Život prináša veľa možností a ona sa rozhodla využiť každú, ktorú jej ponúkne. A ak bude v svojich ponukách lakomý, nejakú si vymyslím, uzavrie tok svojich myšlienok, keď si sadá k ľahkému obedu.
Ideálna oddychovka na víkend, keď sa zababušíte pod deku ku kozubu, dáte si teplý čaj a čítate, popíjate… A po dočítaní možno budete mať rovnaký pocit ako my: užívajme si život tu a teraz. Naplno, každý okamih, lebo sa to môže behom jedinej sekundy zmeniť…
Najúspešnejšia slovenská autorka Táňa Keleová-Vasilková sa vracia k jednej zo svojich najobľúbenejších kníh. V roku 1998 jej vyšla druhá knižka Manželky…a teraz môžeme sledovať, ako sa zmenili a kam sa dostali štyri nerozlučné kamarátky v novinke z vydavateľstva Ikar Manželky po rokoch.
Štyri priateľky, to sú Iva, Diana, Martina a Michaela. Autorke sa po dvadsiatich dvoch rokoch vrátili a vracajú sa aj k čitateľkám.
Príbeh o štyroch ženách, ktorých život rokmi prešiel nevyhnutnou premenou… alebo aj nie. V niečom sa zmenili ony, veľa sa udialo v ich živote, ale ich túžby a sny zostali podobné tým, ktorých aj pred rokmi mali plnú náruč. Len sa trocha uskromnili. Dotkol sa ich čas a niečo museli prehodnotiť, vyriešiť, zmeniť. Alebo to urobil sám život?
„…je jedno, či máme tridsať alebo päťdesiat. Stále je čosi, pre čo sa trápime. Vlastne, vekom toho akosi pribúda. Vtedy sme riešili malé deti a netušili sme, že to známe: malé deti – malé problémy, veľké deti – veľké problémy naozaj platí. No a do toho všetkého nám starnú alebo umierajú rodičia… pridružia sa nejaké zdravotné problémy… A musíme to všetko uniesť.“
Manželky po rokoch je teda príbeh, ktorý nás posúva o 22 rokov neskôr a sledujeme, ako žijú štyri priateľky. Niektoré majú stabilný vzťah, deti, už veľké dospelé. Jedna z nich prišla o manžela, ďalšia…no nebudeme prezrádzať. Všetky prešli premenou a zaujímavo to vrie aj v tomto príbehu.
„Sama som bola zvedavá, čo s nimi po päťdesiatke bude, aké budú, či budú žiť s tými istými manželmi, čo sa stane s ich deťmi, teraz už dospelými, niektorá z nich už možno bude babičkou,“ hovorí Táňa Keleová Vasilková. „Knihu som písala s veľkou radosťou, tešila som sa na stretnutie s Ivou, Dianou, Martinou a Michaelou, so ženami, ktoré som si pred dvadsiatimi dvomi rokmi tak obľúbila. Už aj mne chýbali!“
Začítajte sa do novinky Manželky po rokoch:
Martina
Vyhupne z postele a vyjde na balkón. Svoj chalupový rituál miluje. Hoci je svieže ráno, cíti v ňom predzvesť príjemného, teplého dňa, teší sa naň. Teší sa z prítomného momentu a teší sa aj na tie, čo prídu po ňom. Na svojom umení tešiť sa z drobností pracovala dlhé roky, zlepšovala sa v ňom deň za dňom… veď takmer vždy sa nájde niečo, z čoho človek môže mať radosť, len to treba hľadať… vidieť. Vtáci už dávno spustili svoj koncert a jemný vánok sa pohráva s listami stromov. Sú také zelené, až ťahajú oči. Všetka tá zeleň naokolo, spolu s nádherným tichom, hladká dušu. Zhlboka sa nadýchne a vyšle krátku ďakovnú modlitbu anjelom. Za to, že sa zobudila do krásneho rána, aj za to, že na posteli vedľa nej spí Stano. Susedná izba patrí Barborke a ďalšia Stanovým synom – Vojtovi alebo Jakubovi, podľa toho, ktorý z chlapcov príde. Ich veľká bláznivá rodina obýva chalupu často… a tá akoby sa rokmi zmenšila. Usmeje sa. S bratom si rozdelili víkendy, ale na sviatky sa tu stretávajú všetci. Je ich toľko, až chalupa praská vo švíkoch a vo všetkých miestnostiach vládne dokonalý chaos. Niekoho by možno znervózňoval, ale Martina ho miluje a užíva si ho. Napokon, rodina je dôležitejšia než poriadok a systém.
