Silný príbeh o knihách, ktoré spájajú ľudí

Paríž býval vraj mestom čitateľov. Ľudia si u priateľov všímali knihy podobne ako nábytok. Aby mohli potom o nich diskutovať, preberať s priateľmi, známymi, kolegami…
Novinku Parížska knižnica od Janet Skeslien Charles si vychutnáte. Je to nádherný príbeh o sile slov. Najmä tých napísaných v tisíckach kníh, ktoré ukrývajú zaprášené police. Autorka sa inšpirovala skutočnými príbehmi knihovníkov, ktorí počas druhej svetovej vojny porazili nacistov. Spoznáte statočnú Odile a jej kolegov z Americkej knižnice v Paríži. Budete sledovať nástup fašizmu v Európe, rozmáhajúcu sa cenzúru a napokon aj deportácie niektorých klientov knižnice do integračných a koncentračných táborov.

Príbeh Parížska knižnica vychádza v 20-tich jazykoch, vrátane slovenčiny, čo Janet veľmi potešilo a posiela odkaz svojím slovenským čitateľom: 

Ocitneme sa v Paríži roku 1939. Ambiciózna Odile Souchetová získava vysnívanú prácu v Americkej knižnici a črtá sa jej nádejný vzťah so šarmantným policajtom. Do mesta čoskoro vpochodujú nacisti a hrozí, že stratí všetko, čo jej je drahé, vrátane milovanej knižnice. S priateľmi knihovníkmi využijú vlastné zbrane, knihy, a postavia sa nepriateľom na odpor. Po skončení vojny však namiesto oslavy slobody okúsi Odile trpkosť neodpustiteľnej zrady.

Presúvame sa do roku 1984. Študentku Lily v montanskom malomeste zaujme postaršia osamelá suseda, celkom odlišná od miestnych obyvateľov. Čím viac sa dozvedá o jej minulosti, tým viac ju prekvapuje, že ich spája nielen láska k jazyku, podobné túžby či dokonca sklon k závisti, ale aj dávne temné tajomstvo.

Silný príbeh o knihách

Parížska knižnica z vydavateľstva Ikar je nádherný príbeh o sile kníh a literatúry ako takej. Spomínajú sa tam konkrétne tituly, spôsob ukladania a radenia kníh, práca knihovníkov. Vstúpte do sveta kníh. Presvedčte sa, aké hrozivé dôsledky môžu mať naše rozhodnutia. A potvrďte si odvekú pravdu, že človeka určujú jeho vzťahy:  k rodine, známym, no i k spisovateľom.

Vojna je len kulisou tohto výnimočného príbehu. Podstatné sú ľudské skutky, vzťahy, priateľstvá aj zrady, ktoré formujú životné osudy hrdinov. Zamilujete si obidve hlavné postavy, Odile aj Lily. A retrospektívny pohľad na príbeh Odile prostredníctvom Lilinho rozprávania budete hltať stranu za stranou. Krásne nám ukazuje, že na hlboké priateľstvo a odpustenie nikdy nie sme pristarí.

Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Lucia Hurajová:

Knihy, ktorými žijete · Čítanie z knihy PARÍŽSKA KNIŽNICA (Janet Skeslien Charles)

Začítajte sa do novinky Parížska knižnica:

