Jaroslav Perniš
Ženy v lesku ľalií
„Ak úlohou básnikov bolo živiť sny a symbolicky vytvárať postavenie ženy ako vládkyne, historikom nezostáva nič iné, iba upozorňovať na to, že tieto sny celkom nezodpovedajú pravdivému obrazu skutočnosti. Pre feudálnu spoločnosť bol totiž sobáš kráľovskej dcéry predovšetkým predmetom rokovania a politického licitovania a len málokto sa pri tom skutočne zaujímal o náklonnosť srdca. Príbehy žien žijúcich v lesku (ale aj v tieni) zlatých ľalií vôbec neboli príbehmi z románov, v ktorých je čitateľovi hneď jasné, kto je kladný a kto záporný hrdina. V ich živote neexistovalo ostré rozhranie medzi dobrom a zlom, pretože skutočný život nikdy neprial, nepraje a ani priať nebude podobným zjednodušeniam a schémam. Keď sa chceme vrátiť v prúde času späť a spolu s nimi opäť prežiť ich osudy, musíme si uvedomiť, že dejiny sú ako kniha, ktorá sa nedá dopísať, lebo v záujme väčšiny ľudí je znova a znova sa vracať k minulosti a prostredníctvom jej poznania pochopiť lepšie vlastnú prítomnosť.“
Jaroslav Perniš: Ženy v lesku ľalií – pre mňa dielo, v ktorom autor dokonale zachytil ducha doby, kedy štátne alebo rodinné záujmy a často iba túžba po väčšej moci prevládali nad prirodzenými ľudskými citmi. Perniš svojou precíznou prácou podáva známe i menej známe fakty formou, ktorú nesmierne obdivujem.
Pri písaní tejto recenzie z pohľadu čitateľa som uvažovala, či kniha patrí, alebo nepatrí na Romantiku. Napokon som si však povedala: prečo nie? 🙂 Ako vášnivá čitateľka a žena majúca hlboký vzťah k dejinám; histórii ako celku a k písanému slovu, rozhodla som sa, že stojí za to, aby som jej venovala viac ako iba zopár slov. Nie však preto, že osobne pre mňa sa Pernišovo dielo stalo knihou č. 1 za rok 2011, ale najmä preto, že Ženy v lesku ľalií sú predsa o dramatických osudoch ľudí, s ktorými sme sa mali možnosť stretnúť v historických románoch. Možno aj Vy, milí Romantici, ste si už niekedy kládli otázku, kto a akí boli naozaj ľudia; hlavní alebo vedľajší hrdinova diel, ktoré sa vari stali Vašimi srdcovkami. Pri čítaní Pernišovej knihy, ktorá sa mimochodom skladá zo štyroch samostatných príbehov akoby vystrihnutých z románu – napriek tomu, že ju zaraďujeme k literatúre faktu (nie, rozhodne v nej nenájdete „strohosť dejepisu“) –, to máme možnosť zistiť. Okrem toho pochopíme, že život ľudí z kráľovských alebo vojvodských rodín; členov šľachtických domov, dokonca aj tých najvyšších, nebol iba príjemný a často vôbec šťastný.
Už v prvej časti nás chytí za srdce krásna Margaréta Provensalská – „kráľovná z čias katedrál“ a manželka francúzskeho kráľa Ľudovíta IX., neskôr pomenovaného ako Ľudovít Svätý –, ktorá svojho kráľa nikdy neopustila, obzvlášť pri ňom „bedlivo bdela“. Jej cudnosť a vernosť nám pripomína časy, keď slovo „česť“ ešte malo svoj význam.
Jej pravým opakom boli manželky synov francúzskeho kráľa Filipa IV. Pekného – Margaréta a Blanka. O oboch „burgundských nevestách“, ktoré svojím cudzoložstvom pošpinili symbol ľalie, sa dočítame v druhom príbehu. Spomínate si na ságu Prekliati králi od Maurice Druona, kde nám autor predkladá životné osudy a intrigy panovníckeho rodu Kapetovcov, opradené tajomnosťou, faktom a literárnou fikciou? spisovateľa, odohrávajúce sa v gotickom Francúzsku? Perniš nám ich vo svojej knihe pripomína, rovnako, ako aj to, že obe princezné spáchali ťažký hriech, možno povedať: ohrozujúci rodinu, pretože otcovstvo dieťaťa, ktoré svojmu manželovi žena porodila, bolo aktom spáchaného cudzoložstva spochybnené. V nemalej miere je na mieste pripomenúť, že aj „vďaka“ tomuto hriechu, odohrávajúcemu sa vo veži Nesles, bola Jana – dcéra Margaréty a Ľudovíta Hašterivca – po otcovej smrti vylúčená z nástupníctva na trón, pričom vo francúzskom kráľovstve opätovne zaviedli do praxe Salský zákon. Spletité vzťahy v kráľovskej rodine dotvárajú aj nešťastná a „osudom potrestaná“ Klementína Uhorská, ale aj Jana Burgundská – manželka druhorodeného princa Filipa de Poitiers, usvedčená zo spoluviny pri krytí nerestí svojej sestry a švagrinej Blanky a sesternice a švagrinej Margaréty, z ktorej sa neskôr stala francúzska kráľovná.
Ďalej sa dočítame o Anjouovcoch a oba príbehy sa dotýkajú aj dejín Uhorska. V treťom sa dozvedáme o veľkých ambíciách, neprávosti a kráľovražde, pričom hlavnými protagonistami sú kráľ Karol Róbert, kedysi neprávom zbavený práva zasadnúť na neapolský trón, jeho syn Ondrej Uhorský, poslaný do Talianska, ktorý mal po rokoch túto krivdu napraviť – sobášom s neapolskou kráľovnou Janou –, a tak sa dostať ku korune. Avšak akoby „nikomu nenapadlo“, že mestečko Aversa, ležiace asi pätnásť kilometrov od Neapola, môže byť pre manžela kráľovnej nebezpečné, ba až smrteľné. Pretože Ondrej v ňom namiesto kráľovského titulu našiel smrť, o čo sa postarali zradcovia. Vraj vysoký podiel na Ondrejovej tragickej smrti mala na svedomí aj jeho vlastná manželka, ktorej osud doprial štyridsať rokov vlády, naplnených rozličnými protivenstvami, nepokojmi a nebezpečenstvami.
Dramatický život mladučkej kráľovnej Márie, najmladšej dcéry kráľa Ľudovíta Veľkého a Alžbety, dcéry bosnianskeho bána Štefana Kotromaniča, máme možnosť sledovať vo štvrtom príbehu. Nechýba mu dynamika a spád, pričom spoznáme osudy jeho hlavných aktérov, medzi ktorými nechýbajú známe a možno aj menej známe mená ako Žigmund Luxemburský či Karol Neapolský alias Karol II. Malý, ktorý za svoju ctižiadostivosť zaplatil tou najvyššou cenou – stratou života.
Tajomné, nesmierne „čítavo“ spracované historické príbehy Žien v lesku ľalií sa tu končia a ja by som si neodpustila, ak by som nenapísala, že Vám, milí čitatelia, túto knihu odporúčam. Obzvlášť je určená pre tých, ktorí majú radi aj niečo viac, ako „iba príbeh“, ktorý sa možno nestal. 🙂
Ak sa rozhodnete siahnuť po tejto knihe, vychutnajte si ju. Ponúka nahliadnutie do obdobia stredoveku, ktoré sa nemalou formou zapísalo do dejín Európy. Príjemné čítanie, priatelia.
Spracovala
Eva Ava Šranková