Láska je chemická reakcia, ktorá prebieha zakaždým podľa rovnakého vzorca. Nepovedal to žiadny génius ani nositeľ Nobelovej ceny. Povedala som to ja, ale zaiste by so mnou súhlasili aj títo vzdelaní páni. Pretože aj oni si určite svoj dotyk s láskou zažili. Pekelne bolel a slastne chutil. Zaživa týral a bytostne vznášal. Tento vzorec, ktorý si mnohí za svoj život opakujú častejšie ako násobilku, tým ani zďaleka nezávidím. Závidím tým, ktorých pohltí ako prvý nádych dieťaťa, pretože ten sa už nikdy nebude opakovať. Je len raz a bude to tak navždy. Nájsť tento moment v živote je dôkazom, že zázraky sa dejú. Dnes určite.
Dokáže láska prežiť pavučinu intríg, klamstiev a problémov? Aj keď je to tá pravá a čistá láska? Lebo zlo býva silnejšie a vytrvalejšie… A aj dobrý vzťah neraz rozbije ktosi tretí.
Jana Mutňanská prichádza s novinkou Umenie lásky II., ktorá je pokračovaním knihy Umenie lásky.
Spoznali sme novinárku Izabelu, ktorá konečne našla šťastie po boku staršieho maliara a galeristu Sebastiána. Po náhlej smrti manželky si uvedomil pravú hodnotu umenia lásky, a tú ukázal aj Izabele, ktorá to chce s ďalším „osudovým“ mužom risknúť.
Izabela opúšťa svoju milovanú prácu a začína s ním nový život v Barcelone, kde kedysi študoval a žil. Po čase jej však príde do cesty pracovná ponuka, o ktorej dlhé roky snívala – šéfovať novej módnej biblii, ktorá sa uvádza na česko-slovenský trh.
Za všetkým stojí Richard, muž, s ktorým kedysi v živote prežila románik a bol jej „nevypovedanou“ láskou. Neočakávane jej zasiahne do života a chce ju dostať za každú cenu. Rozhodne sa splniť si pracovný sen a podľahne nevypovedanej láske z minulosti, pre ktorú mala slabosť?
Sebastián zostáva v Barcelone, kde mu do života vstúpi žena, ktorá o neho roky usilovala. Zbohatlíčka Micaella je zákerná žena, dcéra bývalého učiteľa a maliara z univerzity, na ktorej so Sebastiánom študovali. Nekalými praktikami sa bude snažiť o jeho priazeň. Napokon, chce si len zobrať „to, čo jej malo patriť už dávno“.
V katalánskej metropole mu pomáha otvoriť ďalšiu galériu umenia a všetko sa postupne zamotáva.
Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Zuzana Jurigová Kapráliková:
Umenie lásky II. je pohodový letný príbeh o vzťahoch, ich spletitosti, nečakaných zákutiach lásky, prekvapeniach, aj o ceste za šťastím. Je to príbeh o hľadaní pravej podstaty lásky. O vzťahoch, ktoré neraz prechádzajú turbulentnými obdobiami plnými pochybností a neistoty.
„Poviem ti, čo to je! Láska je obyčajné pretvarovanie sa. Vo chvíli, keď nás to zasiahne, meníme sa na skrotené zviera, no keď nás uhryzne, dokážeme zabíjať,“ dopovedal s vážnou tvárou, aj keď jeho mimiku mnohokrát zakrývala práve hustá brada, na ktorú som si nevedela zvyknúť.
„Že v živote nedostaneme vždy to, po čom sme túžili, je niekedy naším obrovským šťastím,“ snažila som sa ho utešiť v tej chvíli pre neho omrvinkami, ale vedela som, čo hovorím.
Jana Mutňanská je niekdajšia moderátorka módnej televízie a modelka, bývalá účastníčka Superstar. Pred tromi rokmi napísala prvotinu Umenie lásky. „Jedna silná láska so mnou zamávala a to bol spúšťač, prečo vznikla táto kniha o láske,“ spomína si autorka. „Absolútne som sa v nej našla a zhmotnila som v nej pohľad na súčasné vzťahy. Hlavná hrdinka sa zamiluje do mladého muža, ktorý jej vlastne nedokáže ponúknuť nič iné ako len sexuálno-kamarátsky vzťah. Taká podoba vzťahov je dnes pomerne normálna, ale priznám sa, že pre mňa normálna nie je.“
Už obálka prvej knihy zaujala, bola z dielne slovenského maliara a grafika Ivana Pavleho.
