Teddy by nikdy nepovedal Izzie o Nancy, za nijakých okolností, ani keby ho mučila – čo v skutočnosti robila. Ani za nič by neprezradil jej meno, aby ho Izzie nepošpinila a nerobila si z nej posmech.
Nancy bola jeho kamarátka, jeho spoločníčka, nie nejaká hlúpa, sentimentálna láska, ako Izzie naznačovala.
Samozrejme, jedného dňa sa s Nancy ožení a bude ju ľúbiť, to áno, ale bude to čistá rytierska láska. Niežeby vedel o nejakej inej…
Boh v ruinách je pútavý, miestami láskavo komický a hlboko emocionálny pohľad na druhú svetovú vojnu a na dôsledky, ktoré doľahli nielen na tých, čo prežili, ale aj na budúce generácie.
Hlavným hrdinom je Teddy, pilot Britského kráľovského letectva, na ktorého životných osudoch autorka vyrozprávala dramatický príbeh 20. storočia a zachytila obrovské zmeny, ktoré sa udiali v povojnovej Británii.
Sleduje jeho život od detstva, opisuje jeho skúsenosti z vojny, manželský život s detskou láskou Nancy, výchovu jedinej dcéry Violy a napokon aj starostlivosť o vnúčatá. Napriek všetkému, čo Teddy zakúsil vo vojne, bude preňho najťažšie prežiť budúcnosť, v ktorú už ani nedúfal.
Súčasný pokrok a rýchlo sa meniaci svet je preňho veľkou výzvou, ale vyrovnať sa s tým všetkým nie je ľahké.
Vypočujte si AUDIO úryvok.
Číta Zuzana Jurigová Kapráliková:
Vojnové zážitky sú síce hlavnou, no nie jedinou osou príbehu Boh v ruinách. Je silný a dojímavý zároveň, a to aj vďaka autorkinmu majstrovskému rozprávačstvu. Kate Atkinsonová svojím románom opäť dokázala, že patrí medzi najvýnimočnejšie spisovateľky našich čias.
Kate Atkinsonová odštartovala spisovateľskú dráhu krátkymi poviedkami, uverejnenými v časopisoch. Za románový debut Behind the Scenes at the Museum (V zákulisí múzea) získala v roku 1996 Whitbreadovu cenu, v súčasnosti známu ako Costa Book Award.
Nasledovali ďalšie úspešné romány a v roku 2013 vydala netradične koncipované dielo Život po živote, ktoré zožalo samé pochvalné kritiky a viaceré významné ocenenia.
Zatiaľ posledný Katin román Boh v ruinách si okamžite získal uznanie literárnej kritiky i čitateľov a bol ocenený prestížnou cenou Costa Book Award.
Prečítajte si prvé strany z novinky Boh v ruinách:
30. marec 1944
Posledný let
Naseby
Kráčal až k živému plotu, ktorý ohraničoval koniec letiska.
Prekonať hranice. Chlapi o tom hovorili ako o jeho „každodennej prirodzenosti“ a znervózneli, keď tam nešiel. Boli poverčiví. Všetci boli poverčiví.
Za živým plotom sa rozkladali holé polia, v jeseni poorané. Nečakal, že uvidí alchýmiu jari, že uvidí, ako sa fádna hnedá zem zmení na žiarivo zelenú a potom svetlozlatú. Človek môže rátať roky života podľa počtu žatiev, ktoré zažil. A on ich zažil dosť.
Boli obklopení rovinatou poľnohospodárskou pôdou. Naľavo stála farma, hranatá a nehybná. V noci svietilo na streche červené svetlo, aby do nej nevrazili. Ak pri pristávaní preleteli nad ňou, vedeli, že to prehnali a je zle.
Odtiaľto videl na dvore farmárovu dcéru, ako kŕmi husi. Nie je o tom nejaká detská rečňovanka? Nie, na farmárovu ženu myslel, na jej zvyk odtínať myšiam chvosty nožom na chlebík. Hrozná predstava. Chúdence myši, myslel si ako chlapec. A myslel si to aj teraz ako muž. Detské rečňovanky sú niekedy dosť surové.
