Anjel strážny
V originále:GUARDIAN ANGEL
Ikar 17. 2. 2010
Keď Caine, markíz z Cainewoodu, čaká v krčme U darebáka na tajomného a obávaného piráta Pohana, aby sa pomstil za smrť svojho brata, zrazu sa tam sa objaví Jade a prosí Caina, aby ju zabil, lebo nechce
zomrieť rukami lotrov, ktorí ju z neznámych dôvodov prenasledujú. Caine okamžite podľahne čaru krásnej Jade a odmietne jej nezvyčajnú žiadosť. Namiesto toho sa rozhodne, že ju bude chrániť. Odteraz
obom hrozí veľké nebezpečenstvo od ľudí, ktorí zradili Anglicko a pátrajú po kompromitujúcich listoch Jadinho otca. Sú títo ľudia zodpovední za smrť Jadinho otca a je naozaj Pohan vrahom Cainovho brata? A
kto je vlastne Pohan? Jade a Caine sa dajú spoločne do pátrania… Vo fascinujúcom príbehu vášní a intríg krásna a nezávislá Jade a odvážny a vytrvalý Caine hľadajú cestu ku vzájomnému porozumeniu a
vášnivo sa do seba zaľúbia.
V príbehu sa stretneme s postavami, ktoré poznáme z knihy Tajomná princezná (Ikar 2009).
Strážny anděl
Oldag 1997, 2000
ANOTÁCIA:
1815, Londýn, Anglie
Pirátská loď Smaragd se stává postrachem moří. Na její palubě velí obávaný Pohan, zavrhován bohatými, jejichž jmění se zmocňuje, a milován chudými, které obdarovává svou kořistí. Markýz z Cainewoodu slibuje tomuto muži smrt; chce pomstít svého mladšího bratra, kterého pirát zabil. Jednoho dne se u jeho dveří objeví neznámá dívka s podivnou žádostí. Krásnou rudovlasou Jade ohrožují záhadní nepřátelé a markýz se rozhodne poskytnout jí ochranu. Láska, které se neubrání ani jeden z nich, je však vystavena těžké zkoušce; zrada a faleš, se kterou se oba setkávají, dokonale prověří jejich vztah. Ukazuje se, že řada věcí se ve skutečnosti neodehrála tak, jak se původně zdálo…
Crown’s Spies
1. The Lion’s Lady (1988) – TAJOMNÁ PRINCEZNÁ(Ikar 2008) –Dáma z divočiny(Oldag 1997)
2. Guardian Angel (1990) – ANJEL STRÁŽNY (Ikar 2010) Strážný anděl(Oldag 1997, 2000)
3. The Gift (1991) – KRÁĽOVSKÝ DAR (Ikar 2002) – Královský dar (Oldag 1998)
4. Castles (1993) – ZÁMKY (Ikar 2002) – Zámky(Oldag 1998, 2008)
Ukážka:
Ukážka z knihy:
Kapitola 1
Londýn 1815
Lovec trpezlivo čakal na svoju korisť.
Pasca, ktorú nastražil markíz z Cainewoodu, bola nebezpečná. Smutne preslávený pirát Pohan z Plytčiny sa celkom určite dopočuje o svojom dvojníkovi. To ho prinúti vyjsť zo skrýše, pretože jeho pýcha, podľa rečí ľudí siahajúca až do neba, mu nedovolí, aby sa niekto iný chválil jeho temnými skutkami. Pirát sa celkom určite pokúsi vymyslieť svoju vlastnú pomstu a Caine s touto možnosťou rátal. Keď sa Pohan ukáže, Caine ho dostane.
A potom legendu, ktorou sa opriadol, zničí.
Markíz vyčerpal už všetky možnosti. Pavúk však nechcel opustiť svoju pavučinu. Sľúbená odmena nezabrala. Nie, medzi námorníkmi sa nenašiel Judáš, čo bolo prekvapujúce, keďže vieme, že väčšina námorníkov by za takú sumu zlatých, akú Caine ponúkol, predala aj svoju matku. Caine sa však prerátal. Všetci námorníci, ktorí odmietli peniaze, ako dôvod uviedli svoju osobnú oddanosť tomuto legendárnemu pirátovi. Caine, povahou cynik, ktorý len tak ľahko nezatrpkol, si však myslel, že skutočným dôvodom bol strach. Strach a poverčivosť.
