožina bez povšimnutia pohybovala na do­pravnom páse stále dookola.

„Dobre, teraz ho dáme späť do debny," riekol Ace. „Tim, chyť chvost a ja chytím hlavu."

Ace na okamih zaváhal, pretože rozmýšľal, ako tú šelmu uchopiť čo najlepšie. V ďalšej sekunde strčil ru­ku až po pazuchu do aligátorovej papule. Keď sa ozva­lo zborové „óóóó", usmial sa. Bude to fungovať, po­myslel si. Na opačnej strane tohto štátu urobil šťastie Disney so svojimi vymyslenými zvieratkami, zatiaľ čo farmy tuná v Lauderdale boli sotva schopné uživiť svojich dvestokilových aligátorov. A donútiť mamu, ocka a deti, aby sa išli pozrieť na kŕdeľ plameniakov, bola vopred prehratá vec – a on mal prázdne bankové konto na to, aby to dokázal.

Kým Ace s Timom vkladali obrovského sklolaminátového aligátora do debny, akýsi zvedavý chlapček prekĺzol pomedzi batožinu a zdvihol diaľkový ovlá­dač, ktorý Ace opatrne položil na vrch svojej skrinky na náradie. Toto asi osemnásťmesačné dieťa jednodu­cho zbožňovalo stláčanie gombíkov.

„Dopekla," zašomrala Fiona, keď opúšťala lietadlo. Rannú opicu zažila už niekoľko ráz v živote, zväčša na internáte, nikdy však nie takúto. Nielenže ju bole­la hlava, cítila dokonca aj tie posledné kostičky v členkoch. Počas letu zaspala a letuška ju musela zobudiť, a tak vystupovala posledná.

Na chrbte vliekla plecniak, ktorý jej bolesť ešte znásoboval. Spolu so zvyškom päťky, ostala až do druhej nadránom a hlučne sa smiala na všetkom, čo v živote zažili, no najväčšmi na tom, že musí ísť na rybačku.

„Ty?" poznamenala Jean. „Neviem si ťa predstaviť ďalej ako dve míle od manikérky." Jean bola sochárka a jej ruky vždy vyzerali odreté a ošúchané. Všetky šty­ri ostatné však vedeli, že nemusí pracovať, pretože bo­la finančne zabezpečená.

Keď Fiona vošla do letiskovej budovy, omráčilo ju jasné svetlo vnikajúce cez obrovské okenné tabule, a tak lovila v taške slnečné okuliare, ktoré si kúpila na letisku La Guardia. V New Yorku sa jej zdali také tma­vé, že cez ne sotva videla. Teraz však prenikavá žiara spôsobila, že sa zdali číre ako sklo.

Letisko sa jej videlo prázdne, kým sa unavene vliek­la halou. Ubolenú hlavu mala naplnenú len zlými myšlienkami. Ako prežije nasledujúce tri dni? Bude ten muž od nej vyžadovať, aby čistila ryby?

Keď stúpila na eskalátor vedúci k bežiacim pásom s batožinou, takmer jej prišlo zle od žalúdka. Rýchlo vytiahla vreckovku a priložila si ju k ústam. Prečo tu je a čo s ňou ten Roy Hudson zamýšľa? A prečo na Floride? Ak na Floride, prečo nie na nejakej peknej čistej súkromnej pláži? Prečo trvá na tom, aby šli do močiarov alebo kam, aby hľadali…

Pretože Fiona mala vreckovku na ústach a oči pri­žmúrené, priviezla sa dolu a vôbec si nevšimla tichý, prizerajúci sa dav na prízemí. Keď však zostúpila z eskalátora, takmer spadla na muža s veľkým bruchom a slabým porastom na hlave.

„Prepáčte," ospravedlnila sa chrapľavým hlasom.

Muž na ňu pozrel a tvár mu znežnela. „Nech sa páči," povedal a ustúpil, aby videla to, na čo sa dívali všetci ostatní.

Fiona neskôr vravela, že nerozmýšľala, iba konala. To čo videla – oči jej klipkali za tmavými sklami, my­seľ plná močiarov, aligátorov a zrady štátu Florida -bol muž, ktorému zhltol aligátor ruku. Keď aligátor začal mlátiť chvostom a hýbať hlavou zboka nabok, muž čosi nezrozumiteľne zvolal a pokúšal sa vyslobo­diť zo zovretia útočiaceho plaza.

V škole Fionu považovali za dievča s najrýchlejšími reakciami v každej hre, či to bol futbal alebo kriket, a teraz strácala čas. Pri nej stála žena s vozíkom a na­vrchu batožiny mala ružovú tašku na bowling s nápi­som Dixie.

Fiona bezmyšlienkovito zdvihla tašku a z celej sily ju hodila do prostrednej časti aligátora.

Na to, čo nasledovalo, nebola pripravená. Aligátor vybuchol! Neotvoril ústa a neuvoľnil z ich zovretia svo­ju obeť. Namiesto toho nastal strašný hrmot, potom sa zdalo, že sa celá tá odporná zelená vec rozletela na tisícky kúskov, ktoré začali poletovať po budove.

Zatiaľ čo Fiona stála a v nemom úžase vytriešťala oči, zvyšok cestujúcich akoby sa pomiatol. Ozval sa krik a vresk „Bomba, bomba!"; potom sa spustili siré­ny a ľudia začali utekať.

Fiona sa nehýbala a ešte vždy nechápala, čo sa ro­bí. Sňala si slnečné okuliare a pozerala na to, čo po­važovala za aligátora. Ten postihnutý muž sa blížil k nej a nad lakťom jednej ruky mal pripevnený dvoji­tý rad zubov. Vyjavené civela na tie zvláštne zuby, ale keď sa pozrela na muža, aby sa ho spýtala, prečo no­sí zuby, všimla si, že je rozzúrený a že ide za ňou.

Fiona inštinktívne ustúpila, na čo zakopla o vozík ženy, ktorej patrila taška s guľou. Žena tam však už nebola, zrejme sa pripojila k ostatným ľuďom, ktorí kričali a zúfalo bežali k východom.

„Madam, ja vás asi zabijem," vypustil zo seba muž a chystal sa chytiť Fionu pod krk.

Aligátorove zuby a to, čo vyzeralo ako vypadnutá očná buľva, skĺzli mužovi z rúk, takže zuby aj vražed­né ruky siahali po jej krku. Fiona otvorila ústa, no ne­vydala ani hlások.

Lenže prv, ako sa jej muž dotkol, schmatli ho aj so zubami a všetkým ostatným dvaja členovia bezpeč­nostnej služby a chlapec s ryšavými vlasmi a odvliekli ho preč.