Najskôr tu bol Anglický zabijak.
Neskôr prišla Angličanka.
A teraz je tu Anglický špión, pripravený vziať vás na vzrušujúcu cestu, na ktorú tak ľahko nezabudnete. Vychutnajte si pätnástu knihu série o legendárnom izraelskom tajnom agentovi Gabrielovi Allonovi.
Gabriela Allona si obľúbili čitatelia v desiatkach krajín. Bývalý agent Mossadu žije pokojným životom reštaurátora obrazov, no neustále ho povolávajú do nových akcií. Allon tak bojuje nielen s islamistami, ale aj s ruskou mafiou, či potomkami nacistov.
Anglický špión
Najslávnejšia žena na svete ležala s pohárom v ruke na prednej palube a opaľovala sa hore bez. O palubu nižšie pripravoval predjedlo muž, ktorý sa ju chystal zabiť…
Tou ženou je členka britskej kráľovskej rodiny, ktorú zbožňujú milióny ľudí na celom svete, no bývalý manžel a jeho matka ju nemôžu vystáť.
Keď princezná zahynie pri výbuchu bomby na výletnej jachte, riaditeľ MI6 Graham Seymour sa pri pátraní po jej vrahovi obráti s prosbou o pomoc na špičkového agenta Gabriela Allona. Jeho úlohou je nájsť muža, ktorý má na svedomí vražedné útoky nielen v rodnom Írsku, ale na celom svete.
Eamonn Quinn, geniálny výrobca bômb a predĺžená ruka nejedného diktátora, je mimoriadne nebezpečný protivník. Našťastie Allon má po svojom boku profesionálneho zabijaka Christophera Kellera. Spolu sa vydajú na riskantnú cestu s cieľom dolapiť Quinna a vybaviť si s ním účty z dávnej minulosti.
Daniel Silva
Bol spravodajcom CNN, pracoval pre agentúru UPI a má bohaté novinárske skúsenosti i vzťahy, ktoré šikovne využíva pri písaní. Postupne si získal nielen milióny čitateľov na celom svete, ale aj priazeň kritiky – predsa len o knihy zo žánru špionážneho trileru nie je v angloamerickej literatúre núdza.
Silvove trilery sú akčné, často aktivistické, nesú jasné posolstvo, no neprikláňajú sa okato na jednu, či druhú stranu. Silva sa snaží byť objektívny, má zmysel pre realitu a dokázal vytvoriť postavy, ktoré si obľúbite. Rýchlo sa stal obľúbeným autorom mnohých slávnych ľudí, napríklad bývalého prezidenta Billa Clintona.
Začítajte sa do špionážneho trileru Anglický špión:
Všetci poznali ten príbeh. Dokonca aj tí, ktorí predstierali nezáujem alebo pohŕdali jej celosvetovým kultom, poznali každý nechutný detail. Ona bola mimoriadne plachá krásna dievčina zo stredostavovskej rodiny z Kentu, ktorá sa nevedno ako dostala na Cambridge, on bol šarmantný a o niečo starší budúci kráľ Veľkej Británie. Zoznámili sa pri študentskej debate o životnom prostredí a budúci kráľ sa vraj okamžite zaľúbil. Nasledovalo dlhé dvorenie, tiché a diskrétne. Ľudia okolo budúceho kráľa dievčinu odmietali, ľudia z jej okolia odmietali princa. Nakoniec sa jednému z odvážnejších bulvárnych plátkov podarilo odfotografovať dvojicu pri odchode z každoročného letného plesu vojvodu Rutlanda na zámku Belvoir. Buckinghamský palác vydal strohé vyhlásenie, v ktorom potvrdil, že budúci kráľ a dievčina z Kentu bez kvapky aristokratickej krvi v žilách tvoria pár. O mesiac, keď boli bulvárne noviny plné klebiet a dohadov, palác oznámil, že budúci kráľ a dievčina z Kentu plánujú svadbu.
Zosobášili sa v Katedrále svätého Pavla v jedno júnové ráno, zatiaľ čo z tmavej oblohy padal na južné Anglicko hustý dážď. Neskôr, keď sa vyskytli problémy, niektorí novinári napísali, že dvojica nemala šťastie už od samého začiatku. Dievčina so svojou povahou a výchovou nebola stvorená pre život v kráľovskom akváriu a budúci kráľ z tých istých dôvodov nebol stvorený pre manželstvo. Mal veľa mileniek, toľko, že ich nikto nikdy nezrátal, a dievčina ho vytrestala tým, že si do postele pozvala jedného z bodygardov. Keď sa to dozvedel budúci kráľ, dal nešťastníka preložiť do odľahlej časti Škótska. Zúfalá dievčina sa pokúsila o samovraždu, užila nadmernú dávku tabletiek na spanie, museli ju narýchlo odviezť na pohotovosť Nemocnice svätej Anny. Buckinghamský palác oznámil, že šlo o dehydratáciu zapríčinenú chrípkou. Keď sa novinári zaujímali, prečo ju v nemocnici nenavštívil manžel, palác odpovedal, že bol zaneprázdnený inými povinnosťami. To viedlo k ďalším otázkam, pochopiteľne.
