Pred takmer desiatimi rokmi vyšlo Aprílové dievča od Martiny Solčanskej a mala obrovský úspech. Desať tisíc predaných kusov a prvý náklad vypredaný. Dlho fanúšičky čakali na dotlač alebo druhé vydanie….a dočkali sa. Konečne teraz v apríli vychádza nové Aprílové dievča
Má štrnásť. Práve nastúpila na strednú školu a hneď v prvý deň si za ňu sadne ten najkrajší chlapec na svete. Bibiána presne vie, ako by reagovala jej odvážnejšia kamoška. U nej je však hanblivosť problém číslo jeden. A čo. Aj tak je to len nafúkaný Bratislavčan!
Je obyčajné popoludnie. No v jednej chvíli sa zmenilo na najdôležitejší okamih v jej živote! Nechtiac do nej vrazil a jej čokoládová zmrzlina sa ocitla na jeho tričku. Neznámy chalan. Kto to je? Má asi toľko rokov ako ona. Odišiel bez toho, aby sa predstavil…
„Prepáč, ospravedlňujem sa ti, bola to moja chyba,“ ozval sa.
Bum! Hľadela som na neho a zmocnil sa ma pocit, že sa pozerám do tých najkrajších očí na svete. Boli neuveriteľne modré, nádherné a nad nimi hustá čierna štica. A úsmev, krásny, len taký zdvihnutý kútik úst.“
Bibiána je správne praštená baba. Je v puberte, tak to asi poznáte:)
A ten najkrajší chlapec na svete? Volá sa Andrej. Dokonca jeho priezvisko mu pridáva na atraktivite. Volá sa totiž Andrej Princ. Nádherné meno.
No uznajte – nechceli by ste chodiť s Princom?
Bibiána áno. Len on rýchlo zabudne na ten malý zmrzlinový incident. A ona mu už dávno odpustila. „Len keby sa na mňa tak krásne usmieval a občas aj chodil do školy a nemal všetko na saláme. A mimochodom sme narodení v jeden deň – 17. Apríla. A predstavte si, on ma jeden večer len tak pobozká…“
Martina Solčanská pochádza z Hlohovca a po absolvovaní štúdia histórie a žurnalistiky pôsobí v médiách. Okrem Aprílového dievčaťa ma na svojom konte aj ďalšie romány.
„V puberte som rada čítala zaľúbené dievčenské romány,“ spomína Martina. „A keď som už mala pocit, že som prečítala všetky dostupné (alebo dobré) v knižnici, napadol mi môj zaľúbený dievčenský román. Bol apríl 1993 a mne sa v mysli zjavila aprílová Bibiána, ktorá sa zaľúbi do toho „najkrajšieho chlapca na svete“. 14 rokov boli obaja v mojej mysli, tam som si ich hýčkala, ich príbeh vypiplala do posledného detailu a pustila von.“
Ako sama dodala, jej kniha je sympaticky drzá, miestami krásne naivná, zaľúbená. Lebo žiadna iná láska nebude už prvá.
Začítajte sa do 2.vydania knihy Aprílové dievča:
1. kapitola
Aprílčan je človek, ktorý sa narodil v apríli ako ja. Sedemnásteho, teda v znamení nie veľmi príťažlivom (aspoň pre mňa) – baran. Keď raz Žela začula toto slovo, len sa na mňa tak pozrela a ja som pochopila, že ho už radšej nebudem vyslovovať na verejnosti. Tých vecí, čo nehovorím na verejnosti, je vlastne viac. Niežeby som sa za niečo hanbila, to nie, ale o niektorých veciach radšej mlčím. Je to tak lepšie. Nehovorím o nich ani svojej najlepšej kamarátke Bele, ani Žele, svojej sesternici. Obe sú také… také… vlastne dokonalé, akou ja nikdy nebudem. A možno ani nechcem byť.
Veľmi sa sama sebe nepozdávam, ale čo sa mi na mne páči, je moja fantázia. Vymýšľam a vymýšľam, a najradšej by som ani nič iné nerobila. Žela tomu ani za mak nerozumie. Je príliš pragmatická a stavanie vzdušných zámkov považuje za stratu času. Ja však nikdy! No momentálne moja fantázia stagnuje. Mám len jeden jediný problém: ako povedať otcovi, že som zo štvrťročnej písomky z matiky schytala trojku. To si zasa vypočujem, aký je ten náš Tomáš geniálny a ja – bože, Bibiána, po kom to si? Netuším, po kom som. Žeby po ňom? To, že každý z nás je jedinečný, ho asi nezaujíma. Prečo by aj? (Toto mu, samozrejme, nepoviem,
budem čušať.) Len keby tu neboli už o tri týždne tie príšerné prijímačky, ktoré musím robiť aj z tej hnusnej matiky. A ešte z chémie, ale tá vcelku ujde.