Začítajte sa do novinky Umenie lásky II:
VŽDY ZAMILOVANÁ
Film Vicky Cristina Barcelona patril medzi mojich favoritov už od druhej minúty. Dve kamarátky prichádzajú do katalánskej provincie prežiť letné mesiace. Obe majú na väčšinu vecí rovnaký názor, no keď prišlo na lásku, ťažko by ste našli ľudí s rozdielnejšími názormi. Vicky stála nohami na zemi a bola realistka, zato Cristina vyhlasovala, že v láske treba riskovať. Strih. Charaktery týchto postáv by isto dokonale sedeli na mňa a na Sáru, ale malo to pre mňa ešte hlbšiu pointu. Že jeden z mojich najobľúbenejších filmov nakrútil filmový génius Woody Allen, to ma neprekvapilo. Že ústrednú postavu bude stvárňovať môj nedotknuteľný Javier Bardem, to už ma celkom dostalo. Ale že presne o desať rokov po nakrútení filmu sa ocitnem v Barcelone, ktorú som predtým nikdy nenavštívila, a budem prežívať svoj vlastný román(ik) s umelcom, pre ktorého budem múza ako Penélope Cruz vo filme, to ma už kompletne odzbrojilo. Vždy som bola rojko. A neopúšťalo ma to ani po tridsiatke, keď koktail vášho emocionálneho a hormonálneho napätia silnie.
Všetko sa zmenilo v jedno nedeľné májové ráno. Slnko ma pošteklilo na pery skôr ako Sebastian, ktorý ešte so zavretými očami sníval o včerajšom džezovom koncerte Gregoryho Portera. Ten deň bol pre mňa malým sviatkom, nie však preto, že mi váha konečne ukázala číslo, ktoré som hypnotizovala už nejaký ten mesiac. Zvýšenú tepovú frekvenciu som nemala len na páse či bicykli, ale konečne aj v posteli. V ten deň som prelomila niečo, čo bolo pre Sebastiana dovtedy nedotknuteľnou témou.
Keď Magdaléna prehrala boj s posledným štádiom rakoviny s obrovskými metastázami na pľúcach, odložil všetky štetce a prestal maľovať. Odišla jeho múza a rovnako s ňou aj chuť tvoriť. Žiť. Vždy mi opakoval, že každý velikán musí mať svoju múzu. Svoje diela prekryl bielou plachtou a nechal ich spať vo svojej osobnej galérii, kde sa po nešťastí izoloval od okolitého sveta. Zbožňujem v nej to masívne olivové kreslo uprostred betónových múrov, kde sme sa prvý raz milovali. Tam mi pošepol prvú vetu v španielčine, ktorá rozhodne ako Perrier-Jouët mala na svedomí, že mi saténové šaty skĺzli k členkom… Es mejor haber amado y perdido que jamás haber amado. Vtedy sa mi zdalo pekelne sexi, keď perami lemoval celé moje telo, a tieto zázračné slová ma dostávali do inej dimenzie, ešte netušiac, čím všetkým si prešiel.
Tie slová znamenali… Je lepšie milovať a stratiť ako nikdy nemať rád. Vlastne dodnes nechápem ten okamžitý prestrih v jeho živote. Naraz preskočil niekoľko životných dejstiev a vpálil do minulosti, ktorá mala predstavovať novú budúcnosť. Našu budúcnosť. Urobil rozhodnutie, ktoré bolo pre nás oboch fatálnou zmenou. Už bol pripravený podeliť sa o život s niekým druhým. Dôkazom toho boli jeho obrazy, ktoré sme spoločne vylúpli spod bielych plachiet, na ktoré už sadal prach. Boli také krásne! Rick mal pravdu, keď mi vždy tak zanietene opisoval talent toho záhadného Galeristu.
Konečne našli to správne miesto. Vešali sme ich na steny nášho príbytku a mne ani nedochádzalo, že každým klinčekom vlievam nový kyslík do jeho života. Pohľad na jeho roztrasené ruky, ktoré leštili rámy obrazov, hovorili za neho.
A potom TO prišlo.
Jeho pery TO vyslovili.
Barcelona.
Jasná, presná súradnica, ktorá zmenila život jemu a teraz ho mala zmeniť aj mne.
Nový scenár, ktorý napísal sám život.
Opäť chcel začať M a Ľ o V a Ť.
M i L o V a Ť.
Obnoviť staré kontakty a otvoriť si ďalšiu malú galériu s moderným umením v Katalánsku. Splniť si sen, ktorý mal už dávno. Áno, aj mne sa tento koncept zdal ako vystrihnutý zo života niekoho, kto má kurva šťastie… Bolo to priam idylické! O tri týždne som už stála s celým svojím pobaleným životom na letisku a s NÍM. Vítala nás nová európska metropola, nové zážitky, nové očakávania. Domček neďaleko Bratislavy sme vymenili za ten neďaleko pláže. Pre Sebastiana bol svet gombička, mal zrazu všetko. Do jeho života sa vrátila láska, vzduch, ktorý predtým dýchal, umenie, ktoré nadovšetko miloval, starí priatelia, s ktorými sa formoval, a život, v ktorý už možno ani nedúfal. Nemohla som povedať nie. Nemohla som ho ukrátiť o toto šťastie. Dopekla, bol to chlap, pre ktorého som to ešte raz chcela risknúť, aj keby to malo byť to posledné v živote. Veď aj Cristina to urobila vo filme a vyplatilo sa! Vo svojom vnútri som však aj napriek extrémnemu šťastiu a bezhraničnej láske pociťovala malú dávku pochybností.
