Keď po zemi liezol chrobák, všetci sa naň vrhli, aby ho chytili a mohli zjesť. Jedli sme všetko, čo sa hýbalo. Chrobáky, pavúky, hady, jašterice. Keď sa nám pošťastilo, ulovili sme krysu… Spomínam si, že som si dokonca do krvi obhrýzol nechty, aby som mal aspoň pocit, že niečo jem. Bola to dlhoročná beznádej.
Táto útla knižka Svedectvo o živote v KĽDR, 8 mrazivých a miestami až neuveriteľných príbehov funguje najmä ako pripomenutie. Akosi v posledných rokoch zabúdame na to, čo znamená skutočná demokracia, sloboda, možnosť cestovať (nie za hranice, ale dokonca po vlastnej krajine); čo znamená normálne sa najesť, žiť bez neustáleho strachu a tlaku… Je to pripomenutie nielen pre politikov, ktorí hazardujú so slovami a používajú ich ľahkovážne, nepremyslene, pretože si už príliš zvykli na tento „normálny“ život.
Je to však aj pripomenutie pre nás bežných ľudí, pretože najmä sociálne siete nás vťahujú do sveta poloprávd, dezinformácií a intríg.
Svedectvo o živote v KĽDR
Kým prvý diel priniesol sedem rozhovorov so severokórejskými utečencami, Svedectvo o živote v KĽDR 2 ide ešte hlbšie. Česká koreanistka Nina Špitálníková tentoraz zverejňuje osem silných osobných príbehov ľudí, ktorí opustili jednu z najizolovanejších krajín sveta, Severnú Kóreu. Pretože sloboda, dôstojnosť či obyčajný život stáli za to…
Tieto výpovede nie sú rozprávkami: sú to každodenné reality boja s nedostatkom, ideológiou a strachom. Ale sú aj o odvahu rozhodnúť sa, že útek bude jedinou možnosťou…
Je neuveriteľné, aký silný faktor strachu musí pôsobiť na Sverokórejčanov. Každý deň od rána do večera žijú v obavách, pod neustálym dohľadom a v príšerných podmienkach, na ktoré si už mnohí zvykli…a ktoré už mnohí považujú za …. Pretože nič iné nepoznajú. Aký musí byť potom obrovský šok, keď sa im podarí utiecť a usadia sa v „normálnej“ krajine. To si ani neviem predstaviť… tak ako nedokážem pochopiť tú odvahu a silu vôbec utiecť. Veď v Severnej Kórei musíte mať povolenia ešte aj keď cestujete z mesta do mesta. Všade samé check pointy…a aj tak sa mnohým podarí utiecť. Áno, majú pri sebe pre istotu kyanidové kapsule, pretože návrat do diktatúry prežije málokto… a nielen oni sami, ale ovplyvní to ich rodinu, dokonca viaceré generácie.
Vedeli ste, že v KĽDR síce fungujú obchody, ale úplne inak ako u nás…a vlastne si tam často nemôžete ani nič kúpiť?
„Režim chce totiž ukázať, čo všetko má k dispozícií. Aby sa ľudia usilovali a dúfali, že si niečo podobné raz kúpia. Aby mali o čom snívať,“ tvrdí Jongsun.
Aj preto sú v obchodoch gumové atrapy – nevyzeral by predsa dobre, keby bol prázdny. Ak práve nie je tovar, musia tam niečo naaranžovať. Takže propagandistické oddelenie podniku vytiahne zo skladu gumové napodobeniny tovarov a uložia ich do regálov.
Veríte v ľudské hodnoty?
Zaujímavé je, že väčšina protagonistov má za sebou obdobia poslušnosti voči režimu, výchovu pod štátnou propagandou, či dokonca privilegované pozície, no nakoniec prišlo presvedčenie, že sloboda a dôstojnosť sú hodnoty, ktoré stoja viac než strach.
Severokórejský vojak, ktorý už odmalička veril, že vojenská služba je jeho poslaním. Prominentný muž so sociálnym postavením, ktorý mal zabezpečený život, ale pomaly strácal vieru. Pôrodná dula, ktorá počas služby a života v krajine bola svedkom mnohých krutostí, no stále verila v jednoduché ľudské hodnoty.
Každý príbeh rozpráva nielen o úteku, ale aj o tom, čo predchádzalo rozhodnutiu utiecť – vnútornom boji, výchove, klamaní, obetiach.
Drsné a autentické
Autorka neponúka exotický dokumentárny obraz, ale obraz ľudu. Venuje sa propagande a kultu osobnosti – ako sa v rodinách, školách, práci vkladá štátna ideológia. Malé každodenné rituály, výkazy vďačnosti, oslavovanie vodcov.
Oveľa silnejšie vnímate nedostatok a sociálne rozdiely – ľudia, ktorí mali relatívne výhody, ale i tí najchudobnejší. Rozdiel medzi mestom a dedinou, medzi privilegovanými a obyčajnými robotníkmi.
Hak Jong, manželka prominentného Severokórejčana spomína, ako trpela depresiou…no vtedy ešte nevedela, že to je depresia. Takáto choroba v Severnej Kórei „neexistuje“, depresívne stavy sa považujú za nespokojnosť. Politickú nespokojnosť… a tú vedia dostať z ľudí von, nech sa na to použijú akékoľvek spôsoby. Takže nikto neprizná, že niečím ako depresia trpí, pretože by to znamenalo, že nie sú lojálni voči severokórejskej ideológii. A to sa neodpúšťa.
Je to nesmierne autentické, hlas postáv je silný, často drsný, ale zároveň plný ľudskosti. Nina Špitálníková sa nevyhýba ani ťažkým otázkam – ako je vplyv propagandy na to, ako sa človek sám vidí; ako sa mení psychika po úteku; čo znamená zotaviť sa z podmienok, ktoré človeka pomaly zlomia.
Nie je to len vynikajúca reportáž cez krátke rozhovory, ale je to aj výzva na premýšľanie o slobode; o tom, čo berieme ako samozrejmosť.
Strana napríklad určuje či vôbec a kam pôjdete na svadobnú cestu. Buď dostanete povolenie alebo nie. Väčšinou vás pošlú na revolučné miesta – okrem rodiska Kim Il-songa sa často jazdí do Mjohjansangu. Ide o pohorie, ktoré sa nachádza 150 km severne od Pchjongjangu a hovorí sa mu aj Hora tajomnej vône.
Foto: Skveleknihy.sk
