Vo svete young adult sú to na Slovensku jedny z najskloňovanejších mien posledných mesiacov. Tessa a Hardin. Hrdinovia série After, ktorá sa stala najskôr fenoménom internetu, svetovou senzáciou. A teraz vyšla v slovenčine 3.časť s názvom After – Tajomstvo.
Nie je to len ľúbostný príbeh dvoch tínedžerov, ktorí bojujú s vlastnými emóciami.
Je to román o zlyhaní rodičov a láske ich detí…
Tessa práve urobila najdôležitejšie rozhodnutie svojho života, no vzápätí sa všetko mení. Nečakané odhalenia o rodinách Tessy i Hardina naznačujú, že skutočnosť je iná, než si obaja mysleli. Čo bude s ich budúcnosťou, o ktorú doposiaľ tak tvrdo bojovali?
Tessin život sa rozpadáva. Nič nie je také, ako si myslela. Ani priatelia, ani rodina. Hardin – jediný človek, ktorý by mal za každých okolností byť jej spoľahlivou oporou –, zúri, keď zistí, čo dôležité pred ním Tessa zatajovala. Namiesto toho, aby ju v jej plánoch podporil, rozhodne sa jej ich prekaziť.
Tessa vie, že Hardin ju miluje a urobí všetko, aby ju chránil, avšak niekoho ľúbiť a dokázať s ním žiť nie je to isté. Tessu vyčerpáva nekonečný kruh záchvatov žiarlivosti, nepredvídateľného hnevu a odpúšťania. Silu jej citu k Hardinovi už nikdy neprekoná iný muž, žiaden iný bozk jej neposkytne toľko radosti ako Hardinov – stojí však neskrotná vášeň medzi nimi za ten nekonečný boj? Kedysi im na prekonanie problémov stačilo, že jeden druhého ľúbia. Ak sa však Tessa rozhodne poslúchnuť hlas svojho srdca, bude to znamenať… koniec?
✸
Vezmem si ťa, povedal mi už raz v opitosti. Azda to teraz myslí vážne? Veľmi som túžila spýtať sa ho na to práve tu a práve v tejto chvíli, no nemohla som. Na odpoveď od triezveho Hardina som sa necítila pripravená. Namiesto toho som sa spýtala:
„Hardin, čo také je v Seattli, že sa zubami-nechtami brániš tam ísť?“
Hardinov pohľad uhol nabok. „Nič dôležité.“
„Hardin, prisahám, že ak zistím, že si predo mnou niečo tajil, už v živote s tebou neprehovorím,“ povedala som úplne vážne. „Už mám tých tajností dosť, to mi môžeš veriť.“
„O nič nejde, Tessa. Mám tam zopár starých priateľov, ale necnie sa mi za nimi, pretože sú súčasťou môjho starého života.“
„,Starého života‘?“
„Života, ktorý som viedol pred tým, než som ťa spoznal: chľast, párty, sex s každou sukňou, ktorá šla okolo,“ vysvetľoval. Zdesila som sa. „Prepáč,“ zamumlal, no hovoril ďalej. „Nemám žiadne veľké tajomstvo, len zlé spomienky. To aj tak nie je ten pravý dôvod, prečo tam nechcem ísť.“
Čakala som, že prejde k podstate veci, Hardin však stíchol. „Dobre, tak mi teda povedz, prečo. Lebo ja tomu nerozumiem.“
Keď na mňa pozrel, jeho tvár neniesla žiadnu emóciu.
✸
Viac young adult príbehov nájdete na
www.YOLi.sk
ANNA TODDOVÁ vystriedala rôzne zamestnania, predávala kozmetiku, pracovala na daňovom úrade, ale najlepšie jej sedí písanie. A sme rady, že pri tom zakotvila J.
Anna bola odjakživa náruživá čitateľka, milovníčka chlapčenských hudobných skupín a romancí. Vďaka svojej spisovateľskej prvotine našla spôsob, ako spojiť všetky koníčky a svoje sny pretaviť do skutočnosti.
