Mary Baloghová opäť dokazuje, prečo patrí medzi najobľúbenejšie autorky historických romancí. „Áno, mimoriadne vydarené finále skvelej série o nezabudnuteľných Huxtablovcoch,“ napísal Library Journal o novinke Šteklivé tajomstvá. Fascinujúci romantický príbeh, ktorý uzatvára skvelú sériu o rode Huxtablovcov.
Napriek neurodzenému pôvodu bola Hannah Reidová od svojich devätnástich rokov vojvodkyňou Dunbartovou.
Po manželovej smrti je konečne voľná a pevne rozhodnutá nájsť si milenca. Nemá ním byť nik iný ako záhadný a príťažlivý Constantine Huxtable, vychytený predstaviteľ londýnskej smotánky.
Nemanželský syn grófa Mertona nezdedil titul ani majetok, a keďže mu všetko odopreli, on sám si neodopiera nič: povráva sa, že si na svojom statku užíva zmyselné rozkoše a každý rok si vyberie za milenku čerstvú vdovu.
Krásna Hannah sa mu skvelo hodí na krátkodobý vzťah a zdá sa, že ani jej nejde o nič viac. Keď sa však títo dvaja vášniví neskrotní ľudia zblížia, zakrátko zistia, že nie je také jednoduché zahrávať sa s citmi a pritom sa nepopáliť…
„Ďalšie majstrovské dielo Mary Baloghovej – fascinujúci romantický príbeh o dôležitosti rodiny, o súcite, láske a odpustení.“
Fresh Fiction
Novinka Šteklivé tajomstvá ukazuje na veľmi podmanivom a pútavom príbehu, aké zradné môžu byť naše city. A najmä predsavzatia. Hannah i Constantine sondujú temné tajomstvá a zraniteľnosť ľudských životov. až sa do osídiel lásky, vášne a náklonnosti sami zapletú.
Fanúšičky série budú asi sklamané, keď dočítajú poslednú knihu tejto ságy, no rozhodne si povedia – lepšie ukončenie sme si ani nemohli želať.
Začítajte sa do novinky Šteklivé tajomstvá:
Hannah Reidová, vojvodkyňa Dunbartonová, je konečne voľná. Zbavila sa bremena desaťročného manželstva a po roku smútku za nebohým manželom vojvodom Dunbartonom si konečne bude užívať.
Slobodu už dlho očakávala a patrilo sa ju osláviť.
Za vojvodu sa vydala po piatich dňoch známosti – jeho milosť sa tak nevedela dočkať sobáša, že vybavila zvláštne povolenie, aby nemuseli čakať na ohlášky. Ona mala devätnásť, on čosi vyše sedemdesiat. Nikto si nebol istý, koľko má presne rokov, no niektorí hovorili, že mu ide na osemdesiat. V čase sobáša bola vojvodkyňa taká krásna, až to vyrážalo dych – štíhla postava, oči belasé ako letná obloha, rozžiarená tvár, akoby stvorená na úsmev, a dlhé vlnité vlasy také svetlé, až sa zdali takmer biele. Z druhej strany na tele aj na tvári vojvodu sa odrážal zub času, okrem toho trpel dnou. A srdce mu už bilo nepravidelne.
Samozrejme, vydala sa zaňho pre peniaze a dúfala, že o pár rokov z nej bude bohatá vdova. Teraz aj bola bohatou vdovou, hoci na svoju slobodu musela čakať dlhšie, než predpokladala. Ale konečne si mohla naplno užiť bohatstvo.
Ak máme použiť ošúchané klišé, starý vojvoda zbožňoval zem, po ktorej kráčala. Zaplavil ju takým množstvom drahých šiat, že keby si ich chcela obliecť naraz, asi by sa pod nimi zadusila. Hosťovskú izbu vedľa jej obliekarne v dome Dunbartonovcov na Hanover Square v Londýne premenili na druhú obliekareň plnú hodvábu, saténu a kožušín – okrem iného oblečenia a doplnkov –, ktoré si obliekla možno raz-dva razy, potom ich nahradila novými šatami a doplnkami. A vojvoda nemal jeden, dva, tri, ale štyri trezory zabudované do stien svojej spálne, kde boli uložené všetky šperky, ktoré za tie roky daroval svojej milovanej – jeho žena mohla kedykoľvek prísť a vybrať si čokoľvek, čo sa jej zažiadalo.
Vojvoda bol milujúci manžel a svoju ženu rozmaznával.
Vojvodkyňa bola vždy nádherne oblečená a ozdobená až ostentatívne veľkými šperkmi, väčšinou diamantmi. Nosila ich vo vlasoch, na ušiach, na hrudi, na zápästiach, na niekoľkých prstoch na každej ruke.
