Dnes treba byť šťastný, dnes sa treba smiať, zabávať sa, žiť.
Lebo sme tu len na skok – zajtra z nás môže byť už len spomienka.
Nový príbeh slovenskej autorky Daj každému dňu šancu o tom, že žiť treba dnes a tu. Urobiť to, čo ste chceli urobiť už dávno. Stať sa takým človekom, akým by ste chceli byť o pár rokov.
Nenápadná a tichá Hana už nechce žiť, nemá však odvahu so všetkým skoncovať ani riešiť svoje problémy. Rozhodne sa utiecť pred minulosťou a presťahovať sa do nového mesta, čo najďalej od všetkého, čo jej pripomína nedávne tragické udalosti. Hoci plánuje len mlčky pretrpieť čas, ktorý jej zostáva, jej život začne neplánovane naberať nový smer.
Veď to ja by som sa mala ospravedlniť za to, že som prežila. Mala by som požiadať o odpustenie za to, aká som sebecká, za to, že si nevážim druhú šancu, ktorú som dostala, a že vo svojom smútku im nechtiac stále ubližujem. Dodnes som si neuvedomila, ako veľmi som zahľadená do seba, akoby som mala výsadné právo trpieť…
Hana skrýva tajomstvo, ktoré jej nedovoľuje tešiť sa z novej práce a priateľov. Tajomstvo, kvôli ktorému ju každú noc budia nočné mory.
Podarí sa jej prekonať traumu a dať každému novému dňu šancu? Presne tak, ako si dala vytetovať citát Marka Twaina: „Daj každému dňu šancu, aby sa stal najkrajším dňom tvojho života.“
Prečítajte si úryvok z novinky Daj každému dňu šancu:
Tento príbeh by som mohla začať múdrou a v určitom zmysle aj veľmi osvietenou myšlienkou: Život je dar. Každý ďalší deň je malý zázrak, každý jeden nádych, úder srdca, každá ďalšia sekunda, ktorú sme prežili, je dar, lebo v jeden moment sme tu, no o pár minút neskôr to už nemusí byť pravda. Len žmurknete, a zrazu je všetko preč.
Ale podľa mňa sú to strašné kecy. Čestne priznávam, že aj ja som kedysi podobne rojčila o živote, až kým som sa neprebudila do krutej reality. Dnes pre mňa život predstavuje neriešiteľný problém. Na jednej strane by som ho najradšej ihneď skončila, no na druhej nemôžem.
Nechcem existovať na tomto svete, dýchať čoraz znečistenejší vzduch a premýšľať, koľko ešte potrvá, kým bude všetkému koniec. Jednoducho chcem nebyť. Problém je však v tom, že nedokážem urobiť tú najsebeckejšiu vec, akej sa človek môže dopustiť — vziať si vlastný život.
Som proste zbabelec. A tak mi neostáva nič iné, len každé ďalšie ráno vstať z postele a zaradiť sa do chodu tohto sveta, aby som si večer mohla znova ľahnúť do tej istej postele a skonštatovať, že táto predlžujúca sa agónia ma raz musí isto zabiť (čo by som s veľkou radosťou uvítala).
Pokojne by som darovala zvyšné roky svojho života niekomu, kto by si ich na rozdiel odo mňa vážil, čo však, pravdaže, nemôžem, lebo tento svet sa riadi veľmi čudnými pravidlami.
Zo zamyslenia ma vytrhne vtáčik, ktorý tesne predo mnou prefrngne do krovia. Na malý moment zastanem, pre prípad, že by na mňa chcelo zaútočiť ďalšie lesné stvorenie, a potom opäť vykročím. Pomaly prechádzam horou, halúzky mi praskajú pod nohami, rukami pohládzam drsnú kôru stromov a namiesto hľadania húb sa rozplývam nad tou krásou, ktorú mohol stvoriť jedine Boh. Vychutnávam neskutočný pokoj, čistý vzduch a šelest vánku. Zakloním hlavu a pohľadom prechádzam po kmeni stromu, pri ktorom som sa pristavila, až k jeho korune, čo sa mi týči vysoko nad hlavou. Pozorujem jemný pohyb listov a hru slnečných lúčov predierajúcich sa pomedzi ne. Každým ďalším nádychom a výdychom zabúdam na svoj život, na seba, dávam sa pohltiť majestátnosťou tohto miesta a vstrebávam jeho energiu. Najradšej by som sa úplne rozplynula a nezanechala po sebe žiadnu stopu.
„Hana, aj hľadáš huby alebo spíš s otvorenými očami?“ zavolá na mňa krstná.
„Hľadám.“ Náhle sa vraciam z krajiny, kde niet žiadnej bolesti, naspäť do tohto sveta plného smútku.
„To vidím,“ kriticky skonštatuje.
„Akoby sme tých húb nemali viac než dosť,“ potichu zamrmlem.
Toto je posledná sobota, ktorú trávim doma, teda ak dom krstných rodičov môžem nazývať domovom, a moja krstná sa rozhodla, že tento víkend sa jej zásluhou stane pre mňa nezabudnuteľným. Z toho dôvodu ma zobudila ešte pred východom slnka a vytiahla do lesa. Už dve hodiny chodíme a hľadáme huby. Doškriabaná koža ma neuveriteľne svrbí, pot sa mi rinie dolu chrbtom a pomaly si prestávam cítiť nohy.
„Poď tadeto,“ vyzve ma krstná a ja ju nasledujem cez krovie.
Milan Buno, literárny publicista
