Pútavý príbeh dvadsaťsedemročnej Saše a jej mamy, ktoré sa každá po svojom vyrovnávajú s tragédiou, čo postihla ich rodinu…
Bol to ôsmy román jednej z najobľúbenejších slovenských spisovateliek. Rýchlo sa však vypredal a teraz vydavateľstvo prichádza s novým vydaním.
Zabudni na minulosť.
Saša je pracovníčka upratovacej firmy. Okrem pracovných problémov a chladnúceho vzťahu na diaľku s priateľom pracujúcim v Írsku sa vyrovnáva s rodinnou tragédiou. Otec a staršia sestra našli smrť pod lavínou. Rovnako ako jej mamu ju trápi, že ich posledné stretnutie bolo poznačené hnevom. Osamelé ženy sú navyše poznačené rodinnou roztržkou kvôli dedičstvu. A hoci sa zdá, že vedia všetko o tej nešťastnej udalosti v Tatrách, pri ktorej zahynuli Sašin otec a sestra, po troch rokoch je odrazu všetko inak…
Po tej tragickej udalosti v našej rodine som mala o ňu veľké obavy. Často som ju našla sedieť v kuchyni pri stole s bradou podopretou dlaňami a neprítomne pozerať cez okno, nevnímajúc svet za ním. Uzavrela sa do seba, a keď to trvalo už dlhší čas, robila som si o ňu starosti.
Saša nevedomky odštartuje sled udalostí, ktoré navždy zmenia nielen jej spomienky na minulosť, ale aj budúcnosť jej rodiny.
Aj v príbehu Zabudni na minulosť dokázala Katka Gillerová svoj rozprávačský kumšt. Dobre stupňovaná dramatická línia, k tomu záhady a tajomstvá, ktoré vás udržiavajú v napätí až do konca.
Gillerová sa pohráva s postavami aj dejom. Rozohrala množstvo spletitých príbehov, ktoré tvoria klbko neusporiadaných emócií a malých osobných tragédií. Máme ich viac-menej všetci. Skrývame určite veci. Zatajujeme a vo vnútri s nimi bojujeme. Prekonávame ich.
Začítajte sa do knihy Zabudni na minulosť:
V ten sychravý jesenný deň som sedela v kuchyni pri stole a zamyslene pozerala cez sklá zatvorených okien na hmlistý svet za nimi. Predstava mŕtveho strýka sem akosi nezapadala. Teda, smrť ako taká s týmto ponurým počasím priam splývala, ale smrť veselého strýka Prokopa vonkoncom nie.
Pred očami sa mi zjavila jeho večne rozosmiata tvár s veľkými zubami v širokom úsmeve a šibalskými zábleskmi v čiernych očiach. Tak si ho pamätám z detstva. Posledná spomienka na strýka sa mi spája s veľkou hádkou s mojím otcom pred piatimi rokmi. Dvaja bratia, ktorí si rozumeli celý život a mali spolu so svojimi rodinami srdečné vzťahy, sa rozhádali kvôli majetku.
Možno by hádka nemala taký ďalekosiahly dosah na nás všetkých, nebyť tety Žofie, strýkovej ženy, ktorá sa do toho všetkého nevhodne zamiešala.
„Si tvrdohlavá, Danica,“ začula som Vojtov zvýšený hlas z obývačky. Snažil sa o niečom presvedčiť moju mamu. Čudovala som sa, že ešte neprišiel na to, že moju mamu nepresvedčí o ničom, čo sa týka jeho aj všetkých mužov na svete. „Povedz mi dôvod, prečo vás tam nemôžem odviezť.“
Po sklách plastových okien stekali tenké potôčiky, akoby oplakávali strýka Prokopa. Pršalo už druhý deň, hustý dážď nám zase pokazil celý víkend. Na chodníkoch sa tvorili hlboké mláky, niekde bol problém prebrodiť sa nimi a ojedinelí chodci, ktorých som sem-tam zazrela, ich obchádzali po rozbahnenom trávniku.
„Pretože pôjdeme naším autom so Saškou samy,“ zachytila som maminu odpoveď. A cinknutie lyžičky o tanierik.