Jej román After – Bozk si na Wattpade, sociálnej sieti pre čitateľov a spisovateľov, prečítala neuveriteľná miliarda ľudí a stal sa jednou z najdiskutovanejších internetových kníh všetkých čias. Anna sa pri písaní inšpirovala členom úspešnej britskej chlapčenskej skupiny One Direction Harrym Stylesom a vytvorila tak jednu z najfamóznejších fanúšikovských fikcií. Filmové práva už zakúpila spoločnosť Paramount Pictures.
Vo vydavateľstve Ikar od tejto autorky vyšli knihy After – bozk a After – sľub (obidve 2015).
Začítajte sa do novinky After – Tajomstvo:
Prológ
Dívala som sa do povedomej tváre neznámeho a v mysli mi ožívali spomienky.
Keď som ako malá česávala vlasy svojej blond barbine, často som si želala byť tou bábikou. Barbie sa to podarilo: bola krásna, vždy s upraveným účesom, vždy presne taká, aká mala byť. Rodičia sú na ňu iste hrdí, hovorievala som si. Jej otec bol síce ktoviekde, ale pravdepodobne bol dôležitým šéfom nejakej spoločnosti, ktorý cestoval po svete, aby zabezpečil rodinu, zatiaľ čo matka sa doma starala o rodinu a domácnosť.
Barbinin otec sa nikdy domov nevpotácal opitý a s krikom. Barbie sa nemusela pred jeho hulákaním na matku a rozbíjaním riadov ukrývať v skleníku. A ak aj náhodou nejaké malé, ľahko vysvetliteľné nedorozumenie spôsobilo medzi rodičmi hádku, Barbie mala ešte vždy Kena. Svojho dokonalého tmavovlasého priateľa, ktorý jej robil spoločnosť… dokonca i v skleníku.
Barbie bola dokonalá, takže i jej život s dokonalými rodičmi bude dokonalý.
Otec, ktorý ma opustil pred deviatimi rokmi, stál teraz predo mnou, špinavý a vyziabnutý. Nemal nič spoločné s tým mužom, ktorým by mal byť, s tým, na ktorého som sa pamätala. Hľadel na mňa, na tvári sa mu zjavil úsmev. Vynorila sa mi ďalšia spomienka.
Otec v tú noc, keď od nás odišiel… kamenná tvár mojej matky. Neplakala. Len tam stála a čakala, kým otec za sebou zatvorí dvere. V tú noc sa zmenila. Už to viac nebola tá istá, milujúca matka. Stala sa z nej neprívetivá, odmeraná a nešťastná žena.
Ale aspoň zostala pri mne, keď on sa rozhodol odísť.
1. kapitola
Tessa
„Oco?“ Napriek známym hnedým očiam, ktoré na mňa hľadeli, tento muž stojaci predo mnou predsa nemôže byť môj otec.
„Tessinka?“ Hlas mu znel hlbšie, než ako som si ho pamätala spred mnohých rokov.
Hardin sa ku mne otočil, oči mu planuli. Potom znovu pozrel na môjho otca.
Môj otec. Tu, v tejto zlej štvrti, oblečený v handrách.
„Tessinka? Si to naozaj ty?“ spýtal sa.
Stála som tam ako primrznutá. Tomu opilcovi s tvárou môjho otca som nemala čo povedať.
„Tessa…“ Hardin mi položil ruku na plece v snahe podnietiť ma k nejakej reakcii.
Urobila som k neznámemu krok. Usmial sa. Hnedú bradu mal prešedivenú, ani úsmev už nemal taký biely a čistý, aký som si pamätala… Ako len mohol takto skončiť? Všetka nádej, ktorú som si uchovávala, že sa môj otec dokázal zmeniť k lepšiemu, tak ako sa to podarilo Kenovi, sa vyparila. Zistenie, že tento muž je skutočne mojím otcom, ma zabolelo viac, než by som čakala.
„Som to ja,“ povedal ktosi. Po chvíli som si uvedomila, že tie slová vyšli z mojich úst.