Nikdy sa nestretol s farmárovou dcérou, nevedel, ako sa volá, ale mal ju až neprimerane rád. Vždy ich odohnala pohybom ruky. Niekedy tam s ňou bol otec, jeden-dva razy matka, ale to dievča bolo na dvore počas každého náletu.
Teraz ho zbadalo a zakývalo. Neodkýval mu, zasalutoval. Myslel si, že sa mu to bude páčiť. Samozrejme, na takú diaľku bol preň len uniforma. Dievčina netušila, kto to je. Teddy bol len jeden z mnohých.
Zapískal na psa.
1925
Alouette
„Pozri!“ zvolal. „Tam je – škovránok! Škovránok!“ Uprel pohľad na ňu a videl, že sa díva nesprávnym smerom. „Nie, tam,“ ukázal jej. Bola úplne beznádejná.
„Aha,“ povedala napokon. „Tam je, už ho vidím! Zvláštne – čo to robí?“
„Vznáša sa. A potom zrejme vyletí znova hore.“ Škovránok sa vznášal na nepostrehnuteľnom vlákne svojej piesne. Chvejivý let vtáka a krása jeho spevu v ňom vyvolali nečakane hlboké city. „Počuješ ho?“
Jeho teta si teatrálne priložila ruku k uchu. Pôsobila výstredne ako páv, na hlave mala zvláštny klobúk, červený ako poštová schránka, v ňom dve veľké perá z bažantieho chvosta, ktoré pri každom pohybe hlavy nadskakovali. Ani by ho neprekvapilo, keby ju niekto zastrelil. Bodaj by, pomyslel si. Teddy mal dovolené – sám si to dovolil – barbarské myšlienky, pokiaľ zostali nevyslovené. („Dobré spôsoby,“ hovorila mu matka, „sú brnenie, ktoré si človek musí navliecť každé ráno.“)
„Čo mám počuť?“ spýtala sa napokon teta.
„Tú pieseň,“ vysvetľoval trpezlivo. „Pieseň škovránka. Teraz stíchla,“ dodal, keď ďalej okato dávala najavo, že počúva.
„Možno znova začne.“
„Nie, nezačne. Nemôže. Už je preč. Odletel.“ Zatrepotal rukami, aby jej to ukázal. Napriek tomu, že mala v klobúku perá, očividne nevedela nič o vtákoch. A vôbec, o nijakých zvieratách. Nemala ani len mačku. Bola ľahostajná k ich potvorke Trixie, ktorá v tej chvíli nadšene ňuchala vo vyschnutom jarčeku pri ceste. Trixie bola jeho najvernejšia spoločníčka a sprevádzala ho už ako šteniatko, keď bola taká drobná, že sa pretlačila cez dvierka domčeka pre bábiky jeho sestier.
Mám vzdelávať tetu? premýšľal. Preto sú tu? „Škovránok je známy svojím spevom,“ poúčal ju. „Vie krásne spievať.“ Samozrejme, nemohol ju poúčať o kráse, tá jednoducho bola. Buď človeka dojala, alebo nedojala. Jeho sestry Pamelu a Ursulu dojímala. Jeho staršieho brata Mauricea nedojímala. Jeho brat Jimmy bol primalý, aby vnímal krásu, jeho otec pravdepodobne pristarý. Jeho otec Hugh mal gramofónovú platňu s názvom Let škovránka, ktorú niekedy za daždivých nedeľných popoludní počúvali. Bola krásna, ale nie taká krásna ako škovránok. „Cieľom umenia,“ poúčala ich jeho matka Sylvie, „je tlmočiť pravdu, nie byť pravdou.“ Jej otec, Teddyho starý otec, bol slávny maliar, ktorý už dávno zomrel, ale ten vzťah dával jeho matke oprávnenie vyjadrovať sa na tému umenia. Aj krásy, dodal v duchu Teddy. Všetky tieto veci – Umenie, Pravda, Krása – mali na začiatku veľké písmená, keď o nich hovorila jeho matka.