Piráta zahaľovalo tajomstvo nepreniknuteľné ako steny kláštora. Pohana vlastne nikto nikdy nevidel. Jeho loď Smaragd všakmnohokrát zazreli čeriť vodu, akoby z neba hodili kameň do vody, aspoň tak to vraveli tí, ktorí sa vystatovali, že loď videli. Pohľad na čiernu krásavicu vyvolával hrôzu v boháčoch s tučnými mešcami, škodoradosť v podliakoch a modlitby pokornej vďaky chudobných, lebo Pohan bol známy tým, že sa o svoju korisť delil s tými menej šťastnými.
A hoci záhadnú loď často vídali, nikto nevedel opísať ani jedného z jej námorníkov. Toto vyvolávalo iba ďalšie špekulácie, obdiv a hrôzu z tajomného piráta.
Pohanove lúpeže siahali až za hranice oceánu, keďže bol človekom, ktorý očividne mal rád zmenu. Jeho lúpežné prepady na súši spôsobovali rovnaké, ak nie väčšie zdesenie. Pohan bol dosť vyberavý a okrádal iba príslušníkov bohatých vrstiev. Bolo tiež známe, že tento pirát nechcel, aby si niekto iný prisvojoval zásluhy za jeho nečakané polnočné prepady, a preto na mieste nechával svoju vizitku, bielu ružu na dlhej stonke. Zvyčajne, keď sa jeho obeť ráno zobudila, na vankúši našla ružu. Už len pohľad na tento kvet stačil, aby človek upadol do bezvedomia.
Je zbytočné hovoriť, že chudobní zbožňovali tohto legendárneho piráta. Verili, že Pohan bol mužom, ktorý mal zmysel pre romantiku a štýl. Cirkev mu prejavovala rovnaký obdiv, lebo pirát pri ich chrámoch nechával plné truhlice zlata a drahokamov, samozrejme, s ružou navrchu, aby kňazi vedeli, za čiu dušu sa majú modliť. Pre biskupa bolo ťažké verejne odsudzovať tohto piráta. Veľmi však dobre vedel, že ho nemôže vyhlásiť za svätca, ak by to urobil, vyvolal by hnev najvplyvnejších občanov, a preto sa rozhodol nazývať ho lotrom. Ľudia si však všimli, že keď sa o ňom biskup takto zmienil, uškrnul sa a šibalsky žmurkol.
Ministerstvo vojny vôbec nemalo takéto zábrany. Vypísalo svoju vlastnú odmenu za pirátovu hlavu. Caine zdvojnásobil sumu. Mal svoj vlastný dôvod, aby dolapil toho bastarda a veril, že dobrý koniec ospravedlní všetky špinavé prostriedky, ktoré použil voči pirátovi. Bude to oko za oko, zub za zub. Piráta zabije.
Títo dvaja protivníci boli vlastne rovnakí. Markíza sa báli obyčajní ľudia. Jeho činnosť pre vládu opriadala temná legenda. Keby okolnosti boli iné, keby Pohan nevyprovokoval Cainov hnev, nechal na by ho pokoji. Pohanov smrteľný hriech však zmenil toto predsavzatie, zmenil ho na pomstu.
Caine večer čo večer chodil do krčmy U darebáka v centre Londýna. Do krčmy zväčša chodili ošľahaní prístavní robotníci. Caine si vždy sadol k stolu v rohu, široký chrbát mu pred zákerným útokom chránila kamenná stena a trpezlivo čakal na Pohana.
Markíz sa po týchto spustnutých miestach pohyboval s ľahkosťou človeka s temnou minulosťou. V tejto časti mesta šľachtický titul nič neznamenal. Prežitie tu záviselo od sily človeka, jeho schopnosti spôsobiť bolesť druhému pri obrane a od nevšímavosti voči násiliu a krutosti, ktoré vás obklopovali.
