Šok z pádu. Kniha, ktorá vás zmení…
Už prvé vety tejto knihy sú úžasné a dávajú tušiť neobyčajný príbeh. „Je taká dobrá, že po jej prečítaní sa budete cítiť ako lepší človek,“ napísala porota Costa Book Award, ktorú získal román Nathana Filera Šok z pádu. Ide o výnimočný príbeh dvoch bratov. Jeden z nich tragicky zahynie a druhý okrem schizofrénie zápasí aj s pocitmi viny…
„Môj brat sa volá Simon. Myslím, že ho budete mať radi. Ja ho naozaj mám rád. O niekoľko strán ďalej už bude mŕtvy. A potom už nikdy nebude taký ako predtým…“
Tínedžer Matthew Holmes dostane schizofréniu po náhlej smrti brata Simona, ktorý počas rodinnej dovolenky utrpel úraz, pri ktorom zomrel. Zdá sa, že Simon ovplyvňuje život svojej rodiny aj po smrti. Zavŕta sa do mozgu Matthewa, ktorý sa s ním nevie rozlúčiť, v dome zavládne neopísateľný smútok a mama berie lieky.
Spomienky na tragédiu servíruje Matthew v omrvinkách, ani nie chronologicky, ale vás to bude ťahať ďalej, aby ste sa dozvedeli všetko, naozaj všetko.
Šok z pádu je výnimočná kniha. Smutná, dojímavá, citlivá, no predovšetkým vynikajúco napísaná. Ak by ste čakali smutnú, depresívnu knihu, ste na omyle. Dokonca nie je ani sentimentálna. Nathan Filer odkrýva pre mnohých neznáme univerzum. Robí to bez pátosu, citlivo a dojímavo. Nehovorí o nebezpečnom jedincovi, ale o hlboko trpiacej bytosti, ktorá potrebuje pomoc.
„Jedna z najlepších kníh o duševnej chorobe.“
Jo Brand, britská komička
„Je to príbeh o tom, ako sa rodina vyrovnáva so žiaľom a zároveň je to štúdia mladého človeka, ktorý trpí schizofréniou. Román o schizofrénii to však nie je,“ dodáva Nathan Filer o svojom debute, ktorý písal tri roky.
Začítajte sa do novinky Šok z pádu:
Mal by som povedať, že nie som poriadny človek. Niekedy sa usilujem takým byť, ale často nie som. Keď teda prišiel rad na mňa, aby som zavrel oči a rátal do sto – podvádzal som.
Stál som tam, kde musíte stáť, keď na vás príde rad, aby ste rátali do sto, a to miesto bolo vedľa nádob na triedený odpad, pri obchode, kde predávajú jednorazové ražne na prípravu barbecue a náhradné stanové kolíky. A kúsok odtiaľ je fliačik zeme, zarastený trávou, skrytý za vodovodnou rúrou s kohútikom.
Ibaže na to, že som tam stál, sa nepamätám. Teda nepamätám si to naisto. Nie vždy si zapamätáte takéto detaily, všakže? Nepamätáte si, či ste stáli vedľa nádob na triedený odpad, alebo o kúsok vyššie na chodníku pri barakoch so sprchami a či tam hore je naozaj vodovod s kohútikom.
Teraz už nepočujem bláznivé škriekanie čajok a necítim ani chuť soli vo vzduchu. A necítim ani horúce popoludňajšie slnko, od ktorého sa mi pod čistým bielym obväzom potí koleno, ba ani svrbenie opaľovacieho krému v prasklinách na mojej lúpajúcej sa pokožke. Nedokážem sa prinútiť, aby som v sebe oživil ten nejasný pocit, že ma všetci opustili. A ani sa vlastne nepamätám na to, že som sa rozhodol podvádzať a otvoriť oči.
Mohla mať asi toľko rokov ako ja, mala hrdzavé vlasy a tvár posiatu stovkou pieh. Lem na krémových šatách mala zafúľaný od kľačania na zemi a k hrudi si pritískala malú handrovú bábiku so zašpinenou ružovou tvárou, hnedými vlnenými vlasmi a očami vytvorenými z blyšťavých čiernych gombíkov.
Prvé, čo urobila, bolo, že odložila bábiku vedľa seba – uložila ju najnežnejšie, ako vedela, do vysokej trávy. Bábika vzbudzovala dojem, že sa cíti pohodlne, ruky mala voľne položené pri tele a hlavu mierne zdvihnutú. Na mňa v každom prípade pôsobila tak, že sa cíti pohodlne.
Bol som pri nej tak blízko, že som počul škrabot a škripot, keď začala paličkou rozrývať vyschnutú zem. Ona si ma však nevšimla napriek tomu, že palička, ktorú odhodila, mi pristála takmer na prstoch nohy, ktoré som mal vo svojich idiotských gumových šľapkách úplne obnažené. Radšej by som si bol dal tenisky, ale viete, aká je moja mama. Tenisky – v takýto krásny deň, aký máme dnes. V žiadnom prípade. Ona je už raz taká.
Pri hlave mi zabzučala osa a zvyčajne by to stačilo na to, aby som začal okolo seba nervózne mávať rukami, ale tentoraz som sa ovládol. Zostal som úplne nehybný, lebo som to dievčatko nechcel vyrušiť alebo som nechcel, aby vedela, že som tam. Práve teraz ryla prstami, holými rukami vyberala suchú zem, až kým jama nebola dosť hlboká. Potom si hlinu z prstov zoškriabala, ako najlepšie vedela, opäť vzala do rúk bábiku a dva razy ju pobozkala.
Toto je časť, ktorú ešte vždy vidím najzreteľnejšie – tie dva bozky, jeden na čelo, jeden na líce.
Zabudol som však povedať, že bábika mala na sebe kabátik. Bol jasnožltý, s čiernou plastovou sponou vpredu. Je to dôležité, lebo ďalšia vec, ktorú dievčatko urobilo, bola, že rozoplo sponu a vyzlieklo bábike ten kabátik. Spravila to veľmi rýchlo a vopchala si ho vpredu pod šaty.
Niekedy – ako napríklad teraz –, keď si spomeniem na tie dva bozky, je to, ako keby som ich naozaj cítil.
Jeden na čelo.
Jeden na líce.
Čo sa stalo potom, je v mojej mysli menej jasné, keďže sa to zlialo do toľkých iných spomienok, odohralo sa to toľkými inými spôsobmi, že neviem odlíšiť skutočné od toho, čo som si predstavoval, ba dokonca nie som si istý, či je medzi tým nejaký rozdiel. Takže ani presne neviem, kedy sa rozplakala, alebo či už vtedy plakala. A neviem, či predtým, ako hodila poslednú hrsť hliny, zaváhala. Naisto však viem, že keď už bola bábika zasypaná a hlina utľapkaná, dievčatko bolo sklonené, k hrudi si pevne pritískalo ten žltý kabátik a plakalo.
Keď ste deväťročný chlapec, vôbec nie je ľahké utešiť nejaké dievča. Najmä ak ju nepoznáte, a dokonca ani neviete, čo sa vlastne stalo.
Urobil som, čo bolo v mojich silách.
