Od Elizabeth Michelsovej vyšli v slovenčine už dve knihy – Milovať vojvodu a Zaľúbený lord. Teraz k nim pribudla tretia a fanúšičky historických romancí sa tešia. Ako píše prestížny Publishers Weekly, „rozprávačský štýl Elizabeth Michelsovej je naozaj jedinečný – celkom si vás získa šarmom, duchaplnosťou a neodolateľnou emotívnosťou.“
Ako prísť o lorda je pôvabný ľúbostný príbeh z regentského Anglicka, ktorý je plný erotického napätia a vášne, ale aj tajomstiev, nebezpečenstva a intríg.
On je dokonalý džentlmen…
…ona však čosi celkom iné ako dáma.
Keď sa Andrew Clifton, hrdý a neprístupný lord Amberstall, stane terčom posmechu svojich priateľov z londýnskej smotánky, zanevrie na mesto a utiahne sa do ústrania na škótsky vidiek. A keď sa potom po roku na matkinu žiadosť vracia domov, na ceste do Londýna sa mu zraní kôň a Andrew z neho doslova padne k nohám krásnej, temperamentnej a excentrickej Katie Moorovej.
Hoci je Katie dcérou grófa, odjakživa sa lepšie cítila v stajni s koňmi než v snobskej spoločnosti. So svojím osamelým životom na vidieku je spokojná a vonkoncom neráta s tým, že jej doň raz vtrhne škrobený lord a obráti ho naruby. Tí dvaja ani nemôžu byť rozdielnejší, a predsa medzi nimi od samého začiatku poriadne zaiskrí. Svojrázna Katie však skrýva tajomstvo, ktoré môže ukončiť ich nekonvenčný vzťah ešte skôr, ako sa vôbec začal…
„Ako prísť o lorda je zábavné, príjemné čítanie, ktoré rozhodne odporúčame,“ napísal Harlequin Junkies. Michelsová skvele namiešala koktail romantiky, jemnej erotiky, humoru a tajomstva.
Začítajte sa do novinky Ako prísť o lorda:
Náraz. Vír vzduchu. Zaerdžanie koňa. A praskot dreva.
Všetko sa spomalilo. Keď sa Andrew chcel nadýchnuť, zrazu letel dopredu. Na okamih stratil vedomie. Ako sa to stalo? A kde je Shadow? Kde je on?
Dotlčený, prenasledovaný, a teraz sa ocitne na neznámom dvore. Dnešok nebol príjemný. Ak má do súmraku nájsť dajaký hostinec, musí sadnúť na koňa a vydať sa na cestu. Potlačil netrpezlivosť a nevšímal si bolesť v chrbte. Dievča, s ktorým sa rozprával, odišlo, no o chvíľu sa vrátilo.
Obzrel sa a prvý raz na ňu lepšie pozrel. Oblečená bola nezvyčajne. Nezvyčajne je slabé slovo. Nohavice, čižmy a tmavoryšavé vlasy zapletené do voľného vrkoča, ktorý sa už pri prvom náznaku vánku mohol rozpliesť. Nevyzerá ako dáma. A predsa… spôsob, ako rozpráva, ako sa pohybuje…
No nesmie si dovoliť, aby odviedla jeho pozornosť. Nemá na to čas. Musí nájsť Shadowa. Keď zahvízdal, zbadal, že kôň leží neďaleko neho v tráve.
Zranený. Asi len uvoľnená podkova, povedal si v duchu, aby sa upokojil.
No keď sa k nemu popri dievčati pretisol, bolo mu jasné, že je to vážnejšie. Videl, že kôň sa nevládze postaviť, čo vždy znamená, že je vážne zranený. Zovrelo mu hruď. Bože, len nech sa uzdraví. Musí sa uzdraviť. Bolesť v očiach koňa bola očividná. „Došľaka!“
Prečo preskakoval plot na neznámom mieste? Zbavil sa chlapa za pätami, no za akú cenu? Kľakol si a pohladkal koňa po hrive. „Si osť v mojom zadku. Vieš to, však?“ Vzdychol a skúmal koňa. Hľadal zranenie. Napokon zbadal hlbokú ranu na zadnej nohe. Ťahala sa po celej kosti až k predkoleniu. Andrew sa mykol. „Nie, teraz nemôžeš byť zranený!“
Shadow odfrkol, hlavou drgol do svojho pána. V očiach mal smútok.
Andrew potlačil slzy, premáhal dojatie. „Viem, chlapče, viem…“
Prežili spolu ťažké časy. On a Shadow. Jeho posledné dni na Amber Hollow, roky v Škótsku… Hoci to úžasné zviera bolo koniec koncov príčinou jeho odlúčenia, Andrew svojho kedysi skvelého dostihového koňa neprestal mať rád. V tom si boli podobní – z bývalej slávy zostali len trosky. A v istej chvíli sa zo Shadowa stal kamarát.
