Tento príbeh vás rozplače.
Možno už nasledujúce riadky a odkaz otca svojej malej dcérke…
Ak teda nemáte chuť na dojímavý, silný a krásne napísaný príbeh, ani nečítajte ďalej.
Je to výnimočný príbeh, ktorý dostane už čoskoro filmovú podobu. Ale po pravde – chce sa vám čakať? A nechcete si radšej prečítať knihu, ktorá je takmer vždy lepšia?
Tak čo? Prezradíme vám trošku viac a vy zistíte, že túto knižku musíte mať?
Dva bozky pre Maddy je dojímavý skutočný príbeh o sile lásky medzi dvoma ľuďmi, ktorí si už na strednej škole sľúbili, že sa budú milovať celý zvyšok života. Nanešťastie, osud o ich vzťahu rozhodol úplne inak.
Narodí sa im rozkošné dievčatko, avšak už dvadsaťsedem hodín po pôrode sa Lizin stav skomplikuje. Zomiera skôr, než si môže vôbec podržať svoju vytúženú dcérku v náručí.
Matt zostáva zdrvený smútkom sám s dcérkou a horou rodičovských povinností. Napriek mnohým útrapám sa však nevzdáva a rozhodne sa vytvoriť pre seba a dcérku Maddy ten najkrajší život.
Aby si Matt uctil Lizinu pamiatku a zahojil svoje zlomené srdce, napísal túto knihu, v ktorej sa s láskou delí o všetky krásne, ale aj trpké chvíle, ktoré zažil spolu so svojou milovanou Liz.
Drahá Madeline,
Si jediná, ktorá ma preniesla cez…
Cez moje najtemnejšie hodiny.
Cez moje najťažšie chvíle.
Cez momenty, keď mi tvoja mama chýbala najviac.
Kvôli tebe som dokázal čeliť celému životu spomienok.
Spolu sme kráčali po miestach, po ktorých kráčala ona. Los Angeles, New York, Minneapolis, Vancouver, Paríž, Singapur, Káthmandu, Agra a po mnohých iných miestach. A čaká nás toho ešte oveľa viac.
Silno som ťa privinul k sebe, keď som stál na mieste, kde som ju stretol.
Pevne som ťa držal, keď som stál na mieste, kde som jej sľúbil večnú lásku.
Zvieral som ťa v náručí na mieste, kde umrela.
Kvôli tebe každé ráno vstávam.
Kvôli tebe sa usmievam.
Kvôli tebe som.
A keď sa pozriem na teba, vidím toľko vecí.
Šťastie.
Nádej.
Budúcnosť.
Začítajte sa do novinky Dva bozky pre Maddy:
Kapitola 1
Svoju budúcu manželku a matku svojho dieťaťa som stretol na benzínovej pumpe. Stalo sa to v utorok, koncom januára 1996. Obaja sme v tom čase mali osemnásť rokov. Hoci sme bývali necelé dve míle od seba, v ten deň sme sa stretli len druhýkrát.
Navštevovali sme totiž rôzne stredné školy a pohybovali sa v odlišných partiách. V ten večer, keď ma Liz Goodmanová zbadala len pár krokov od seba, na mňa zamávala a spýtala sa:
„Nie si náhodou Matt Longlin?“ Moje meno síce skomolila, ale takmer trafi la. Keďže som bol rozpačitý a plachý tínedžer bez štipky sebavedomia, poriadne ma šokovalo, keď ma oslovila nádherná blondínka. Spočiatku to bolo čudné – dievčatá ako Liz sa predsa nebavia s chalanmi, ako som ja. Dospel som k záveru, že ma považuje za pracovníka benzínovej pumpy a potrebuje pomôcť s tankovaním. „Áno, to som ja,“ zmätene a nesmelo som odpovedal a ďalej som si napĺňal nádrž. Okamžite ma uchvátili jej priateľské správanie, energia a, samozrejme, jej krása. Mala presne 149,86 centimetra, no vznášala sa, akoby mala aspoň dva metre. O niekoľko rokov neskôr mi prezradila, že som na ňu zapôsobil tým, že som jej podržal dvere, keď sme vošli do predajne, aby sme zaplatili. Bol som zaskočený, že ju takýto bezvýznamný čin presvedčil, aby videla čosi viac za mojimi nesporne rozpačitými pohľadmi.