„Keď škovránok lieta vysoko,“ beznádejne vysvetľoval Izzie, „znamená to, že je pekné počasie.“
„Hm, človek predsa nepotrebuje, aby mu vták hovoril, či je pekné počasie, stačí sa pozrieť,“ poznamenala Izzie. „A dnes popoludní je nádherne. Zbožňujem slnko,“ dodala, zatvorila oči a vystavila namaľovanú tvár slnku/jeho lúčom.
Kto nezbožňuje slnko? prebleslo Teddymu hlavou. Možno jeho stará matka, ktorá viedla pochmúrny život vo svojom salóne v Hampsteade, na oknách mala zatiahnuté hrubé bavlnené závesy, aby dnu nepreniklo svetlo. Alebo aby neunikla tma.
Kódex rytiera, ktorý sa naučil naspamäť zo Skautingu pre chlapcov, z knihy, ku ktorej sa často vracal v časoch neistoty, dokonca i teraz, keď dobrovoľne opustil to hnutie, hovoril, že „rytierstvo vyžaduje, aby sa chlapec naučil robiť najnamáhavejšie a najpodradnejšie úkony s radosťou a so šarmom“.
Zdalo sa mu, že zabávanie Izzie je jedným z tých úkonov. Rozhodne to bolo namáhavé.
Zatienil si oči pred slnkom a pátral po oblohe po škovránkovi. Už sa znova neukázal a musel sa uspokojiť so vzdušnými manévrami lastovičiek. Spomenul si na Ikara a rozmýšľal, ako by asi vyzeral zo zeme. Zrejme by bol dosť veľký, usúdil. Ale Ikaros je predsa mýtická postava, nie? Teddy mal po letných prázdninách nastúpiť do internátnej školy a uvedomoval si, že by si mal v hlave usporiadať fakty. „Budeš musieť byť stoický, starec,“ radil mu otec. „Budú to muky, o to vlastne ide. Neupozorňuj na seba,“ dodal. „Nelietaj ani neplávaj, len sa viac-menej čľapkaj v strede.“
„Všetci muži v rodine chodili do tej školy,“ hovorievala jeho hampsteadská stará matka (jeho jediná stará matka, keďže Sylviina matka už dávno zomrela), akoby to bol zákon napísaný za starých čias. Teddy predpokladal, že aj jeho syn tam bude musieť chodiť, hoci ten chlapec existoval v budúcnosti, ktorú si Teddy vôbec nevedel predstaviť. Samozrejme, ani to nebolo treba, lebo v budúcnosti nebude mať synov, iba dcéru Violu, z čoho bude dosť smutný, hoci o tom nebude nikdy hovoriť, a už vôbec nie Viole, tú by to urazilo, čo by výrečne dala najavo.
Teddyho zaskočilo, keď Izzie začala nečakane spievať a – čo ho ešte väčšmi ohromilo – aj tancovať. „Alouette, gentille alouette.“ Zatiaľ nevedel veľmi dobre po francúzsky a zdalo sa mu, že nespieva gentille, ale ženil, čo ho pobavilo. „Poznáš tú pieseň?“ spýtala sa.
„Nie.“
„To je vojnová pieseň. Spievali ju francúzski vojaci.“ Na tvári sa jej mihol prchavý tieň čohosi – možno ľútosti –, ale rovnako rýchlo škodoradostne poznamenala: „Tie slová sú fakt hrozné. Spieva sa tam o tom, ako šklbali chuderku lastovičku. Oči, perie, nohy a tak ďalej.“
V tej nepredstaviteľnej, a predsa nevyhnutnej vojne, ktorá len mala vypuknúť – v Teddyho vojne – bol Alouette názov 425. perute, tvorili ju francúzski Kanaďania. Vo februári 1944, krátko pred svojím posledným letom, Teddy núdzovo pristál na ich základni v Tholthorpe s dvoma horiacimi motormi – zasiahli ho, keď letel ponad Lamanšský prieliv. Quebečania dali jeho posádke brandy, a to poriadne tvrdé, no boli zaň vďační. Na odznakoch ich perute bola lastovička a pod tým motto Je te plumerai a Teddy si spomenul na ten deň s Izzie. Zdalo sa mu, akoby to bola spomienka niekoho iného.
