Na dvoch paralelných príbehoch, ktoré sa v závere stretnú totiž sledujeme vývoj tých istých hodnôt, raz v slobode, potom zasa v neslobode. Niekedy si môžeme vybrať, ktorou cestou vykročíme, a vieme sa rozhodovať slobodne… inokedy nám to však nie je dopriate. Niekedy proste niet na výber.
„Krajina krásnych ľudí je pre mňa príbehom o slobode a neslobode,“ tvrdí bývalá premiérka, profesorka Iveta Radičová.
Krajina krásnych ľudí je príbeh romantickej lásky Benjamina a Márie, ktorý sa zrodil nad smrteľnou posteľou starého otca a postupne sa mení na nočnú moru. Krása sa stáva meradlom úspechu. A ak medzi vyvolených nepatríte? Nechceme vás na očiach, decentne vás odstránime. Ale tak, aby všetci tlieskali.
Príbeh o tom, čo by sa stalo, keby sa moci ujala skupina, ktorá krásu a zdravie vyhlási za najdôležitejšie hodnoty. A kto sa nebude chcieť prispôsobiť, pôjde z kola von.
Zachráni svet skutočná láska?
„U nás existuje mýtus, že Slovenky sú najkrajšie na svete a že sme krajina krásnych dievčat. Ja som si to trochu posunul, že nielen Slovenky, ale aj Slováci sú fešáci. A z toho mi skrsla v hlave taká myšlienka, že čo by sa stalo, keby sa krása stala politickým programom?! Keby nejaká politická strana chcela presadiť to, že správni ľudia sú iba krásni a zdraví. A že všetci, ktorí nie sú krásni a zdraví, tak zavadzajú,“ približuje Martin Kasarda zrod tohto príbehu.
Krajina krásnych ľudí tak ukazuje, čo by znamenala takáto myšlienka pre spoločnosť. Že by o nás rozhodovali zdravotníci a prikazovali by nám, ako sa máme správať.
Jeho príbeh je do veľkej miery ironický a sarkastický, čo je podľa autora len dôsledok stavu, v akom sa nachádza naša krajina. Najmä tí, ktorí by nás mali viesť správnym smerom, si žiaľ nezaslúžia nejaký veľký potlesk. Chvíľami je to však čítanie s trpkým smiechom cez zaťaté zuby. Mrazivý úškrn.
Knihu Krajina krásnych ľudí trblietavými hviezdičkami predstavujúcimi krásu uviedla do života profesorka Iveta Radičová. „Život je o rovnováhe medzi pozitívnym a negatívnym. Či už ide o skúsenosti, hodnoty alebo emócie. Na jednej strane úsmev, na druhej slza. Na jednej radosť, na opačnej smútok. Taký je život. A život je krásny. A keďže človek je život, človek je aj krásny,“ dodala s úsmevom I.Radičová.
Martin Kasarda vstúpil do povedomia slovenskej literárnej obce ako autor kontroverznej poviedky Posledná večera v roku 1991. Odvtedy vydal tri poviedkové knihy, romány O rozmnožovaní a iných ťažkostiach a Budúcnosť na predaj aj niekoľko odborných kníh o mediálnej komunikácii. Je dlhoročným kultúrnym publicistom, šéfredaktorom Magazínu o knihách a Kultúrneho života a pôsobí ako vedúci Ústavu mediálnej tvorby na Fakulte masmédií Paneurópskej vysokej školy.
Začítajte sa do novinky vydavateľstva Ikar Krajina krásnych ľudí:
Podpis zmluvy
Džungľa robí z mačiek tigre.
Podstatné je, že láska medzi Majkou a Benom vznikla pri smrteľnej posteli.
Bolo to takto: Benjamín Koleman chodil za starým otcom na geriatrické oddelenie. Vôbec nie preto, že by bol dobrý vnuk, ale preto, aby stretol Máriu Almachtigovú. Teda najprv tam prišiel, aby sa presvedčil, že starký ešte dýcha a je pri akomsi polovedomí.
A potom ju stretol. A chcel, aby starký dýchal čo najdlhšie, aby za sestričkou mohol chodiť.
Osud chce vždy vyhrať. A pritom osud nevie hrať kocky. Je zbabelý, zákerný, lebo vždy chce vyhrať. A vyhrá, nejak s tým ten osud ráta.
A náhoda? To je len iný význam slova osud.
No aj tak, sadnite si s osudom na kávu. A nechajte si vysvetliť, že jediná vec, ktorú skutočne môžete a musíte spraviť, je umrieť. Teda prehrať s ním, aj keby ste boli majster sveta.
To ostatné sú len taľafatky cestou na konečnú.
Ľudia túto húsenicovú dráhu života milujú a chcú si ju užiť. Chcú výskať pri prudkých jazdách dole, zakrývať si oči a nevidieť, hoci si za jazdu zaplatili. A cítiť, ako im búši adrenalín v spánkoch, keď vláčik stúpa na vrchol pred ďalšou divokou zákrutou či pádom s jemným preťažením, čo tak tlačí do tráviaceho traktu, že v hrdle cítite ešte pachuť materského mlieka. Alebo ste vyrastali na náhradnej detskej výžive? Ťažký osud, nemať v ústach materský prsník, ale kus kaučuku s dierkou, frustrácia na celý život.
