Myslím, že Hartley ma tak zaujala, lebo sa nudím. V Astore vídavam posledné tri roky stále tie isté tváre. Napríklad Felicity Worthingtonovú poznám už od plienok. Už vtedy bola otravná. Škola je nudná. Ani pani Mannová ma už ničomu nepriučí. Nemám najlepšie známky na svete, ale za to môžu triviálne osnovy. Pri testovaní lietadiel mi dobré známky aj tak nepomôžu. Stačí, že viem, čo robím. A to teda viem. Len sa mi to teraz nechce ukazovať.
Hartley je príjemné rozptýlenie. Skladačka, ktorej dieliky do seba nezapadajú. A ak mám byť úprimný, som dobrá partia. Mala by šťastie, keby so mnou mohla byť. Takže by som to vážne nemal nechať tak. Už len kvôli nej.
Je tu ďalší diel YA série Royalovci s názvom Padlý dedič. Ak ste si chceli po predchádzajúcich častiach prečítať viac o Eastonovi, máte to mať. A bude to divoké… Od Erin Wattovej vyšli v slovenčine úspešné hity Papierová princezná, Prekliaty princ, Palác klamstiev a teraz je tu Padlý dedič.
Easton je bohatý, inteligentný a sebavedomý krásavec. Pravý Royal telom i dušou. Užíva si život a kašle na dôsledky, lebo si to môže dovoliť. Pri jednom zo svojich výstrelkov spozná Hartley Wrightovú, na prvý pohľad tuctové dievča, a jeho bezstarostný život sa obráti naruby. Hartley ho odmieta, čo Eastona príjemne dráždi. Rezervovaná Hartley ho priťahuje čoraz viac, ale ona po pozornosti snobského Royala netúži. Radí mu, aby dospel. Možno má pravdu.
Rivalita. Pravidlá. Sklamania. Prvýkrát v živote neprinesie Eastonovi royalovská koruna to, po čom túži. Konečne pochopí, že kto vysoko lieta, nízko padá.
Padlý dedič je skvelý young adult čítanie. Rozprávanie Eastona je naozaj vtipné, miestami uletené, pútavé, úprimné. Je to mladík, ktorý má dar dostať sa do problémov. Hartley chce byť zasa sivou myškou, ktorú nevidno, takže stret týchto dvoch ľudí musí zaiskriť. Hartley je pre Eastona v podstate výzvou – už ho prestáva baviť divoký život, alkohol, bitky, sex a kvôli Hartley by sa mohol zmeniť. Alebo predsa len nie?
Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Dado Nagy:
Erin Wattová je pseudonymom dvoch autoriek Elly Kennedyovej a Jen Frederickovej.
Elle Kennedyová svojou tvorbou bodovala v rebríčkoch New York Times, USA Today a Wall Street Journal. Píše najmä súčasné erotické romány.
Jen Fredericková je bestsellerovou autorkou v zozname USA Today. Aj ich spoločné dielo Papierová princezná, prvý diel série o klane Royalovcov, sa ocitlo na zozname najlepších kníh. Vo vydavateľstve Ikar nasledoval Prekliaty princ, Palác klamstiev a teraz Padlý dedič.
A žiadny strach – royalovská sága pokračuje ďalšou knihou, ktorá sa bude volať Prehnité kráľovstvo.
Začítajte sa do novinky Padlý dedič:
„NEZABUDNITE, HOCIKTORÚ FUNKCIU SI ZVOLÍTE, súčet rozdielov je ohraničený prvým a posledným členom,“ uzavrela učivo pani Mannová, práve keď zazvonilo na koniec hodiny. Dnes to bola posledná.
Všetci sa začnú baliť. Všetci okrem mňa.
Opriem sa a ceruzkou si ťukám na okraj učebnice v snahe skryť úškľabok – nová učiteľka sa zúfalo snaží udržať rýchlo klesajúcu pozornosť študentov. Je rozkošná, keď si nevie dať rady.
„Do zajtra úlohy jeden- a jeden-b!“ kričí, ale nikto ju už nepočúva. Pretekajú sa, kto bude prvý vonku.
„Ideš, Easton?“ Ella Harperová sa pristaví pri mojej lavici, jej modré oči na mňa zízajú. V posledných dňoch nejako schudla. Myslím, že spolu s mojím bratom ju opustila aj chuť do jedla.
Okej, niežeby ju Reed opustil. Môj veľký brat je stále blázon do Elly, našej skoro nevlastnej sestry. Ak by ju neľúbil, vybral by si nejakú super univerzitu ďaleko od Bayview. Študuje však na State, aby sa mohli navštevovať cez víkendy.
„Nie,“ odpoviem. „Musím sa ešte niečo spýtať učiteľky.“
Keď to pani Mannová začuje, mykne útlymi pleciami.
Aj Ella si to všimne.
„East…“ zamyslí sa a jej pekné pery sa skrivia.