Izzie urobila piruetu. „Ach, tie škovránky!“ zasmiala sa. Toto mal otec na mysli, keď vyhlásil, že Izzie je „absurdne labilná“?
„Prosím?“
„Ach, tie škovránky,“ zopakovala Izzie. „Veľké nádeje. Nečítal si to?“ Chvíľu mal pocit, že hovorí ako jeho matka. Prekvapilo ho to. „Samozrejme, len som žartovala. Veď už tu nijaký nie je. Teda, škovránok. Odletel. Zmizol,“ povedala s výrazným cockneyským prízvukom. „Raz som jedla škovránka,“ dodala bezstarostne. „V Taliansku. Tam ho považujú za lahôdku. Ale, samozrejme, nie je na ňom veľmi čo jesť. V skutočnosti ledva jeden hlt.“
Teddy sa striasol. Zdalo sa mu hrozné, že toho krehkého vtáčika niekto stiahne z oblohy, preruší jeho nádhernú pieseň v plnom lete. O veľa, veľa rokov neskôr, začiatkom sedemdesiatych rokov, Viola objavila Emily Dickinsonovú na prednáške Amerických štúdií, ktorú absolvovala v rámci svojho magisterského štúdia. Neskrotenou rukou škrabopisom odpísala prvý verš básne, o ktorej si myslela, že sa jej otcovi zapáči (lenilo sa jej odpísať celú krátku báseň). Roztrhni škovránka – a nájdeš hudbu sťa v striebre skryté vrstvy cibule. Prekvapilo ho, že naňho myslela. To sa stávalo málokedy. Literatúra bola zrejme jednou z mála vecí, ktoré mali spoločné, hoci o nej zriedka, ak vôbec, diskutovali. Rozmýšľal, že aj on jej niečo pošle – báseň, možno zopár vybraných veršov –, aby s ňou komunikoval. Sláva ti, jarý duch! Nenôtiš len z nebies… alebo Vtáčence jemné, ktorých bodré hlásky tu nôtia refrén na oslavu lásky alebo Ty večný spevák, nad zem i jej biedy si povznesený, mieriac k výšine. (Existuje vôbec básnik, ktorý nepísal o škovránkoch?) Ale jeho dcéra by si možno myslela, že je k nej blahosklonný. Mala averziu učiť sa niečo od neho, a tak jej nakoniec len jednoducho odpísal: „Ďakujem, to bolo od teba veľmi pozorné.“
Prv než sa stihol zastaviť – brnenie dobrých spôsobov akoby z neho spadlo – vyhlásil: „Je nechutné jesť škovránka, teta Izzie.“
„Prečo by to malo byť nechutné? Veď ješ aj kurence, nie? Aký je v tom rozdiel?“ Izzie počas prvej svetovej vojny jazdila so sanitkou. Mŕtva hydina sa nijako nedotkla jej emócií.
V tom je obrovský rozdiel, pomyslel si Teddy, hoci sa neubránil myšlienke, ako asi chutí škovránok. Vďakabohu, Trixie ho odpútala od tejto myšlienky, hlasno na čosi zaštekala. Sklonil sa, aby to preskúmal. „Aha, pozrime sa, slepúch,“ zamrmlal obdivne a na chvíľu na škovránka zabudol. Opatrne vzal slepúcha do oboch rúk a ukázal ho Izzie.
„Had?“ zmraštila tvár, hady zrejme veľmi neobdivovala.