Podišiel ku mne a objal ma. „Nemôžem tomu uveriť! Si to ty! Hľadal som…“
V reči ho zarazil Hardin, ktorý ho odo mňa odtiahol. Ustúpila som, neistá, ako sa vlastne zachovať.
Pohľad neznámeho – môjho otca – teraz ostražito a v skepse skákal medzi mnou a Hardinom. Uvítala som, keď sa mu zakrátko vrátila nenútenosť a odstup.
„Hľadal som ťa celé mesiace,“ povedal a rukou si pretrel čelo. Zanechala mu na ňom špinavú šmuhu.
Hardin sa postavil predo mňa, pripravený udrieť. „Bola som tu,“ riekla som potichu, vykúkajúc spoza Hardinovho pleca. Bola som mu vďačná za túto ochranu, no uvedomila som si, že z toho všetkého musí byť zmätený.
Otec sa k nemu obrátil a chvíľu si ho premeriaval odhora až dolu. „Fíha. Noah sa teda riadne zmenil.“
„Nie,“ povedala som, „to je Hardin.“
Otec sa okolo neho prešuchtal o čosi bližšie ku mne, čo v Hardinovi vyvolalo nervózne napätie. Teraz, keď som mala otca bližšie, vnímali ho aj moje čuchové bunky.
To, že si pomýlil Hardina s Noahom, musel spôsobiť buď alkohol, ktorým mu páchol dych, alebo vedľajšie účinky požívania alkoholu. Hardin a Noah boli dva absolútne protiklady, ktoré sa nedali ani porovnávať. Otec mi prehodil ruku cez plecia. Hardin na mňa pozrel, no ja som mu ľahkým pokrútením hlavy naznačila, aby nič nepodnikal.
„Kto to je?“ Otcova ruka na mne spočívala nepríjemne dlhý čas, zatiaľ čo Hardin tam len stál a vyzeral, akoby mal pred výbuchom – možno ani nie z hnevu, napadlo mi. Skôr len netušil, čo povedať, či spraviť.
Tak to sme boli dvaja. „Je to môj… Hardin je môj…“
„Priateľ. Som jej priateľ,“ dopovedal Hardin za mňa.
Mužove hnedé dúhovky sa rozšírili, keď konečne vzal na vedomie Hardinovu prítomnosť.
„Teší ma, Hardin, ja som Richard.“ Natiahol k Hardinovi špinavú ruku, aby si ju potriasol s Hardinovou.
„Ehm… aj mňa teší.“ Hardin bol očividne veľmi… nesvoj.
„Čo vás dvoch priviedlo do týchto končín?“
Využila som túto príležitosť, aby som od otca trochu odstúpila. Postavila som sa vedľa Hardina, ktorý sa znovu spamätal a pritiahol si ma k sebe.
„Hardin si bol dať niečo vytetovať,“ odvetila som mechanicky. Moja myseľ nedokázala pochopiť, čo sa to práve deje.
„Aha… Takže tak. Aj ja som tam už bol.“
Pred očami sa mi mihali obrazy otca, ako si každé ráno pred odchodom do práce dáva kávu. Vtedy ani zďaleka nevyzeral takto, nerozprával takto a stopercentne vtedy nemal tetovanie. Vtedy dávno, keď som ešte bola jeho malým dievčatkom.
„Hej, môj kamarát Tom tetuje.“ Otec si vytiahol rukáv bundy, aby nám ukázal lebku, ktorá mu zdobila predlaktie.
Spočiatku sa mi to na otcovi zdalo nepatričné, ale čím dlhšie som sa na tetovanie pozerala, tým väčšmi sa mi zdalo, že možno ani nie. „Och…“ povedala som len.
Celá situácia nebola vôbec príjemná. Tento muž bol môj otec, ktorý opustil moju matku i mňa. A teraz stál predo mnou… podgurážený. A ja som nevedela, čo si mám o tom myslieť.