Andrew si oprel čelo koňovi o hlavu, ako to urobil už veľa ráz, a čakal, kým zafŕka, aby mu prejavil náklonnosť. Keď nezafŕkal, Andrew sa vzpriamil, pozrel mu do oka a zaklamal: „Uzdravíš sa, neboj sa. Vyliečime ťa.“
No vedel, že ich spoločná cesta sa končí. S tou zranenou nohou kôň nemôže ísť ďalej. Taká rana sa môže infikovať. A infekcia zabíja.
Pri predstave, že by mal sadnúť na iného koňa a odcválať, mu zovrelo žalúdok. No čo má robiť? Musí ísť domov, napraviť škody, ktoré napáchala jeho mama. Nemôže tu zostať.
Ťažké rozhodnutia v záujme dobrého obchodu, s tým mal celoživotné skúsenosti. Potlačil slzy a upravil koňovi uzdu. Rituál narovnávania koženej uzdy na hnedej srsti dôverne poznal. Uzda bola, samozrejme, dokonale vyrovnaná, no uhládzanie ho upokojovalo.
„Nevyzerá to dobre,“ prehodila žena za jeho chrbtom.
Andrew si utrel oči do rukáva. Ktovie, ako dlho ho pozoruje. „To teda nie,“ odvetil.
„Asi sa zranil, keď sa zvrtol vo vzduchu. Vás to odhodilo dosť ďaleko. Nechcel spadnúť tam, kam ste spadli vy – tam, kde som sedela ja. Naozaj ste nemali skákať do neznáma.“
„Vy patríte k tomuto panstvu?“ Vstal a kývol na rozľahlé pozemky. Shadow trpí. Nechcel to naťahovať ani o sekundu dlhšie, ako bolo nevyhnutné.
„Bývam tu, ak sa pýtate na to.“ Opatrne pristúpila bližšie.
„Dobre. Predpokladám, že v stajniach sú nejakí chlapi, ktorí by mi mohli pomôcť…“ Vrhol utrápený pohľad na Shadowa – teraz sa mu hlavou opieral o nohu. Nemohol to vysloviť, nie pred Shadowom. „Mohli by mi pomôcť odniesť koňa z tohto poľa.“
„Samozrejme. Pošlem po nich.“
Vďačne prikývol a dodal: „Sú tu nablízku nejaké kone? Na predaj?“ Hlas mu zhrubol od žiaľu. Došľaka!
„Nablízku? V tomto kúte nie je nič ‘nablízku’. A vy koňa máte. Samozrejme, ranu treba obviazať…“
Shadow za ním odfrkol. Vie to. Jeho kôň vždy všetko vie. Andrew zaťal zuby a obrátil sa tvárou k mladej žene. Nechcel sa dívať na koňa, keď rozhoduje o jeho osude. „Potrebuje viac než obväz a potľapkanie po hlave, mylady.“
„Mám skúsenosti s koňmi. Aj so zraneniami, po ktorých kôň zostane ležať hodiny na zemi, a toto…“ – odmlčala sa a kývla na Shadowa – „to sa dá vyliečiť.“
Nechápe to. Samozrejme, chcel svojho koňa zachrániť, no tá rana na nohe a pravdepodobne natrhnutý sval sa nedajú vyliečiť.
„Smrť môže byť niekedy vykúpením,“ zamrmlal.
Pri jeho slovách sa mykla. „Smrť nikdy nie je vykúpením. Ani pre tých, ktorých zasiahne, ani pre tých, čo zostanú a musia sa vyrovnať so žiaľom. Iste o tom niečo viete, ale…“
„Musím dodržať plán. Nemám čas debatovať o morálke veterinárstva, lady…“
„Lady Katie Moorová, dcéra grófa z Ormesby a vaša jediná šanca, ak odtiaľto chcete odísť na chrbte nejakého koňa.“ Podávala mu ruku, nie ostýchavo ako grófova dcéra, ale rázne ako muž.
„Teší ma,“ zamrmlal Andrew, hľadiac na jej špinavú, holú dlaň. Držala ruku vo vzduchu, až po končeky prstov ju mala špinavú od hliny. Vari očakáva, že jej podá ruku? Toto sú jeho jediné rukavice. Potrebuje však od nej kúpiť koňa. Vzdychol a zovrel jej prsty.