„Nie, slepúch,“ opravil ju Teddy. „To nie je had. Ani červ. V skutočnosti je to jašterica.“ Bronzovozlaté šupiny sa ligotali na slnku. Toto bola takisto krása. Je vôbec v prírode niečo, čo nie je krásne? Ešte aj slizniak si zaslúži istý obdiv, hoci nie od jeho matky.
„Aký si ty zábavný chlapček,“ poznamenala Izzie.
Teddy sa nepovažoval za „chlapčeka“. Mal dojem, že jeho teta – otcova najmladšia sestra –vie o deťoch ešte menej ako o zvieratách. Netušil, prečo ho uniesla. Bola sobota poobede a on sa ponevieral po záhrade a vyrábal s Jimmym papierové lietadielka, keď sa naňho vrhla Izzie a zlákala ho, aby s ňou šiel na prechádzku „po vidieku“, čím zrejme myslela chodníček, ktorý viedol od Líščieho nárožia na železničnú stanicu, sotva sa to dalo považovať za divú prírodu. „Bude to také malé dobrodružstvo. A porozprávame sa spolu. Nebude to zábavné?“ Teraz sa stal obeťou jej vrtochov, keď mu cestou kládla zvláštne otázky: „Jedol si niekedy červíka? Hrávate sa na kovbojov a Indiánov? Čím chceš byť, keď budeš veľký?“ (Nie. Áno. Rušňovodičom.)
Opatrne položil slepúcha do trávy, a aby napravil jej chybu so škovránkom, navrhol jej, aby sa šli pozrieť na zvončeky. „Ak sa chceme dostať do lesa, musíme prejsť cez pole,“ pochybovačne pozrel na jej topánky. Zdalo sa, že sú z krokodílej kože a boli nafarbené na krikľavo zeleno, k takej farbe by sa nijaký krokodíl, ktorý má čo len trochu sebaúcty, nehlásil. Vyzerali ako nové a rozhodne neboli určené na chodenie po poliach. Bol podvečer a chvalabohu kravy, ktoré sa na pole chodili pásť, tam neboli. Kravy, tie obrovské zvery s nežným, spýtavým pohľadom v očiach, by nevedeli, čo si majú myslieť o Izzie.
Pri preliezaní schodíkov cez ohradu si Izzie natrhla rukáv a potom sa jej podarilo stúpiť topánkou z krokodílej kože do kravského lajna, ktoré by každý iný človek hneď spoznal. Trochu stúpla v Teddyho očiach, lebo obe nehody brala obdivuhodne bezstarostne a s humorom. („Predpokladám,“ poznamenala neskôr jeho matka, „že obe tie odporné veci vyhodí.“)
Ale zvončeky na Izzie nijako nezapôsobili, čo Teddyho sklamalo. V Líščom nároží vítali každoročnú výstavu kvetov s rovnakou úctou, ako iní vítali starých majstrov. Návštevníkov hrdo vodili do lesa, aby obdivovali zdanlivo nekonečné modré more. „Wordsworth mal svoje narcisy,“ vyhlásila Sylvie, „my máme naše zvončeky.“ Neboli to ich zvončeky, to naozaj nie, ale jeho mama mala sklon všetko si privlastňovať.
Keď sa vracali chodníčkom, Teddy zrazu pocítil v hrudi nečakané chvenie, čosi ako vytrženie srdca. Spomienka na škovránčiu pieseň a prenikavá vôňa veľkej kytice zvončekov, ktoré natrhal pre mamu, v ňom vyvolali okamih číreho omámenia, eufórie, ktorá akoby svedčila o tom, že všetky tajomstvá raz budú odhalené. („Existuje svet svetla,“ povedala jeho sestra Ursula. „Ale my ho nevidíme pre tmu.“ – „Naša malá manichejka,“ poznamenal Hugh nežne.)
