Zajace, Surikaty, Líšky, Mačky či Medvedíky čistotné. V jednom dome sa stretávajú rozdielne povahy, zvyky aj predstavy o tom, ako má vyzerať spoločný život. Diana Mašlejová z nich vytvorila desať rozprávok, ktoré sú veselé, ale medzi riadkami hovoria aj o tolerancii, susedstve a schopnosti vychádzať spolu.
Presne také sú Rozprávky z Červeného domu.
Na prvý pohľad ide o klasický rozprávkový svet so zvieracími hrdinami. Keď sa však človek dozvie, odkiaľ Červený dom pochádza, dostane celá kniha trochu iný rozmer.
Diana Mašlejová totiž Červený dom nevymyslela od stola. Jej inšpiráciou bol skutočný dom a jeho obyvatelia. „Rozprávky z Červeného domu sú mojou srdcovou knihou, pretože je to kniha o našom dome, o dome, v ktorom žijeme,“ hovorí autorka. Jednotlivým susedom potom priradila zvieracie podoby. Nie náhodne. Pri výbere zvierat sa opierala o povahové vlastnosti ľudí, ktorých pozná. „Jedna rodina sú zajace, iná rodina sú surikaty, ďalšia rodina sú líšky alebo dokonca potkany,“ dodáva.
A jedna z rodín patrí dokonca samotnej autorke. Aj preto je kniha osobnejšia, než sa môže zdať pri pohľade na jej rozprávkový námet.
Mašlejová zároveň priznáva, že pri písaní niektoré vlastnosti svojich predlôh zámerne trochu prikrášlila. Čitateľ teda nemusí pátrať po tom, kto je ktorý sused. Podstatnejšie je, že každý z obyvateľov má vlastný charakter a vlastný spôsob, ako sa pozerá na svet.
Líšky chcú rozhodovať, Mačky sa hašteria
Práve rozdielnosť obyvateľov je motorom jednotlivých príbehov. V Červenom dome totiž nevládne dokonalá harmónia. Sú tu Mačky s dvoma malými kocúrmi, ktorí sa radi hašteria. Surikaty sú energické, Líšky majú potrebu rozhodovať o dianí okolo seba, staršia pani Lasička má svoje zaužívané spôsoby a v podkroví žijú uhladené Medvedíky čistotné.
Každý byt je tak trochu vlastným svetom.
A práve v tom spočíva jeden z najzaujímavejších nápadov knihy. Autorka sa nesnaží všetkých obyvateľov prerobiť na jednu „správnu“ podobu. Nehovorí, že hlučná Surikata sa musí stať tichou, Líška sa musí vzdať svojej rozhodnosti alebo Mačky prestanú byť Mačkami. Skôr hľadá spôsob, ako môžu rozdielne povahy fungovať vedľa seba. Mašlejová to pomenúva veľmi jednoducho: niekedy sa nemusíme meniť jeden pre druhého, ale môžeme sa naučiť spolu harmonicky koexistovať. To je zároveň myšlienka, ktorá knihu posúva trochu ďalej od obyčajnej zvieracej rozprávky.
Napokon, veľa napovedajú aj názvy príbehov:
- Rozbité okno
- Oprava strechy
- Súdny proces
- Susedská brigáda
- V Červenom dome je zlodej!
- Veľká voda
- S kým sa to rozpráva pani Lasička?
- Čo to straší v Červenom dome?
- Čokoládový dom
- Vianoce v Červenom dome
Inšpirácia prišla aj od Muminovcov
Autorka otvorene hovorí aj o svojej literárnej inšpirácii. Sú ňou knihy fínskej spisovateľky Tove Jansson, najmä svet Muminovcov. Nie je to náhodná paralela. Aj v príbehoch o Muminovcoch vedľa seba žijú bytosti s výrazne odlišnými povahami. Nikto nemusí prestať byť sám sebou len preto, aby zapadol do kolektívu.
Podobnú logiku preniesla Mašlejová do svojho Červeného domu. Zvieratá zostávajú zvieratami a ich vlastnosti sú súčasťou ich charakteru. Konflikt preto nevyrieši kúzelná premena osobnosti, ale skôr pochopenie toho, že ostatní nemusia fungovať presne tak ako my. Je to téma, ktorej deti rozumejú veľmi dobre. A zároveň téma, ktorú si možno pri čítaní nájdu aj dospelí.
10 príbehov, ktoré vznikali postupne
Zaujímavé je aj to, že autorka si príbehy nevymyslela naraz. Najskôr sa podľa vlastných slov musel nazbierať dostatočný počet príhod. „Čakala som, kým sa mi nazbiera dostatočný počet príhod, aby som ich potom tak literárne spracovala.“
Aj v tom je čaro celého projektu. Červený dom nie je svet postavený výlučne na veľkých dobrodružstvách. Vychádza z pozorovania ľudí, ich správania, drobných konfliktov a každodenných situácií. Tie sa následne premenili na literárny svet, v ktorom sú namiesto susedov zvieratá.
Kniha má desať príbehov, pričom autorka ich koncipovala tak, aby fungovali ako rozprávky pred spaním. Nejde teda o jeden rozsiahly dej, pri ktorom by dieťa muselo prečítať desiatky strán, aby sa dostalo na koniec kapitoly. Jednotlivé príbehy majú vlastný začiatok a záver a spolu vytvárajú obraz života v jednom nezvyčajnom dome.
O ilustrácie sa postaral Viliam Slaminka
Veľkú úlohu pri detskej knihe zohráva samozrejme aj vizuálna stránka. Tú dostal na starosť ilustrátor Viliam Slaminka, absolvent Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, ktorý sa venuje ilustrácii, komiksu aj voľnej tvorbe. Venuje sa tiež pedagogickej práci na základnej umeleckej škole. Mašlejová jeho ilustrácie označuje za veľmi originálne a hovorí, že po tom, čo uvidela hotovú knihu, mala z výsledku veľkú radosť.
Pri tomto type rozprávania sú ilustrácie dôležité aj preto, že pomáhajú deťom lepšie rozlišovať jednotlivé postavy. Keďže každý byt obýva iná zvieracia rodina, vizuálna podoba môže byť ďalšou vrstvou, ktorá pomáha budovať charakter Červeného domu.
Diana Mašlejová patrí k slovenským autorom, ktorí sa detskej literatúre venujú dlhodobo. Vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a už počas štúdia sa orientovala na literárny svet. Jej tvorba zahŕňa prózu pre dospelých aj knihy pre deti a mládež. Rozprávky z Červeného domu však pôsobia osobnejšie práve preto, že za zvieracími postavami sú skutoční ľudia a skutočné pozorovanie medziľudských vzťahov. Autorka nechce deťom kázať, ako sa majú správať. Skôr ich necháva sledovať, čo sa stane, keď sa v jednom dome stretnú rôzne povahy.
Milan Buno, knižný publicista
Foto: Skveleknihy, AI vizuál
