Corinne Michaelsová je autorka bestsellerov podľa New York Times, USA Today a Wall Street Journal. Jej postavy často prežívajú hlboký žiaľ, bojujú s mnohými nepriaznivými životnými okolnosťami a napokon nachádzajú riešenia svojich trápení. Príbehy sú plné emócií, humoru, a, samozrejme, lásky. A presne taká je aj kniha Máme iba dnešok.
Neobľubujem vzťahy na jednu noc. Rozhodne sa neopíjam na koncertoch, neskáčem do postele s platonickými láskami a už vôbec nie s rokovými spevákmi. Som policajtka, dávno po tridsiatke, navyše rozvedená. Sama neviem, ako som sa mohla vyspať s Elim Walshom, hudobnou legendou. Oľutovala som to hneď ráno. Čo som napokon spravila?
Nahádzala som na seba šaty a vyparila sa. Zutekala som pred dokonalým chlapom, s ktorým som zažila najlepší sex v živote. Jeho podmanivé zelené oči, vyrysované telo a samoľúby úsmev nemajú v mojom živote miesto. Aj bez neho mám starostí vyše hlavy a, úprimne, nejde o malichernosti. Škoda len, že Eli to vidí inak.
Vytrvalo si razí cestu k môjmu srdcu, prehovára ma, dokazuje mi, že sa v ňom mýlim a že sme si súdení. Verte mi, každá by podľahla… Raz mi však povedal, že netreba myslieť na zajtrajšok, lebo máme len dnešok. Ja hlúpa. Prečo mi to nedošlo skôr!
Máme iba dnešok je sexi príbeh, ktorého postavy si obľúbite a nebudete sa s nimi vedieť rozlúčiť. Romantika na príjemný večer, z ktorého sa vám zakrúti hlava a budete si ju vychutnávať s úsmevom na tvári.
Doteraz napísala Corinne deväť romantických kníh. Máme iba dnešok je prvá samostatná kniha v štvordielnej sérii – tu spoznáme Heather a Eliho. V ďalšej knihe stretneme Kristin a Noaha (One Last Time), potom Nicole a Calluma (Not Until You) a napokon Danielle a Mila (If I Only Knew).
Začítajte sa do novinky:
1. KAPITOLA
Heather
„Dočerta, Heather. Kvôli tebe vždy meškáme!“ Pred kúpeľňou nervózne prešľapovala a vykrikovala Nicole, moja najlepšia kamarátka od šiestej triedy. Človek by si myslel, že už vie, ako to chodí, ak chce prísť niekam načas.
„Nuž, riziko podnikania,“ vysmiala som sa jej a ďalej si upravovala vlasy.
„Zbláznim sa z teba.“
„Taký je život.“
Čosi si zašomrala popod nos a odišla. Neviem, prečo sa tak rozčuľovala. Mali sme predsa kopu času. Pri Nicolinej ťažkej nohe na plynovom pedáli a vodičských zručnostiach dorazíme na koncert v pätnásťminútovom predstihu. A to ešte nezačne hrať ani predskokan.
Samozrejme, s prípravou som sa neponáhľala. Vôbec som netúžila po mejkape ani nohavičkách v akomkoľvek variante.
Nicolina predstava dámskej jazdy sa od tej mojej diametrálne líšila. Ja by som pokojne ostala doma a sŕkala martini. Moja najlepšia kamarátka však stoj čo stoj chcela vyraziť do mesta. Na takéto somariny som sa už cítila pristará. Napokon budem smrdieť ako popolník a v ústach mi tak vyprahne, akoby som zjedla za pohár vatových tampónov. Radšej by som si natiahla pohodlné pyžamo než tieto džínsy, do ktorých som sa dokázala napchať iba poležiačky. Ktovie, ako som vyzerala, keď som sa metala a zakláňala, aby som zapla ten prekliaty gombík. Potom som asi pätnásťkrát poskočila, aby mi nohavice „sadli“, a modlila sa, aby to švy vydržali. Toľká štrapácia s obliekaním.
Dušovala som sa, že zavolám kamarátovi, trénerovi boxu.
Nicole znova zaklopala. „Ja odchádzam a ty si tu trč.“
Ani náhodou.
