Ako ďaleko by mal človek zájsť v mene pravej lásky? pýta sa autor bestsellerov Nicholas Sparks v novinke Voľba. Autor sfilmovaných bestsellerov Správa vo fľaši, Noci v Rodanthe, Milý John dodáva, že „niekedy to znamená klamať…“
Travis Parker má všetko, čo muž potrebuje: dobré zamestnanie, oddaných priateľov či priateľky, dom na morskom pobreží malého mesta v Severnej Karolíne. Plným dúškom si užíva vymoženosti bezstarostného nezáväzného života – pestuje vodné športy a s kamarátmi pravidelne usporadúva obľúbené grilovačky – a drží sa presvedčenia, že vážnejší vzťah so ženou by jeho zabehaný životný štýl iba obmedzoval.
To však trvá iba do chvíle, keď sa do susedného domu nasťahuje Gabby Hollandová.
Napriek pokusom o dobré susedstvo akoby atraktívna červenovláska spočiatku mala Parkera v žalúdku. Ich vzťahu nepomáha ani skutočnosť, že Gabby má dlhoročného priateľa.
Napriek tomu sa Parker neúnavne pokúša získať priazeň novej susedky, ktorá onedlho stojí pred osudovou voľbou. Jeho vytrvalé úsilie napokon oboch privádza na prah spoločnej cesty, ktorú ani jeden z nich vopred nepredvídal.
Osud má však pre nich pripravenú ďalšiu, oveľa ťažšiu voľbu.
Ako ďaleko by ste zašli,
aby ste udržali nádej na lásku?
Ak ste si zamilovali prvý veľký hit Nicholasa Sparksa Zápisník jednej lásky, alebo bestseller Správa vo fľaši, bude sa vám páčiť aj novinka Voľba. Sparks dokáže dojať k slzám, vystavať mimoriadne citlivý príbeh, v ktorom sa čitatelia neraz nájdu a uvedomia si, kde robia chybu a čo napraviť vo svojich vzťahoch.
Začítajte sa do novinky Voľba:
Prológ
február 2007
Príbehy sú rovnako neopakovateľné ako ľudia, ktorí ich rozprávajú, a najlepšie z nich nás prekvapia tým, ako sa skončia. Travis Parker si spomenul, že aspoň takto mu to v detstve hovorieval otec. Keď ho požiadal, aby mu niečo porozprával, otec si sadol vedľa neho na posteľ a skrivil ústa do úsmevu.
„Aký príbeh chceš počuť?“ spýtal sa.
„Ten najlepší,“ odvetil Travis.
Otec zvyčajne chvíľu mlčky sedel a potom mu v očiach zasvietilo. Objal syna a zvučným hlbokým hlasom sa pustil do rozprávania, ktoré Travisovi ešte dlho po tom, ako zhasol svetlo, nedovoľovalo zaspať. Každý príbeh bol plný dobrodružstiev, nebezpečenstiev a vzrušenia, odohrával sa v malom pobrežnom severokarolínskom mestečku Beaufort a v jeho okolí, teda v končinách, v ktorých Travis Parker vyrastal a ktoré dosiaľ nazýval svojím domovom. Napočudovanie, v príbehoch sa vyskytovali medvede. Grizlyovia, hnedé medvede, kodiaky… Keď otec rozprával o prírodnom prostredí, v ktorom žijú medvede, na presnosť si veľmi nepotrpel. Zameriaval sa na scény, kde sa v piesočnatých nížinách odohrávali naháňačky, od ktorých vlasy vstávali dupkom, a v Travisovi, pokým nebol ostrieľaný stredoškolák, vyvolávali nočné mory o nepríčetných polárnych medveďoch na ostrove Shackleford Banks. Hoci ho príbehy ľakali, ustavične sa vypytoval: A čo sa stalo potom?
Travisovi pripadali tieto dni ako nevinný pozostatok celkom iných čias. Teraz už mal štyridsaťtri rokov, práve zaparkoval na parkovisku Carteretskej všeobecnej nemocnice, kde v posledných desiatich rokoch pracovala jeho manželka, a zase sa mu v mysli vybavili slová, ktoré hovorieval otcovi.