Časť môjho ja sa tešila – tá malá časť, ktorú som si v tejto chvíli nechcela pripustiť. Odkedy som sa od matky dozvedela, že sa vrátil, tajne som dúfala, že ho znovu uvidím. Viem, že to znie smiešne – priam hlúpo – ale svojím spôsobom sa zdal byť lepší než v minulosti. Pil a možno bol bez domova, ale chýbal mi viac, než som si uvedomovala. Možno len prežíval ťažké obdobie. Kto som ja, aby som súdila človeka, o ktorom nič neviem?
Pozerala som naňho, vnímala som ulicu okolo nás. Zdalo sa mi bizarné, že život okolo plynie ďalej, akoby sa nič nestalo, keď ja by som odprisahala, že čas sa zastavil v okamihu, keď sa otec tackavo zjavil pred nami.
„Kde bývaš?“ spýtala som sa.
Hardinov pohľad, ktorý nespúšťal z otca, akoby to bol nebezpečný predátor, prezrádzal pripravenosť brániť sa.
„Momentálne si niečo hľadám.“ Otec si znovu utrel čelo, tentoraz rukávom.
„Och.“
„Pracoval som v Raymarku, ale prepustili ma,“ povedal.
Názov Raymark som už tuším počula. Myslím, že sa tam niečo vyrába. Otec pracoval pri páse?
„A čo máš nové ty? Je to už, koľko… päť rokov?“
Cítila som, ako Hardin vedľa mňa stuhol. „Nie, je to už deväť rokov,“ povedala som.
„Deväť rokov? Prepáč mi to, Tessinka,“ povedal, slabiky mu kde-tu splývali. Zakaždým, keď ma nazval Tessinka, stislo ma pri srdci. Tak ma volal kedysi, keď bolo ešte všetko v poriadku. Vtedy, keď si ma vysadil na plecia a utekal so mnou po našom malom dvorčeku. Vtedy, keď ešte žil s nami. Nevedela som, aký postoj k nemu teraz zaujať. Chcelo sa mi plakať, pretože som ho tak dlho nevidela, chcelo sa mi smiať nad iróniou tohto stretnutia, a chcelo sa mi naňho nakričať za to, že ma opustil. Pohľad naňho vo mne vyvolával zmätok. V mojej pamäti to bol opilec, lenže vtedy to bol opilec agresívny, nie usmievavý, ktorý ukazuje svoje tetovania a podáva si ruky s mojím priateľom. Možno sa zmenil a je z neho lepší človek…
„Mali by sme ísť,“ ozval sa Hardin a stále pozeral na otca.
„Je mi to vážne ľúto. No nebola to len moja vina. Tvoja matka… vieš, aká je.“ Otec v obhajobe mával pred sebou rukami. „Theresa, prosím, daj mi šancu,“ prosíkal.
„Tessa…“ zatiahol Hardin výstražne.
„Počkaj minútku,“ požiadala som otca. Chytila som Hardina za rameno a odviedla som ho kúsok ďalej.
„Čo zamýšľaš, doparoma? Nechceš hádam skutočne – “ spustil.
„Je to môj otec, Hardin.“
„Je to ožran a bezdomovec,“ vyprskol podráždene.
Z Hardinových drsných, ale pravdivých slov sa mi oči zaliali slzami. „Nevidela som ho deväť rokov.“
„Presne tak – pretože od vás odišiel. Je to strata času, Tessa.“ Hardinov pohľad smeroval na môjho otca stojaceho za mnou.
„To je mi jedno. Chcem si ho vypočuť.“
„To by si asi mohla,“ prikývol. „Nechystáš sa ho predsa rovno pozvať do bytu, alebo tak.“
„Ak budem chcieť, tak ho pozvem. A ak bude chcieť ísť, tak pôjde. Je to aj môj byt,“ vyhŕkla som. Pozrela som na otca. Stál tam v ufúľaných šatách, s očami sklopenými na betón pod nohami. Kedy spal naposledy v posteli? Kedy sa naposledy riadne najedol? Pri tom pomyslení mi bolo úzko na duši.
„To nemyslíš vážne, že ho chceš priviesť k nám domov?“ Hardin si prepletal prsty vlasmi v známom geste frustrácie.
