Nespútaná je skutočný príbeh Glennon, ktorá dlho žila v klietke, spútaná a neslobodná, pretože sa prispôsobovala ostatným a celému svetu. No jedného dňa prišiel zlom a ona už nechcela robiť všetko len pre iných. Pre všetkých, len nie pre seba. A tak začala žiť…
Každá z nás nosí v sebe túžbu. Veľmi sa snažíme, aby sme boli dobré: dobré partnerky, dcéry, matky, zamestnankyne a kamarátky. Dúfame, že vďaka tomu budeme plné života.
Namiesto toho sme unavené, zaseknuté, preťažené alebo nám je všetko jedno. Pri pohľade na svoj život nám napadne: Nečakali sme niečo krajšie? Otázku rýchlo umlčíme, vravíme si, že máme byť vďačné, a nespokojnosť tajíme samy pred sebou.
Glennon Doyleová bola nespokojná celé roky. Potom sa však počas prednášky na konferencii zahľadela na ženu v miestnosti a zamilovala sa. Jej myseľ zaplavili tri slová: To je ona! Glennon si myslela, že tie slová jej čosi vnuklo. Potom si uvedomila, že sa vynorili z jej vnútra. Bol to jej vlastný hlas – ten, ktorý pochovala pod rokmi otupujúcich závislostí. Bol to hlas dievčaťa, ktorým bola pred tým, než jej svet povedal, kým má byť. Glennon sa rozhodla, že už samu seba nezradí a nebude sa snažiť vyhovieť celému svetu. Prestala byť dobrá a získala slobodu. Prestala sa snažiť všetkým vyhovieť a začala žiť.
Pred ôsmimi rokmi som sa ocitla u psychologičky a hľadala stratégie, pomocou ktorých by som zvládla zlosť spôsobenú zradou. Psychologička mi povedala: „ovláda vás úzkosť, to znamená, že ste sa stratili vo svojej hlave. neviete, čo chcete. Zažívate veľkú disharmóniu. Musíte sa rozpomenúť, ako sa vrátiť do svojho tela.“
Začítajte sa do novinky Nespútaná:
Pred štyrmi rokmi, keď som bola ešte vydatá za otca svojich troch detí, som sa zaľúbila do ženy.
Oveľa neskôr som tú istú ženu sledovala, ako odchádza z domu za mojimi rodičmi, aby im oznámila, že ma chce požiadať o ruku. Myslela si, že netuším, čo sa v to nedeľné ráno chystá, ale vedela som to.
Keď som začula, ako sa vracia, usadila som sa na gauč, otvorila knihu a snažila sa upokojiť. Prešla dverami priamo ku mne, zohla sa a pobozkala ma na čelo.
Odhrnula mi vlasy a zaborila nos do môjho krku, tak ako vždy. Potom vstala a zmizla v spálni. Šla som jej do kuchyne naliať kávu, a keď som sa otočila, bola priamo predo mnou, kľačala na jednom kolene a v ruke držala prsteň.
V očiach mala istotu a naliehavosť, boli naširoko otvorené a koncentrované, nebesky modré, bezodné.
„Už som nemohla čakať,“ povedala. „Nevydržala by som už ani minútu.“
Neskôr som si v posteli položila hlavu na jej hruď a rozprávali sme sa o tom ráne. Mojim rodičom povedala:
„Ešte nikdy som nikoho nemilovala tak ako vašu dcéru a vnúčatá. Celý život som ich hľadala a pripravovala sa na nich. Sľubujem vám, že ich budem vždy milovať a chrániť.“
Mama, ktorej sa od strachu a odvahy rozochveli pery, odvetila: „Abby, svoju dcéru som nevidela takú plnú života od jej desiatich rokov.“
V to ráno si toho povedali ešte mnoho, no mamina prvá reakcia mi vyskočila ako veta z románu, ktorá si priam pýta zvýraznenie: Svoju dcéru som nevidela takú plnú života od jej desiatich rokov.
Keď som mala desať, mama sledovala, ako iskra v mojich očiach začína hasnúť. Po tridsiatich rokoch zbadala, ako sa tá iskra vracia. V posledných mesiacoch sa mi úplne zmenilo držanie tela. Pôsobila som kráľovsky a trochu hrozivo.
Po tomto dni som sa začala sama seba pýtať: Kam tá iskra v desiatich rokoch zmizla? Ako som stratila samu seba?
Začala som sa tým zaoberať a prišla som na toto:
V desiatich rokoch sa naučíme, ako sa stať dobrými dievčatami a chlapcami.
V desiatich deti začínajú upúšťať od toho, kým sú, aby sa stali takými, akých ich chce mať svet.
V desiatich sa začína oficiálny proces nášho skrotenia.
V desiatich si ma svet posadil pred seba, povedal mi, aby som bola ticho, a ukázal na moje klietky:
Môžeš prejavovať tieto pocity.
Budeš kopírovať túto verziu ženstva.
Snaž sa mať takéto telo.
Budeš veriť týmto veciam.
Môžeš milovať týchto ľudí.
Týchto ľudí sa budeš báť.
Budeš túžiť po takomto živote.
Snaž sa zapadnúť. najprv to bude nepohodlné, ale neboj sa – nakoniec aj zabudneš, že si v klietke. Zanedlho ti to bude pripadať ako: život.
Chcela som byť dobré dievča, tak som sa klietkam podvolila.
Vybrala som si takú maličkú osobnosť, telo, vieru a sexualitu, až som musela zadržiavať dych, aby som sa do nich vtesnala. Hneď nato som vážne ochorela.
Keď sa zo mňa stalo dobré dievča, stala sa zo mňa aj bulimička.
Nik z nás nedokáže zadržiavať dych celý čas. Bulímia mi umožnila vydýchnuť. Cez ňu som odmietala poddať sa, oddávala som sa hladu a vyjadrovala svoju zlosť. Cez deň som živočíšne hltala jedlo.
Potom som oblapila toaletu a všetko vyvrátila, lebo dobré dievča musí byť maličké, aby sa zmestilo do svojej klietky. Dobré dievčatá nie sú hladné, zlostné ani divoké. všetko, čo robí ženu človekom, je hriešnym tajomstvom dobrého dievčaťa.
Vtedy som sa domnievala, že bulímia zo mňa robí blázna. Na strednej škole ma prijali do psychiatrickej liečebne a potvrdilo sa to.
Teraz sa už na seba pozerám inak.
Bola som len dievča stvorené pre šírošíre obzory uväznené v klietke.
Nebola som blázon. bola som gepard, dopekla!