Keď vystúpil z auta, načiahol sa za kvetmi, ktoré mal so sebou. Keď sa naposledy zhováral s manželkou, poškriepili sa, teraz chcel svoje slová odvolať a manželku si udobriť. Nerobil si ilúzie, že kvety ich vzťah napravia, ale nevedel, čo iné by mal urobiť. Prirodzene, cítil sa vinný za to, čo sa stalo, ale ženatí priatelia ho ubezpečovali, že základným kameňom každého dobrého manželstva je pocit viny. Svedčí to o tom, že funguje svedomie a že hodnoty ešte majú svoju váhu. Preto sa príčin, ktoré v človeku vyvolávajú pocit viny, treba čím skôr zbaviť. Priatelia občas pripúšťali, že konkrétne práve v tej oblasti zlyhávajú, a Travis na základe toho usúdil, že to isté možno povedať o každom manželskom páre, ktorý pozná. Predpokladal, že mu to priatelia tvrdili iba preto, aby mal lepší pocit, aby ho ubezpečili, že nikto nie je dokonalý, a aby nebol na seba taký prísny. „Každý robí chyby,“ hovorievali, a hoci prikyvoval, že im verí, vedel, že nikdy nepochopia, čo presne prežíva. Nemôžu to pochopiť. Koniec koncov ich manželky dosiaľ spávajú vedľa nich každú noc. Ani jeden z nich nebol tri mesiace oddelený od manželky, ani jeden z nich sa nezhrýzal nad tým, či sa jeho manželstvo ešte vráti do niekdajšej podoby.
Keď prechádzal cez parkovisko, uvažoval o oboch svojich dcérach, o robote a o manželke. V tej chvíli ho nič z toho veľmi neuspokojovalo, akoby zlyhával vo všetkých oblastiach života. V poslednom čase sa mu videlo šťastie také vzdialené a nedosiahnuteľné ako let do vesmíru. Predtým sa tak necítil. Spomenul si, že pomerne dlhý čas bol veľmi šťastný. No veci sa menia. Aj ľudia sa menia. Zmena je jedným z nevyhnutých prírodných zákonov a vyberá si za ľudský život daň. Človek robí chyby, potom ich ľutuje, no neraz ostávajú po nich následky, ktoré aj z takej jednoduchej činnosti, ako je vstávanie z postele, urobia namáhavý úkon.
Keď sa približoval k vchodu do nemocnice, potriasol hlavou a predstavil si, že je ešte dieťa a počúva otcove príbehy. No usúdil, že najlepším príbehom je jeho vlastný život, a taký príbeh sa musí skončiť šťastne. Až vo dverách naňho doľahla známa záplava spomienok a ľútosti.
Zase si všetko pripomenul a chvíľu trvalo, kým sa osmelil položiť si otázku, čo sa v najbližšej budúcnosti stane.
Prvá časť
Kapitola 1
máj 1996
„Prepánajána, prečo som vôbec súhlasil, aby som ti s tým pomáhal? Matt, červený v tvári a zadychčaný, posúval vírivku k čerstvo vyrezanému štvorcu palubovky na vzdialenom konci terasy. Nohy sa mu šmýkali, pot z čela mu stekal do očí a už ho začínali svrbieť. Bolo horúco, na prvé májové dni až priveľmi. A na takúto robotu priam ako v pekle. Ešte aj Travisov pes Moby sa ukrýval v tieni a s vyplazeným jazykom lapal dych.
Travis Parker, ktorý spolu s ním posúval obrovskú debnu, nadvihol plece. „Lebo si si myslel, že to bude zábava,“ povedal. Spustil plece a zatlačil. Vírivka, ktorá nepochybne vážila aspoň dvesto kilogramov, sa posunula o ďalších pár centimetrov. Pri tejto rýchlosti sa dostane na svoje miesto možno až… možno až na budúci týždeň.
„To je absurdné.“ Matt sa celou silou zaprel do debny a zišlo mu na um, že na jej premiestnenie by potrebovali záprah mulíc. Už ho bolel chrbát. Na okamih si predstavil, ako mu od námahy vystreľujú uši do oboch smerov ako vodné rakety, ktoré ako deti spolu s Mattom vystreľovali.
„To si už vravel.“
„Vôbec to nie je zábava,“ zastonal Matt.