Poodchýlila som dvere. „Lístky mám ja. Takže vieš, čo mi môžeš. Len si choď.“ Vyplazila som jej jazyk, rýchlo zabuchla dvere a zamkla. Keby mi už predtým dva razy takto neutiekli, nemusela by som rozmýšľať, ako s nimi vybabrať. Rýchlo som sa však naučila, že pri svojich troch najlepších kamarátkach vždy musím mať eso v rukáve. A keby odišla, aspoň by som mohla pozerať Netflix a napchávať sa pukancami.
Nicole možno ešte neprišla na to, čo si počať s časom navyše, poznala však moju zlomyseľnú stránku, preto mi už radšej dala pokoj. Mohla by som to ešte naťahovať, aby som ju naštvala, ale to by som iba zízala na tie odporné ružové kachličky na stene.
Môj dom nebol najhorší, ale ani najlepší. Mal už svoj vek, zdedila som ho po smrti rodičov, a zrejme chátral viac, než som si pripúšťala. A predsa som sa ho nedokázala zbaviť. Toto jediné mi po rodičoch ostalo a bola to jediná nehnuteľnosť, ktorú som si mohla dovoliť.
Hypotéka bola už splatená, preto som mohla z toho mála peňazí, čo mi po zaplatení účtov ostalo, hradiť sestrinu zdravotnú starostlivosť.
Spokojná so svojím výzorom a s úsmevom od ucha k uchu som vyšla z kúpeľne. Len čo som sa vynorila, Nicole sa pozrela na hodinky a pokrútila hlavou. „No konečne, doriti.“
Najlepší spôsob, ako zabrániť Nicole, aby vybuchla, je odviesť jej pozornosť. „Nemala by si nadávať. Nepatrí sa to. Ideme ešte po Danni a Kristin?“
„Chvalabohu nie. To by sme zmeškali predskokana.“
Z našej skupinky sme my dve s Nicole najsarkastickejšie. Keď sa začneme hašteriť, lietajú hromy-blesky. Bez našich dvoch mediátoriekto však nie je ono.
„Určite?“ overovala som si, nevšímajúc si jej rýpanie.
„Určite. Stretneme sa až na mieste.“
Vyšli sme z domu a nasadli do auta. Prečo tá ženská nemôže mať auto normálnej veľkosti? Meriam síce iba stošesťdesiatpäť centimetrov, no aj tak mám kolená nacapené až na hrudi. A v tesných džínsoch mi v tejto plechovke na sardinky asi vylezú vnútornosti.
„Prosím,“ zaúpela som dramaticky, „povedz, že manželov nechávajú doma.“
Zasmiala sa. „Kretén číslo jeden a kretén číslo dva si naplánovali pánsku jazdu.“ Strčila si prst do úst a napodobnila vracanie.
Vďaka ti, bože, za malé zázraky. V živote som nestretla takých príšerných chlapov, najmä takých akoDaniellin muž.
„Možno si tí dvaja lúzri razpadnú do oka,“ zamyslela som sa. Pomrvila som sa, hľadajúc pohodlnú polohu.
Nicole sa zaškerila. „A docvakne im, že sa nikdy nemali oženiť s takými úžasnými ženami.“
„A potom si my štyri postavíme dom a nasťahujeme sa doň.“
„V žiadnom prípade. Bez penisov sa nezaobídeme. Nebudem s vami bývať bez toho, aby som mala s kým spať. Pri vás troch by som sa čoskoro škriabala po stene, takže budem potrebovať uvoľnenie. Každodenné.“
„Si smiešna.“
„A ty žiješ takmer ako mníška.“
A zasa smeboli pri tom. „Sklapni.“ Odbočila tak rýchlo, že som si takmer udrela hlavu o okno. „Nic!“ skríkla som. Znova prudko zabočila. „Ježiši! Spomaľ!“
„Nedramatizuj. Sedíš pri mne a máš odznak. Kto by sa odvážil dať mi pokutu?“
„Kašlem na to, či ťa zastavia.“ Vzpriamila som sa a chytila sa sedadla. „Ale nie na to, či umriem.“
„Ty umrieš skôr na nedostatok sexu.“ Prevrátila oči a naladila rádio. „Započúvaj sa do FourBlocksDown a priprav sa na to, ako chalani na pódiu začnú vrtieť zadkami. Hádam sa uvoľníš a nebudeš taká depresívna.“
„Nie som depresívna.“ Buchla som ju do ramena.
„Iste,“ mykla plecom a viac si ma nevšímala. Typické. Takto ma vždy úspešne sfúkla.
Bola som depresívna? To určite. Bola som šťastná… väčšinou.
Mala som skvelú prácu, ktorá ma napĺňala. Byť policajtkou nebolo ľahké, ale zbožňovala som to.
