Návrat je príbeh o tom, čo nám môžu priniesť skutočné návraty…ale aj vziať.
Návrat v tejto knihe znamená návrat z USA do Anglicka, do rodného domu, k divadlu, k fotografovaniu, k otcovi, k pokračovaniu predchádzajúceho života a záverečnej smrti.
Rozhodla sa, že sa vráti domov, do Anglicka. Do domu, odkiaľ pred rokmi ušla. Odišla od otca, od divadla, ktoré otec viedol, od hercov, ktorí s nimi žili v dome. Po rokoch sa vracia späť do prázdneho domu, lebo otec po jej odchode zrušil divadlo a tiež odišiel. Nikto nevie kedy a kam.
Dom nie je v najlepšom stave, roky stál prázdny a chátral. Zo všetkých kútov sa na ňu valia spomienky – na detské strachy, na otcov svojrázny prístup k životu a výchove, na ľudí od divadla.
„Otec mi vždy zakazoval klásť otázky. Hovoril, že otázky kladú iba ľudia, ktorí sami nevedia, čo povedať. Mne sa to vtedy zdalo nezmyselné a brala som to ako ďalší následok jeho divnej povahy, no v istom zmysle mal pravdu. Prázdne, formálne vety plné neistoty neskôr začali štvať aj mňa…“
Napokon sa rozhodne, že dá dom do poriadku a po meste vylepí plagáty s textom:
Zahrajte sa na človeka, ktorým by ste chceli byť. Ktorým ste, ale neodvážite sa byť. Ktorým nemôžete byť. Skúste byť niekým iným. Aspoň na chvíľu. Doprajte si ten luxus a zabudnite na to, ako žijete.
Založí nové divadlo. Ľudia sa pristavujú pri plagátoch, prečítajú si ich a prídu do divadla. Zahodia predchádzajúce existencie, stanú sa hercami a každý večer žijú chvíľu iné životy.
Je ich spolu tridsať, s režisérom tridsaťjeden.
Autorka Alica Bartková tak vpletie do deja tridsaťjeden príbehov, tridsaťjeden zmenených osudov. Divadlo má úspech, diváci sa len tak hrnú. A s nimi aj peniaze.
Hrdinka knihy NÁVRAT sa rozhodne zistiť, čo sa stalo s jej otcom. Dozvie sa, že otec žije ani nie tri hodiny cesty autom od nej. Zájde tam, vidí ho na ulici, ale nenájde odvahu stretnúť sa s ním.
Je vážne chorá, má rakovinu, trápia ju intenzívne bolesti chrbtice a musí si pichať injekcie morfínu, aby bolesť zvládla. Voľakedy dávno sa živila ako fotografka, dokonca to aj vyštudovala, začne teda všetko dokumentovať a fotografiami postupne tapetuje stenu svojej izby. Posledné týždne života prežíva ako vo sne, nejasne vidí otca sedieť v kresle v kúte izby a zaplaví ju pocit spokojnosti – všetko je tak, ako má byť. Otec ďalej zachytáva fotoaparátom posledné chvíle dcérinho života, stena sa zapĺňa. Hrdinka zomrie, ale rozpráva príbeh ďalej, povie nám, kde ju pochovali aj čo sa stalo ďalej – otec sa vrátil domov a ujal sa vedenia divadla.
Celou knihou NÁVRAT sa ako leitmotív vinie rozprávanie o Beethovenovi, autorka komentuje dej krátkymi príhodami z hudobníkovho života a myšlienka jeho Ódy na radosť je mottom knihy. Ironicky tak poukazuje na naše márne snahy. Túžbu po lepšom a zaujímavejšom živote, ktorú máme všetci zakódovanú v génoch…no realita naše sny ignoruje. Vyberie nám určité roly, ktoré nie vždy prijmeme a nie každý máme toľko odvahy a sily zmeniť to.
Jej knihy nie sú všedné, bežné príbehy, aké dnes nájdete na knižných pultoch neúrekom. Alica Bartková vie zarezať do hĺbky, výborne pracuje so slovami a vetami, jej štýl je svieži a dynamický, takže príbeh vám plynie pod očami ako rieka. Realistické postavy, úprimné výpovede, zaujímavé zápletky. Bartková si našla svoje pevné miesto v slovenskej literatúre a „nabaľuje“ čoraz viac verných čitateľov, ktorí hľadajú kvalitné príbehy.
Začítajte sa do novinky NÁVRAT:
1.
ZAČALO SA TO, keď som sa hrala s kameňom v oranžovej púšti, ktorú slnko bičuje už milióny rokov. Keď mi pot tiekol z každého póru kože, spájal sa do tenkých pramienkov a odkvapkával do piesku, keď som mala pocit, že moje pľúca sú dva tenké balóniky, ktoré čochvíľa prasknú. Ako poslušná nositeľka svojho genetického kódu som tam zanechala viac informácií o sebe, ako som tušila.