Ja v podstate neviem, čo chcem v živote robiť. To bol pred pár mesiacmi zhon, že na akú školu chcem ísť. No kam by som ja tak mohla ísť? S trojkami na vysvedčku si toho veľa nenavyberáte. A tak som to nechala na rodičoch, presnejšie na otcovi, a je mi to fuk. Bela ide na gympel, veď kam inam so samými jednotkami. A ja? Nakoniec rodinná rada, čiže otec, vybrala chemickú priemyslovku. A tak bude zo mňa farmaceutická laborantka, ak pánboh dá…
Ale tá písomka, vážne som sa hnevala. Pritom sa všetko tak nádherne rozbiehalo. Piroha len sedela a listovala si v triednej knihe, čo je jav dosť nevídaný. Vždy stojí pred tabuľou a jastrí tými svojimi očami za okuliarmi s rámom, ktorý vyšiel z módy pred dvadsiatimi rokmi.
Pozorne som sledovala Pirohu a posúvala som Bele svoju písomku. Bela sa do nej zahľadela a vzápätí mi zašepkala: „Máš to zle. Odrátaj vrchnú podstavu, nebude to predsa krytý bazén.“
Samozrejme, že som nechápala. Bela mi posunula papier späť a ja som čítala už aspoň po desiatykrát ten istý príklad: Vyrátajte spotrebu kachličiek na bazén, ktorého rozmery
sú… Čo s tým mám spraviť? Bola som sama so sebou spokojná, keď som prišla na to, že tento príklad sa počíta pomocou vzorca na povrch kvádra. A teraz to mám vraj zle! Čo to Bela hovorila o krytom bazéne? Náhle sa však Boh nado mnou zmiloval a mne svitlo. Samozrejme, že nekachličkujem vrchnú podstavu, nebude to predsa nejaká kobka. A tak som škrtla posledné riadky a prerátala to znova.
Krása! Vyšlo mi prirodzené číslo, čo naznačovalo, že by som to mohla mať dobre. Aspoň som dúfala. Ďakujem, Bože, ďakujem… či vlastne: Bela, ďakujem.
S Belou Levčíkovou sa kamarátim už od škôlky. Naše veľké priateľstvo sa začalo veľmi netradične. Bela sa vlastne volá Anabela, a keďže deti po nej neustále vykrikovali:
Arabela, Rumburak ide, Bela začala so súkromným protes tom proti nim a jej jedinou spojenkyňou som bola ja.
Zistila, že najväčší posmievači sa boja dážďoviek, hoci my nie (aj keď ja som zo začiatku statočne premáhala odpor, ale potom som si zvykla), a tak sme naše predpoludnia v škôlke namiesto pečenia pieskových bábovčičiek venovali tomu, že sme v tajných chodbách pieskoviska hľadali jeho obyvateľov – dážďovky. Ak niekto Belu posmešne nazval Arabelou, spoločne sme ho chytili a strašili sme ho vedierkom plným dážďoviek. Bela sa v tom vypracovala na skutočného odborníka: brala do rúk tie malé zvíjajúce sa hadíky, omotávala si ich okolo prstov a šibrinkovala nimi pred očami našej obete. Niekedy zašla dokonca až tak ďaleko, že sa pokúšala strčiť dážďovky našej obeti do úst.
A hlúpe detské obete namiesto toho, aby boli ticho, vrieskali na plné ústa: Súdružka učiteľkááá… (vtedy boli ešte súdružky), vďaka čomu mali ústa otvorené a Bela mohla pokračovať v napĺňaní svojej pomsty. Ak sa však učiteľka zjavila, Bela sa potmehúdsky usmievala a tvrdila, že sa len hráme.
