„Hneď som vedela, že niečo nie je v poriadku,“ prižmúrila oči a pery zovrela do tenkej čiarky, „pretože sa zatváril veľmi čudne, keď si ju prečítal…“
Jedna jediná esemeska odoslaná nesprávnemu príjemcovi dokáže rozbiť manželstvo… Presne o tom je príbeh Ak mi uveríš od Katky Gillerovej, jednej z najobľúbenejších slovenských autoriek.
Život nám občas pripraví aj nemilé prekvapenia. Iní ľudia, dokonca kamaráti, nás zatiahnu do nepríjemných situácií a vyrobia nám problémy, ktorých máme už aj tak dosť.
Takáto jedna omylom poslaná esemeska spustí okolo 28-ročnej Viki sled nečakaných udalostí. Stane sa to po rokoch, keď sa už konečne spamätala zo zrušenia vlastnej svadby a smrti blízkeho človeka.
Viki sa stará o malého synovca a jej citový život je momentálne na bode mrazu. Zrazu stretáva muža z jednej trápnej situácie v minulosti. A tento okamih jej zasiahne do života tak, ako to ani vo sne nečakala.
Jedenásty román Kataríny Gillerovej Ak mi uveríš vychádza v novom vydaní. Pohodový, oddychový príbeh o láske, životných prekvapeniach, niekedy aj bolesti, no i nádeji.
Gillerová dokáže písať jednoducho a pritom veľmi pútavo, čo dokazuje aj v tomto príbehu. Prepletené vzťahy, tajomné i bolestivé situácie, a k tomu napätie, ktorým si udržiava našu pozornosť. Do toho pridá štipku humoru, skutočný život a samozrejme veľa lásky, z ktorej sa občas až zatočí hlava.
Katarína Gillerová je jedna z najobľúbenejších slovenských spisovateliek. Doteraz napísala sedemnásť románov a má neopakovateľný štýl písania.
Začítajte sa do knihy Ak mi uveríš:
Kdesi na začiatku
V to slnečné dusné májové popoludnie som stála pri pootvorenom okne v kuchynke našej firmy a počúvala vzrušenú debatu kolegýň na tému nevera.
Nebolo mi to príjemné. Bola som medzi nimi nová, nastúpila som len nedávno. Uhýbala som pohľadom, pozerala na svet za oknom, na rušnú ulicu, a každou minútou vo mne rástlo presvedčenie, že takúto príliš osobnú vec nie je vhodné rozoberať na pracovisku. Keby som bola na Darininom mieste, asi by som sa snažila pred ostatnými zatajovať takú trápnu situáciu, ako je manželova nevera, a nie o nej vykladať pred dychtivými tvárami kolegýň.
Musela som čakať, kým mi zovrie voda na čaj, a ľutovala som, že som si dnes neobliekla tričko s krátkym rukávom, pretože s postupujúcim dňom bolo dusno čoraz neznesiteľnejšie. S odstupom času sa len pousmejem nad svojimi vtedajšími rozpakmi, lebo odvtedy sa stalo množstvo udalostí, popri ktorých sa táto poobedňajšia seansa v kuchynke javí iba ako ich slabý odvar.
Vtedy som však ešte netušila, že práve tu a teraz je začiatok udalostí, ktoré postupne budú ovplyvňovať môj život. Netušila som, že Darinino presvedčenie o manželovej nevere ma privedie k odhaleniu nešťastného tajomstva jednej rodiny, mne v tej chvíli ešte úplne neznámej.
Takže som tam stála pri okne a počúvala kolegyne, ako sa horlivo zaoberajú Darininým problémom. Každá chcela prispieť nejakou radou Darine, ktorá bola včera v nesprávnom čase na správnom mieste. Esemeska v manželovom mobile pípla práve vo chvíli, keď stála pri ňom.
„Hneď som vedela, že niečo nie je v poriadku,“ prižmúrila Darina oči a pery prísne zovrela do tenkej čiary, „pretože sa zatváril veľmi čudne, keď si ju prečítal.“
„A dal ju prečítať aj tebe?“ naklonila sa k nej Nikola z odbytu.
Oči rozšírené, dych zatajený od nedočkavosti.