Neskôr, keď som išla autom po dlhej, horúcej, prašnej ceste a nevidela iné auto takmer polhodinu, som sa len utvrdila v myšlienke, že odísť by nebolo až také zlé rozhodnutie. Vrátiť sa späť. Z Las Vegas do Anglicka. Opäť vidieť svoj starý domov. Tú živnú pôdu pre psychické poruchy.
Aj tak nie je nič čisté, jednoznačné, stopercentné… Všade vidieť a cítiť prvky devastácie, prelínajúce sa s takmer dokonalými výtvormi človeka a prírody. Roztrhané šaty, špinavé topánky, zvädnuté kvety, rozbité sklo, socha napadnutá koróziou… to všetko dopĺňa lesk upravených vlasov, hudobné symfónie veľkých skladateľov, belosť čerstvo napadaného snehu… Ako keď po náročnom dni plnom kriku, agresie a tečúcich nervov počuť vo výťahu Ódu na radosť od Ludwiga van Beethovena. Ako keď sa lev vo mne strieda s hadom skrúteným do klbka. Všetko sa strieda, prelína, navzájom kontrastuje. Všetko, čo nechcete, ale musíte robiť, všetko, po čom túžite, ale nemôžete to mať. Toto všetko si nechávate pre seba,
postupne sa to vo vás kumuluje a väčšinou vybuchne ako sopka, ktorá zničí všetko okolo. Ale aj keď je kontrola nad prírodnými živlami nulová a všetko zabezpečenie poskytuje len viac času na evakuáciu, stále máte šancu využiť ho a odpratať sa čo najďalej. Aj z tohto dôvodu chcem odísť, preťať putá, čo ma zväzujú s povinnosťami, nudou, tragédiami, rolami, ktoré musím hrať, hoci mi to spôsobuje žalúdočné vredy.
Návrat po takmer dvadsiatich rokoch do Anglicka nezaisťuje, že to bude lepšie, možno to naopak bude ešte horšie, jatriť staré pocity je možno psychický masochizmus, ale cítim, že to musím spraviť. Musím sa jednoznačne rozhodnúť, už žiadne polovičaté alternatívy, kompromisy a náhrady za to, čo skutočne chcem, inak sa opäť vidím, ako zarývam nožom do stola, do steny, do seba. Čepeľ noža necháva stopu na kapote auta, vo výťahu, na zábradlí, jej línia sa šinie od pracovného stola cez reštaurácie, obchodné centrá, galérie, lekárne, fasády domov až k tomu môjmu. Už nechcem, aby tá línia bola len pomyselná.
2.
A TAK TERAZ OPÄŤ KRÁČAM po širokých, mierne točitých schodoch a zažívam pevný stisk minulosti. Idem stredom schodiska, po pravej ruke robustné zábradlie z tmavého dreva, po ľavej rovnako vysoká stena, ozdobená gýčovými freskami tvoriacimi spleť farebného, štýlového či významového chaosu. Oko nemá šancu uniknúť ohurujúcemu obrovskému zmätku, pretože schodisko popri stene je točité a stena ho obklopuje od periférneho videnia až dopredu. Rovnako zdobený je aj vysoký strop a celému tomuto monumentálnemu šialenstvu kraľuje obrovská kulisa čerta, zasadená tesne pod stropom. Čert je z tvrdého kartónu, jeho plocha vytvára tmavý priestor medzi ním a stenou. V tom tieni sú uložené všetky moje nočné mory a zlé pocity z raného detstva. Predstavivosť dieťaťa pracujúca na plné obrátky dokázala toto tmavé miesto povýšiť na liaheň zla. Všetky zvuky noci, blesky za búrky, nešťastné udalosti v okolí, všetko malo dočinenia s tieňom, ktorý vytváral do pol pása nahý muž s rohami na hlave a s kopytami namiesto chodidiel. V podrepe, s rukami vbok mal vytvárať dojem číhajúceho nebezpečenstva. V mojom prípade to bolo také účinné, že som sa pred ním mala na pozore nielen na schodisku, ale kamkoľvek som sa pohla. A tak som sekala dobrotu väčšinou len pre hrozbu nešťastia, ktoré by ma mohlo postihnúť. Túto predstavu vo mne ešte utvrdzoval otec, ktorý si moju poslušnosť vynucoval hrozbou, že ak nebudem poslúchať, čert si po mňa príde. Prispeli k tomu aj rôzne príhody, napríklad, raz, keď ho chceli zvesiť, muž na rebríku neudržal rovnováhu a spadol z neho na schody, čo malo smrteľné následky. Muž, ktorý pridŕžal rebrík, si zlomil ruku.
Keď sa pozerám na dramatickú kulisu a tieň za ňou, žalúdok sa mi dokonca ešte aj teraz mierne sťahuje. Štve ma, že vo mne zakorenené dávne pocity stále prevažujú nad rozumom, no stúpam ďalej po schodisku.
Maľby majú tmavé pozadie, takže priestor napriek všetkej farebnosti pôsobí temne a zatuchlo. Míňam schod po schode a ďalej si vybavujem spomienky na detstvo, plné neobyčajných šiat, parochní, masiek, a na otca uprostred toho všetkého, úplne iného ako všetci ostatní v divadle.