Pre Caina sa krčma stala domovom v priebehu jednej noci. Bol to silný muž, mal svalnaté ramená a stehná. Už jeho výška dokázala zastrašiť možných útočníkov. Caine bol tmavovlasý, mal tmavohnedú pokožku a oči tmavosivej oblohy. Boli časy, keď tieto oči vedeli vyvolať u dám nával vzrušenia. Teraz však sa tie isté dámy striasli pri pohľade do jeho chladných a mŕtvych očí. Šepkali si, že markíza jeho nenávisť zmenila na kameň. Caine s nimi súhlasil.
Keď sa už raz rozhodol hrať úlohu Pohana, nebolo preňho ťažké to predstierať. Tí, čo o ňom vymýšľali príbehy, sa zhodli v tom, že Pohan je vlastne šľachtic, ktorý sa dal na pirátstvo, aby si udržal svoj nákladný spôsob života. A Caine túto poveru jednoducho využil. Keď prvý raz vošiel do krčmy, mal na sebe svoje drahé šaty. Odev si ešte sám prizdobil malou bielou ružou, ktorú si pripol na chlopňu kabáta. Tento neslýchaný, pýchu prezrádzajúci doplnok, samozrejme, vyvolal primeranú pozornosť.
Okamžite musel bodnúť svojím ostrým nožom niekoľkých mužov, aby si medzi nimi vydobyl miesto. Áno, bol oblečený ako džentlmen, ale bojoval podlo a nečestne. Muži ho obdivovali. Zakrátko si vyslúžil ich rešpekt a strach. Svojou herkulovskou postavou a silou si okamžite získal aj ich oddanosť. Jeden, odvážnejší z nich, sa ho nesmelo spýtal, či tie reči o ňom sú pravdivé. On je naozaj Pohan? Caine neodpovedal, ale jeho úškrn námorníkovi napovedal, že mu táto otázka zalichotila. A keď krčmárovi povedal, že ten námorník je riadne prešibaný, odpoveď bola jednoznačná. Do týždňa sa správa o Pohanových nočných návštevách krčmy rozniesla rýchlosťou blesku.
Monk, holohlavý Ír, ktorý vyhral krčmu vo falošnej kartovej hre, zvyčajne pred záverečnou sedel pri Cainovi. Monk bol jediný, kto vedel o tejto ľsti. A horlivo podporoval Cainov plán, lebo vedel všetko o ukrutnostiach, ktoré Pohan spáchal Cainovej rodine. A čo bolo rovnako dôležité, od začiatku tohto ľstivého plánu zisk v krčme sa výrazne zvýšil. Zdalo sa, že všetci si chceli dobre prezrieť tohto piráta a Monk, pre ktorého bol zisk nadovšetko, za svoje zriedene pivo. pýtal nehorázne peniaze.
Krčmár prišiel o vlasy už pred rokmi, ale jeho krikľavé oranžové obočie ich stratu viac ako vynahradilo. Bolo husté, vinulo sa mu hore do čela ako brečtan. Teraz si šúchal čelo, lebo bol nervózny kvôli markízovi. Boli už takmer tri hodiny ráno, hodinu po záverečnej. Iba dvaja hostia ešte podriemkavali nad svojimi pohárikmi. Keď sa pri odchode ospalo rozlúčili odgrgnutím, Monk sa obrátil ku Cainovi.
„Máte viac trpezlivosti ako blcha, ktorá číha na prašivého psa, keď sem chodíte večer čo večer. Modlím sa, aby vás to neodradilo,“ poznamenal. Odmlčal sa, aby markízovi nalial plný pohár brandy a potom si sám dal riadny dúšok rovno z fľaše. „Dostanete ho, Caine. Som si tým istý. Vidím to tak, že pošle zopár svojich mužov, aby si na vás počkali. Preto vás vždy vystríham, aby ste si chránili chrbát, keď v noci odtiaľto odchádzate.“
Monk si znova odpil a zachechtal sa. „Pohan je trochu háklivý na svoje renomé. Z vášho podvodu musí byť už celý šedivý. Čoskoro sa tu ukáže. Nuž, stavím sa, že zajtra nastane tá noc.“
Caine prikývol. Monk, v ktorého pohľade sa zračila prenikavá istota, vždy uzavrel svoj nočný prejav predpoveďou, že korisť sa zajtra ukáže.
