Jedna z najúspešnejších a najpredávanejších slovenských autoriek Táňa Keleová-Vasilková vydáva už svoj 18 román – „Srdce v tme“. Po prvý raz sa realizovala aj ako autorka ilustrácie na obale knihy.
Čím nás Táňa opäť prekvapí a zaujme?
Hlavná hrdinka Klára je nútená dať malú dcérku do škôlky a začať pracovať: hoci to tak nechcela, so svojimi deťmi – Dušankom a Nikolkou – chcela byť čo najdlhšie doma. Manžel však v novom zamestnaní nezarobí toľko, aby to ich štvorčlennej domácnosti stačilo, a tak Klára pochopí, že aj ona musí prispieť do rodinného rozpočtu. V zamestnaní má však od začiatku len problémy. Najprv s riaditeľom, ktorý zabúda na výplaty a tvári sa, že je to samozrejmé, potom s novou riaditeľkou, starnúcou, zatrpknutou ženou, ktorá v alkoholickom opojení šikanuje zamestnancov a dostáva ich do neuveriteľných situácií. Klára pracuje od rána do večera, domov chodieva nevýslovne vyčerpaná. Manžel Milan jej s domácnosťou nepomáha, naopak, ešte jej vyčíta, že nestíha tak ako v čase, keď bola na materskej dovolenke. Medzi manželmi vzniká čoraz väčšie napätie. Klára je zničená… trpí v práci a svojím spôsobom aj doma, ustavične je pod psychickým tlakom, nič ju neteší… Netuší však, že to všetko je len predohrou skutočnej bolesti a smútku. Osud má pre ňu nachystané oveľa väčšie trápenie… a jej srdce sa náhle ocitá v tme.
Ukážka z knihy
KA P I T O L A 1
Dve ženy, štvorročná a tridsaťštyriročná, vošli do budovy škôlky. Už z diaľky bolo vidieť, že k sebe patria… a nielen preto, že sa držali za ruky. Obom sa rovnako zlatisto leskli vlasy a obe mali rovnaké okrúhle oči, v ich drobných tvárach srdcovitého tvaru až príliš nápadné. Aj sa rovnako pohybovali… drobčili rýchlo, ale pôvabne. O chvíľu vyšli po schodoch a spoza dverí nazreli do veľkej miestnosti, v ktorej sa hralo asi pätnásť detí. Za oknami bolo pochmúrne a daždivo, tu však vládla pohoda a teplučko. Usmiate detské tváričky osvetlené žltým svetlom vyzerali ako z obrázka s titulom: O šťastných a spokojných deťoch. Aspoň Kláre to tak pripadalo… a zahrialo pri srdci. Sama nevedela prečo, no dnes, len čo otvorila oči, bola namäkko. Možno to spôsobil prudký dážď za oknami, možno včerajšie milovanie s Milanom, preplnené nehou, ako už dávno nie… no nech to už bolo čokoľvek, cítila sa ako struna na gitare. Zvláštne napnutá, očakávajúca dotyk, prebudenie… ďalšie dávky nehy a krásna.
Sklonila sa k Nikolke a zľahka ju pobozkala na vlásky: „Pekne sa hraj, moja.“ Odolala túžbe objať ju, pritúliť si ju a nadýchnuť sa jej vône… vedela, že teraz na to nie je vhodný čas. Avlastne ani celý deň nebude… až večer, keď ju bude ukladať do postieľky a tíško jej spievať uspávanku na dobrú noc…
Malá ju nečakane objala okolo nôh a drobné telíčko sa zachvelo potláčaným plačom. Sekunda – a detská, ešte stále trocha opálená tvárička, bola plná sĺz. Nevyriekla ani slovko… len sa k nej túlila a objímala ju.
„Nikolka, neplač. Pozri, všetky deti sa pekne hrajú, len ty plačeš…“
Dcérka akoby ju nevnímala… stuhnutá v plačlivom kŕči nezmenila polohu, stále sa jej pevne držala okolo nôh. Zajtra s ňou pošlem Milana, pomyslela si Klára nešťastne a bezradne sa porozhliadla po triede. Vravel, že neplače… opakoval jej to už dva týždne, odo dňa, keď malá nastúpila do škôlky, a ona mu verila. Tak prečo teraz áno?! Prečo jej to robí?! Dobre však vedela prečo… Nikolka bola múdra a vnímavá a mala veľmi dobre spočítané, u koho jej plač pomôže a u koho nie. Ocko neznášal plač… Naopak, jeho zvyčajne nežný a láskavý hlas okamžite zhrubol a sprísnel. Stačilo vyroniť dve slzičky a z kamaráta sa stával chladný cudzinec. Maminka bola iná… hoci tiež neznášala fňukanie, reagovala opačne ako ocko: dlane jej znežneli ešte viac, náruč oteplela. Nikolka to vedela… a pravdepodobne očakávala, že to bude i teraz tak. Mýlila sa však. Jej štvorročný rozumček sa tentoraz prerátal.