Naše prvé rande prebehlo v piatok 26. januára. O tri dni neskôr, keď sme stáli na príjazdovej ceste pri dome jej rodičov, jej z úst vykĺzli prvé zaľúbené slová. Zareagoval som na ne úsmevom, bozkom a slovami: „Aj ja ťa milujem.“ Obaja sme sa zhodli v jednom: našli sme osobu svojich snov. Len niekoľko mesiacov nás delilo od odchodu na univerzitu do rôznych štátov (ja som zostal v Minnesote na Univerzite sv. Jána, zatiaľ čo Liz mala odísť do Kalifornie na Univerzitu Scripps), takže sa z nás stala takmer nerozlučná dvojica. Chceli sme stráviť spolu zvyšok krátkeho času, ktorý nám ostával.
Na jarných prázdninách v Mexiku som si nakúpil telefónne karty za peniaze, ktorými si iní zvyčajne platia pivo a vstupy do klubov, a takmer celý výlet som pretelefonoval s Liz. Moji kamaráti sa v tom čase opíjali a spávali s náhodnými známosťami.
Som si istý, že som bol jediný osemnásťročný mladík v Mazatláne, ktorý sa tak na jarných prázdninách správal. Mesiac po mojom návrate odišla Liz do Španielska, kde strávila tri týždne v hostiteľskej rodine. Bola to súčasť školského programu pre maturantov, ktorých chceli vytiahnuť z ich zóny komfortu do úplne nového prostredia. Kým bola tam, používala otcovu telefónnu kartu a každý deň mi viackrát volala.
Telefónny účet narástol do takých obrovských a šokujúcich výšin, že si jej otec dodnes presne pamätá tú závratnú sumu.
Blížila sa jeseň a my sme sa chystali na odchod na univerzitu.
Sľúbili sme si, že nás nerozdelí ani obrovská vzdialenosť. Vďaka týmto krátkym odlukám sme boli presvedčení, že budeme jedným z tých zriedkavých stredoškolských párov, ktorý prepláva vysokoškolskými rokmi s nenarušeným vzťahom a duševným zdravím.
Popravde, vzdialenosť náš vzťah len posilnila – na rozdiel od iných dvojíc, ktoré netrápilo, že sú odlúčené, my sme museli na našom vzťahu viac zamakať. Telefón a webkamera sa stali neoddeliteľnou súčasťou našej komunikácie, a teda „spoločného“ učenia. Bez ohľadu na to, kde sme práve boli alebo ako bolo neskoro, sme si každú noc písali e-maily. Počas štyroch rokov na univerzite Liz vynechala štyri noci a ja šesť – bola to skutočnosť, ktorú mi vyhadzovala na oči vždy, keď som ju neskôr naštval. Keď sme mohli byť počas tohto odlúčenia aspoň na chvíľu spolu, veľmi sme si to vážili a dokazovali sme si to romantickými prechádzkami po chodníkoch Claremontu lemovanými stromami. Za Liz som cestoval do Kalifornie každých šesť až osem týždňov za peniaze, ktoré zarobila počas brigád, a tiež za tie, ktoré dostala ako mesačné vreckové od svojich rodičov. Domnievala sa, že by som za ňou mal priletieť ja, keď to už všetko platí sama, a ja som nemal chuť tráviť čas hádkami. Navštívila ma dostatočne často na to, aby sme obaja zistili, že sa aj tak najlepšie zabavíme v Kalifornii. Každé leto sme pracovali neďaleko od seba. Cez obedňajšie prestávky sme si vynahrádzali čas, ktorý sme stratili v priebehu školského roka.
V treťom ročníku sme sa obaja rozhodli študovať jeden semester v zahraničí. Keďže sme vedeli, že by sme sa pri rozhodovaní navzájom ovplyvnili, dohodli sme sa, že si prezradíme nami zvolenú destináciu až potom, keď obaja odovzdáme prihlášky.