Vojvoda sa rád pýšil svojou trofejou a kamkoľvek sa pohol, hrdo, priam zbožne na ňu hľadel. V rozkvete mladosti by bol vyšší ako ona, ale vekom sa zhrbil a musel sa podopierať paličkou, no väčšinou len sedel. Keď boli niekde spolu, vojvodkyňa sa od neho nikdy veľmi nevzdialila, ani keď boli na bále a mala dosť nádejných partnerov. Ona sa však venovala manželovi a na krásnych perách jej pritom vždy pohrával náznak úsmevu. Priam stelesnenie manželskej oddanosti. To nemohol nikto poprieť.
Keď vojvoda nemohol ísť s ňou – a postupom rokov sa mu z domu vychádzalo čoraz ťažšie –, vojvodkyňu sprevádzali na spoločenské udalosti smotánky iní muži. Konkrétne traja – lord Hardingraye, sir Bradley Bentley a vikomt Zimmer –, všetko príťažliví, elegantní, šarmantní džentlmeni. Bolo všeobecne známe, že obľubujú jej spoločnosť a aj ona sa s nimi cíti dobre. A nikto nikdy nepochyboval, čo táto obľuba zahŕňa. Ľudia nevedeli len to – a, samozrejme, špekulovali o tom, hoci nikdy nedospeli k uspokojujúcemu záveru –, či si to potešenie užívajú s vojvodovým vedomím.
Niektorí sa domnievali, že sa to deje s jeho požehnaním. Ale väčšinou mali vojvodu radi – najmä keď už bol starý a zaslúžil si poľutovanie – a skôr im vyhovovalo vidieť ho ako chudáka starca, ktorému sa ubližuje. Tí istí ľudia, väčšinou ženy, sa o vojvodkyni vyjadrovali ako o ošperkovanej zlatokopke.
A potom sa vojvodkynin očarujúci spoločenský život, škandalózne lásky a pochmúrne väzenie vo zväzku so starým, chorľavým manželom zrazu skončilo – vojvoda raz nadránom sčista-jasna podľahol srdcovému infarktu. Samozrejme, nebolo to ani zďaleka tak skoro, ako vojvodkyňa dúfala.
Teraz konečne získala majetok, ale draho za to zaplatila – svojou mladosťou. Keď zomrel, mala dvadsaťdeväť rokov, a keď krátko po Vianociach odložila smútok, mala tridsať. Vianoce trávila na svojom vidieckom sídle v Copelande v kentskom grófstve – to sídlo jej vojvoda kúpil, aby po jeho smrti nemusela odísť z domu, keď jeho synovec prevezme titul a s ním spojené majetky. Copelandské sídlo bola veľká rezidencia obkolesená rozľahlým parkom.
A tak bola vojvodkyňa Dunbartonová vo veku tridsať rokov konečne slobodná. A neuveriteľne bohatá. Pripravená osláviť slobodu. Len čo prešli veľkonočné sviatky, presťahovala sa do Londýna a chystala sa užiť si spoločenskú sezónu. Usadila sa v dome Dunbartonovcov, lebo nový vojvoda bol srdečný muž v strednom veku a radšej trávil čas na vidieku a rátal svoje ovce, než by sedel v meste na zasadaní Hornej snemovne a počúval iných titulovaných urodzených mužov, ako rečnia o záležitostiach, ktoré sú možno dôležité pre krajinu a svet, ale jeho absolútne nezaujímajú. Každému, kto bol ochotný počúvať, hovoril, že politici sú nudná cháska. A keďže nebol ženatý, nemal mu kto povedať, že sedenie v Hornej snemovni je len vedľajší dôvod, aby sa na jar zišla v meste smotánka. Pokiaľ išlo oňho, vojvodkyňa mohla hoci aj každý večer s jeho požehnaním usporiadať v dome Dunbartonovcov bál. Aj jej to oznámil. Pravda, pod podmienkou, že mu nepošle účty.
Tá posledná poznámka bola preňho typická, lebo bol známy držgroš. Ale vojvodkyňa nepotrebovala nikomu posielať účty. Bola nesmierne bohatá a mohla ich platiť sama.