„Nie, aby s nami býval – len na dnes večer. Mohli by sme uvariť večeru,“ navrhla som. Otec zdvihol zrak, vyhľadal môj pohľad a usmial sa na mňa. Odvrátila som sa.
„Večeru? Tessa, je to ožran, ktorý na teba takmer desať rokov kašľal… a ty mu chceš variť večeru?“
Zahanbená Hardinovým vzplanutím som si ho pritiahla k sebe za golier a tichým hlasom som k nemu prehovorila. „Je to môj otec, Hardin, a s matkou sa nestýkam.“
„To neznamená, že sa musíš stýkať s týmto chlapom. Toto sa neskončí dobre, Tess. Si vždy na ľudí milá, aj keď si to nezaslúžia.“
„Toto je pre mňa dôležité,“ naliehala som. Skôr než som stihla poukázať na iróniu Hardinovej poznámky, jeho pohľad zmäkol.
Vzdychol si a nespokojne sa poťahoval za korienky rozstrapatených vlasov. „Došľaka, Tessa, toto sa neskončí dobre.“
„Nemôžeš vedieť, ako sa to skončí, Hardin,“ zašepkala som a pozrela som na otca, ktorý si rukami prihládzal bradu. Hardin mohol mať, samozrejme, pravdu, ale cítila som voči sebe samej povinnosť pokúsiť sa tohto muža spoznať, alebo si aspoň vypočuť, čo mi chce povedať.
Podišla som späť k otcovi.
„Nechcel by si ísť k nám na večeru?“ spýtala som sa ho. Hlas sa mi nevdojak mierne rozkolísal.
„To naozaj?“ zvolal a tvárou mu preblesla nádej.
„Áno.“
„Dobre! Tak dobre!“ Otec sa usmial. Na kratučkú chvíľu sa pred mojimi očami mihol muž, akého som si pamätala – tým myslím muža, ktorý neholduje alkoholu.
Hardin cestou k autu nepreriekol ani slova. Vedela som, že sa hnevá a chápala som, prečo sa hnevá. No vedela som aj to, že jeho otec sa dokázal zmeniť k lepšiemu – je hlavou univerzity, prepánajána! Je odo mňa naozaj také bláznivé dúfať, že podobnú zmenu uzriem aj u svojho otca?
Blížili sme sa k autu, keď otec zvolal:
„No teda – to je vaše? To je Capri, ak sa nemýlim? Model z konca 70. rokov?“
„Ehm,“ bolo jediné, čo Hardin zo seba vycedil a usadil sa za volant.
Otec, našťastie, ďalej nepátral po dôvodoch úsečnosti Hardinovej odpovede. Rádio ticho hralo. Len čo Hardin naštartoval, obaja sme siahli po gombíku, aby sme pridali na jeho hlasitosti v nádeji, že hudba pohltí rozpačité ticho.
Celou cestou do bytu som premýšľala, ako tento vývoj udalostí prijme matka. Z tých úvah mi po chrbte behali ľahké zimomriavky, radšej som začala myslieť na svoj blížiaci sa odchod do Seattlu.
Myslieť na Seattle bolo takmer ešte horšie než myslieť na matku, pretože som stále netušila, ako mám odchod do Seattlu predostrieť Hardinovi. So zatvorenými očami som sa hlavou oprela o okno. Na ruke som zacítila dotyk Hardinovej teplej dlane a nervy sa mi začali upokojovať.
„Páni, tu bývate?“ Otec zo zadného sedadla zalapal po dychu, keď sme zastali pred bytovým komplexom.
Hardin ku mne vyslal nenápadný pohľad, ktorý hovoril „A je to tu!“
„Áno, nasťahovali sme sa pred pár mesiacmi,“ odvetila som.
Vo výťahu ma Hardin strážil pohľadom, až mi z toho zrumeneli líca. Zdvihla som naňho kútiky úst, aby som ho v jeho postoji trošku obmäkčila. Asi to zabralo, ale byť vo svojom domácom prostredí s týmto prakticky neznámym človekom bolo skutočne natoľko nepríjemné, až som začala ľutovať, že som ho pozvala. Lenže už bolo neskoro.