Len čo ju prepustili z nemocnice, všetkým pozorovateľom bolo jasné, že krásna manželka budúceho kráľa sa nemá dobre. Napriek tomu poslušne plnila manželské povinnosti a porodila mu dvoch dedičov, syna a dcéru; obidvom pôrodom predchádzalo komplikované tehotenstvo. Manžel sa jej odvďačil tým, že sa vrátil k žene, ktorú kedysi požiadal o ruku, a z princeznej sa stala svetoznáma celebrita, slávnejšia než jeho matka. Cestovala po celom svete, podporovala ušľachtilé zámery, na každom kroku ju sledovali hordy reportérov a fotografov, hltali každé slovo, no nikto nezbadal, že postupne skĺzava do stavu šialenstva. S jej súhlasom a tichou pomocou sa nakoniec všetko dostalo na stránky knihy, ktorá otvorene hovorila o neverách jej manžela, o obdobiach hlbokej depresie, o pokusoch o samovraždu, o poruche príjmu potravy, dôsledku ustavičného tlaku médií a verejnosti. Budúci kráľ zúril a postaral sa, aby do tlače unikli informácie o manželkinej duševnej nevyrovnanosti. Potom prišla rana z milosti v podobe vášnivého telefonického rozhovoru princeznej s milencom. Kráľovnej došla trpezlivosť a v snahe zachrániť ohrozenú monarchiu požiadala dvojicu, aby sa čo najskôr rozviedla. O mesiac sa jej želanie splnilo. Buckinghamský palác bez jediného náznaku irónie vydal vyhlásenie, v ktorom označili rozvod kráľovského manželstva za „priateľský“.
Princezná smela ďalej používať komnaty v Kensingtonskom paláci, ale zobrali jej titul kráľovská výsosť. Kráľovná jej ponúkla iný, no princezná ho odmietla a dala prednosť svojmu občianskemu menu. Dokonca prepustila bodygardov z SO14, pretože ich považovala skôr za špehov ako za ochrancov svojej bezpečnosti. Palác však naďalej nenápadne sledoval jej kroky aj styky, rovnako ako britská tajná služba, ktorá princeznú vnímala ako príťaž, nie hrozbu pre Spojené kráľovstvo.
Na verejnosti bola žiarivou tvárou globálnej empatie. No za zatvorenými dverami priveľa pila a obklopovala sa ľuďmi, ktorých istý kráľovský poradca nazval eurozberbou. Na tejto plavbe ju sprevádzalo menej spoločníkov než zvyčajne. Dve opálené mladé ženy boli jej kamarátky z detstva, muž s fľašou šampanského Simon Hastings-Clarke, rozprávkovo bohatý vikomt, ktorý ju finančne podporoval, aby mohla ďalej viesť život, na aký si zvykla. Vďaka vikomtovi mohla lietať po celom svete v jeho súkromných lietadlách, platil jej aj bodygardov. Dvaja muži, ktorí ich sprevádzali v Karibiku, boli zamestnanci súkromnej bezpečnostnej firmy z Londýna. Pred odchodom z Gustavie podrobili posádku Aurory iba zbežnej previerke. Pre nového kuchára mali len jednu otázku: „Čo bude na obed?“
Na žiadosť bývalej princeznej pripravil bufet s ľahkými jedlami, ani ona, ani jej spoločníci mu však nevenovali veľkú pozornosť. Popoludní veľa pili a opekali sa na prednej palube, až kým ich búrka nezahnala do kajút. Zostali v nich do deviatej večer, keď vyšli von vyobliekaní a upravení ako na záhradnú party v Somersete. Na zadnej palube si dali koktaily a kanapky, potom prešli do veľkého salónu na večeru. Podával sa šalát s hľuzovkovým dresingom, nasledovalo rizoto z homára a jahňacie kotlety s artičokami, citrónmi, baklažánmi a vločkami sušených papričiek. Bývalá princezná a jej spoločníci vyhlásili, že jedlo bolo vynikajúce, a chceli vidieť kuchára. Keď sa konečne objavil, tlieskali mu ako malé deti.
„Čo chystáte na zajtrajšiu večeru?“ spýtala sa bývalá princezná.
„Prekvapenie,“ odpovedal.