A hoci už nebola v rozpuku mladosti a tridsiatka je pre ženu dosť nepríjemný vek, ešte vždy bola neuveriteľne krásna. Nikto to nemohol poprieť, hoci by sa našlo zopár takých, čo by to urobili, keby mohli. V skutočnosti bola teraz možno ešte krajšia ako v devätnástich – za tie roky trochu pribrala, a to na správnych miestach. Ešte vždy bola štíhla, ale vnadne zaoblená. V tvári sa jej už nezračil dychtivý výraz dievčaťa, ale mala ju dokonale vycizelovanú a pleť priam alabastrovú. Často sa usmievala, hoci jej typický úsmev bol napoly arogantný, napoly mámivý a pôsobil tajomne – akoby sa usmievala nad niečím vo svojom vnútri, nie nad niečím navôkol. Viečka mala mierne oťažené, a aj preto pôsobila zasnene a ešte tajomnejšie. Vlasy jej šikovná komorná vždy bezchybne upravila – hoci to vyzeralo, akoby sa mohli každú chvíľu rozpustiť a v kaskádach padať na chrbát. Také čosi sa však nikdy nestalo a aj to len znásobovalo jej čaro.
Najkrajšie na nej asi boli tie vlasy, hovorili mnohí ľudia. Pravda, okrem očí. Alebo postavy. Alebo zubov, bieloskvúcich, pravidelných.
Takto smotánka vnímala vojvodkyňu Dunbartonová, ktorá bola vydatá za starého vojvodu, teraz sa vrátila do Londýna ako bohatá vdova a konečne mohla žiť slobodne.
Samozrejme, nikto nevidel zblízka jej manželstvo a nevedel, ako fungovalo. Teda, nikto okrem vojvodu a vojvodkyne. Vojvoda žil posledné roky veľmi utiahnuto a vojvodkyňa mala celé zástupy známych, ale nijakých blízkych priateľov.
Smotánka, ktorá počas desiatich rokov jej manželstva neúnavne špekulovala o podrobnostiach ich vzťahu, teraz po roku smútku špekulovala znova.
Vojvodkyňa sa stala v salónoch obľúbenou témou rozhovorov. Ktovie, čo bude teraz robiť, keď je znova voľná… Ulovila vojvodu ako neznáme dievča a presvedčila ho, aby sa prvý raz v živote oženil.
Čo urobí teraz?
—
Aj ktosi iný premýšľal, čo vojvodkyňa urobí so svojou budúcnosťou, ale tá dáma premýšľala nahlas a počula ju jediná osoba, ktorá mohla uspokojiť jej zvedavosť.
Barbara Leavensworthová bola vojvodkyninou priateľkou od útleho detstva, keď obe žili na vidieku v Lincolnshire – Barbara ako dcéra vikára, Hannah ako dcéra statkára úctyhodného pôvodu so skromnými finančnými prostriedkami. Barbara ešte vždy žila v tej dedine s rodičmi, no pred rokom sa vysťahovali z fary, lebo vikár odišiel do dôchodku. Nedávno sa zasnúbila s novým vikárom a v auguste mali mať svadbu.
Priateľky z detstva si zostali blízke, aj keď žili ďaleko od seba. Vojvodkyňa sa po vydaji viac nevrátila do rodnej dediny, a hoci Barbaru často pozývala, aby k nim prišla, nikdy nezostala tak dlho, ako by sa Hannah páčilo. Vojvoda jej jednoducho naháňal strach. A tak udržiavali priateľstvo prostredníctvom listov. Jedenásť rokov si aspoň raz do týždňa písali dlhé listy.
Teraz Barbara prijala pozvanie, aby strávila nejaký čas v Londýne s vojvodkyňou. Budeme nakupovať svadobné šaty na jedinom mieste v Anglicku, kde sa majú nakupovať, usilovala sa ju navnadiť vojvodkyňa. Keď má niekto plné truhlice peňazí, ľahko sa mu nakupuje, pomyslela si Barbara a zúfalo krútila hlavou. Ale teraz, keď bola Hannah sama, potrebovala spoločnosť, a Barbara by najradšej chodila po kostoloch a múzeách. Jej snúbenec reverend Newcombe ju nabádal, aby len išla, trochu si užila a bola oporou svojej priateľke, úbohej vdove. A keď sa napokon rozhodla ísť, trval na tom, aby si vzala ohromujúco veľkú sumu peňazí, kúpila si pekné šaty a možno aj jeden-dva čepce. A jej rodičia, ktorí vždy mali Hannah nesmierne radi a mysleli si, že mesiac v spoločnosti priateľky ich dcére len prospeje, jej vnútili takisto dosť veľkú sumu. A hovorili, nech si to pekne užije, veď onedlho začne žiť striedmym životom ako vikárova manželka.