Hardin odomkol dvere bytu. Vošiel dnu, ani sa len neotočil, a okamžite sa bez slova stratil v spálni.
„Hneď sa vrátim,“ povedala som otcovi. Otočila som sa a nechala som ho stáť samého na chodbe.
„Neprekážalo by, keby som použil kúpeľňu?“ zavolal za mnou.
„Samozrejme, že nie. Je na konci chodby,“ povedala som a hodila som rukou k dverám kúpeľne niekde za sebou.
Vošla som za Hardinom. Sedel na posteli a vyzúval si topánky. Pozrel na dvere a naznačil mi, aby som ich zavrela.
„Viem, že sa na mňa hneváš,“ poznamenala som potichu a pristúpila som k nemu.
„Hnevám.“
Chytila som mu tvár do rúk a palcami som mu hladila líca. „Nehnevaj sa.“
Môj nežný dotyk prijímal so zatvorenými očami. Cítila som, ako ma jeho ruky objali okolo drieku. „Ublíži ti. Ja sa len snažím tomu zabrániť.“
„Nemôže mi ublížiť – čo také by mi mohol spraviť? Tak dlho som ho nevidela.“
„Teraz sa tam možno prehrabáva v našich veciach a plní si vrecká,“ zafunel Hardin. Musela som sa zasmiať. „To nie je smiešne, Tessa.“
Vzdychla som si a zdvihla som mu bradu, aby sa na mňa pozrel. „Nemohol by si sa prestať mračiť a vidieť v tom aj niečo dobré? Som z toho nadmieru popletená aj bez toho, aby si hundral a ešte to zhoršoval.“
„Nehundrem. Snažím sa ťa len chrániť.“
„Nepotrebujem, aby si ma chránil – je to môj otec.“
„Nie je to tvoj otec…“
„Prosím?“ Palcom som mu prešla po spodnej pere. Tvrdý výraz v tvári sa mu uvoľnil.
Znovu si vzdychol, až napokon povedal: „Tak dobre, navečerajme sa teda s ním. Bohvie, či v poslednej dobe jedol aj niečo iné než to, čo našiel na smetisku.“
Úsmev mi vyprchal z pier, ktoré sa teraz, proti mojej vôli, rozochveli. Hardin si to všimol.
„Prepáč mi to. Neplač.“ Zasa vzdychol. Od chvíle, čo sme pred tetovacím štúdiom narazili na môjho otca, neprestával vzdychať. Vidieť Hardina v obavách – i keď podfarbených hnevom, tak ako všetko ostatné, čo kedy robil – len prispievalo k pocitu neskutočnosti celej situácie.
„Všetko, čo som povedal, som myslel vážne, ale budem sa snažiť ovládať.“ Zdvihol sa na nohy a pobozkal ma na kútik úst. „Poďme nakŕmiť žobráka,“ zamrmlal ešte vo dverách, čím mi na nálade veľmi nepridal.
Muž v našej obývačke vyzeral, akoby tam spadol z oblakov, keď sa obzeral okolo seba a pohľadom prechádzal po knihách na policiach.
„Idem pripraviť večeru. Nechceš si pozrieť televíziu?“ navrhla som mu.
„Môžem ti pomôcť?“ ponúkol sa.
„Uhm, dobre,“ ponuku som prijala so slabým úsmevom. Otec sa pobral za mnou do kuchyne. Hardin zostal v obývačke. Držal si odstup, tak ako som predpokladala.
„Nechce sa mi veriť, že si už taká veľká a nebývaš už doma,“ ozval sa otec.
Otvorila som chladničku, že vyberiem paradajky a pritom som si rýchlo usporadúvala rozbehané myšlienky.
„Chodím na vysokú, na WCU. Hardin tiež,“ odvetila som. O jeho črtajúcom sa vyhadzove som sa z pochopiteľných dôvodov nezmienila.