Jediná nevýhoda mojej práce bola tá, že som sa v nej každý deň stretávala so svojím bývalým manželom. Našťastie, nerozišli sme sa v zlom. No klamala by som, keby som popierala, ako veľmi ma to trápi. S Mattom to bolo… čudné. Niekedy vzťah dvoch ľudí jednoducho nefunguje alebo zistia, že človek, ktorého si vzali, je iný, ako si mysleli. Kiežby som sa mohla presťahovať do iného mesta, no držala ma tu sestra Stephanie a dvanásť rokov investovaných do výsluhového dôchodku.
Nicole vyrevúvala ďalšiu pieseň. „Heather, pridaj sa!“
Najprv som váhala, potom som sa však vrátila do čias, keď sme my štyri nosili vysokánske ofiny, div nám krk nedolámali, obliekali sa do takých farieb, na ktoré by mal platiť zákaz nosenia, a bez štipky hanby slintali nad chlapcami zo skupiny FourBlocksDown.
Uviaznutá v smrteľnej pasci v podobe auta som sa predsa len trochu uvoľnila.
Obe sme z plného hrdla spievali pieseň našich prvých lások. „Keby som ešte stále mala tú obliečku na vankúš s Eliho fotkou,“ uškrnula som sa.
„Ja som mala uterák s Randym. Ach, ako rada by som sa doň zabalila,“ vzdychla Nicole.
Prisámvačku, táto žena potrebovala sex viac než ktokoľvek, koho som poznala. „Dáš svojmu vibrátoru vôbec niekedy vydýchnuť?“
Pozrela sa na mňa s typickým výrazom hovoriacim šibe ti? „Moja milá, to veľmi skoro zistíš, ak ho nepoužiješ… Prídeš o rozum.“
„A ty ho preťažíš,“ odsekla som. Ona jediná z nás sa nevydala. Bývala v centre Tampy a musela sa odtiaľ plahočiť až do Carrollwoodu po mňa. Vedela však, že keby to neurobila, nešla by som nikam.
Niekedy som jej závidela. Mala všetko, čo si vysnívala. Založila si firmu Dupree Design a uzavrela zmluvu s jedným z najbohatších developerov v meste. Jednoducho šťastie. Začala s ním spávať, tak získala ešte viac zákaziek a sotva sa spamätala – už bola na vrchole.
Potom mu dala kopačky.
Zaparkovali sme pri koncertnej sieni a Nicole sa pomrvila na sedadle. „Počúvaj, viem, že z nás dvoch si ty tá zodpovedná, ale dnes večer,“ chytila ma za ruky, „preboha ťa prosím, potrebuješ sa uvoľniť.“
Prebodla som ju pohľadom. „Som dokonale uvoľnená.“
„Vlasy si si uviazala do drdola,“ zdvihla obočie. „Si stelesnenie upätosti.“
Dotkla som sa svojich vlasov, nepáčilo sa mi, že mala pravdu. Takáto som však bola. Dávala som si záležať na správnych rozhodnutiach. Iných ako svadba s Mattom. Sama osebe nebola zlá… iba unáhlená. Nezáležalo na tom, že to bol idiot. Ani v posteli mu to nešlo.
Fajn, možno to naozaj bolo zlé rozhodnutie.
Tak do toho. „Nic, nie som upätá.“
„Nepovedala som, že si upätá. Ale rozpusti si vlasy. Danni pukne od závisti, lebo jej sa nedarí dosiahnuť takú blond, akú máš ty, nech na to vyhodí aj celý majland. Možno ju to jedného dňa prejde a prestane sa o to pokúšať.“ Vzťah Nicole a Danielle bol ako na hojdačke, raz sa zbožňovali, inokedy si nevedeli prísť na meno. Tento týždeň to vyzeralo skôr na druhý prípad. Bolo načase otvorene sa porozprávať a vyriešiť ten problém, obe však vyhlasovali, že nijaký nemajú.
Vydedukovala som, že Nicole sa vyspala s Danielliným bývalým tri dni pred jej svadbou. Neviem, či to bola pravda, ale keďže išlo o Nic, neprekvapilo by ma to. Keď som sa dozvedela o pozadí ich skrytej nevraživosti, dištancovala som sa. Rozhodne sa do toho nezamotám, ale Nicole, ako mala vo zvyku, aj tak musela do nej rýpať, a naopak.
Milan Buno, knižný publicista