„Caine, vrhnete sa naňho ako vlk na zajaca.“
Caine vypil pohár do dna, dnes večer to bol prvý, a naklonil stoličku dozadu tak, aby sa oprel o stenu. „Dostanem ho.“
Povedal to tak sebaisto, že Monkovi prebehli zimomriavky po chrbte. Chcel rýchlo prikývnuť, keď vtom sa rozleteli dvere a upútali jeho pozornosť. Pootočil sa na stoličke, aby zavolal, že je už po záverečnej, ale to, čo uvidel vo dverách, ho tak ohromilo, že iba civel v úžase. Keď bol konečne schopný prehovoriť, lem zašepkal, „Matka nebeská, vari nás prišiel navštíviť anjel?“
Zo svojho miesta pri stene mal Caine dobrý výhľad na vchod do krčmy. Hoci sa nepohol, ani neprejavil navonok žiadne pocity, pravdou bolo, že jeho úžas bol rovnako veľký, a zdalo sa, že lapá po vzduchu.
Naozaj vyzerala ako anjel. Caine nechcel ani len okom mrknúť, bol si istý, že toto zjavenie by mu zmizlo do noci, ak by čo i len na sekundu či dve zavrel oči.
Bola to neuveriteľne krásna žena. Jej oči mu učarovali. Mali nádherný odtieň zelenej. Zelené ako moje údolie za jasnej mesačnej noci, pomyslel si.
Uprene pozerala na Caina. Rovnako ako on na ňu.
Prešlo niekoľko dlhých minút, kým sa navzájom pohľadmi premeriavali. Potom pomaly podišla k nemu. Len čo sa pohla, kapucňa plášťa jej skĺzla na plecia. Caine prestal dýchať. Hrudník mu bolestivo stiahlo. Uvidel bohaté gaštanovohnedé vlasy. Vo svetle sviečky žiarili ako plameň.
Keď sa priblížila k stolu, Caine si všimol žalostný stav jej šiat. Kvalita odevu prezrádzala, že je bohatá, ale drahá látka bola na jednej strane natrhnutá. Vyzeralo to, akoby ju niekto prerezal nožom. Spod lemu šiat jej vykúkala časť rozstrapkanej saténovej podšívky. Cainova zvedavosť narastala. Znova sa jej zahľadel do tváre, na pravom líci zbadal sinky, malú reznú ranu pod plnou dolnou perou a špinavú šmuhu na čele.
Ak toto zjavenie bolo anjelom, tak práve prešlo očistcom, pomyslel si Caine. Aj keď vyzerala, akoby práve prehrala boj s diablom, pôsobila veľmi príťažlivo, pre pokoj jeho duše až príliš príťažlivo. Kým čakal, až žena prehovorí, napätie v ňom narastalo.
Prišla k okrúhlemu stolu a zastala. Upierala pohľad na ružu pripnutú na jeho hrudi.
Anjel bol očividne vystrašený. Ruky sa jej chveli. Na hruď si pritískala malý biely mešec, všimol si, že na prstoch má niekoľko starších jaziev.
Nevedel, čo si má o nej myslieť. Nechcel však, aby sa ho bála. Pri tejto predstave sa zamračil.
„Ste úplne sama?“ spýtal sa rázne.
„Áno.“
„V tomto nočnom čase, v tejto časti mesta?“
„Áno,“ odvetila. „Ste Pohan?“
Všimol si, že hlas ma zachrípnutý, hoci hovorila šeptom.
„Pozerajte sa na mňa, keď mi kladiete otázky.“
Nepodvolila sa jeho rozkazu, ale tvrdohlavo uprene pozerala na ružu. „Prosím vás, odpovedzte mi, pane,“ žiadala. „Ste Pohan? Musím s tým pirátom hovoriť. Je to veľmi dôležité.“
„Som Pohan,“ odpovedal Caine.