—
Samozrejme, škola preňho nebola nič neznáme. Teddyho brat Maurice teraz študoval v Oxforde, ale keď chodil do školy, Teddy často sprevádzal mamu („moje malé garde“) na odovzdávanie diplomov, na Dni zakladateľov a príležitostne aj na čosi, čo sa nazývalo návštevný deň, keď raz za celý polrok mali rodičia dovolené – hoci ich do toho veľmi nepovzbudzovali –, aby navštívili svoje deti. „To je skôr väznica než škola,“ opovržlivo poznamenala mama. Sylvie nebola taká nadšená výhodami vzdelania, ako by človek čakal.
Vzhľadom na vzťah k svojej starej škole sa otec správal pozoruhodne zdráhavo a netúžil navštíviť staré miesta. Hughovu neprítomnosť vysvetľovali rôzne – hovorili, že má v banke pracovné povinnosti, dôležité stretnutia, mrzutých akcionárov. „A tak ďalej, a tak ďalej,“ mrmlala Sylvie. „Vrátiť sa späť je zvyčajne bolestnejšie než ísť dopredu,“ dodala, keď organ v kaplnke spustil pieseň Drahý Pán a Otec ľudstva.
To bolo pred dvoma rokmi, keď sa odovzdávali ceny – bol to Mauriceov posledný polrok. Maurice bol podpredseda triedy a rozčuľovala ho predpona „pod“. „Som len zástupca,“ soptil, keď ho začiatkom posledného ročníka vymenovali. „Ja som predsa stavaný na funkciu veliteľa, nie jeho zástupcu.“ Maurice bol presvedčený, že je hrdina, muž, ktorý vedie iných do boja, hoci ďalšiu vojnu doslova presedel za dôležitým stolom vo Whitehalle, kde preňho mŕtvi boli jednoducho len čísla v otravných tabuľkách. Nikto by v tej školskej kaplnke za horúceho júlového dňa roku 1923 neveril, že ďalšia vojna bude nasledovať tak krátko po predchádzajúcej. Zlaté písmo na dubových plaketách v kaplnke, ktorým boli napísané mená chlapcov („uctievaných mŕtvych“), sa ešte vždy čerstvo ligotalo. „Uctievanie im veľmi nepomôže,“ zašepkala Sylvie nahnevane Teddymu do ucha. Prvá svetová vojna urobila zo Sylvie pacifistku, hoci dosť bojovnú.
V školskej kaplnke bolo dusno a ospalosť sadala na lavice ako vrstva prachu, kým riaditeľ školy len rečnil a rečnil. Slnečné lúče presvitajúce cez farebné vitráže sa menili na kosoštvorce drahokamov a ten trik nemal vonku obdobu. Onedlho čaká tento osud aj Teddyho. Nudná vyhliadka.
Keď k tomu prišlo, školský život nebol taký zlý, ako sa obával. Našiel si priateľov, venoval sa športom, čo vždy viedlo k istej popularite. A patril medzi chlapcov, ktorí šikane nedali šancu, a vďaka tomu bol takisto obľúbený, ale keď končil školu a mieril do Oxfordu, dospel k záveru, že škola je surová, necivilizovaná inštitúcia, a nemienil nútiť svojich synov, aby dodržali tú bezcitnú tradíciu. Čakal veľa synov – veselých, lojálnych a silných – a namiesto toho dostal odvar (možno skôr zmenšeninu) nádeje v podobe Violy.
„Povedz mi o sebe čosi viac,“ vyzvala ho Izzie a odtrhla zo živého plota steblo trebuľky, čím pokazila ten okamih.
„Čo ti mám o sebe povedať?“ spýtal sa zmätene, nadšenie už pominulo, tajomstvá boli znova zastreté. Neskôr sa v škole naučil Brookovu báseň Hlas ¬– A kúzlo zmizlo, i kľúč k tóninám –, čo bol výstižný opis tej chvíle, ale vtedy už na ňu zabudol – tieto pocity boli prchavé.
„Čokoľvek,“ požiadala ho Izzie.