„Nemal iné východisko,“ uškrnula sa Darina. „Nastavila som dlaň a neústupne naňho pozrela, keď začal čosi mrmlať o omyle. Musel mi mobil podať.“
„Určite zatĺkal,“ plesla sa Lena po stehne. Odborníčka na neveru a objednávky.
„Samozrejme, že zatĺkal!“ prisvedčila jej Darina rozhorčene.
„Ale ja som mu neverila ani slovo.“
„Všetci zatĺkajú!“ vyštekla Lena. „Počula si niekedy o chlapovi, čo sa dobrovoľne priznal?“
„Čakajú ťa ťažké časy,“ poznamenala pani Alenka. Bola vo firme najstaršia, mala päťdesiatdva rokov a za sebou dve nevydarené manželstvá.
„Som fakt šokovaná,“ krútila hlavou Darina a dlaň si pritláčala na hruď s bolestivým výrazom v očiach. „Ale ja mu to nedarujem! On ešte uvidí, ako s ním zatočím!“ rozčuľovala sa.
„Dnes mu zbaľ veci a vylož mu kufre pred dvere,“ radila jej Lena, vydatá vyše dvadsať rokov. „A hneď zajtra podaj žiadosť o rozvod.“ Nespomínam si, že by sa niekedy vyjadrila pozitívne na akúkoľvek tému. Vždy mala poruke radikálne riešenie čohokoľvek. Poznala som ju už pred rokmi, keď som v tejto firme brigádovala cez prázdniny ako študentka.
„A ty si to pred tromi rokmi prečo neurobila?“ uškrnula sa na ňu Nikola.
„To je moja vec!“ odvrkla Lena. „Ja som si to vyriešila inak.“
V očiach sa jej temne zablyslo. Pomyslela som si, že možno manžela stĺkla až do bezvedomia, takým dojmom na mňa pôsobila.
„Tak prečo to neporadíš aj Darine?“ dobiedzala Nikola. Rada Lenu pri každej príležitosti podpichovala, neznášala, ako rýchlo a nekompromisne vynáša súdy o všetkom. Našťastie nesedeli spolu v jednej kancelárii.
„Už som Darine poradila,“ nervózne zaklopala prstami po stole.
„Lena sa v tom vyzná, fakt,“ prisvedčila Zdenka zo zásobovania. „Ja by som urobila to isté.“ Vystrela sa na stoličke, aby si trochu natiahla chrbát. Usilovne prežúvala v ústach kúsok šunky, už jej zjedla aspoň dvadsať deka. Všetky kolegyne ju podozrievali, že je tehotná a nechce to priznať.
Voda vo varnej kanvici konečne zovrela a ja som si mohla zaliať šálku s čajom. Pocítila som úľavu, že môžem odtiaľto rýchlo vypadnúť. Keď som odložila kanvicu na miesto, všimla som si Nikolin pátravý pohľad.
„Ako by si to riešila ty, Viki?“ spýtala sa ma. V tej chvíli sa aj pohľady ostatných upreli na mňa.
„Nijako,“ odvetila som, „ja nie som vydatá.“ So šálkou v ruke som zamierila k dverám.
„Koľko máš rokov? Dvadsaťosem?“ spýtala sa Lena. „Musíš mať nejakú predstavu, čo by si robila v takej situácii, nie?“
Otočila sa za mnou na stoličke.
„Vieš, čo je dobre?“ zastala som vo dverách a pozrela na Lenu. Obočie jej vyletelo dohora, nedočkavá zvedavosť sa nedala prehliadnuť. „Že ja nič nemusím,“ zdôraznila som. „Nemám žiadnu predstavu. Každá situácia je iná, záleží na tom, aký je medzi partnermi vzťah. Či sa ho oplatí zachraňovať, alebo nie.“ Najprv som tým chcela skončiť, potom som si však všimla Darinin spýtavý, zamyslený pohľad, čakajúci odo mňa viac. „Ale možno by som nekonala tak unáhlene,“ dodala som. „Majú spolu dcéru, a to zaväzuje.“
„Darinu zaväzuje a jej muža nie?“ namietla Nikola. „Nezdá sa ti to nespravodlivé?“
„Zdá,“ prisvedčila som a tým som debatu považovala za uzavretú. Chcela som už odísť do kancelárie, na stole ma čakala kopa roboty.
Milan Buno, literárny publicista