Prikývla. „Hovorí sa, že urobíte čokoľvek, ak je odmena primeraná. Je to pravda, pane?“
„Je,“ potvrdil Caine. „Čo odo mňa chcete?“
Namiesto odpovede hodila doprostred stola taštičku. Šnúrky sa uvoľnili a vysypalo sa niekoľko mincí. Monk ticho zahvízdal.
„Je ich tu spolu tridsať,“ povedala s pohľadom upretým dolu.
Caine zdvihol obočie.
„Tridsať strieborných?“
Nesmelo prikývla. „Je to dosť? To je všetko, čo mám.“
„Koho to chcete zradiť?“
Takáto domnienka ju zarazila. „Och, nie, zle ste mi porozumeli. Nechcem nikoho zradiť. Nie som Judáš, pane.“
Uvedomil si, že jeho poznámka ju urazila. „Bol to iba nevinný žart.“
Jej zamračená tvar naznačovala, že sa jej to nepáči. Caine sa v duchu zaprisahal, že jej nedovolí, aby ho vyviedla z miery. „Tak teda, čo to odo mňa žiadate?“
„Chcem, aby ste niekoho zabili, prosím.“
„Ach tak,“ pomaly zatiahol. Jeho sklamanie bola až bolestné. Vyzerala čertovsky nevinne, žalostne a zraniteľne a predsa ho sladkým hlasom žiadala, aby niekoho zavraždil.
„A kto je tou obeťou? Nie náhodou váš manžel?“ Cynizmus v jeho hlase znel rovnako nepríjemne ako keď škriabete nechtom po tabuli.
Zdalo, sa že pichľavý tón jej neprekážal. „Nie“ zašepkala..
„Nie? Teda nie ste vydatá?“
„Záleží na tom?“
„Ó, áno,“ protirečil jej tiež šeptom. „Záleží.“
„Nie, nie som vydatá.“
„Potom koho chcete dať zabiť? Otca? Brata?“
Pokrútila hlavou.
Caine sa pomaly predklonil. Už strácal trpezlivosť, a mal jej asi toľko ako piva v Monkovom zriedenom pive. „Dosť bolo otázok. Odpovedzte.“
Nútil sa do útočného tónu, bol si istý, že ju vystraší, aby mu všetko vysvetlila. Videl však, že tento pokus zlyhal, keď zachytil odbojný výraz na jej tvári. Keby ju nebol pozorne sledoval, nebol by zachytil ani, záblesk jej hnevu. Malá vydesená mačička mala nakoniec v sebe silného ducha.
„Chcem, aby ste prijali túto úlohu, skôr než vám vysvetlím, o čo ide,“ žiadala.
„Úlohu? To, že ma najímate, aby som niekoho zavraždil, nazývate úlohou?“ spýtal sa neveriaco.
„Áno,“ vyhlásila a prikývla.
Stále sa mu nepozrela do očí. Dráždilo ho to. „V poriadku,“ zaklamal. „Prijímam.“
Plecia jej poklesli. Caine usúdil, že od náhlej úľavy. „Povedzte mi, kto bude mojou obeťou,“ znova ju žiadal.
Pomaly zdvihla pohľad a pozrela naňho. Utrpenie, ktoré videl v jej očiach, ho bodlo do srdca. Pocítil takmer neprekonateľnú túžbu dotknúť sa jej, vziať ju do náručia a poskytnúť jej útechu. Pocítil hnev aj za ňu, ale potom sa prinútil striasť sa takej smiešnej predstavy.
Dočerta, tá žena ho predsa najíma, aby niekoho zavraždil.
Dlho sa na seba pozerali a potom sa Caine znova spýtal.
„Nuž? Koho to chcete dať zabiť?“
Zhlboka sa nadýchla a povedala.
„Seba.“
Málo? Nestačilo Vám?
Prečítajte si aj ďalšiu ukážku z knihy „Anjel strážny“.