„Sem sa nenasťahuješ,“ vyhlásil, obrátil sa mi chrbtom a zamieril… Ani som netušila, kam zamieril. Ten sprostý byt som totiž ešte nevidela. „Von trafíš aj sama,“ šplechol cez plece.
Opäť mi klesla sánka. Nebola som schopná slova. Ten človek jednoducho zmizol. Nechal ma stáť na chodbe a ani mi nedal šancu. Nestihla som zo seba dostať ani úvod z príhovoru, ktorý som si na obhliadku pripravila. Za posledných štyridsaťosem hodín som toho zažila viac než dosť, no toto… toto bolo čisté peklo.
Ak máte chuť na modernú romancu plnú lásky, priateľstva, dôvery, nádeje, ale aj smútku, či sklamania – odporúčame nový yoláč Začať znova. Vtiahne vás a vytrhne z každodenných starostí, pretože autorka Mona Kasten má talent: vie opísať prostredie, vystihnúť atmosféru, ale predovšetkým sa skvele pohráva s postavami, ktorým veríte a prežívate s nimi ich emócie.
Allie Harperová sa kvôli štúdiu sťahuje do Woodshillu a túži po jedinej veci: začať znovu. Od nuly a nezaťažená. Je ochotná vzdať sa snobského života a nechať minulosť za sebou. A to aj s vedomím, že už nikdy neprehovorí s rodičmi. Pred začiatkom semestra je však ťažké nájsť vhodný podnájom. Dobré izby sú obsadené, ponúk je strašne málo a chvíľu to vyzerá na noc v aute. Ale – na poslednej obhliadke to vyjde. Byt na prenájom je nádherný, ale má jednu chybu. Za spolubývajúceho má mať arogantného hajzlíka menom Kaden White.
Áno, je to neuveriteľne príťažlivý chalan, ktorý by možno stál za hriech, ale to ľahostajné a odmerané správanie je priveľa. S tým svojím potetovaným telom a bohorovným správaním je tým posledným, s kým by Allie chcela bývať.
Allie však nemá na výber, tak sa nasťahuje. A Kaden jej vo dverách oznámi zoznam pravidiel, ktorých sa Allie musí držať, inak sa nemusí ani sťahovať.
1. Neobťažuj ma svojimi babskými problémami.
2. Nekomentuj moje dámske návštevy.
3. NIKDY sa spolu nevyspíme.
Allie sa poteší, na prvý pohľad je to jednoduché a príde jej to vhod. Veď kto by sa chcel zapliesť s takým grobianom ako Kaden? No Allie postupne zisťuje, že v Kadenovi sa skrýva oveľa viac, ako si pôvodne myslela. A čím lepšie sa spoznávajú, tým ťažšie je pre ňu odolať jeho čaru a príťažlivosti.
Začať znova z vydavateľstva Ikar je romanca, ktorá získala pred piatimi rokmi prestížnu cenu LovelyBooks. A tak ako v Kadenovi, aj v príbehu sa skrýva viac ako napohľad vyzerá. Možno si najskôr poviete – ďalší tuctový románik, ale omyl. Je to veľmi čítavý, pohodový príbeh, pri ktorom sa prikryjete dekou, položíte na stôl obľúbený nápoj a začítate sa.
Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Judita Hansman:
Je to príbeh dvoch mladých ľudí, ktorí si obaja nesú akési bremená. Minulosť ich poznačila a práve preto sa správajú tak ako to vidíme. No otázkou vždy je, či nás naša minulosť ovplyvní natoľko, že nedáme šancu prítomnému okamihu a možnej sľubnej budúcnosti.
Mona Kasten sa narodila v roku 1992. Študovala manažment knižnično-informačných služieb, no neskôr sa zamerala na písanie. Žije s manželom a mačkami v Hamburgu, obklopená množstvom kníh. Miluje kofeín v akejkoľvek forme, dlhé prechádzky po lese a dni, keď môže iba písať.
Začítajte sa do novinky Začať znova:
Hľadela som na menovku na zvončeku. Po chvíli som vystrčila prst, no v poslednej chvíli som ho stiahla. So stisnutými perami som si potom v hlave prehrala udalosti z predošlých dní.
Mala som za sebou týždne hádok s rodičmi a viac ako tisícsedemsto kilometrov za volantom počas dvadsiatich štyroch hodín. Do Woodshillu som dorazila už predvčerom a dve noci som strávila v chátrajúcej ubytovni. Prvé hodiny som zvažovala, či sa neotočím, no neskôr som sa trochu upokojila. Dokázala som to. Prišla som sem.
Začiatok prebehol úplne inak, ako som si predstavovala. Nový domov som si, samozrejme, preklepla vopred. Oregonské hory a lesy aj areál univerzity som poznala z internetu. Včera sa konali úvodné podujatia pre prvákov a po nich som sa pustila do obhliadok bytov, ktoré som našla online. Očividne to bolo zbytočné, pretože ani jeden za nič nestál. Bola som však konečne v Oregone.
Slobodná.
Posledné mesiace som prežila iba vďaka vidine slobody. Konečne si môžem budovať vlastný život, robiť, čo chcem. Devätnásť rokov som žila ako v okovách. Občas som si pripadala ako vták, ktorého vypúšťajú z klietky na pár minút denne, aby predviedol svoje umenie. Ak sa za umenie považujú dobrý dojem na večierkoch, úsmev a nezáväzná konverzácia s cudzími ľuďmi, bola som celkom nadaná.