Keď Barbara prišla do domu Dunbartonovcov, pripadala si priam zvrátene bohatá. Hannah na ňu čakala v hale, niekoľko minút sa objímali, výskali a híkali od radosti, obe rozprávali a ani jedna nepočúvala, smiali sa od šťastia, že sú znova spolu. Keby ju v tej chvíli videla smotánka, ani by ju nespoznala a nikto by sa jej nemohol čudovať. Hannah mala líca zružovené, oči veľké ako taniere, úsmev od ucha k uchu a až tak pišťala od vzrušenia a radosti. Nepôsobila ani trochu tajomne.
A vtedy si uvedomila, že v úzadí čaká gazdiná, a zverila Barbaru do jej starostlivosti. Kým jej priateľku odviedli hore, aby si umyla ruky a tvár, prezliekla sa a učesala, Hannah sa bezcieľne prechádzala po salóne.
Znova bola pokojná ako vždy. Moja najdrahšia Barbara, mám ťa tak rada ako nikoho na tomto svete, pomyslela si, keď ju znova uvidela a objala ju.
„Som taká šťastná, že si prišla, Babs,“ zvolala a zasmiala sa. „Keby si to náhodou nepochopila hneď pri príchode.“
„No, zdalo sa mi, že si dala najavo trochu nadšenia,“ poznamenala Barbara a obe sa znova zasmiali.
Hannah sa pokúšala spomenúť si vôbec, kedy sa naposledy smiala, ale akosi sa jej to nedarilo. No čo už. Žena sa nemôže smiať, keď drží smútok. Niekto by to mohol označiť za bezcitnosť.
Celú hodinu sa zhovárali a tentoraz sa navzájom počúvali, napokon Barbara položila priateľke otázku, ktorú mala na mysli od smrti vojvodu Dunbartona, hoci v liste sa o tom nezmienila.
„Čo budeš robiť teraz, Hannah?“ predklonila sa na stoličke. „Bez vojvodu musíš byť hrozne osamelá. Veď ste sa tak zbožňovali.“
Barbara bola pravdepodobne jedna z mála ľudí v Londýne či v celom Anglicku, ktorá skutočne verila, že sa mali radi. A možno bola jediná.
„Máš pravdu,“ vzdychla Hannah. Roztiahla ruku a obzerala si tri prstene na prstoch s dokonalou manikúrou. Potom prihladila jemný biely mušelín svojich šiat. „Veru mi chýba. Stále musím myslieť na kadejaké hlúposti, čo mu chcem povedať, náhlim sa domov a až vtedy si spomeniem, že už mu nemôžem nič porozprávať.“
„Ale viem,“ poznamenala Barbara vážne a súcitne, „že veľmi trpel dnou a v posledných rokoch mal vážne problémy so srdcom. Zdá sa mi, že to bolo požehnanie, keď koniec prišiel tak rýchlo.“
Hannah to nepatrične pobavilo. Z Barbary bude ideálna manželka vikára, ak má hlavu plnú takých fráz.
„Všetci by sme mali byť radi, keď príde náš čas,“ odvetila, „ale mám podozrenie, že k tomu srdcovému infarktu mu pomohlo hlavne to, že večer predtým si doprial biftek a claret. Lekár ho varoval, aby žil striedmo, a to už desať rokov predtým, než som sa s ním zoznámila, a odvtedy mu to zdôrazňoval každý rok. Vždy mu len odvrkol, že jeho náhrobný kameň mal byť obrastený machom už vtedy, keď som sa v detskej izbe hrala s bábikami. Raz za čas sa mi dokonca ospravedlnil za to, že žije tak dlho.“
„Ach, Hannah,“ vzdychla Barbara, lebo nevedela, čo iné povedať.
„Napokon som tie reči ukončila tým, že som zložila veľmi zlú ódu s názvom Na vojvodu, ktorý mal zomrieť. Smial sa na nej tak schuti, až sa rozkašľal a takmer skutočne zomrel. Bola by som napísala ódu Na vojvodkyňu, ktorá mala byť vdovou, ale nevedela som si spomenúť na nič, čo by sa rýmovalo so slovom vdova, iba ak sova, a to sa mi zdalo hlúpe.“
Usmiala sa a Barbara vybuchla do smiechu.
„Ach, Hannah, ty si hrozná,“ vyhlásila.
„To teda som, však?“ súhlasila Hannah.
Obe sa rozosmiali.
„Ale čo budeš robiť?“ Barbara zopakovala otázku a priamo pozrela na Hannah.
„Samozrejme, budem robiť to, čo odo mňa smotánka očakáva,“ Hannah roztiahla na opierke stoličky druhú ruku a obdivovala svoje prstene. Mierne naklonila ruku dopredu, takže zachytili svetlo prúdiace cez okno a zatrblietali sa. „Nájdem si milenca.“