„Teší vás? Naozaj? Tak potešenie musí byť iba na vašej strane, lebo ja nič také nepociťujem.“
Premerala si ho, jej svetlozelené oči akoby ho hodnotili a dospeli k nelichotivému záveru. Ak má byť úprimný, ten pocit bol vzájomný. Vlasy vo vrkoči sa jej uvoľnili a nemala klobúk, aby si chránila tvár pred slnkom. Celý nos a líca mala už posiate pehami. Nečudo, že rodina ju ukrýva v močarinách severného Yorkshiru. Drzá slečinka! Rýchlo kúpi nového koňa a porúča sa.
„Počujte, potrebujem koňa. Ak sa tu nikde v okolí nedá kúpiť a vy žijete na tomto panstve, ocenil by som vašu pomoc.“
„Koňa máte. To sme už tuším prebrali.“
„Môj kôň poslúžil svojmu cieľu…“ Vedel, že jeho slová sú kruté, no zdalo sa, že rozumné dôvody na slečnu neplatia. Pripravil sa na koňovo podráždené odfrknutie, no čakal márne. Smutno sa naňho zahľadel.
Prerývane sa nadýchol a obrátil sa k mladej žene. „Ak mi ukážete cestu k stajniam a opíšete mi koniara, prestanem vás otravovať.“
Díval sa, ako jej vánok rozvial vlasy, a prilepil jej ich na jemný oblúk hrdla. „Poslúžil svojmu cieľu,“ zopakovala a plecia pod košeľou zašpinenou od hliny jej stuhli. „Ako to myslíte? Je zranený, no to mu neuberá z ceny.“
„Cestujem. Potrebujem koňa, ktorý je schopný klusať aj cválať tryskom.“
„A myslíte, že ja takého koňa mám?“ Pri vyslovení slova kôň zošpúlila ružové pery.
To už zachádza priďaleko. Stratil tu už pol dňa. Nebude to naťahovať dlhšie, ako treba, nemôže si to dovoliť. Nahováral si, že na odchod ho poháňa naliehavá potreba vrátiť sa na svoje panstvo, no v skutočnosti ho poháňal každý ston zvieraťa.
„A čo bude s vaším koňom?“ zdvihla zašpinenú ruku a rýchlym pohybom zápästia mykla na koňa.
S ťažkým srdcom pozrel na Shadowa, na svojho jediného spoločníka za uplynulé dva roky. Prehltol, nevládal prehovoriť. Napokon chrapľavo vytisol cez zovreté hrdlo: „Shadow´s Light bol skvelý spoločník, no teraz je zranený. Tú cestu by nezvládol. Vlastne nijakú cestu.“
„Pre to zranenie? Dá sa to vyliečiť, iba by kríval. Možno ani to nie. Pre krívanie už nemá miesto po vašom boku?“
Hlas jej silnel, rozliehal sa po poli.
Andrew sa obrátil, prikročil k lady Katie Moorovej a opätoval jej uprený pohľad. „Treba ho utratiť.“
„Treba ho liečiť a dožičiť mu oddych.“
Nemienil sa s ňou hádať. Pozná kone. Venoval sa im celý život. A udržiavať Shadowa nažive by bolo sebecké. Dnešok by možno prežil, no keby sa mu nepolepšilo, o týždeň by ho aj tak museli utratiť. Možno by prežil aj infekciu, no už nikdy by nemohol behať a žil by iba polovičným životom. Je to ťažké, ale musí to byť. Život je plný ťažkých rozhodnutí, no treba ich vykonať.
„Je to môj kôň a rozhodujem o ňom ja. Postarám sa oňho. Stretneme sa v stajni.“
Obrátil sa a pohol sa k sedlovému vaku. O chvíľu sa vrátil s pištoľou. Musí to skončiť. Keď bude po všetkom, zdrvujúci pocit hrôzy a straty sa zmierni. Nemá význam predlžovať utrpenie. Je to správne rozhodnutie – čo môže tá ženská vedieť o konských zraneniach?
Keď vytiahol pištoľ, počul, ako sa nadýchla. Citlivka. Mohol sa dovtípiť. No Shadow by chcel v podobnej situácii to isté čo Andrew – rýchlu, dôstojnú smrť, nie predlžovanie bolesti, ktorá by ho napokon zabila. Správny postup je vždy priamočiary.
„Pane, vy sa nepostaráte o nič.“ Urobila krok vpred a vzpriamila sa do plnej výšky, takže mu siahala po nos. „Zrútili ste sa do môjho živého plota, zničili ste hrnčiarsky kruh mojej starej mamy a moju popoludňajšiu prácu. Ohrozili ste ma – prinútili ste ma riešiť nebezpečnú situáciu s potulným zbojníkom. Tomu koňovi však neublížite.“
„Takže chcete potiahnuť kohútik vy? Tak či onak, koňa treba utratiť.“ Hovorilo sa mu to ťažko, no musel to povedať.