Podišla k nim pani učiteľka: „Poď, Nikolka, mám tu už pre teba pripravené hračky.“
Klára už na nič nečakala a rýchlo vypratala pole, spoza dverí však ešte raz, nenápadne, vykukla. Nikolka už bola medzi deťmi a spokojná… ona však nie. Dcérkine slzy v nej zanechali cestičku smútku… a prebudili dobre známy pocit, že všetko malo byť inak. Teraz by mala byť doma, s malou, postielať rozhádzané postele, vetrať izby, polievať kvety… mala byť jednoducho s ňou. Len čo jej táto myšlienka doznela v hlave, prudko sa napomenula. Nezačínaj zasa! Aj tak dobre vieš, že je to zbytočné! S dcérkou bola doma štyri roky, štyri nádherné roky, ubehli však akosi čudne rýchlo a zostala z nich len jedna dlhá šnúra spomienok zliatych do povinností, jednotvárnosti, úsmevov a objatí svojej dcérky. Tie roky boli krásne a nežné, dni sa podobali ako vajce vajcu… nechcela ich opustiť, vzdať sa ich, no zároveň túžila aj po niečom inom, naplnenejšom… niečom, čo by patrilo len jej. Možno by túto svoju rozpoltenosť riešila celkom inak, keby – tú vetu už priam bytostne neznášala – mali peniaze. Už ju naozaj prestalo baviť čakať na prídely od Milana, večne žobrať o tie potrebné papieriky, ktoré vyťahoval z peňaženky s kamennou tvárou a nikdy nezabudol pripomenúť: „Veď včera som ti dal päťstovku! Čo s tými peniazmi, preboha, robíš?!“ Alebo: „Už zasa! Naozaj nevieš šetriť!“ Ďalej to už takto nechcela, nezvládala to jeho večné frflanie a tón, pri ktorom sa cítila ako neschopné dieťa, ktoré ešte nepozná hodnotu peňazí… Posledný rok to začalo byť čoraz horšie. Slovo peniaze omieľali ako veriaci Otčenáš pred spaním, lenže bez pokoja a pokory, ale so stiahnutými sánkami či krikom, ktorý im vykrivoval tváre. Už v nich nebolo ani stopy po láske či nehe… vystriedali ich hnev a zloba. Trpeli tým všetci… dokonca aj Nikolka, ktorá, keď počula ich škriepku, zakaždým pribehla a s rozkošne múdrym výrazom vyhlásila: „Ocko ti zasa nechce dať peniaze? Ocko, prečo hneváš maminku?!“ Nie, toto nechcela. Nechcela, aby sa ich manželstvo pokazilo kvôli peniazom… a nechcela, aby ich hádkami trpeli deti tak, ako to bolo v posledných mesiacoch. Rozhodla sa teda, že je čas pretrhnúť pupočnú šnúru, ktorá ju spájala s Nikolkou a s dňami, v ktorých si vždy našla niečo pekné a milé, a začala si zháňať prácu. Nečakala však, že to pôjde tak rýchlo, že sa jej ozvú hneď, ako pošle svoj prvý pracovný životopis… lenže stalo sa tak. A aby to nebolo príliš jednoduché, firma hľadala administratívnu pracovníčku s nástupom okamžite, čiže od prvého júla. Mala týždeň na to, aby sa rozhodla… a išla na konkurz. Ten týždeň bol príliš krátky, zmietala sa vo vlastnej nerozhodnosti, nevedela, čo má urobiť, čo je správne a čo nie… nastúpiť do práce na začiatku prázdnin sa jej zdalo vyslovene drastické. Nielen kvôli Dušankovi, ktorý končil druhú triedu a ešte stále potreboval jej pozornosť a usmerňovanie, nielen kvôli Nikolke, ale aj kvôli sebe. Tešila sa, že s deťmi vypadnú z mesta, opustia rozhorúčené ulice a panelové steny, v ktorých sa už nedalo dýchať, plánovala si, že na mesiac s nimi pôjde do starého domu po starkých, ktorí pred piatimi rokmi umreli a dom prepísali na ňu…
PS: Táňa Keleová – Vasilková – jedni ju zbožňujú, iní zatracujú. V každom prípade je to autorka, ktorá predala viac než 600.000 ks kníh a naučila slovenské ženy čítať pôvodnú tvorbu. V tomto jej prvenstvo nikto nemôže uprieť. Takže tí čitatelia, ktorí s napätím očakávate ďalší Vasilkovej román, môžete chystať peňaženky a tešiť sa na Srdce v tme, no a tí ostatní, tešte sa s toho, že máme u nás autorku, ktorá porazila aj také svetové spisovateľské hviezdy ako Steelová, Brownová atď.
Aký máte na to názor vy? Napíšte…