Úplne ju vidím, ako mi dáva prednášku, nech sa spamätám. Sme v škole len týždeň a už som unudený na smrť. Po rozume mi chodí len flákanie. Nepotrebujem sa učiť. Nebaví ma ani futbal. Otec ma odstavil od lietania; ak sa nič nezmení, nikdy nezískam letecké osvedčenie. A ak mi Ella nedá svätý pokoj, tak zabudnem, že chodí s mojím bratom, a začnem ju baliť už len z princípu.
„Uvidíme sa doma,“ poviem jej neústupčivo. Pani Mannová so mnou vytrvalo flirtuje od začiatku školského roka. Po týždni zvodných pohľadov si dám povedať a idem na to. Samozrejme, nie je to správne, ale to je na tom to najvzrušujúcejšie – pre oboch.
Naša stredná – Astor Park zvyčajne nezamestnáva mladé sexi učiteľky. Vedenie školy vie, že na to je tu priveľa unudených dospievajúcich boháčov. Brali by to ako výzvu. Riaditeľ Beringer už musel ututlať minimálne jeden vzťah medzi učiteľom a študentom, a v tomto prípade sa nespolieham na školské klebety – viem to presne, pretože práve ja som bol jedným z „nevhodného“ páru. Ak teda za vzťah považujete sex s výživovou poradkyňou v telocvični.
Ja teda nie.
„Ak tu chceš zostať, mne je to jedno,“ pomaly a precízne vyslovím každé slovo, ale Ella vyzerá, akoby vrástla do podlahy, „ale možno by bolo lepšie, ak by si ma počkala na chodbe.“
Hodí na mňa podozrievavý pohľad. Nič jej neunikne. V detstve si prešla kadečím a má nos na problémy. Možno len vie, že som úchylák.
„Neviem, čo hľadáš, ale pochybujem, že to nájdeš pod sukňou pani Mannovej,“ zamrmle si.
„Nedozviem sa, ak sa nepozriem,“ zavtipkujem.
Ella si vzdychne a vzdá sa. „Daj si pozor,“ napomenie ma dosť nahlas, aby to počula aj pani Mannová. Tá sa s rumencom v tvári uprene díva do zeme, kým Ella neodíde.
Snažím sa nedať najavo silnejúce podráždenie. Prečo ma súdi? Snažím sa tu žiť najlepšie, ako viem, a kým nikomu neubližujem, čo koho do toho? Mám osemnásť. Pani Mannová je dospelá. Ja za to nemôžem, že je povolaním „učiteľka“.
Ella za sebou zavrie a všetko stíchne. Pani Mannová si narovnáva bledomodrú sukňu. No tak, dočerta. Nie je si istá.
Som trochu sklamaný, ale beriem to. Nemusím sa vyspať s každým dievčaťom, ktoré stretnem – veď ich behá po svete ešte veľa. Ak sa jedna nechytí, posuniem sa o políčko ďalej.
Zohnem sa po tašku a zrazu sa mi v zornom poli objavia dve krásne nohy.
„Chceli ste niečo, pán Royal?“ nežne sa spýta pani Mannová. Pomaly zdvihnem hlavu a pohľadom kĺžem po jej dlhých nohách, krivkách jej bokov a zastavím sa na páse, kde je jej naškrobená blúzka zastrčená do rovnako cudnej sukne. Hruď sa jej dvíha s mojím pohľadom a tepna na krku búrlivo pulzuje.
„Hej. Mám taký problém… Vedeli by ste mi pomôcť?“ Položím jej ruky na boky. Prudko sa nadýchne a ja jej prstom prejdem po opasku. „Vôbec sa neviem sústrediť.“
Znovu sa zhlboka nadýchne. „Naozaj?“
„Mmm-hmmm. Asi to bude tým, že mám z vás rovnaký pocit zakaždým, keď sa na vás pozriem. Akoby ste sa ani vy nevedeli sústrediť.“ Jemne sa usmejem. „Možno si predstavujete, ako vás prehnem cez katedru a všetci sa na nás dívajú.“
Pani Mannová naprázdno prehltne. „Pán Royal. Nemám ani poňatia, na čo narážate. Prosím, dajte ruku dole z môjho pása.“
„Jasné.“ Skĺznem nižšie, prstami prechádzam po leme jej sukne. „Takto sa vám to páči viac? Môžem s tým aj úplne prestať.“
Stretnú sa nám pohľady.
Posledná šanca, pani Mannová. Obaja presne vieme, že jej teraz ničím sukňu a možno aj reputáciu, ale stojí ako prikovaná.
Znovu prehovorí chrapľavým hlasom: „Je to v poriadku, pán Royal. Teraz iste prídete na to, čo vás najviac rozptyľuje.“
V tvári sa mi blesne samoľúbosť a rukami jej vkĺznem pod sukňu. „Idem na to vylučovacou metódou.“
Odovzdane zažmurká.
