Prstami som prechádzala po chrbtoch kníh. Napokon som jednu vybrala a otvorila ju na náhodnej strane. Nikdy som knihu nesúdila podľa toho, ako sa začína. Túto lekciu som sa naučila na vlastnej koži. Raz som šla na rande s chlapcom, všetko bolo skvelé, celý večer sme sa smiali. Ibaže prvé rande bolo aj posledné. Preto som i knihy otvárala uprostred, na miestach, kde sa na mňa autor už nesnažil zapôsobiť…
Aj takto spoznáte knihovníčku Odile z nádherného príbehu Parížska knižnica.
Je to príbeh o málo známej kapitolke z dejín druhej svetovej vojny. Knihovníci v Americkej knižnici neprestali pracovať, požičiavať a poskytovať knižničné služby ani po tom, čo Paríž obsadili nacisti. Hrozila im smrť, prevoz do koncentračného tábora, no oni naďalej pracovali.
Autorka nádherným príbehom poukazuje na statočnosť knihovníkov, ktorí neváhali vzdorovať nacistom, aby pomohli čitateľom a šírili lásku ku knihám.
„Chcela som preskúmať vzťahy, ktoré nás formujú, a náš sklon pomáhať si, no i škodiť. Jazyk je brána, ktorou púšťame druhých do svojho srdca. Takisto ju však dokážeme pred druhými aj zavrieť. Slová, ktoré denne vyslovujeme, knihy, ktoré čítame, a príbehy, ktoré sebe i druhým hovoríme – to všetko formuje naše myšlienky,“ vysvetľuje autorka Janet Skeslien Charles.
„Zdá sa, že naozaj jedine knihy majú zázračnú moc primať ľudí,
aby sa pozreli na svet inými očami…“
Ponúkame vám niekoľko krásnych myšlienok a pasáží z tejto knihy. Dokazujú, aké dôležité sú knihy a čítanie. Ako ich milujeme, zbožňujeme, nedokážeme bez nich vydržať…ste na tom podobne? 🙂
Takto vyzerá láska ku knihám
- Knižnica je mojím prístavom nádeje. Vždy si v nej nájdem kútik, kde môžem čítať a snívať. Kiežby mali takýto kútik pre seba všetci, najmä ľudia, ktorí sú iní a dosiaľ nikam poriadne nezapadli.
- „Si moja spoluknihomoľka,“ vyhlásila rozhodným tónom, akoby len konštatovala, že „obloha je modrá“ alebo „Paríž je najlepšie mesto na svete“. Nikdy som celkom neverila na spriaznené duše – ale spriaznené knihomoľky, to áno. Dve bytosti spojené čitateľskou vášňou.
- Na Americkej knižnici som najviac milovala jej čitateľov. Nech už mi bolo akokoľvek zle, vždy ma niekto z nich povzbudil a postavil na nohy. Knižnica nebola len zbierka kníh, ale hlavne miesto, kde sa stretávali dobrí ľudia.
- Náhodne som sa začítala do knižky: V živote sú temnoty a sú aj svetlá a vy ste jedným zo svetiel, ste svetlo všetkých svetiel. Nádhera. Merci, Mr. Stoker. Tieto slová by som veľmi rada povedala svojmu bratovi…
- Život je boj, drahá moja. Musíte byť pripravená pobiť sa za svoje sny.
- Ľudia sú zvláštni, nie vždy vedia, čo by mali spraviť alebo povedať. Nemaj im to za zlé. Nikdy nevieš, čo sa skrýva v ich srdciach.
- Boris bol vychýrený biblioterapeut. Vedel úplne presne, ktorá kniha vylieči zlomené srdce, čo sa hodí na letné čítanie a ktorý román vás strhne na dobrodružnú cestu.
- „Aj tieto knihy ma do seba načisto vtiahli. Opantali mi zmysly ako čokoládový koláč, ako láska. Doslova som prežívala všetko s postavami, až sa mi zdalo, že sú skutočné. Mala som pocit, akoby sme sa s Janie poznali, akoby mala každú chvíľu vojsť do knižnice a pozvať ma na kávu.“
„Aj mne sa to stáva pri obľúbených postavách,“ priznala Bitsi. - Spoznala som, že láska si kladie podmienky. Aj najbližší sa nám môžu otočiť chrbtom a nechať nás napospas osudu, a to i pre drobnosť, čo nestojí za reč. Človek sa musí spoliehať jedine sám na seba. Moja záľuba v čítaní sa rokmi prehlbovala – knihy totiž nezradia.
- Vždy keď som čítala príbehy iných ľudí, uvedomovala som si, že na svoje problémy nie som sama.
- „Uvedom si, že ľuďom nie je príjemné žiadať o pomoc,“ pripomínala mi riaditeľka knižnice. „Preto musíš byť trpezlivá, každá otázka má pre niekoho zmysel.“
Ukázala mi, ako vyhľadávať v tematických bibliografiách a encyklopédiách.
„Bozkávanie bolo prológ nádhernej knihy,
ktorú som dychtila dočítať do konca.“
- Prečo knihy? Nič iné nemá tú zázračnú moc primať ľudí, aby sa pozreli na svet inými očami. Knižnica je ako most, ktorý prepája neznáme kultúry.
- „Knižnice sú pľúca. Knihy zas čistý, svieži vzduch, ktorý posilňuje srdcia, podnecuje myslenie a dáva ľuďom nádej. Naši čitatelia od nás závisia, chodia k nám po správy, stretávajú sa tu. Aj vojaci potrebujú knihy, vedia tak, že priatelia v knižnici na nich nezabudli. Naša práca je príliš dôležitá na to, aby sme s ňou prestali.“
- „Knižnica, do ktorej majú ľudia zakázané vstúpiť, je vlastne cintorín kníh,“ rozhovorila sa pani Reederová. „Knihy sú ako my ľudia. Bez spoločnosti akoby neexistovali.“
