Jane Feather
Svadobná stávka
Slovenský spisovateľ 2014
Séria o bratoch Sullivanovcoch pokračuje!!
Môžu získať obrovský majetok…no musia sa oženiť s padlou ženou, čiže takou, ktorá potrebuje morálnu alebo duševnú záchranu. Asi takto by sa dal zhrnúť hlavný motív trilógie o bratoch Sullivanovcoch, šľachticoch z Blackwateru, ktorí si za nezvyčajných okolností hľadajú nevesty. Vychádza ďalší vzrušujúci príbeh Svadobná stávka a čitateľky historických romancí sa majú na čo tešiť.
Bratom Sullivanovcom, ktorí sa topia v dlhoch, svitá na lepšie časy. Ich chorý strýko spísal závet, podľa ktorého zdedia celý jeho obrovský majetok, ale má to jeden háčik: každý z nich sa musí oženiť s padlou ženou. Najstarší Jasper si už úlohu splnil sobášom s krásnou Clarissou. Teraz je rad na Sebastianovi, aby si našiel nevestu, ktorá bude vyhovovať strýkovmu výstrednému želaniu…
Lady Serena Grantleyová sa po matkinej smrti ocitla v područí nevlastného otca generála Heywarda, ktorý zneužíva jej krásu a núti ju lákať do jeho herní bohatých mužov. Keď sa z nej pokúsi urobiť milenku zhýralého grófa, Serena sa mu konečne vzoprie a požiada o pomoc Sebastiana Sullivana – muža, ktorému pred rokmi dala svoje srdce.
Prečítajte si úryvok z novinky Svadobná stávka:
Serena sa už vopred pripravovala na stretnutie so Sebastianom, skôr či neskôr muselo k nemu dôjsť. Tri roky je dosť dlhý čas, navrávala si. Sebastian je už určite ženatý s nejakou dievčinou z bohatej rodiny. Nikdy nespomenula jeho meno pred cestovateľmi v Európe, kde spolu s nevlastným otcom robili svoje čachre. Ani ona nikdy nič nepočula o bratoch Sullivanovcoch. Občas spomínala na krátke mesiace ich známosti, na idylický sen naivnej mladej dvojice, ktorá nemala ani potuchy o reálnom svete. Za uplynulé tri roky dospela a teraz videla svet inými očami, široko otvorenými a cynickými. Bez mihnutia oka sa zmierila s generálovým dvojitým životom.
No teraz zrazu vošiel do miestnosti Sebastian. Skôr ako sa stihla spamätať, pocítila, ako jej na chrbte naskakujú zimomriavky. V tej chvíli sa im stretli oči a posledné tri roky zmizli v nenávratne. S tými zlatistými vlasmi a prenikavými modrými očami bol príťažlivý ako vždy. Keď k nej vykročil, vysoký a štíhly ako jedľa, srdce jej od radosti poskočilo. No zrazu bolo po všetkom. Objavil sa nevlastný otec, zastrel jej výhľad a krásna predstava sa razom rozplynula.
Ruka, v ktorej držala karty, sa jej trochu zachvela; myseľ, zvyčajne pokojná, sa zahmlila. Ale veď najhoršie má už za sebou, navrávala si. Prvé stretnutie je vždy najtrápnejšie. Nemusia sa zhovárať, stačí, ak sa jeden druhému uklonia, vymenia si pozdrav a pár zdvorilostných fráz. Už ju nezaskočí nepripravenú.
Pre nedostatok sústredenia prehrala, čo sa jej nestávalo, no povedala si, že raz za čas je dobré dokázať, že ani bank nie je neporaziteľný. Aj tí najlepší hráči by odmietali hrať pri stole, kde sedí bank a stále vyhráva.
Hodiny odbili deväť a Serena pozrela na dvojkrídlové dvere, pri ktorých stál sluha oznamujúci, že sa podáva prvá večera. Usmiala sa na hráčov pri stole. „Páni, navrhujem, aby sme zišli dolu na večeru. Prestávka nás všetkých trochu osvieži.“
Muži nadšene súhlasili, zložili karty a odtisli stoličky. „Môžem vás odprevadiť, lady Serena?“ uklonil sa jej mladý vikomt a ponúkol jej rameno. Na hlave mal napudrovanú parochňu, čo mu lemovala cherubínsku tvár s dlhými mihalnicami. Oči mal trochu červené, lebo pil už druhú fľašu burgundského.