„Nemali by sme…“ vyderie sa jej z hrdla.
„Viem. Preto je to také skvelé.“
Jej stehná mi zovrú dlaň. Je to nemravný výjav. Vieme, že nás môžu hocikedy prichytiť, je jasné, že je to posledná osoba na svete, ktorej by som sa mal dotýkať, ale o to je to vzrušujúcejšie.
Ruka jej dopadne na moje plece a ako chytá rovnováhu, prsty sa jej zarývajú do dvojtisícového blejzra s dizajnom Toma Forda. Moje prsty robia to, čo vedia najlepšie. Po triede sa ozývajú krátke tlmené zvuky, kým ich nenahradia jej ťažké vzdychy.
Pani Mannová odstúpi so spokojným výrazom v tvári, rukami si napraví pokrčenú sukňu a kľakne si.
„Si na rade,“ zašepká.
Vystriem nohy a opriem sa. Matematická analýza je najlepší predmet, na aký som na Astor Parku chodil.
Keď skončí s doučovaním, na tvári sa jej zjaví váhavý úsmev. Vlasmi ma šteklí na stehnách, nahne sa ku mne a zašepká: „Môžeš sa večer zastaviť. Dcéra chodí spať o desiatej.“
Zmrznem. Toto sa mohlo skončiť všelijako, ale dúfal som, že práve takto nie. Hlavou mi preletí asi tucet výhovoriek, ale skôr než nejakú vyslovím, otvoria sa dvere.
„Och, bože!“
S pani Mannovou sa naraz otočíme k dverám. Mihnú sa tam havranie vlasy a zazriem kúsok modrej bundy Astor Parku.
Pani Mannová vystrelí na nohy a zapotáca sa. Skočím za ňou a chytím ju. Podlamujú sa jej kolená, tak jej pomôžem oprieť sa o lavicu.
„Preboha,“ meravo povie. „Kto to bol? Myslíš, že videla…?“
Videla pani Mannovú kľačať, videla, že mám dole nohavice a ona má pokrčené šaty. Áno, videla.
„Videla,“ poviem nahlas.
Keď to poviem nahlas, pani Mannová šalie ešte viac ako predtým. Zúfalo zastoná a tvár si skryje do dlaní. „Preboha. Určite ma vyhodia.“
Dám sa dokopy, zohnem sa po tašku a zatvárim sa zúčastnene. „Bude to v pohode.“
Nehovorím to veľmi presvedčivo a ona to vie.
„Nie, nebude to v pohode!“
S obavami sa pozriem na dvere. „Psst. Niekto vás začuje.“
„Niekto nás videl,“ zasyčí. V očiach má paniku a hlas sa jej trasie. „Musíš nájsť to dievča. Nájdi ho a použi svoj eastonovský šarm, nech máme istotu, že nikomu nič nepovie.“
Môj eastonovský šarm?
Pani Mannová ďalej melie, ani sa nestihnem spýtať, čo vlastne odo mňa čaká. „Nemôžem sa nechať vyhodiť. Nemôžem. Živím dcéru.“ Hlas sa jej zasa trasie. „Vyrieš to. Prosím, len choď a vyrieš to.“
„Okej,“ uistím ju. „Vyriešim to.“ Nemám potuchy ako, ale inak sa pani Mannová asi do dvoch sekúnd nervovo zrúti.
Znovu zastoná. „Toto sa už nikdy nesmie stať, rozumieš? Už nikdy.“
V tomto s ňou musím súhlasiť. Záchvat paniky zničil celú atmosféru a zabil vo mne akýkoľvek záujem o reprízu. Som radšej, keď sa aféry skončia rovnako príjemne, ako sa začali. Nie je sexi, keď to potom dievča ľutuje. Je teda lepšie byť si od začiatku istý, že aj druhá strana je o tom presvedčená. Ak sa vám zdá, že má pochybnosti, mala by to byť stopka.
„Zapamätám si to,“ odpoviem a prikývnem.
Pani Mannová na mňa prosebne hľadí. „Ešte stále si tu? Choď už!“
Dobre.
Dám si ruksak a vyjdem z triedy. Na chodbe sa rýchlo poobzerám. Je tu viac ľudí, ako by malo byť. Prečo všetci postávajú na chodbe? Preboha, veď vyučovanie sa už skončilo. Ľudia, choďte domov.
Oči mi padnú na Felicity Worthingtonovú, ktorá si prehadzuje platinové vlasy cez jedno plece. Moja bývalá Claire Donahueová ma prebodne modrými očami plnými nádeje – od začiatku školského roka má na mňa zasa zálusk. Vyhnem sa jej pohľadu a preskočím na Kate a Alyssu, sestry Ballingerové. Jedna z nich má čierne vlasy. Zbežne si prezriem zvyšok chodby, ale vyjdem naprázdno.
Milan Buno, knižný publicista