„Zachránila som vám život. Ste mojím dlžníkom.“ Založila si ruky v bok, čím znova upriamila jeho pozornosť na miesto, kde sa jej v nohaviciach – nohavice na žene! – črtali nohy. Priliehali jej k bokom a zvýrazňovali štíhle lýtka, ktoré mizli v čižmách.
„Dlžníkom?“
„Áno. A ten dlh môžete splatiť tým, že tohto koňa ušetríte.“
„Nezachránili ste mi život! Bol by som tú situáciu zvládol.“
„Často skáčete cez živé ploty, ktoré nepoznáte? Pre vlastnú zábavu? Videla som jeho pištoľ. A povedali ste, že vás sleduje.“ Pokrčila plecami. „Zachránila som vám život. Teraz musíte urobiť láskavosť vy mne.“
Nadýchol sa a naklonil hlavu – to gesto kedysi vyvolávalo úsmev na tvárach slečien v Londýne. „Lady Katherine, nezačali sme dobre. Som lord Amberstall. Chovám kone. Znamenajú pre mňa toľko čo život.“ Aspoň pred dvoma rokmi to tak bolo. „Moje panstvo sa nachádza neďaleko Londýna. Moje vedomosti o koňoch sú vysoko uznávané. Tento kôň je vážne zranený. Aká budúcnosť ho čaká, ak ho nechám žiť? Bude znova behať? Klusať? Aký to bude život?“
„Nazývate vraždu milosrdenstvom?“ Skrivila pery v hneve.
„To je milosrdné!“
„O dva týždne sem príde zverolekár obhliadnuť naše kone. Môžete naňho počkať.“
„Počkať? Nemôžem tu zostať dva týždne! Mám si prenajať izbu v hostinci a vyčkávať, kým príde?“
„Tu nie je hostinec. Môžete ísť do Londýna pešo.“
„Pešo? Lady Katherine, potrebujú ma na mojom panstve!“
„Som lady Katie. A mimochodom, mohla by som…“ Zmĺkla, a kým mu znova pozrela do očí, vrhla rýchly pohľad na jeho koňa.
„Čo by ste mohli?“ Čo iné by mohla táto žena urobiť, než čo je očividné – predať mu koňa?
So zaťatými zubami mu navrhla. „Môžete zostať tu a moje služobníctvo sa o vášho koňa postará. Kým príde lekár, možno ho vyliečime.“
„Vážne? Vy mi naozaj nepredáte koňa, aby som mohol dnes večer odísť?“
„Nie.“ Vytrčila bradu a premeriavala si ho svetlozelenými očami. „Vašej spoločnosti by som nezverila nikoho, ani koňa.“
„A napriek tomu chcete, aby som zostal pod vašou strechou? Iba mi predajte koňa. O hodinu som preč.“
„Nechcem vás tu. No nemám na výber.“
„Ak ide o keramiku, kúpim vám druhý hrnčiarsky kruh. Aj tak som to mal v úmysle. “
„Ste mojím dlžníkom. Svoj dlh splatíte tým, že mi dovolíte, aby som zachránila život vášmu koňovi. Príjemné popoludnie, lord Amberstall. Celersworth vás zavedie do vašej izby. Pošlem paholkov, aby koňa odniesli.“
Zaťal zuby. Nemôže tu zostať! Doma ho potrebujú! Vrhol pochmúrny pohľad na Shadow´s Lighta, vedel, že to nie je jeho vina, no napriek tomu sa naňho hneval. Nie je to prvý raz, čo mu ten prekliaty kôň narobil v živote problémy. Pri pomyslení, že by to mohlo byť naposledy, mu zovrelo hruď. Teraz sa tým nemôže zaoberať… Musí sa vrátiť na svoje panstvo. Čo najskôr.
Hoci by možno nezaškodilo, keby sa tu na nejaký čas ukryl. Tu ho nikto nenájde. To je isté. Zbojník, ktorému ušiel, bude pokračovať v ceste a celkom stratí stopu. Bohužiaľ, musí priznať, že Katie mu naozaj zachránila život. Preklial zmysel pre česť. Vedel, že je jej dlžníkom. „Tak dobre.“
Uklonil sa a zvrtol sa na odchod. „Uvidíme sa pri večeri,“ prehodil cez plece a vykročil cez pole.
Nečakal na jej odpoveď, očividne nemala v úmysle odpovedať. Špinavé ruky, nohavice a absolútny nedostatok slušných spôsobov… Kto je táto lady Katie Moorová? Ako môže takto žiť dcéra grófa? Pokrútil hlavou a vykročil k domu.