„No, mám jedenásť rokov.“
„To viem, ty trdlo.“ (Akosi pochyboval, že to vie.) „Čo ťa robí tebou? Čo rád robíš? S kým sa priatelíš? Máš takú tú vecičku, veď vieš,“ hľadala to cudzie slovo, „Dávid a Goliáš – taký ten prak?“
„Katapult?“
„Áno! Tou vecičkou môžeš triafať ľudí, zabíjať zvieratá a podobne.“
„Zabíjať zvieratá? Nie! To by som nikdy neurobil! (Zato jeho brat Maurice áno.) Veď ani neviem, kde ten prak je. Kedysi som ním zrážal divé gaštany zo stromov.“
Zdalo sa, že ju sklamal jeho pacifizmus, ale nedala sa odvrátiť od katechizmu. „A čo bitky? Iste sa niekedy pobiješ, všetci chlapci sa bijú. Majú radi bitky a žartíky.“
„Bitky?“ S hrôzou si spomenul na incident so zelenou farbou.
„Si skaut?“ Posmešne sa postavila do pozoru a zasalutovala. „Stavím sa, že si skaut. Buď pripravený, vždy pripravený.“
„Kedysi som bol skaut,“ zamrmlal. „Bol som vĺča.“ Túto tému s ňou netúžil rozoberať, ale nedokázal klamať, akoby naňho pri narodení uvrhli kliatbu. Obe jeho sestry – dokonca aj Nancy – vedeli krásne klamať, ak to bolo potrebné, a Maurice a pravda (alebo Pravda) sa nemali radi, ale Teddy bol žalostne pravdovravný.
„Vyhodili ťa zo skautingu?“ spýtala sa Izzie dychtivo. „Vylúčili ťa? Spôsobil si nejaký hrozný škandál?“
„Pravdaže nie.“
„Hovor, čo sa stalo.“
Stal sa Kibbo Kift, pomyslel si Teddy. Keby čo len spomenul tie slová, zrejme by to musel vysvetľovať Izzie celé hodiny.
„Kibbo Kift?“ spýtala sa. „To znie ako meno klauna.“
„A čo cukríky? Máš ich veľmi rád, a ak áno, ktoré?“ Vybrala malý zápisník, čo Teddyho vyplašilo. „Ach, z toho si nič nerob,“ upokojovala ho. „V dnešných časoch si každý robí poznámky. Tak teda… cukríky.“
„Cukríky?“
„Cukríky,“ pritakala a vzdychla si: „Vieš, milý Teddy, ja jednoducho nepoznám nijakých chlapcov okrem teba. Často som rozmýšľala, čo baví chlapcov okrem zvyčajných slizniakov, slimákov a chvostov šteniatok, samozrejme. A chlapec sa raz stane mužom,“ dodala. „Chlapec v mužovi, muž v chlapcovi a tak ďalej.“ Tie posledné slová vyslovila dosť neprítomne a pritom si obzerala trebuľku. „Rada by som napríklad vedela, či v dospelosti budeš ako tvoj otec.“
„Dúfam.“
„Ach, nemal by si sa zmieriť s priemernosťou, som si istá, že ja sa s ňou nikdy nezmierim. Musí z teba vyrásť pirát!“ Začala trhať trebuľku na kúsky. „Muži hovoria, že ženy sú tajomné bytosti, ale ja si myslím, že to je výhovorka, aby nám zabránili vidieť ich absolútnu nepochopiteľnosť.“ Posledné dve slová vyslovila dosť nahlas a podráždene, akoby mala na mysli niekoho konkrétneho. („Vždy má nejakého chlapa,“ počul v duchu mamu.) „A čo dievčatká?“ vyzvedala Izzie.
„Čo s nimi?“ Tváril sa zmätene.
„No, máš nejakú ‚zvláštnu kamarátku‘? Chápeš, dievča, ktoré sa ti mimoriadne páči?“ Nasadila hlúpy úsmev, čo bol zrejme pokus (neveľmi vydarený) naznačiť romantický vzťah alebo čosi podobné.
Milan Buno