Moji rodičia si odjakživa zakladali na dobrom dojme. Nosievala som elegantný melír, najnovšie modely šiat. Bezchybný úsmev som vyčarila na povel. Vždy som musela byť dokonalá, teda aspoň navonok. Po nástupe na vysokú školu viedli moje prvé kroky do najbližšieho kaderníctva, kde som sa zbavila dlhej blonďavej hrivy a prefarbila sa. Teraz mi líca lemuje kratší hnedý účes. Po dlhom čase mám konečne svoje prirodzené kučery, ktoré by mama určite neschválila. Zdedila som ich totiž po otcovi, preto ich nenávidí.
Celé roky ma nútila farbiť sa v elitnom salóne, v ktorom na človeka krivo pozerali, keď mal čo i len polcentimetrový odrast. Trvala na medovom blond odtieni, aby mi čo najlepšie vynikli sivozelené oči. Už v detstve som musela ráno skoro vstávať a krotiť prirodzené vlny žehličkou na vlasy. S tým som nadobro skončila. O farbe ani strihu mojich vlasov už nebude rozhodovať nikto okrem mňa. Najmä nie mama.
Každé pošteklenie hnedých končekov, ktoré mi siahali tesne pod uši, mi teraz pripomínalo novozískanú slobodu. Účes bol v podstate prvým krokom, hoci to možno vyznie hlúpo. Jednoducho som sa cítila ako znovuzrodená.
V hľadaní ubytovania som však bohvieako nepokročila. O miesto na internáte som ani nepožiadala. Vôbec ma nelákala predstava, že by sa mi do izby jedného dňa dovalila mama a nad všetkým ohŕňala nos. Rozhodla som sa hľadať skôr izbu na priváte blízko školy v nádeji, že ma tam tak skoro nevystopuje. Lenže rýchlo som pochopila, že to nebol najšťastnejší nápad.
Našla som iba niekoľko bytov, ktoré boli k dispozícii k dátumu, kedy som mala uvoľniť posteľ v ubytovni. A všetky boli totálne fiasko.
Pri prvej obhliadke sa potenciálny spolubývajúci zaujímal viac o veľkosť mojich košíčkov než o zlozvyky. Zo spomienky na toho perverzáka ma doteraz striasa. O nič lepšia nebola mladá matka, ktorá páchla po cigaretách a hľadala skôr opatrovateľku než spolubývajúcu. V byte číslo šesť som zase narazila na párik, ktorý sa nevedel od seba odtrhnúť ani v mojej prítomnosti. Ostatné byty boli buď špinavé, alebo plné plesní. Netuším prečo, ale hľadanie podnájmu som si predstavovala ľahšie.
Možno preto som pred stisnutím zvončeka posledného bytu tak váhala. Písmená na menovke mi žiarili rovno do očí a doslova sa mi vpálili na sietnicu.
White.
Bola to moja posledná šanca. Viac ponúk som nenašla. Ak sa sem budúci týždeň nenasťahujem, skončím na ulici. Na začiatku semestra bolo všetko plné. Bez výnimky. Navyše ceny stúpali. Sedem nocí v dvanásťposteľovej izbe ma stálo hotový majetok. Na účte som síce mala celkom slušnú sumu, no nebola určená na ošarpanú izbu s jedenástimi spolubývajúcimi a zmiešané sprchy.
Súrne som potrebovala strechu nad hlavou. Vedela som, že ak nič nezoženiem, ostane mi už iba lavička pred univerzitou alebo moje malinké auto. Návrat do Denveru neprichádzal do úvahy. Vzdať sa nepatrilo medzi možnosti. Rozhodla som sa, že si tu nájdem nový domov, nech to stojí, čo to stojí. Hoc aj na úkor niekoľkých nocí pod holým nebom, keby bolo treba. Hlavne sa nevrátiť do Denveru.
S hlbokým nádychom som stlačila zvonček. Počas čakania som pľúcam dopriala dúšok teplého večerného vzduchu. Tlak v hrudi som už ani nevnímala.
Raz, dva, tri, štyri, päť…
So zavretými očami som v duchu rátala. Konečne zabzučal automatický vrátnik. Ešte raz som sa zhlboka nadýchla a oprela sa do dverí.
Pán K. White (krstné meno som ešte nepoznala) do e-mailu napísal, že byt je na druhom poschodí vľavo. Ani som nestúpila na prvý schod, už som začula, ako sa hore otvorili dvere. Nasledovala vrava, spočiatku tlmená, postupne zreteľnejšia.
„Moje číslo máš,“ šepol ženský hlas. „Vieš, že…“
„Nič záväzné, viem, viem. Vysvetlila si mi to dosť jasne.“
Do ticha sa ozvalo cmuknutie. Nastražila som uši. Áno, určite sa tam hore niekto bozkával. Skôr než som sa spamätala, zaduneli kroky. Ani som si neuvedomila, že som zastala. Vykročila som teda ďalej a sklopila zrak na svoje namodro nalakované nechty na nohách a strieborné remienkové sandále. Jeden z mála drahých kúskov, ktoré som si vzala so sebou. Na niektorých veciach som lipla viac, ako by som chcela.