Hoci sme mali na výber doslova celý svet možností, obaja sme si zvolili Londýn. Bolo úžasné bývať v rovnakom meste v rovnakom čase a k tomu bez rodičov. Obaja sme po prvý raz v živote naozaj zažívali, aké je to byť niekde úplne sám mimo domova. Netrávili sme spolu každú možnú chvíľu, lebo sme sa obávali, že si narušíme štúdium. Viem, že to znie čudne, ale nazdávali sme sa, že ak sa naďalej budeme správať, akoby sme žili v rozličných častiach krajiny, obaja by sme si mohli naplno vychutnať náš semester v zahraničí – lenže tentoraz nás od seba delila iba štyridsaťpäťminútová jazda metrom, a nie štvorhodinový let. Po skončení štúdia v Londýne Liz vyrazila so svojimi kamarátmi, ja zas so svojimi, na potulky po západnej Európe. Dohodli sme sa, že sa po dvoch týždňoch stretneme, zbavíme sa kamarátov a budeme cestovať sami.
Naše túlavé topánky zamierili na Korziku. A presne tam sa pre nás všetko zmenilo. Predtým sme už síce boli sami, ale nikdy nie nepretržite dva týždne. Z Korziky sme išli do Talianska, Švajčiarska a Nemecka. Zistili sme, aké je to žiť spolu šťastne ako dvaja dospelí ľudia. Ten výlet potvrdil našu domnienku: naša láska vydrží celý život. Naša láska prekoná vzdialenosť, čas, drobné nezhody či akúkoľvek búrku vo vzťahu.
Štúdium na univerzite sa pomaly chýlilo ku koncu a my sme mali možnosť konečne žiť spolu v rovnakom meste nastálo. Jedinou otázkou bolo, kde sa usadíme? Po štyroch rokoch v Južnej Kalifornii sa Liz nechcelo opustiť túto oblasť. Zamestnala sa v malej konzultačnej firme v centre Los Angeles. Ja som usúdil, že ešte nie som pripravený vstúpiť do pracovného života. Prijal som štedrú ponuku z postgraduálnej školy v Chicagu s úmyslom urobiť si titul PhD. zo sociológie.
Tieto rozhodnutia nás prinútili, aby sme si znova obnovili sľub a nedovolili, aby medzi nás vstúpila vzdialenosť. Zvládli sme to predsa posledné štyri roky – tak prečo by sme to nedokázali aj v nasledujúcich rokoch? Navyše, vďaka tomu, že sa Liz začlenila do skutočného pracovného života dospelých, zarobila dostatok peňazí, aby som za ňou mohol častejšie cestovať do Los Angeles, prípadne ona do Chicaga. Naďalej sme pevne verili, že náš vzťah vydrží navždy.
Veľa ľudí sa pri pohľade na Liz nazdávalo, že je to kráska bez mozgu. Boli však ďaleko od pravdy. Hneď po škole sa v práci stala vysokopostavenou konzultantkou vedenia firmy. Cestovala po krajine oblečená v kostýmoch a s vysokými podpätkami, stretávajúc sa s riaditeľmi niekoľkých najväčších vnútroštátnych finančných inštitúcií. Už v prvých sekundách zoznámenia ich očarila svojou inteligenciou, rozvahou, humorom a dôvtipom. Dokázala vás ohromiť objasňovaním tajných ekonomických teórií. Čítala však aj stránky časopisov US Weekly a People, takže vám hravo prezradila najnovšie trendy v obliekaní alebo ktorá celebrita sa vyspala so svojou pestúnkou.
Či ste sa stretli pred hodinou alebo ste sa poznali celý život, zaručene sa z nej stala vaša kamarátka. Svojím úsmevom vtiahla ľudí do svojho života. Smiechom ich nútila zostať vo svojej blízkosti. Ale ak ste prekročili určité medze a správali sa k nej povýšene pre jej drobnú postavu alebo fakt, že je blondína, dokázala byť riadne tvrdá. Raz povedala svojmu staršiemu kolegovi, ktorý ju potľapkal po hlave, aby išiel do riti. Keď sme sa na párty zoznámili s niekým novým a pýtal sa ma na jej prácu, len som vytresol: „Vyhadzuje nižšie postavených zamestnancov, aby zvýšila ceny akcií o päť centov pre multimilionárske banky a poisťovne.“ Zakaždým ma rýchlo opravila: „V skutočnosti nikoho nevyhadzujem. Odporúčam zníženie počtu zamestnancov a vyhadzovanie ľudí prenechávam iným.“ Štyri roky na ženskej univerzite a pozícia konzultantky manažmentu len vystupňovali jej nespútanú povahu, ktorú si pestovala od narodenia.
Aj preto som ju miloval.