„Najviac sa mi na Paríži páčilo, že je to mesto čitateľov,“ ozvala sa suseda.
            Rozhovorila sa. V Paríži si vraj ľudia u priateľov všímali knihy podobne ako nábytok. Letá trávila čítaním kníh v bujných parkoch. Potom sa podobne ako trpasličie palmy v črepníkoch v Tuilerijských záhradách, ktoré pri prvých náznakoch mrazu odnášali do skleníka, aj ona skrývala pred zimou v knižniciach, kde čítala pri oknách s výhľadom na mesto.
            „Rada čítate?“ spýtala som sa napokon. U mňa sa čítanie spájalo so školou a brala som ho len ako povinnosť.
            „Čítanie je môj život,“ odvetila suseda. „Najradšej mám knihy o dejinách, ale aj o tom, čo sa deje vo svete.“
            To mi pripadalo asi také zábavné ako dívať sa na topiaci sa sneh. „Čo ste čítali v mojom veku?“
            „Mala som rada romány, ako je Tajná záhrada. Vtedy sa o dianie vo svete väčšmi zaujímalo moje dvojča, brat Rémy.“
            Mala dvojča, zaujímavé. Chcela som sa naňho spýtať, no respondentka medzitým prešla na inú tému. Rozbásnila sa o tom, že Parížania rovnako ako literatúru milujú jedlo. Aj po vyše štyridsiatich rokoch si pamätala báječný koláčik financier, ktorý jej na oslavu prvého dňa v práci priniesol otec. Pri spomienke na maslovú dochuť mandlí v ňom aj teraz od pôžitku zatvárala oči. O mame povedala, že mala rada kávové rezy nazývané opéra, spojenie kvalitnej tmavej čokolády, jemného cesta a silnej kávy. Už francúzske názvy tých koláčikov zneli sladko.
            „Paríž sa vám prihovára,“ pokračovala ďalej zasnívane. „Akoby si hmkal vlastnú melódiu. V lete si ľudia nechávajú otvorené okná a okolím sa nesie zmes vravy, skladieb a zvukov. Niekto hrá na klavíri, inde zas počuť, ako si hráči miešajú a rozdávajú karty, ďalší sa zas pokúša naladiť na rádiu obľúbenú stanicu. Do toho z námestia dolieha džavot detí, hádky či klarinet pouličného umelca.“
            „Akoby som tú krásu počula,“ ozvala sa mamka zasnene.
            Pani Gustafsonovú sme najčastejšie vídavali v nedeľu v kostole. Po omši odchádzala so spustenými plecami a s pohľadom vyhasnutým ako vypnutý neónový názov baru. Teraz jej však oči žiarili. Čím dlhšie hovorila o Paríži, tým viac sa jej ostré črty tváre a hlas zjemňovali. Nechápala som, prečo odtiaľ odišla.
            Mamka sa znenazdajky spýtala: „Ako sa vám žilo počas vojny?“
            „Ťažko,“ odvetila pani Gustafsonová a tuhšie zovrela šálku. Keď zakvílili poplachové sirény, skrývala sa s celou rodinou pred náletom v pivnici. Jedlo dostávali na prídel, čo znamenalo, že dostali mesačne jedno vajce na osobu. Všetci chudli a chudli, až sa zdalo, že sa vyparia. Nacisti hliadkovali po uliciach a miestnych náhodne prehľadávali. Chodili všade ako vlci vo svorkách. Ľudí zatýkali bez najmenšieho dôvodu. Vlastne si ho vždy našli – stačilo napríklad porušiť večierku.
            Nie sú večierky len pre pubertiakov? Angel, sestra Mary Louise, sa na tie svoje všade ponosovala.
            „Čo z Paríža vám najviac chýba?“ spýtala som sa pre zmenu ja.
            „Rodina a priatelia,“ odpovedala pani Gustafsonová a pohľad jej zmútnel. „Chýbajú mi ľudia, ktorí mi rozumeli. Chýba mi môj jazyk. A pocit domova.“
            Netušila som, čo na to povedať. V obývačke zavládlo ticho. Mamka a ja sme sa mrvili, no susede zjavne neprekážalo. Nedbajúc na nič dopila čaj.
            Keď si mamka všimla, že pani Gustafsonová už nemá čaj, využila príležitosť a postavila sa s tým, že uvarí ďalší.
            Na polceste však náhle zastala. Zapotácala sa a rukou zamávala pred sebou, len-len že sa zachytila o kredenc. Kým som sa spamätala, už pri nej stála pani Gustafsonová. Podopierajúc ju odprevadila do kresla späť k nám. Čupla som si k nej. Líca mala červené a sťažka, prerývane dýchala, akoby lapala vzduch.
            „To nič nie je,“ ozvala sa napokon. „Prirýchlo som sa postavila, to je normálne.“
            „Už sa vám to stalo?“ zaujímala sa pani Gustafsonová.