Slúžka od Hany Lasicovej je príbeh 13-ročnej dievčiny, ktorú poslali do sveta, ďaleko od rodiny, aby slúžila, starala sa, lopotila. Príbeh ženy, ktorá žila…a vlastne nežila.
Kniha vychádza v novom vydaní pri príležitosti rovnomenného filmu, ktorý nakrútila Mariana Čengel Solčanská a do kín príde začiatkom februára.
Príbeh Slúžka
Slúžka ponúka zaujímavý pohľad na obdobie, kedy do Viedne odchádzalo mnoho dievčat pracovať ako slúžka, či pestúnka. Príbeh o Anke, ktorú mama pošle z Banskej Štiavnice do Viedne, aby slúžila vo vysokopostavenej rodine sa začína v roku 1908 a je inšpirovaný spomienkami na Annu M. Bola to slúžka a pestúnka autorkinej mamy a tety, Magdy a Emílie Vášáryových.
Pútavo popísané, aké to bolo vtedy náročné: neraz otrocké práce, minimum oddychu, strata domova, odlúčenie od najbližších.
„Hovorilo sa, nečinné ruky sú príležitosťou pre diabla.“
Nezvyčajný je štýl, akým je Slúžka napísaná: jednoduchý, prostý, sem-tam opakujúce sa vety, čo bol predpokladám zámer, keďže je to rozprávanie, spomínanie vyše 90-ročnej Anky na svoje slúžkovské obdobie. Seniori zväčša tak rozprávajú…aj občasné preskakovanie vytvára dojem, že to rozpráva stará žena, na sklonku života, ako sama vraví „rozpoviem vám príbeh, lebo na svitaní zomriem.“
Dnes v noci Klopačka odbíja každé štyri hodiny podľa dávneho baníckeho zvyku až do rána. A ja dovtedy musím rozpovedať svoj príbeh. Na svitaní zomriem. Bola som slúžka. Raz dávno som bola slúžka v šľachtickom dome vo Viedni. Všetko, čo viem, som sa naučila tam. Všetko, čo viem. A dnes si nie som istá, či to stačí.
Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Lucia Vráblicová:
Bola som slúžka…a nič nemám
Celkový dojem z knihy Slúžka? Rozhodne sa oplatí prečítať pre ten závan starých čias a nezvyčajný štýl písania. V podstate bežná téma, slúženie v bohatej rodine, žiadne veľké vzruchy, napriek tomu ich Hana Lasicová vykreslila pútavo a zaujímavo.
Bola som slúžka v šľachtickom dome vo Viedni, dvadsaťsedem rokov som slúžila v šľachtickom dome, a predsa nič nemám. Nezostáva po mne nič, akoby to ani nebola pravda. Môj život je prázdny, stratený ako mesto podo mnou. Je to stratený život. Neviem, už neviem, ako to všetko bolo, neviem, čo odpovedať, keď sa ma spýtajú, či som bola šťastná, nešťastná, či som sa trápila.
Mám deväťdesiatjeden rokov a žila som prázdny život, je to tak? Je to tak? Bola som slúžka. Takmer tridsať rokov som bola slúžka a okrem toho, čo ma naučili, nič nemám.
Milan Buno, knižný publicista