Čo ak?
Pochybnosti… tie má každá z nás, nie?
Na podobné hlboké filozofovania som bola expert. Hoci tentoraz som sa chcela dať unášať priezračným prúdom a neriešiť veci s takou vervou ako kedysi, Sára vo mne takéto pocity umocňovala. Z malého semienka pochybností vedela urobiť rozkvitnutú aleju stromov. Sára. Napriek tomu moja nedotknuteľná, spriaznená duša.
Najlepšia kamarátka, hoci k inštitúcii BFF som bola zdržanlivá. Koľkokrát ma už zradili tie predtým! A koľkokrát prevrátili môj celkom pokojný život naruby. Každá máme skúsenosť s tou pliagou, ktorá sa na kamarátky len hrá.
Nepoznala som ju síce vtedy, keď sme sa hrávali na tráve pred naším barakom s Barbie od Matella, ale až v časoch oveľa zapamätateľnejších… Keď sme začali riešiť chlapov. Tých skutočne prvých… A to sú už iné pokrvné sesterstvá.
Za tie roky sa stala mojím vedomím aj svedomím zároveň, ktoré mi nastavovalo zrkadlo vždy, keď som vybočila z normálnych koľají. Vedela odhadnúť, že Miro by bol dobrým otcom mojich detí, že s Lukášom si nemám nič začínať, pretože je Blíženec, ktorého nebudem vedieť zvládať, rovnako to nemám skúšať s Janom, pretože ten pochová moje srdce zaživa. No a tak sa aj stalo, ale už je zbytočné plakať nad rozliatym mliekom. Už to prebolelo. Jednoducho, keby tu nebola ona, určite by môj život nabral iný smer…
Vedela urgentne ošetriť boľavé rany, utrieť slané jazero sĺz a podať pomocnú ruku. Boli sme ako jin a jang, ako čierna a biela, ako Dr. Jekyll a Mr. Hyde… Dokonalá kombinácia, v ktorej jedna dopĺňala druhú. Mala iba jednu „chybu“. Trpela filofóbiou. Znie to dosť šalamúnsky, no v podstate ide o jednoduchú chorobu, ktorou trpia mnohí z nás… A hoci si to v živote nepriznala, Sára mala jednoducho strach, že sa opäť zamiluje.
Čo však bolo jej obrovskou devízou, boli jej röntgenové oči, ktoré videli aj tie najtemnejšie myšlienky, ktoré človek len ťažko prizná.
Rovnako ako teraz. Pred mojím odchodom.
„Naozaj to chceš spraviť?“ pýtala sa ma hádam každý deň po tom, ako tá rozprávka zaznela zo Sebastianových úst. Akoby reprodukovala môj vnútorný hlas neistoty.
„A čo mám podľa teba urobiť? Mám mu ten vysnívaný domček z karát jedným šmahom zrútiť?“
Sára bola na mojich chlapov vždy mimoriadne prísna a skenovala nielen, kde boli o dvadsiatej druhej a osemnástej minúte, keď nedvíhali telefón, ale rovno ich rodný list a genetické predispozície. Keby náhodou. Nechcem ťa mať po rozvode na krku, opakovala. Chcem mať pokojný život na Bahamách.
Ambiciózna vorkoholička.
S Galeristom (dlhé obdobie som Sebastiana nevolala inak) si „sadla“, aj keď som videla, že na jeho porcelánové kávové šálky s pozlátenými uškami od Rosenthalu si asi nikdy nezvykne. Hoci chcela žiť na staré kolená v privátnej rezidencii v americkom raji, s luxusnými šálkami mala problém. Ale to s tým vraj nesúvisí.
Galerista bol tak trošku z iného sveta, začala som chápať krátko po našom zoznámení. Veľký estét. Miloval históriu. Dejiny. Dizajn. Oriešky, horkú čokoládu a mňa. Sára nechápala ani krištáľové lustre a ťažké perzské koberce uprostred obývačky. Tie si doniesol z Indie. Áno, a veľa cestoval. Prvá návšteva Sáru jednoducho nenadchla, pretože od jej jednoduchého minimalizmu to malo ďaleko, ale zachránili to naozaj skvostné umelecké diela na stenách. Diela od Pollága a Pavleho ju zaujali azda najviac. Bodaj by nie, boli to jeho slovenské skvosty.
„Vieš, Izabela, ty máš jednu neskutočnú vlastnosť. Vždy keď sa zamiluješ, prestávaš žiť svoj život a okamžite sa prevtelíš do života svojho partnera.“
A je to tu. Ide mi prehovárať do duše. Moralizovať.
Nerobíme to tak náhodou všetky, že opúšťame vlastné duše a chceme ich zosynchronizovať s tou JEHO?
Milan Buno, literárny publicista