„Ďakujem, lord Charles.“ Serena mu položila ruku v rukavičke na brokátový rukáv a dala sa vyviesť zo salóna širokým schodiskom do nádherne pripravenej jedálne. Niesla sa pomedzi hostí sťa labuť a ochutnávala jedlá naložené na dlhých bufetových stoloch. Odchlipla si šampanského luxusnej značky Rhenish aj burgundského. Obzerala sa na všetky strany, aby zistila, kde treba doplniť jedlo alebo nápoje.
Generál Heyward bol všade, rozprával sa s hosťami, rozdával komplimenty dámam, nalieval do pohárov, aby ukázal, aký je dokonalý hostiteľ. Cudzí človek by si pomyslel, že ide o extravagantný súkromný večierok s tými najvznešenejšími hosťami, nie o zhromaždenie, ktorého cieľom je dostať čo najviac hostí nahor k hráčskym stolom. Za skvostnú večeru nakoniec dobre zaplatia.
Sebastian s priateľmi a ostatnými hosťami zišli do jedálne. Chvíľu postával vo dverách, ukradomky sledujúc Serenu, ako sa venuje hosťom v žiare stoviek sviec. Zrazu sa prichytil, že hľadá, čo by na nej skritizoval. Áno, je stále krásna, ale niečo sa predsa len zmenilo. Na tvári sa jej zračil tvrdý výraz, krásne nezábudkovomodré oči boli ostražitejšie. Jej čierne vlasy hrali rovnako domodra, bola vysoká a štíhla ako predtým, takže od nej nevedel odtrhnúť zrak.
„Sebastian…“ Lord Harley ho zľahka štuchol do ramena, aby sa spamätal. „Zostaneš na večeru, alebo nie?“
Sebastian odtrhol zrak od ženy na opačnej strane salóna. Smiala sa na nejakom vtipe, čo povedal mladík s tvárou cherubína, ktorý sa nalieval burgundským. Sebastian len s námahou potlačil túžbu rozbehnúť sa k nej, vytiahnuť ju nasilu na ulicu, urobiť niečo… sám nevedel čo. Chcel len, aby sa niečo stalo. Niečo reálne, skutočné. Aby sa niekam stratila tá predstieraná odmeranosť, v ktorej nebolo ani zrnko pravdy.
„Nie,“ pokrútil hlavou. „Nezostanem na večeru.“ Obrátil sa na podpätku a vrátil sa do haly po svoj meč. Opásal si ho a vyšiel von, dvere sa za ním zatresli.
Chladný nočný vzduch mu trochu prečistil hlavu, keď rázne kráčal po St. James Street. Na londýnske pomery bolo skoro, hodiny ešte neodbili ani polnoc, no Sebastian nevedel, kam ísť. Čo by ho potešilo a zabavilo? Nemal náladu na spoločnosť, prinajmenšom nie na svojich priateľov. Zabočil zo St. James Street do uličky, kde pouličné lampy osvetľovali otvorené dvere taverien a hostincov, z ktorých sa ozývala hlučná vrava.
Práve sa pretláčal hlúčikom ľudí stojacich vo dverách krčmy, keď ho rázne chytil za plece urastený chlap. Sebastian obrátil hlavu a premeral si ho chladným pohľadom. Voľnou rukou zovrel meč. Nastalo ticho, no v očiach mladšieho muža sa čosi blyslo, akoby ho chcel ďalej provokovať. Napokon odtiahol ruku, čosi zašomral a uhol mu z cesty. Sebastian sa predral k preplnenému barovému pultu a požiadal o pintu portského. Dostal ho rýchlo, oprel sa o pult a výdatne si odpil. Potom sa poobzeral okolo seba. Nikto sa k nemu nepriblížil.
Portské mu však vôbec nezlepšilo náladu. Vystrúhal kyslú grimasu, hodil na pult mincu a pretlačil sa davom naspäť na ulicu. Keď znovu vykročil po St. James Street, vycítil, že mu ktosi stojí za chrbtom.
Obrátil sa a zbadal vychudnuté dieťa, už-už chcelo odskočiť do uličky. „Minútku.“ Sebastian ho chytil za predlaktie. Chlapčisko naňho vytreštilo vyľakané oči.
„Prepáčte, pane,“ vykrúcal sa chlapec a sklopil zrak, no len preto, aby Sebastiana uhryzol do ruky. Sebastian vykríkol od bolesti. Chlapec sa mu vytrhol a rozbehol sa do uličky. Sebastian si hneď uvedomil, že nemá malý mešec na drobné, čo nosil v bočnom vrecku na kabátci.
