Dilemy obyčajných žien je príbeh boja o životné šťastie troch hlavných hrdiniek. Ukazuje generačné rozdiely, zmýšľanie pred- a porevolučnej generácie. Takisto pripomína, že je ľahké odsúdiť, keď človek nevidí do hlavy a srdca druhému.
Že tajomstvá nás robia osamelými.
A že pred vlastným svedomím neutečieme….
Etela, jej matka Ilona i dcéra Paulína sa musia rozhodnúť a vybrať si.
Etela žije na pohľad spokojný, no v skutočnosti prázdny život. Jediné, po čom túži, je konečne vydať dcéru a pochváliť sa v dedine vnúčatami. Namiesto toho jej do života vstúpi muž, s ktorým si boli kedysi veľmi blízki, a podkope jej dovtedajšie istoty.
Paulína sa presťahuje do mesta a zdá sa, že sa od dedinského prostredia celkom odpútala. Zhoršujúci sa vzťah k matke a túžba po dieťati ju však donútia pochybovať o hlboko zakorenených hodnotách. A na pozadí rodinnej drámy sa postupne odkrýva utrpenie najstaršej z rodu Ilony, ktorá celý život bojuje s trýznivým tajomstvom.
Dilemy obyčajných žien je druhý román talentovanej slovenskej autorky Zuzany Janovskej, v ktorom zachytáva príbeh troch generácií žien z jednej rodiny. Tie stoja pred zásadnou voľbou: ak sa budú riadiť srdcom, zvyšok rodiny i susedia ich odsúdia. Ak podľahnú tlaku okolia, nádej na šťastný život sa rozplynie.
Zuzana Janovská debutovala v roku 2016 románom Zostaň so mnou v Írsku. Inšpiráciou pre druhý román jej bolo najmä prostredie rodnej Oravy, kde hrá pri hľadaní osobného šťastia dôležitú úlohu rodina, okolie a tiež silná viera. „To, že má človek veľkú zodpovednosť voči členom svojej rodiny, ho naozaj môže niekedy obmedzovať, zároveň mu to ale prináša veľa istôt a pocit bezpečia, aký dokáže dať len rodina,“ vysvetľuje Zuzana Janovská. „Na Orave je napríklad najnižšia rozvodovosť. Človek si dvakrát rozmyslí, či bude čeliť určitému tlaku okolia po rozvode, alebo predsa len skúsi ešte niečo urobiť preto, aby rozpadávajúci sa vzťah zachránil. Podobnému „tlaku“ je vystavený aj veriaci človek.“
Začítajte sa do novinky Dilemy obyčajných žien:
11. november 1938
ILONA
Nadránom dostala bolesti. Ostala ležať v posteli, čakajúc na muža, ktorý zabehol na nižný koniec po babicu. Tá si na pomoc priviedla ešte mladé dievča. Chlapa vyhnali von z izby a prikázali mu, nech zájde po lekára do vedľajšieho mesta i za farárom.
Celá dedina tušila, že to nebude obyčajný pôrod. Brucho prvorodičky bolo väčšie než hociktorej inej ťarchavej v okolí.
„Bude to chlap ako jedľa,“ zľahčoval nastávajúci otec a svoju ženu do práce okolo domu a statku povzbudzoval slovami: „Ťarchavosť nie je choroba“.
Nenechal ju príliš odpočívať, zvlášť v ten rok. Tušil, že bude treba porobiť si veľké zásoby na zimu i na „planý rok“, ktorý očakával. Posledné týždne sa už sotva udržala na napuchnutých nohách, poriadne sa nevyspala, uprostred noci vstávala z postele a radšej v polospánku posedávala na drevenej lavici v kuchyni. Ťažko sa jej dýchalo, celé vnútro ju tlačilo, to dieťa ju nenechalo chvíľu na pokoji, kopalo, mlelo sa. Kožu na bruchu mala dopraskanú a červenú, boleli ju kĺby i panva. Jej muž si nedal nič vysvetliť.
„Tlač, tlač!“ počula babicu kdesi z diaľky, keď sa už od bolesti nevládala ani nadýchnuť.
Mladé dievča ju držalo za ruku, pomáhalo predkláňať hlavu, z čela stieralo pot. Bolo vystrašenejšie než ona, i samotná babica, najskúsenejšia v okolí, mala vyplašený výraz v očakávaní prekvapenia, ktoré sa skrývalo vo vnútri. Začula detský plač, zazrela čiernu hlávku olepenú mazom. A po chvíľkovej úľave sa jej potvrdilo tušenie – z jej vnútra sa tislo ešte druhé dieťa. Poriadne zatlačila, už ani nevnímajúc, čo sa deje okolo. A potom vyčerpaním zaspala. Navždy.