„Aj to si už povedal.“
„Inštalovať vírivku nebude hračka.“
„Bude to ľahké,“ odvrkol Travis. Vystrel sa a ukázal na nápis na debne. „Pozri! Tu je to čierne na bielom: Jednoduchá inštalácia.“ Z tieňa pod stromom súhlasne zabrechal čistokrvný boxer Moby a Travis sa usmial, spokojný sám so sebou.
Matt sa zamračil a dychčal. Neznášal ten Travisov výraz. Aspoň v istých chvíľach. Priateľovo bezhraničné nadšenie mal zväčša rád. Ale nie dnes. Určite nie dnes.
Matt siahol po šatke v zadnom vrecku. Bola premočená od potu, ktorý mu výrazne poznačil aj pudlo nohavíc. Utrel si tvár a šatku rýchlo poskrúcal. Pot mu kvapkal na topánku ako z netesného vodovodného kohútika. Takmer zhypnotizovane hľadel na kvapky potu, kým mu neprenikli cez tenký povrch topánky a na prstoch nohy mu nevytvorili akýsi slimačí sliz. Nie je to úžasné?
„Ak ma pamäť neklame, povedal si, že nám s tvojím ‚drobným projektom‘ prídu pomôcť Joe a Laird a že nám Megan a Allison pripravia nejaké hamburgery, popijeme si pivo a že tú inštaláciu zvládneme nanajvýš za pár hodín.“
„Určite prídu,“ odvetil Travis.
„To si tvrdil pred štyrmi hodinami.“
„Zrejme dorazia o niečo neskôr.“
„Možno si ich vôbec nezavolal.“
„Ba zavolal. A prídu aj s deťmi. Uvidíš.“
„Kedy?“
„Zakrátko.“
„Aha.“ Matt si šatku zase vopchal do vrecka. „Mimochodom – ak neprídu, ako si predstavuješ, že my dvaja tú rárohu zasadíme do otvoru?“
Travis nad tým len mávol rukou a zase sa obrátil k debne. „Niečo už vymyslíme. Však nám to doteraz išlo ako po masle. Už máme takmer polovicu roboty za sebou.“
Matt sa zase zachmúril. Predsa je sobota – sobota! Deň, keď si môže oddýchnuť a trocha sa uvoľniť, keď môže uniknúť z ustavičného pracovného kolotoča a dožičiť si prestávku, ktorú si po piatich dňoch v banke zasluhuje. Práve taký deň nevyhnutne potrebuje! Veď pracuje, preboha, ako úverový poradca! Očakáva sa od neho, že bude posúvať spisy, a nie nádrž na vírivú horúcu vodu! Za ten čas predsa mohol sledovať bejzbalový zápas medzi Braves a Dodgers! Mohol si zahrať golf! Mohol zájsť na pláž! Tak ako to robieval takmer každú sobotu, mohol si dlhšie pospať, kým sa Liz nevyberie na návštevu rodičovského domu, a nie vstávať ešte za svitania a plných osem hodín drieť pod horúcim južným slnkom…
Nechcelo sa mu lopotiť. Kto si z koho si urobil dobrý deň? Keby tu nebol, určite by navštívil Liziných rodičov, a to bol, otvorene povedané, hlavný dôvod, prečo pristal na Travisov návrh a prišiel mu pomôcť. No nie to ho škrelo. Škrelo ho, že podobná práca vôbec nie je zábavná. Načo sa do nej púšťal?
„Nepotrebujem takú zábavu,“ zavrčal. „Naozaj o ňu nestojím.“
Travis akoby ho nepočúval. Zase položil ruky na debnu a zaujal polohu, aby ju opäť mohol posunúť. „Ideme na to?“
Matt roztrpčene spustil plecia. Podlomili sa mu nohy. Ledva sa na nich držal. Uvedomoval si, že to bude dôsledok dvojitej dávky advilu, ktorú na potlačenie bolestí užil ráno. Na rozdiel od Travisa nechodieval štyri dni v týždni do telocvične, nehrával raketbal, nebehal, nepotápal sa na Arube, nesurfoval na severokarolínskom Bali, nelyžoval vo Vaile – nič podobné nerobil. „Vôbec to nie je zábava, jasné?“
Travis naňho žmurkol „Vari zabúdaš? Opakuješ sa.“
„Fíha!“ Joe nadvihol obočie, keď kráčal popri vírivke. Vtedy už slnko začínalo klesať a zlatisto sa odrážalo od zátoky. V diaľke preťala vzduch volavka a pôvabne narušila hladinu, pričom rozptýlila svetlo. Joe a Megan spolu s Lairdom a Allison v sprievode detí prišli pred niekoľkými minútami a Travis ich všade povodil. „Aké úžasné! To ste vy dvaja dnes urobili?“
Travis s pivom v ruke prikývol. „Nebolo to až také strašné. Zrejme aj Matt mal z tej práce radosť.“
Joe pozrel na Matta, ten ležal rozvalený na záhradnej stoličke na bočnej strane terasy, na hlave mal studený obklad. Ešte aj brucho – Matt vždy patril k tým tučnejším – akoby mu ovislo.