Náš tajný spolok nám proti našej vôli rozpustili až v poslednej triede škôlky, keď tam začala chodiť aj moja sesternica Monika. Monča sa, samozrejme, hneď pridala na našu stranu: dážďovkové mučenie priviedla k dokonalosti a využívala ho pri každej príležitosti. Jedného dňa jej Anča Kolenová odmietla požičať svoju plakaciu a cikaciu bábiku, čo bol vtedy veľký hit, a my sme celé popoludnie usilovne hľadali dážďovky. Keď sme ich mali už plné vedierko, Monča sa nebadane priblížila k Anči o celý obsah vedierka jej vysypala na hlavu. V živote som nepočula taký vreskot. Tri vinníčky sa po celý nasledujúci mesiac „nesmeli hnúť ani na krok“ (doslovná citácia) od súdružky učiteľky a mali sme doživotný zákaz vstupu na pieskovisko.
Bela sa, samozrejme, vynašla a objavila ríšu čmeliakov, ôs, chrústov a pavúkov. Zostalo jej to dodnes, lebo sa rozhodla, že sa stane veľkou biologičkou. Viem si ju živo predstaviť, ako sa hrabe v zemi niekde v africkej džungli a omotáva si okolo prstov nechutné chlpaté veľké dážďovky.
A potom jej tvár na stránkach časopisov: objaviteľka vzácneho druhu dážďoviek, ktoré môžu liečiť rakovinu…
Bele som sa nikdy nepriznala, že dôvodom, prečo som sa s ňou začala kamarátiť, bolo práve jej meno. Mne sa na rozdiel od nej páčilo: Anabela – Arabela. A keď som po prvý raz videla Fontánu pre Zuzanu, bola som nadšená, že Zuzanina najlepšia kamarátka sa volá Bela. Moje nadšenie však, samozrejme, nikto nepochopil. Dôvodom, prečo sa Bela začala kamarátiť so mnou, bola asi moja veľká rodina.
Bela je totiž jedináčik, čo jej maximálne závidím, a ona mi zasa závidí náš veľký preplnený dom. Prednedávnom objavila na nejakom nemeckom programe americký seriál o dome preplnenom ľuďmi a prirovnala ho k nášmu. My však satelit nemáme, a tak nemám potuchy, či by sme sa aj my mohli stať námetom na komediálny seriál. Ale asi áno. Nás Lavkovcov v podstate ani nie je toľko: mama, otec, Tomáš a ja. Lenže Hanákovci sa rozrástli: obaja rodičia, Žela, Monča, Paľo a Danka. Keď ich už bolo priveľa, zasadla rodinná rada, teda naše mamy-sestry, a rozhodli, že náš pôvodný dvojdom sa hore prebúra, premuruje a vzniknú tri
detské izby: moja a Želina, Mončina a Dankina, Tomášova a Paľova. Cez vrchné poschodie sa teraz dá prejsť do druhého domu. Nám deťom to ani za mak nevadí, neustále lietame
hore-dolu. Len Monča sa cíti ukrivdená, akoby prišla o sestru. Keďže som od Monče o dva roky staršia (presnejšie len o sedemnásť mesiacov, ako rada zdôrazňuje), dostala som sa k Žele ja a Monča sa delí o izbu so svojou sedemročnou sestrou Dankou. Žela je rada, že nemá izbu s Mončou. Sú takmer rovnaké a ona podobnosť neznáša.
Monča je však stále v našej izbe, požičiava si Želine veci a Žela zúri. Ja si ich nepožičiavam z jedného jediného dôvodu: nemám ich veľkosť. Monča ma už dávno prerástla o hlavu a Paľo, ktorý je ešte len štvrták, ma hádam už onedlho dobehne. Ja som v našej rodine taký krpec, čo ma neuveriteľne štve. Už som si zvykla na to, že keď idem so Želou po ulici, každý sa pozerá len po nej. Lenže začalo sa mi to stávať aj s Mončou, a tak s ňou už radšej nebudem nikam chodiť. Dopekla, prečo je taká vyspelá a ja som v podstate len decko. Obe sestry Hanákové, samozrejme, tvrdia, že to nie je žiadna výhra. Jasné, najmä Žele sa tak dá veriť… A toto všetko mi Bela závidí. V podstate je však fajn mať také super sesternice, i keď sa neustále hádajú a ja som ako medzi dvoma mlynskými kameňmi.
Pozerala som do písomky a napĺňal ma pocit šťastia. Vyrátala som spotrebu vody v akváriu a tiež som vykachličkovala bazén. Zaujímalo by ma, kto vymýšľa tieto praktické príklady. Akvárium doma nemáme a o bazéne môžeme len snívať, tak na čo mi to bude? Aj tie prekliate rovnice sa mi zdali v poriadku. Kto mohol vedieť, že nebudú mať riešenia. Tak som si dnes zas vypočula od Pirohy tie jej staré známe tirády: „Lavková, ako si mohla urobiť také školácke chyby? Ako chceš spraviť prijímacie skúšky?“ Mala by zmeniť repertoár.