„Šialenec,“ uľavil si a pozrel na boľavú ruku. Kožu mal však neporušenú. Potom nazrel do uličky. Ako očakával, po zlodejovi nezostalo ani stopy. Boli malí a rýchli, dokázali sa v mihu skryť aj do diery, kam by sa nevošla ani mačka. V tmavých uličkách sa takéto lúpeže odohrávali často. Čudné, ale tento incident Sebastianovi pomohol znovu nadobudnúť zvyčajný pokoj. Priviedol ho naspäť do skutočnosti, na pevnú pôdu.
Vykročil ďalej po širšej St. James Street k domu na Stratton Street, kde býval spolu s bratom Peregrinom.
V obývačke na parapete vysokého okna na priečelí úzkeho domu horela svieca. Vchodové dvere sa otvárali rovno na ulicu, a tak sa Sebastian hneď ocitol v úzkej hale. „Perry, si doma?“
„Som.“
Sebastian otvoril dvere do neveľkej, ale útulnej obývačky. Peregrine sedel v hlbokom kresle pri kozube, v ktorom horel malý ohník, aby sa v noci zahrial, a čítal. Na stolíku pred ním stála karafa brandy.
Perry sa usmial na brata a zatvoril knihu, prst nechal medzi stránkami tam, kde prestal čítať. „Dobrý večer.“
Sebastian pokrčil plecami. „Aj tebe.“ Nalial si z karafy trochu brandy a usadil sa v kresle oproti bratovi. „S Harleym sme boli na Pickering Place.“
Peregrine sa zatváril vystrašene. Jeho brata niečo trápilo a jemu v tej chvíli zišlo na um len jediné. „Veľa si prehral?“
„Nie,“ Sebastian mávol rukou. „Veď ma poznáš, Perry. Mám rád vzrušenie, ale nerád veľa prehrávam. Pri hracích stoloch som krotký ako baránok. Na môj vkus je tam pridraho, bolo by to skôr pre Jaspera.“
„Jasper tiež nerád prehráva,“ zdôraznil Perry a vyložil si nohy na železný kozlík.
„Môj zlatý, Jasper neprehráva,“ odvetil brat a obaja sa rozosmiali. Ich starší brat mal na karty talent.
Sebastian pokrútil v ruke čašou, sledujúc jantárovú tekutinu.
„Tak čo je?“ opýtal sa Peregrine.
Brat dvojča ani nezdvihol zrak, len zašomral: „Tú herňu vedie Serena a jej prekliaty nevlastný otec.“
Peregrine si uvedomil, ako mu na chrbte naskakujú zimomriavky. Pozrel bratovi do očí a strach sa ešte znásobil. Áno, Sebastian mal zasa v očiach ten ponurý výraz ako pred tromi rokmi. A ani jeden z bratov mu nedokázal pomôcť v jeho nešťastí. Keby mu tak Perry mohol vrátiť predchádzajúce šťastie! Sebastian prežil takmer rok v šťastnom vzťahu so ženou, o ktorej sa vyjadroval ako o svojej životnej láske. Jasper sa ako starší brat tváril skepticky a šomral čosi o detskej zamilovanosti, ale neurobil nič, aby schladil Sebastianovo ľúbostné vytrženie. Perry sa z bratovho šťastia tešil a doprial mu ho. Vždy sa delili o dobré aj zlé.
Potom sa niečo stalo a Sebastianov svet sa zrazu zrútil. Keď naňho Perry naliehal, povedal len toľko, že lady Serena a jej nevlastný otec odchádzajú do Európy. Ani jeden z bratov nemohol pre Sebastiana nič urobiť. Len ho sledovali a čakali, kým bolesť trochu nepominie, kým sa mu z očí nevytratí smútok a nedá sa znovu strhnúť vírom spoločenskej zábavy. Časom sa Sebastian spamätal a opäť bol sám sebou.
Teraz Peregrine hľadel svojmu dvojčaťu do očí a uvedomoval si, že zlé časy sa vrátili. Pochytil ho hnev na ženu, ktorá tak kruto opustila jeho brata, a teraz sa to celé malo zopakovať.
„Predpokladám, že tam nebudeš hrávať,“ prehodil vecne Peregrine a vzal do ruky pohár.
Sebastian zdvihol zrak k bratovi a odmerane sa usmial. „Ako som povedal, Perry, Pickering Place je pre mňa pridrahá herňa.“