„Skvelé!“ potešila sa a venovala mu úsmev, ktorý vídal iba na obálkach nespočetných časopisov. „Milujem prekvapenia.“
Posádka nebola veľká, iba osemčlenná, a tak sa kuchár s asistentkou museli postarať aj o umývanie porcelánového riadu, sklených pohárov, strieborných príborov, hrncov, panvíc a kuchynského náčinia. Stáli pri dreze bok po boku ešte dlho potom, ako si bývalá princezná a jej priatelia ľahli spať, občas sa im v teplej spenenej vode dotkli ruky, jej kostnatý bok sa opieral o jeho stehno. A keď sa popri ňom pretisla v komore na bielizeň a obtrela sa mu pevnými bradavkami o chrbát, zapôsobilo to naňho ako elektrický šok a okamžite sa mu nahrnula krv do slabín. Potom odišli každý do svojej kajuty, no o niekoľko minút počul ťukanie na dvere. Vzala si ho bez jediného zvuku. Bolo to ako milovať sa s nemou.
„Možno to bola chyba,“ zašepkala, keď skončili.
„Prečo?“
„Lebo spolu budeme ešte dlho pracovať.“
„Až tak dlho nie.“
„Neplánuješ sa tu zdržať?“
„Záleží na okolnostiach.“
„Akých?“
Viac nepovedal. Položila mu hlavu na hruď a zatvorila oči.
„Nemôžeš tu zostať.“
„Viem,“ odpovedala ospanlivo. „Len chvíľku.“
Dlho ležal bez pohnutia, kým Amelia Listová spala na jeho hrudi a Aurora sa zľahka pohojdávala na vlnách. V duchu preberal všetky podrobnosti toho, čo malo prísť. O tretej ráno opatrne vstal z postele a nahý zamieril k skrini. Potichu si obliekol čierne nohavice, vlnený sveter a tmavý nepremokavý plášť. Potom zložil z balíčka obal – balíček mal rozmery tridsaťkrát päťdesiat centimetrov a vážil presne osem kíl – zapol zdroj napájania a nastavil časovač rozbušky. Nato vrátil balíček do skrine; práve siahol po pištoli, keď počul, že sa Amelia zobudila. Pomaly sa obrátil a zahľadel sa na ňu.
„Čo to bolo?“ spýtala sa.
„Spi ďalej.“
„Videla som červené svetielko.“
„To bolo rádio.“
„Prečo počúvaš rádio o tretej ráno?“
Skôr než stihol odpovedať, pri posteli sa rozsvietila lampa. Amelia prešla pohľadom po jeho čiernom oblečení a zastavila sa na pištoli s tlmičom, ktorú držal v ruke. Otvorila ústa, chcela vykríknuť, ale okamžite ju umlčal dlaňou. Začala sa zvíjať, snažila sa vykrútiť z jeho zovretia. „Neboj sa, láska,“ zašepkal jej do ucha. „Nebude to veľmi bolieť.“
Amelii sa rozšírili oči od strachu a hrôzy. Nato jej prudkým pohybom vykrútil hlavu doľava, čím prerušil miechu, a nežne ju držal, až kým nezomrela.
Reginald Ogilvy nemal vo zvyku stáť vonku na stráži, ale obavy o bezpečnosť slávnej pasažierky ho vyhnali na mostík Aurory už skoro ráno. So šálkou kávy v ruke pozeral predpoveď počasia na palubnom počítači, keď sa tam náhle zjavil muž menom Colin Hernandez, celý v čiernom. Ogilvy prudko zdvihol hlavu a spýtal sa: „Čo tu robíte?“ Namiesto odpovede sa dočkal dvoch guliek z pištole Stečkin s tlmičom, ktoré mu prenikli cez uniformu do srdca.
Šálka sa rozbila na palube, mŕtvy Ogilvy dopadol tesne vedľa nej. Jeho vrah pokojne pristúpil k prístrojom, zmenil kurz a zišiel z mostíka. Hlavná paluba bola prázdna, žiadny člen posádky nemal službu. Hernandez spustil na čiernu morskú hladinu jeden zo záchranných člnov Zodiac, nasadol doň a prerezal lano.
Hojdal sa na vlnách pod baldachýnom diamantovo bielych hviezd a pozoroval Auroru bez kapitána, loď duchov, mieriacu na východ k Atlantiku. Pozrel na svietiaci ciferník hodiniek. Keď naskočila nula, znova zdvihol zrak. Prešlo ešte pätnásť sekúnd, dosť, aby zvážil možnosť, že bomba bola chybná. Konečne uvidel záblesk na obzore – oslňujúci biely záblesk výbuchu, po ktorom nasledovali oranžovo-žlté sekundárne explózie a oheň.
Znelo to ako vzdialené hrmenie. Potom počul už len vlny narážajúce na boky Zodiacu a vietor. Jediným stiskom tlačidla naštartoval motor a díval sa, ako Aurora pomaly klesá pod hladinu. Obrátil čln na západ a pridal plyn.
Milan Buno, knižný publicista