Prekvapene som odvrátila hlavu od ponurého obrazu za oknom. Takže mama sa rozhodla ísť na ten pohreb? Vstala som od stola. Pohľadom som šibla na monitor notebooku pred sebou, či mi nebliká došlá pošta. Blikala. Usmiala som sa a potlačila v sebe nutkanie kliknúť na mail a otvoriť ho.
Vošla som do obývačky.
„Mami, ty si sa rozhodla ísť na pohreb?“ spýtala som sa neveriaco. Parte ležalo na stolíku neďaleko porcelánovej misy so zákuskami. Mama sa vystrela v kresle a zaregistrovala môj odmietavý postoj.
„Samozrejme, Saška,“ prikývla odhodlane. „Prokopa som mala rada. Bol ku mne vždy milý.“
„Ale veď sa s ockom pohádali!“ zvolala som. „A nikto z ich rodiny nebol na pohrebe!“
Mama sa v kresle zahniezdila. „Noo…“ zatiahla neisto. „Neboli, to je pravda, ale Prokop zrejme bol,“ snažila sa ma presvedčiť. „Pamätáš si, že sme po pohrebe našli na hrobe veniec s posledným zbohom od brata s rodinou? Kto ho tam dal? Jedine Prokop.“
„Tak prečo sa potom pri nás neukázal a nekondoloval nám?“ vrhla som výčitku do miestnosti.
Mama mykla plecom. „Asi mu to bolo trápne,“ odvetila.
„Kvôli tej hádke.“
„Veď práve,“ rozhodila som rukami. „Nevieme o sebe päť rokov. Myslíš si, že teta Žofia bude nadšená, keď ťa tam uvidí?“
„Mne je Žofia ukradnutá,“ do maminho hlasu sa vlúdil tón s tvrdosťou kameňa. Tvrdosť sa netýkala mňa. Patrila tete Žofii.
„Ja sa chcem rozlúčiť s Prokopom.“
„Jemu je to už jedno,“ poznamenala som.
Vojto sa pomrvil na sedačke, v rozpakoch, že mu nad hlavou poletuje naša vzájomná výmena názorov. Načiahol sa k mise, na tanierik si položil jeden zákusok a vyzeral, že táto činnosť ho trochu upokojila.
„Nemám pravdu?“ obrátila som sa priamo naňho. „Čo si vy o tom myslíte?“
Vidlička s kúskom orechového zákuska zastala na polceste k Vojtovým ústam.
„Vieš…“ ozval sa Vojto neisto a šibol pohľadom po mame. Ak dá za pravdu jej, možno to bude milimetrový kamienok do krehkej stavby chodníčka k srdcu mojej mamy. Uvedomila som si to však, až keď som otázku vyslovila. „Človek by mal robiť tak, ako to cíti. A mamin pocit je, že chce ísť na pohreb tvojho strýka Prokopa.“ Bolo jasné, že chytí stranu mame.
„Mami,“ posadila som sa bližšie k nej, „nechoďme tam. Bude to trápne, uvidíš.“ V mojej prosbe znela naliehavosť. Nechcelo sa mi tam vôbec ísť.
„Saška, nerob z toho vedu,“ ozval sa Vojto. „Ja pôjdem tiež. V mladosti som sa kamarátil s tvojím otcom, boli sme takmer rovesníci. Hoci bol Prokop nevlastným bratom tvojho otca, starším o devätnásť rokov, dobre sme si rozumeli. Bol to správny chlap, vždy ochotný pomôcť. Zábavný.“
„Na rozdiel od jeho ženy,“ sucho poznamenala mama.
„Ale, no,“ zasmial sa Vojto pobavene a akoby mimochodom jemne stisol maminu ruku, položenú na operadle kresla. „Kým nedošlo k tej hádke, celkom ste si rozumeli. Veď ste sa v Rusovciach často stretávali, obidve rodiny, v lete ste u nich v záhrade trávili veľa sobôt, pokiaľ si dobre pamätám.“
Milan Buno, literárny publicista
