„Spomenula som si, ako som mala ruky väčšie ako jej drobné telíčko, ako dobre mi zapadla do náručia, ako ma zaplavovala láska už len pri pohľade na ňu. Vraví sa, že čas letí, ale toto prešlo naozaj len ako žmurknutie. Každá sekunda medzi jej narodením a touto chvíľou preletela ako víchor….“
Abi Knightovú nadránom vytrhne zo spánku telefonát, akého sa desí každý rodič: oznámia jej, že jej sedemnásťročná dcéra spadla z mosta. V nemocnici sa šokovaná Abi dozvie, že Olivia pri páde utrpela nezvratné poškodenie mozgu a z kómy sa už nepreberie. Akoby to nestačilo, lekári zistili, že je tehotná, a preto ju nemôžu odpojiť od prístrojov, ktoré jej telo udržiavajú pri živote. A potom si Abi všimne hrozivé podliatiny na dcériných zápästiach…
Noc, keď som spadla je napínavý, emotívny príbeh o utajovaných vzťahoch, zničujúcej sile klamstiev a nekonečnej materinskej láske. Kladie znepokojivé otázky:
Poznáte dobre svoje deti?
A poznajú ony vás?
Ale späť k príbehu: Keď polícia nečakane vyhlási Oliviin pád za nehodu, Abi si zaumieni, že príde na to, čo sa v tú noc skutočne stalo. Bol Oliviin pád naozaj iba nešťastná náhoda? Alebo sa za ním skrýva niečo oveľa temnejšie?
Noc, keď som spadla je emočne nabitý a napínavý príbeh o matke, ktorá hľadá pravdu. Je to príbeh o skrytých vzťahoch, tajomstvách, klamstvách…a napokon i sile materskej lásky.
Je to výborný a rafinovaný triler, ktorý vás prinúti zamyslieť sa nad svojimi vzťahmi – s deťmi, rodičmi, či svojimi najbližšími.
McDonaldová napísala príbeh, ktorý sa číta sám a nebudete ho vedieť odložiť. Je to intenzívne čítanie, plné prekvapení a zvratov, ktoré ste nečakali. Toto napätie dokázala navyše vyvážiť množstvom lásky a nehy, ktorá existuje medzi rodičmi a svojimi deťmi.
Pri čítaní vám pukne srdce na milión kúskov, ale potom si ho postupne poskladáte naspäť…
Začítajte sa do novinky Noc, keď som spadla:
A B I
o k t ó b e r
Znenazdajky som sa prebudila, pomaly ma opúšťali bavlnené chumáčiky snov. Nepamätala som si, kedy som zaspala, ale lampa na nočnom stolíku bola zhasnutá, takže jediné svetlo poskytoval žiarivý spln za oknom.
Zvonil telefón.
„Olivia?“ zamrmlala som v nádeji, že to pôjde zdvihnúť, aby som nemusela ja. Moja dcéra patrila k tým ľuďom, čo sa vedeli zobudiť aj zaspať ako šťuknutím vypínača. Prevalila som sa a pozrela na budík. Červené svetielko oznamovalo 4.48 ráno. O takomto čase nik nevolá s dobrými správami.
Vyskočila som na rovné nohy a schytila telefón. Páperová prikrývka mi skĺzla z tela a vystavila zohriate ruky chladu.
„Haló?“
„Haló, hovorím s Abigail Knightovou?“ Ozval sa hlboký a napätý hlas, mužský, ako vretenica, ktorá sa práve chystá zaútočiť.
„Áno.“
„Tu nemocnica Portage Point. Volám ohľadom vašej dcéry Olivie. Je mi to ľúto, ale stala sa nehoda.“
Prebehla som cez chodbu do Oliviinej izby. V žalúdku mi trepotali studené krídla strachu. Dvere mala zavreté, tak som ich roztvorila a iracionálne som dúfala, že sa posadí na posteli a ospalo na mňa zažmurká.
Predstavila som si, dúfala som, že sa na mňa nahnevá, lebo som narušila jej tínedžerské súkromie. Možno by do mňa hodila vankúš a ja by som sa ticho zasmiala a jednou rukou sa chytila za srdce, kým by sa mi tep vrátil do normálu.
„Mala som zlý sen,“ povedala by som jej.
„Nič mi nie je, mami,“ odvetila by s výrazom maximálneho opovrhnutia, aké v sebe dokáže nazbierať sedemnásť-ročné dievča. „Nestresuj.“
Jej izba však bola tichá a prázdna, na posteli ležali zamotané prikrývky. Z koša na bielizeň v pootvorenej skrini sa sypalo špinavé oblečenie. Na bielizníku mala porozhadzované kopy papierov.
Vyletela som z izby dolu schodmi a rovno do auta. Včera večer na grilovačke u Stokesovcov jej nič nebolo. Vlastne nie. Pokrútila som hlavou a pokúšala sa rozpamätať. Nie, čosi jej bolo. Už istý čas jej čosi bolo.
Mohla som to pripísať typickej náladovosti tínedžerov, ale pripadalo mi to iné. Olivia sa zvyčajne správala veselo a milo. Mala som to s ňou ľahké. Nikdy nechodila na večierky, nosila domov samé jednotky, pomáhala kamarátom s úlohami.
V poslednom čase sa však zdala roztržitá a náladová a každá moja otázka, čo sa deje, ju podráždila. A k tomu tie otázky o jej otcovi.
Chce poznať pravdu.
Tá myšlienka prišla náhle ako nepríjemné prekvapenie. Zaľala som zuby. Veľmi dlho som sa bála, že všetky tie lži, čo som si uchovávala v temných zákutiach srdca, raz vyplávajú na povrch. Pre tie lži, pre moju minulosť, som vždy ostávala v strehu.
Milan Buno, knižný publicista