A osud, to sú tie koľaje, ktoré vlastne kvôli vizuálnemu efektu spôsobenému obráteným žalúdkom ani nevnímate. Privierate oči, aby ste nevideli, čo vás čaká, ani neveríte, že idete po presne vypočítanej dráhe. A potom vystúpite. A osud sa smeje, vyhral.
Benjamínov starý otec je už v tejto chvíli boží človek. Umiera, hoci smrť je v jeho prípade už len technický problém. Benjamín býva v starootcovskom byte a teší sa, že onedlho to bude byt celkom jeho. Starý otec umiera. A jeho umieranie mu dalo Majku, lásku, budúcnosť.
Na geriatrickom oddelení v nemocnici pracuje tá najšarmantnejšia sestrička, akú by ste si mohli vysnívať. Snívate o nemocničných sestričkách?
Majka, Mária – veď s takým menom musí byť anjel, však? – mala mať práve dvadsaťpäť, keď Benjamín Koleman prišiel po prvýkrát na oddelenie za starým otcom. Ako rýchlo zistili, rok narodenia mali rovnaký. Boli dokonca mladší ako prvá internetová stránka Tima Bernersa-Leeho a sentimentom za socializmom nemali ako trpieť.
Obidvaja boli deti ponovembrovej eufórie, vyrastali v divokých deväťdesiatych rokoch. Boli deťmi v tých stresových časoch, keď ste si museli dávať aj v Bratislave pozor, vedľa akého auta zaparkujete. Čo keby náhodou z nejakého rozmaru vybuchlo? Boli deťmi rodičov, ktorí si v eufórii raného divokého kapitalizmu zamotali životy. Po tom, čo prežili rok dvetisíc, a po tom, čo si Európska únia privinula naše rozvedené krajinky na svoju hruď, sa vlastné rodiny tínedžerky Márie aj tínedžera Benjamína rozpadli. A obidve dospievajúce decká sa dostali do života. Majka, kdesi zo stredu Slovenska, prišla zachraňovať slovenské zdravotníctvo.
Benjamínov otec sa vyparil za inou, mama šla za šťastím kamsi do Španielska a on ostal u starého otca, lebo tu mal bývanie a školy.
A tak sa streli, dve dospelé deti. V nemocnici. Benjamín začal svoje návštevy zásadne prispôsobovať jej službám.
Dedovi to bolo jedno, lebo v tom položivote trávil posledné tri mesiace. Po čomsi, čo nazvali porážka, prestal vnímať. Je vo svojom svete, občas je bdelý, otvorí oči, vtedy sa usmieva a rozpráva sa. Akurát, že dialóg vedie s imaginárnym okolím, akoby sa písal rok približne 1973 a Ben bol jeho synáčik. Dedo bol kedysi hrdý stavbár, ktorý rozprával príbehy z Afganistanu, kde budoval vodnú elektráreň. Spomínal na úspechy a prekrásne súdružky na inej ceste, tentoraz v Turkménsku, kde sovietske úderníčky nemali zábrany v pití či oddávaní sa súdruhom robotníkom zo spriatelených socialistických krajín. Ale to boli útržky pamäti. A potom dedovi vypli program a zasa dva-tri dni nič, len drieme, nevníma, dýcha, močí. Ak má otvorené oči, má sklenený pohľad. Plytký dych, niekedy ani ten nemá, a tak ho treba podporiť infúziou, injekciou, prístrojčekom, čo predlžuje život. Ak sa to dá nazvať životom.
Osud by povedal, že sa tesne pred cieľom tá húsenicová dráha zasekla a vláčik nie a nie dôjsť do stanice. Niekedy ľudia zámerne pchajú na koľaje brzdy a spomaľujú dojazd, zasmeje sa osud. Zbytočne, aj tak tam všetci prídu. Niet toho, kto by sa osudu vyhol.
Majka, dobrý anjel, vraví, že takýchto deduškov a babičky, ktorí sa zasekli pred konečnou zastávkou, majú na oddelení dosť. A keď sa jeden poberie do neba, krematória, rakvy, tak je to len úľava. Za celý čas, čo robí na tejto prestupnej stanici k Cháronovi, nezažila jediný prípad, že by sa babička odrazu postavila a začala s radosťou tancovať a zmysluplne kvákať. Ak sa im uľaví a putujú domov, tak len umrieť. Alebo ich milované detičky presunú do nejakého domova sociálnych služieb.
Úlohou lekárov a sestier na nemocničnom oddelení vlastne je oživiť umierajúcich tak, aby zvládli ešte jednu zákrutu tej dráhy a na konečnú prišli niekde inde. Štatistika je skvelá, v nemocnici sa neumiera. Hrajú sa tu šachy s osudom.
Milan Buno, knižný publicista