Ilona sa narodila takmer o tretinu väčšia než jej brat Ignác. Bola mocnejšia, aj na svet sa drala prvá. Otca s dvojčatami čakali ťažké časy, pomáhala mu celá dedina. A ako Ilona rástla, zvládala postupne nahrádzať nebohú matku vo všetkom…
31. marec 1960
ETELA
Keď sa ráno zobudila v mokrej posteli, pochopila, že je čas zbaliť si tašku, rýchlo navariť mužovi aspoň hrniec fazuľovej polievky, aby mal pár dní čo jesť, kým sa vráti z nemocnice, nechať mu na stole odkaz a pobrať sa na autobus do okresného mesta. Bolesti neprichádzali, išlo sa jej ľahko, len mala pocit, akoby jej niekto znútra vystlal brucho papierom. Autobus odchádzal o pár minút, pridala do kroku, dokonca musela pobehnúť. Na rozbitých cestách to natriasalo, prvýkrát ju prepadol strach, že dieťa už nie je chránené ako vo vankúši. Inštinktívne si celú cestu pridržiavala brucho a rekapitulovala, čo všetko nestihla doma porobiť a ako jej muž niekoľko dní vydrží bez teplej večere. Možno mu mala na lístok pripísať, že má na noc zavrieť sliepky a podojiť kravu, aby nezabudol, lebo jej muž mal mizernú pamäť.
Len čo vystúpila z autobusu, pocítila prvé bolesti, a aby sa s ničím nezdržiavala, do dvoch hodín už bola na svete Etela. Až keď ju uvidela, pocítila Ilona v sebe prvýkrát tú zvláštnu jemnosť, akú obdivovala na ostatných ženách a k akej si ona sama stále nevedela prísť.
5. máj 1981
PAULÍNA
Prechádzala sa po nemocničnej chodbe už dobré štyri hodiny a dúfala, že sa dieťa po injekcii, čo jej pichli ráno, konečne rozhodne prísť na svet. Termín mala už pred dvoma týždňami, ale napriek babským radám, čo jej stihli navravieť všetky susedy, sa stále nič nedialo. Bolo to ticho pred búrkou. Pôrod trval takmer dva dni. A nik z rodiny o ňom nevedel. Až keď Etele o ďalšie dva dni pomohli zviechať sa z postele, zavolala mame a poprosila ju, aby poslala jej mužovi telegram do Čiech, kde si odkrúcal posledné mesiace vojny. Až po tom všetkom jej konečne ukázali malú Paulínku. Nádherné čiernovlasé dieťatko, ktoré ju takmer pripravilo o život a ktoré rozhodlo, že bude jej jediným. Silné krvácanie, čo sa jej po pôrode spustilo, ju doviedlo až na hranicu života. Doktori ňou preliali litre náhradnej krvi a nakoniec vybrali to, čo z nej ešte niekedy mohlo spraviť matku. V tej chvíli jej to bolo jedno, nevnímala vlastné bolesti ani širokú jazvu na bruchu, ktorá ešte dlho štípala pri každom pohybe. Paulínka bola pre ňu pokladom, ktorý ju zalieval pocitom šťastia, už keď ju počula plakať na vozíku plnom detí, ktoré sestry v pravidelných intervaloch privážali do nemocničných izieb.
***
1. ČASŤ
December 2009
Bol piatok a zvon kostolnej veže odbil tri razy. Etela schmatla plastovú kanvicu, naplnila ju vodou, zaliala všetky kvety v kancelárii, aby cez sviatky neposchli. Bolo ich viac než dosť. Fikusy, svokrine jazyky, dracény, fialky… V teplej slnečnej kancelárii sa všetky množili ako divé a Marika – kolegyňa, s ktorou sa o kanceláriu delili už pomaly dvadsať rokov – nikdy nemala srdce ich vyhodiť, radšej nakúpila nové kvetináče a presádzala. Pomaly sa nebudú mať kam kvôli tým zaprášeným kvetom ani posadiť. Spod stola vytiahla nepohodlné, ale štýlové čižmy na opätku a obula si ich namiesto pohodlných šľapiek od Vietnamca, v ktorých pobiehala celý deň. Tri nula päť. Kopla prezuvky pod stôl, schmatla kabelku a utekala na autobus. V piatok odchádzal o desať minút skôr. V čižmách sa jej šlo zle, kĺzali po zľadovatenom povrchu, opätky sa zasekávali medzi dlažobné kocky starodávneho námestia. Už ich mali dávno vymeniť za normálnu zámkovú dlažbu, primátor sľuboval pred každými voľbami, že to tam opraví. Zvažovala, že spomalí a pôjde domov až ďalším autobusom, aby si čižmy neponičila, ale to by musela v okresnom meste stráviť ďalšie dve hodiny, domov by sa dostala až po piatej a to už by bolo príliš neskoro na všetky činnosti, čo mala pred vianočným víkendom naplánované. Pridala do kroku, dobehla k autobusu celá upachtená práve vo chvíli, keď sa šofér chystal zavrieť dvere. Mládenec s dlhou ofinou jej, na prekvapenie, uvoľnil miesto na sedenie. Niežeby ju nepotešilo, že si mohla sadnúť, ale, panebože, to vyzerá tak staro a biedne, keď sa jej postavil už aj kdejaký pubertiak? Šofér kúril, až sa v autobuse nedalo dýchať. Etelu oblieval studený pot, zvonilo jej v ušiach. Posledné dni bola zase uponáhľaná a telo jej to vracalo. Menopauza sa nemilosrdne hlásila. Rozopla si kabát, zhlboka dýchala.