Piroha je moja učiteľka matematiky. Na našej škole je už legendou. Učila naše mamy a možno aj mamy našich mám. Prezývku Piroha dostala ešte pred desiatkami rokov, pretože
vraj najradšej jedávala sladké pirôžky, na čo však dnes neexistuje priamy dôkaz. Tí, čo to zažili, už nežijú. Ale prezývka Piroha jej zostala. Piroha je na matiku expert a každý, koho učila, ju potom len chváli, aká to bola perfektná učiteľka, ako všetko naučila. Ja ten pocit nemám.
A ona ma asi tiež nemá veľmi v láske. Vlastne ona neprejavuje náklonnosť nikomu, takže si z toho netreba robiť ťažkú hlavu. Stále len niečo vysvetľuje a tvrdí, aký je svet grafov a čísiel zaujímavý. No iste! Nenávidím ju a ona na mne sedí. Tento pocit sa ešte upevnil, keď v posledných týždňoch zaviedla povinné poobedňajšie doučovanie pre tých, čo idú robiť prijímacie pohovory z matematiky. Tam si na mne vždy zgustne a ja sa potím pri tabuli, keď hovorí:
„Lavková, ja neviem, ako chceš úspešne absolvovať prijímacie pohovory, keď nevieš vyriešiť ani taký jednoduchý príklad. Nemôžem povedať, že by si bola hlúpa, si len roztržitá, myšlienky ti neustále lietajú kade-tade.“ Ale ja ju nepočúvam – načo aj, veď stále hovorí to isté – a pozerám sa von oknom. Najviac neznášam to, že ma oslovuje priezviskom, ona vlastne nikomu nepovie menom. Taká neosobná učiteľka. Len pre ňu som rada, že už nebudem chodiť na základnú a nebudem sa musieť na ňu pozerať. A jej bude možno tiež ľúto, že nebude mať komu držať kázeň a prehovárať mu do duše. Ale jej sa určite podarí nájsť ďalšiu obeť. Už aby to všetko bolo za mnou!
Uf, ani som si nevšimla, že už som pred naším domom. Ako to mám zo seba dostať? Zasa za tri? Šmátrala som po kľúčoch, lebo bolo zamknuté. Takže nikto ešte nie je doma. Hurá! Zhodila som zo seba vetrovku a topánky a utekala som do svojej izby. Na posteli som však zaregistrovala rozvalenú Želu.
„Čau. Čo tu robíš, veď je len jedna preč?“ spýtala som sa prekvapene.
„Ale, zasa sme ti mali v škole bombu…“ Milá Želka len unavene zívla a zavrela oči. To má z toho, že sa ťahá po večeroch. To je prvé, čo Žele závidím – že môže chodiť večer von. Žela je pre mňa vzor maximálnej dokonalosti. Je fakt pekná a, samozrejme, aj múdra. To ma otravuje asi najviac. Bože, tá matika!
Tlačila mi ju do hlavy celý víkend, a nič z toho. Žela má husté hnedé vlasy asi do polovice chrbta a úžasnú postavičku. Ale tá jej hlava! Je v treťom ročníku gymnázia a niežeby sa priveľmi drvila, len sa vláči po diskotékach, a pritom má samé jednotky. Viem si živo predstaviť, že aj mne by to otec dovolil, keby som sa začala dobre učiť, a tak sa nad tým ani nemusím zamýšľať.
„Žela, spíš?“
„Nie,“ zamrmlala namrzene.
„Nevieš, kde mám otca?“
Žela sa bleskovo posadila na posteli, ani čo by ju zasiahol elektrický prúd, a dychtivo sa spýtala: „No, čo matika?“
Vari v tomto dome nikoho nezaujíma nič iné, len moja štvrťročka z matiky?!
„Trojka, dva body do dvojky.“
„Keby to bol jeden, nič nepoviem, ale aj tak trojka. Biba?!“
„To viem aj bez teba, ty múdra,“ zhúkla som na ňu namrzene, hoci mala pravdu. Trojka nie je žiadna výhra. Ale ešte stále neviem, kde mám otca, veď už mal byť doma.
„Tvoj otec si len niekam odbehol. Čo ťa čaká, to ťa neminie, milá moja. Čo si zasa domotala?“