„Vážne? Na WCU? Fíha.“ Otec sa posadil k stolu. Všimla som si, že špina z jeho rúk zmizla. Vyčistil si aj šmuhu na čele a podľa vlhkého miesta na pleci som si domyslela, že si tam čistil z trička nejakú škvrnu. Aj on bol nervózny, čo mi pomáhalo lepšie znášať vlastnú nervozitu.
Takmer som mu porozprávala o Seattli a o tom, akým vzrušujúcim smerom sa bude môj život uberať, no najskôr sa o tom musí dozvedieť Hardin. Otcovo znovuobjavenie sa bude znamenať ďalšiu obchádzku na mape mojich plánov. Naozaj netuším, koľko problémov ešte zvládnem uniesť, kým mi môj život nevypadne z rúk a nepristane mi pri nohách.
„Je mi ľúto, že som ťa celý ten čas nemohol mať na očiach. Vždy som vedel, že to niekam dotiahneš.“
„Pretože si tu nebol,“ povedala som stroho. Tie slová ma zamrzeli, sotva som ich vyslovila, ale nevzala by som ich späť.
„Viem, ale som tu teraz a rád by som ti to vynahradil.“
Tie jednoduché slová boli v skutočnosti trochu kruté, pretože vo mne vyvolali nádej, že otec napokon možno nie je taký zlý. Že azda len potrebuje pomoc, aby prestal piť.
„Stále… stále piješ?“
„Stále.“ Otec si skúmal chodidlá. „Nie tak veľmi. Viem, že teraz to možno tak nevyzerá, ale niekoľko posledných mesiacov som sa nemal najlepšie… to je všetko.“
Vo dverách kuchyne sa zjavil Hardin. Videla som, že bojuje sám so sebou, aby zostal ticho a dúfala som, že to dokáže.
„Pár ráz som sa stretol s tvojou matkou.“
„Naozaj?“
„Hej. Nechcela mi povedať, kde si. Vyzerá veľmi dobre,“ povedal.
Otcove poznámky na adresu matky mi nepadli dobre. V hlave sa mi prehrával jej hlas, ktorý mi pripomínal, že tento muž nás opustil. Že tento muž je príčinou toho, prečo je dnes taká, aká je.
„Čo sa stalo… medzi vami dvoma?“ Do panvice som vložila kuracie prsia. Sledovala som, ako olej prská a fŕka z panvice a čakala som na odpoveď. Po takej osobnej a náhlej otázke som sa nechcela otočiť a pozerať mu do tváre, no nedokázala som sa na to nespýtať.
„Skrátka sme sa k sebe nehodili. Ona chcela vždy viac, než som jej mohol dať. Sama ju poznáš, vieš, aká dokáže byť.“
To som vedela, ale odmietavý tón, akým o nej hovoril, mi bol aj tak proti srsti.
Horúci zemiak viny som hodila späť do otcových rúk, keď som sa k nemu rýchlo otočila a spýtala som sa: „Prečo si nezavolal?“
„Volal som – nikdy som neprestal volať. Na každé narodeniny som ti posielal darček. Nepovedala ti to, však?“
„Nie.“
„Ale je to pravda – robil som to. Celý ten čas si mi strašne chýbala. Nemôžem uveriť, že tu teraz predo mnou stojíš.“ Vstal a s očami prežiarenými svetlom a s trasúcim sa hlasom ku mne vykročil. Nevedela som, ako zareagovať. Toho muža som už ani nepoznala, ak vôbec môžem povedať, že som ho niekedy poznala.
Hardin vošiel do kuchyne a zastal medzi nami ako bariéra. Zase raz som s vďačnosťou prijala jeho zásah. Nevedela som, čo si o tom všetkom myslieť, a potrebovala som si uchovať od toho človeka fyzickú vzdialenosť.
„Viem, že mi nemôžeš odpustiť.“ Otec takmer zavzlykal. Bolo mi ho ľúto.
„Tak to nie je. Len potrebujem čas, aby som si zvykla, že si sa opäť zjavil v mojom živote. Veď ťa ani nepoznám,“ povedala som mu. Otec prikývol.
„Ja viem, ja viem.“ Znovu si sadol k stolu a nechal ma pripravovať večeru.