„Vidím.“
„Bolo to ťažké?“
„Ako egyptský sarkofág,“ zachrčal Matt. „Taký zo zlata, čo ním pohne iba žeriav.“
Joe sa zasmial, „Môžu deti do toho vliezť?“
„Ešte nie. Práve som nádrž naplnil a chvíľu potrvá, kým sa voda zohreje. No slnko jej pomôže.“
„Slnko ju zohreje za pár minút,“ zabedákal Matt. „Za niekoľko sekúnd.“
Joe vyceril zuby. Laird a ostatní traja boli spolužiakmi už od škôlky.
„Bol to tvrdý deň, Matt?“
Matt si zložil obklad a zazrel na Joea. „To si nevieš ani predstaviť. Vďaka, že ste konečne prišli.“
„Travis povedal, že tu máme byť o piatej. Keby som bol vedel, že potrebujete pomoc, prídem skôr.“
Matt pomaly presunul pohľad na Travisa. Niekedy priateľa doslova nenávidel
„Ako sa darí Tine?“ Travis zmenil tému. „Vyspí sa Megan vôbec?“
Megan sa zhovárala s Allison pri stole na vzdialenom konci terasy a Joe nakrátko pozrel jej smerom. „Ako kedy. Tina už nekašle a Megan si konečne poriadne oddýchne. No ona nie je veľmi nastavená na spánok. Aspoň nie odvtedy, ako sa stala matkou. Vstáva ešte aj vtedy, keď Tina ani nepípne. Akoby ju prebúdzalo aj ticho.“
„Je dobrá matka,“ prikývol Travis. „Vždy bola taká.“
Joe sa obrátil k Mattovi. „Kde je Liz?“ spýtal sa.
„Mala by tu byť každú chvíľu,“ Mattov hlas sa ozýval akoby zo záhrobia. „Strávila celý deň u rodičov.“
„To je milé,“ zhodnotil Joe.
„Buď k nim spravodlivý. Sú to dobráci.“
„Tuším si vravel, ak si spomínaš, že keby si musel ešte raz sedieť pri rečiach svojho svokra o rakovine prostaty alebo počúvať svokru, ako ju zožiera, že Henryho znova bezdôvodne vyhodili zo zamestnania, radšej sa obesíš.“
Matt sa s námahou na stoličke vzpriamil. „To som nikdy nepovedal.“
„Ale áno.“ Joe žmurkol, keď Mattova manželka Liz s Benom, ktorý pred ňou hopkal, zabočili za roh domu. „Ale neboj sa. Ani nemuknem.“
Matt nervózne poskakoval pohľadom od Liz k Joeovi a zase naopak, a zisťoval, či ho manželka nepočula.
„Pozdravujem vás všetkých!“ zvolala Liz, držala malého Bena za ruku a priateľsky zakývala. Zamierila najkratšou cestou k Megan a Allison. Ben sa jej vytrhol a zamieril za ostatnými deťmi v záhrade.
Joe si všimol, ako Matt s úľavou vydýchol. Zaškeril sa a stíšil hlas. „Takže Matt sa chcel vyhnúť svokrovcom. Na to si ho sem prilákal?“
„Azda som to pred ním spomenul,“ Travis sa samoľúbo uškrnul.
Joe sa zasmial.
„O čom je reč, kamaráti?“ zvolal Matt podozrievavo.
„O ničom,“ odvetili jednohlasne.