Potichu, aby nezobudila manžela, zíde dolu do kuchyne, vypije odstátu vodu s pár kvapkami citróna a zalieva si kávu. Jej vôňa ju pošteklí v nose, vyčaruje na tvári úsmev. V chodbe si cez seba prehodí starý sveter a zamieri na terasu, kde sa usadí v svojom obľúbenom prútenom kresle. Sŕka horúcu kávu a načúva vtáčiemu spevu. Slnko sa dotkne jej tváre, nádherné a hrejivé. Minúty ubiehajú, no ona akoby sa zastavila v čase… vníma len tento okamih… jeho vzácnosť… a po chvíľke si uvedomí, že sa zatúlala do minulosti. Stáva sa jej, že keď myslí na obdobie spred vyše dvadsiatich rokov a na seba v ňom, zmocní sa jej pocit, že nielenže cestuje v čase, ale aj akoby spomínala na niekoho iného. Nie na seba. Hoci ju priateľky aj najbližšie okolie vnímali ako vyrovnanú a sebestačnú ženu, ona vedela, že je to len zdanie. Bola neistá a ustráchaná, že zostane sama, že nikdy neokúsi lásku… že nikdy nebude držať v náručí svoje dieťa. Chápala to ako trest za to, že sa kedysi všetkého vzdala. Aj lásky, aj dieťaťa. Niekedy neverí, že išla na potrat, že to naozaj urobila… no urobila. A potom sa míňali roky v prázdnote, utopené v túžbe všetko zmeniť. Naučila sa však o tom nerozprávať, len občas jej čosi vykĺzlo, priamo zvnútra, v situáciách, keď sa priateľky sťažovali na svoj život a jej vraveli, že sa má. Mám?! chcela zakričať. Veď sama zaspávam a sama sa zobúdzam. A neskôr, keď otehotnela – nielenže opäť neplánovane, ale navyše s mužom, ktorého sotva poznala a ktorý mal svoju rodinu –, vstúpilo do jej života čosi nové. Výčitky svedomia. A strach, či zvládne vychovať dieťa sama…
„Myslel som si, že ťa tu nájdem,“ vyruší ju Stanov rozospatý hlas. Podíde k nej a pobozká ju do vlasov. „Nádherné ráno, však?“
„Prekrásne.“
„Vyzerala si zamyslená,“ spýtavo na ňu pozrie, usmeje sa. Ten pocit, že je preňho dôležitá, že ho zaujíma, na čo myslí a po čom túži, je nezaplatiteľný.
„Práve som spomínala na čas, keď som ti takmer nepovedala, že Barborka je tvoja, lebo som nechcela trhať tvoju rodinu…“
„… a pritom som už žiadnu nemal,“ doplní Stano.
„Ale to som nemohla vedieť!“
„Vedela by si, keby si sa mi celé tehotenstvo nevyhýbala ako čert krížu.“ Tvárou mu prejde tieň. „Doteraz mi zavše príde ľúto, že som celé tie mesiace s tebou nebol. Že sme to neprežívali spolu a že Barborku som videl až ako pártýždňové bábätko.“
„Aj mňa to škrelo…“ Oči jej náhle zvážnejú, Stano presne vie, na čo myslí. Druhé dieťa do ich rodiny už neprišlo. Chceli ho, túžili po ňom, no osud rozhodol inak. Zostali pri Barborke.
„Len teraz nezačni s tým, že je to tvoja vina.“
„Nič som nepovedala,“ namietne Martina. No občas, našťastie naozaj len občas, myslí na to, že sa to stalo preto, lebo sa kedysi dávno rozhodla pre interrupciu. A hoci je so svojím životom spokojná, presvedčená, že žije šťastne a naplno, sú veci, ktoré sa v nej krútia ako neviditeľné vlákna od mladosti… Jej život bol posledných dvadsaťdva rokov naplnený láskou a spokojnosťou až po okraj, no napriek tomu sa doň zmestili aj trápenia, aj vina…
Stano pozrie na hodinky. „O hodinu tu začne byť tesno.“
„To teda áno,“ zasmeje sa Martina. „Ale je ôsmy máj a…“
„… stretávame sa každý rok,“ dopovie Stano.
Príde Martin, jej brat, švagriná a synovec Miško, starší Janko má už svoj program s manželkou, pri dospelých deťoch je to bežné, Martina so Stanom to už poznajú, aj dvadsaťdvaročná Barborka sa čoraz väčšmi osamostatňuje. Minulé leto boli prvýkrát na dovolenke bez nej a niesli to ťažšie, než predpokladali. Mysleli si, že sú na ten moment pripravení… nakoniec predsa len neboli.
Martin privezie aj mamu. Obaja súrodenci sa ju snažia čo najviac začleňovať do svojich programov, hoci je to veľmi náročné. Mama vekom stratila nielen iskru, ale aj hrejivosť. Martina si to nevie vysvetliť, veď by mohla byť spokojná. Nemá vážnejšie zdravotné problémy, čo je v jej veku až vzácne, deti majú svoje rodiny a naplnený život, a napriek tomu sa na ňu nevykašľali, manžel, ktorý ju ničil svojím pitím, už pred rokmi odišiel na večnú púť… a predsa akoby jej v živote čosi chýbalo. Možno kým bola nútená s otcom bojovať, mala životný cieľ, zmysel, možno ju boj s ním poháňal dopredu a robil ju silnejšou. Alebo je to jednoducho len vekom. Martina nikdy nepochopila, prečo mama prijala otca späť. Musela predsa vedieť, že sa nezmenil, že fľaša je naďalej jeho vernou spoločníčkou, a predsa to urobila. Ovdovela pred sedemdesiatkou a túto zimu oslávila sedemdesiate piate narodeniny. Staroba akoby jej zobrala vietor z plachiet.
„Presne tak,“ usmeje sa a vstáva. „Idem naporciovať mäso a dať ho do pácu, aby sme večer mohli grilovať.“
„A čo budeme obedovať?“
„Obedovať?“ spýta sa zarazene Martina, Stano sa rozosmeje.
„No, toto je moja manželka,“ obráti sa k neexistujúcemu publiku. „A verte či neverte, práve takú ju milujem!“
Milan Buno, knižný publicista