„Je vám dobre, teta?“ skontroloval ju s meravým výrazom pubertiak zavesený o tyč nad ňou.
„Je!“ vyštekla nazlostene, cítiac, ako ju vďaka tomu skontrolovalo ďalších niekoľko párov očí v plnom autobuse, a o to teda vôbec nestála.
Panebože, ešte sa necítila tak staro, aby sa z nej stala nejaká osteoporotická babka! Mala pred päťdesiatkou, stále relatívne pevné prsia i zadok, a postavu, v porovnaní s Marikou či rovesníčkami z ich dediny, ako lusk. A nemala ešte ani vnúčatá!
I keď, to ju asi štvalo ešte viac. Že jej jediná dcéra je stará dievka. Zmizla si za robotou do Bratislavy a ona tak za ňu musela pravidelne znášať nepríjemné otázky z každej strany: A už má tá vaša Paulínka niekoho? A svadbu ešte nechystáte? Ešte nebudeš babka?…
Hlavne v nedeľu po omši Etela vždy utekala domov, aby sa na ňu po ceste nezavesila nejaká suseda z ulice a nevyzvedala. Samotnú ju to hnevalo. Paulína mala pomaly tridsať, frajeri by aj boli, no vždy sa našiel nejaký problém. Jeden ju nechal kvôli inej, druhý mal dlhy až za hranicami, tretieho jej sama rozhovorila – akosi vnútorne cítila, že to nebude spokojný vzťah. A Paulínka preberala že až. Čo by robila, keby si musela, tak ako ona, kedysi vybrať len z mužov dostupných v dedine?
„Kurvafix!“ zvrieskol šofér v momente, keď zapískali brzdy, autobus náhle stratil smer a na klzkej vozovke sa začal nekontrolovane točiť do protismeru. Etela sa inštinktívne chytila sedačky pred sebou, spevnila krk i celé telo a privrela oči v očakávaní poletujúcich úlomkov skla z rozmlátených okien. Ako ozvena hneď po šoférovi zvriesklo i osadenstvo autobusu, ponad rameno jej preleteli nohy pubertiaka, jediného postávajúceho, ktorý sa neudržal klzkej tyče a preletel uličkou tak, že hlavou zabrzdil priamo na čelnom skle, kde ostal nehybne ležať. V tej chvíli zastavil i autobus. Okná ostali nevymlátené, sedačky, šofér i všetci cestujúci na svojich miestach. Len predné sklo pripomínalo plátno z hrôzostrašného filmu – s prasklinou uprostred, sfarbené krvou nehybného chlapca.
„Panebože, volajte sanitku!“ zakričala akási žena, ktorá ako prvá prekonala šok z nárazu. Etela sa hneď na to drala dopredu skontrolovať nehybné telo. Dýchal. Dokonca otvoril oči a pozrel na ňu.
„Žiješ?“
Na súhlas len bolestne zamrkal očami.
Kým mladého nakladali do sanitky, celá posádka postávala na krajnici. Etela vytiahla telefón, aby si zaistila odvoz, lebo lokálna dopravná spoločnosť sa zatiaľ k žiadnej náhradnej doprave nemala, a našla zmeškaný hovor od mamy.
„Mama, čo sa deje?“ spýtala sa Etela vyplašene, keď vytočila číslo späť.
„A čo by sa dialo? Len som ti volala… chcela som sa dohodnúť na zajtra,“ prehlásil laxne hlas na druhej strane.
„Mama, mali sme haváriu, autobus dostal šmyk,“ spustila okamžite.
„Ah, a si v poriadku?“
„Ja áno, len jeden chlapec narazil hlavou do skla. Ale žije.“
„Aha. No, počúvaj, a zajtra kedy prídete zdobiť ten stromček? Budeš chystať obed u nás, či prinesieš niečo uvarené z domu?“
Mama Etelu vrátila okamžite do reality a uťala v nej akékoľvek možnosti na rozvinutie posttraumatického šoku. Žiadna ľútosť, prejavenie obavy, strachu o jej život. Žiješ, tak sa nesťažuj a neľutuj. Otrep sa ako taká sliepka a choď ďalej, funguj tam, kde ťa je treba. Vytočila teda ešte manžela, aby po ňu prišiel a odviezol ju z toho miesta konečne domov.
„Preboha… a si si istá, že nepotrebuješ doktora?“ vypytoval sa celý rozrušený po ceste.
„Ján, upokoj sa už! Nič mi nie je!“
„No to si len ty myslíš, že ti nič nie je. Môže sa to prejaviť neskôr, taký otras mozgu.“
„Vieš čo? Radšej sa sústreď na cestu, nech už sme doma. Mám milión vecí na robote, nie myslieť na také kraviny ako ty.“
Milan Buno, literárny publicista