Jeho tmavý odev, upravené vlasy a čistá pleť ostro kontrastovali s väčšinou pestrofarebnými, nápadnými kostýmami hercov, ich parochňami od výmyslu sveta a mejkapom, ktorý nosili v takých hrubých vrstvách, že tváre pripomínali skôr masky. Vlastne si ani nespomínam, že by otec počas svojho života menil výzor, na rozdiel od hercov, ktorí svoju chameleóniu schopnosť využívali pomerne často. Osamelí ľudia, vydedenci, králi, kráľovné, princovia, princezné, zlodeji, šašovia, vzdelanci, hudobníci, prostitútky, nafúkaní manipulátori, ochrancovia, väzni… tieto, a ešte mnohé iné postavy, dokázal zahrať každý z nich. Dokázali byť kýmkoľvek, aj keď len na pár hodín denne. V divadle.
Na mieste, kde sa všetky súkromné tajomstvá môžu stať verejnými.
Tajomstvá skryté za kostýmy, kulisy a potlesk divákov, ktorý to celé odsudzuje na nereálnosť. Nespočetné podoby tváriacich sa tvárí mi prefukujú mozog celý život, aj keď ich už nevídam. Ich úškľabky sa vo mne zakorenili tak silno, že sa mi o nich často sníva. Ešte častejšie sa mi však vybavujú rôzne tiky a nápadné gestá ľudí v metre, na ulici, v obchodoch, v kine… Fotosérie tváriacich sa tvárí nosím v sebe rovnako ako hudbu Ludwiga van Beethovena. Otec ho často počúval a takmer do každej hry sa snažil zakomponovať niektorú z jeho symfónií.
Najčastejšie však Deviatu symfóniu – Ódu na radosť. Úžasný výtvor génia, no ak ho počúvate takmer každý deň, začne vám liezť krkom.
Ale teraz je to aj moja obľúbená skladba. Otec mi o nej často rozprával, doteraz si pamätám, že v dobe premiéry tejto symfónie vo Viedni žil Beethoven v takej chudobe, že si nemohol dovoliť kúpiť ani slušný oblek, aby sa v ten večer, vďaka ktorému sa Schillerova báseň stala nesmrteľnou, mohol predstaviť verejnosti. Nechal iných ľudí, aby predstavili jeho dielo namiesto neho. Môj otec to celý život robil podobne. Tiež sa prizeral, ako jeho myšlienky a predstavy prezentujú ľuďom herci a ľudia si rovnako brali z jeho diel to, čo im vyhovovalo, prispôsobovali ich vlastným myšlienkam a predstavám, často aj úplne inak, ako to bolo pôvodne myslené. To ho vytáčalo zo všetkého najviac.
Niekoľkokrát sa mu stalo, že mu niekto prišiel zagratulovať k novej hre, keď sa s ním však o nej začal rozprávať, vysvitlo, že ju vôbec nepochopil.
Beethoven bojoval Deviatou symfóniou proti absolutizmu a nedostatku slobody, napriek tomu jej post mortem pririekli rolu inšpirácie nemeckej rasy v boji. Oto von Bismarck o nej často hovoril: „Keby som mohol tú hudbu počúvať častejšie, mal by som väčšiu odvahu.“
Chcel povzbudiť svoje vojská, preto začlenil Beethovena do boja o zjednotenie Nemecka. Nemecký kancelár zašiel tak ďaleko, že Ódu na radosť nazval Bismarckovou symfóniou.
Beethoven túžil po slobode, ktorá by vyústila do „kráľovstva ľudského bratstva“, a namiesto toho ho zneužili pre svoj boj ľudia, ktorým bola jeho myšlienka na míle vzdialená. Všade ho mali radi. V roku 1927 sa jeho Deviata symfónia stala svetovou hymnou mieru. Zatiaľ čo sa v USA o Beethovenovi hovorilo ako o demokratovi, v Moskve mu salutovali ako revolucionárovi a vo Francúzsku predstavoval hrdinu republiky.
Hitler z neho spravil pravého vodcu nemeckého ľudu. Prvý festival nacistickej hudby zahájili Ódou na radosť. Spoluvinníci najhorších zločinov proti ľudskosti omdlievali pri počúvaní piesne, kde sa spievalo: „Všetci ľudia sú si bratia“. Letci kamikadze pili posledný pohár saké a v ušiach im znela Deviata.
Beethoven kamikadze.
20. apríla 1945 oslavovalo rádio Berlín Hitlerovo výročie Beethovenovou Siedmou symfóniou. O desať dní na to oslávilo Deviatou symfóniou jeho samovraždu.
Beethoven znásilnený svetom.
Prisvojili si ho obete, bojovníci, kati, slabí, silní…, v Číne, Amerike, Európe, v metropolách i v odľahlých častiach sveta.
Beethoven roztrhaný na kúsky.
