Existujú také originálne a živé príbehy, že vás vtiahnu od prvých strán. Ak sa ich navyše chopí skvelý rozprávač, máte o zážitok postarané. Presne takou je novinka Múza od Jessie Burtonovej, ktorej v slovenčine vyšiel už pozoruhodný príbeh Miniaturista. Múza je brilantne napísaný román o láske, vojne, umení, pravde i túžbach, ktoré v sebe živíme.
Je to fascinujúci príbeh o tom, ako minulosť a história formujú, definujú naše životy…
Španielsko 1936.
Olive Schlossová prichádza v 30. rokoch minulého storočia s bohatými rodičmi do Španielska na letný byt. Rada maľuje, no svoj talent musí pred otcom, viedenským obchodníkom s umením, tajiť. V prenajatej haciende sa zblíži so slúžkou Teresou a s jej nevlastným bratom, ambicióznym umelcom Isaacom, ktorý sníva o tom, že sa raz stane rovnako slávny ako jeho krajan Picasso. V tom čase sa už v Španielsku schyľuje ku krvavej občianskej vojne, ktorá neblaho zasiahne do osudov rodiny.
Anglicko 1967.
O niekoľko desaťročí neskôr prichádza do Londýna karibská emigrantka Odelle Bastienová. Podarí sa jej zamestnať v prestížnom Skeltonovom inštitúte výtvarného umenia a náhodou objaví obraz, ktorého autorom je vraj istý Isaac Robles. Jeho záhadná smrť kedysi nadlho rozvírila vody umeleckého sveta. Rozruch okolo obrazu neutícha, šíria sa klebety a Odelle sa postupne zaplieta do siete intríg a klamstiev. Už nevie, komu a čomu môže veriť. Možno ani svojej tajomnej kolegyni Marjorie Quickovej, ktorá akoby vedela viac, než je ochotná prezradiť.
Vypočujte si AUDIO úryvok z knihy.
Číta Dominika Žiaranová:
Jessie Burtonová je anglická spisovateľka a herečka. Študovala na Oxfordskej univerzite a na Centrálnej škole prednesu a drámy. Jej Miniaturista vyšiel v roku 2014 v desiatkach krajín po celom svete. Rádio 4 ho označilo za najkrajšie čítanie pred spaním.
Druhý román Múza vydala v roku 2016. Je to strhujúci príbeh, ktorého dej sa rozvíja vo dvoch časových rovinách, a to v Španielsku počas občianskej vojny a v šesťdesiatych rokoch 20. storočia v Anglicku.
Jessie Burtonová vynikajúco žongluje s dvomi príbehmi v dvoch rôznych obdobiach a dokáže ich majstrovsky prepojiť. Píše plasticky, vie vliezť pod kožu a vznikol tak emocionálny a zmyselný príbeh, ktorý si úprimnosť citov i pocitov udržiava až po posledné strany.
Začítajte sa do nádhernej novinky Múza:
Žena po jeho pravici vyzerala šťastná. Mala úprimnú tvár – zrejme len nedávno prekročila tínedžerský vek, no dievčatá vyzerajú na starých fotografiách vždy staršie. Naplno sa smiala, oči jej nebolo takmer vidieť, také ich mala prižmúrené. Bola živo prirodzená, čo človeka vždy skrášľuje, hoci by na jeho tvári nebolo nič pozoruhodné. Účes mala trocha zvlnený, vlasy jej priliehali k hlave podľa módy tridsiatych rokov, ale boli dosť strapaté, akoby jej na tom nezáležalo.
„Kto je tá žena?“ spýtala som sa.
Quicková zavrela oči. „Jeho múza, asi. Alebo len modelka.“
„On je taliansky Paul Newman,“ prehodila som a Quicková sa zasmiala.
Fotografia ma čímsi vyrušovala. Pôsobila mocným dojmom, bola plná obsahu. Obrátila som ju a uprostred datovania v ľavom spodnom rohu bolo rukou napísané O a I.
„Videli ste toto, Quicková? Kto sú OI?“ spýtala som sa. „I má byť Isaac?“
Quicková však už nemala náladu na špekulácie. „Nepostávajte tu s otvorenými ústami, slečna Bastienová,“ povedala. „Nemám veľa času. Choďte urobiť kópiu pre pána Scotta, dobre? No, berte sa.“
Jún
1967
1
Nie všetci nakoniec dospejeme k tomu, čo si zaslúžime. Mnohé chvíle, ktoré zmenia beh života – napríklad rozhovor s neznámym človekom na lodi –, sú iba šťastná náhoda. A predsa – nikto vám nenapíše list alebo si vás nevyberie za spovedníka, ak na to nemá pádny dôvod. Práve o tom ma poučila ona – že na šťastie musíte byť pripravení. Do hry musíte vložiť vlastné figúrky.
Keď nadišiel môj deň, bolo tak horúco, že blúzka, akú dávali každému zamestnancovi predajne obuvi, mi pod pazuchami stmavla do polmesiacov. „Na veľkosti nezáleží,“ povedala žena, otierajúc sa vreckovkou. Boleli ma plecia, svrbeli ma popraskané končeky prstov. Nechápavo som hľadela. Pot jej zmenil farbu bledých chĺpkov obočia, vyzeralo ako mokrá myš. Londýnska horúčava. Vôbec neodchádzala. Ešte som to nevedela, no táto žena bola posledná zákazníčka, ktorú som v živote obsluhovala.
„Prosím?“
„Veď som povedala,“ vzdychla žena. „Hocijaká veľkosť je dobrá.“
Blížila sa záverečná, čo znamenalo, že bude treba povysávať z koberca všetky otrusinky suchej kože – hovorili sme im prstový džem. Cynth vždy hovorila, že by sme z tých odškrabkov mohli odliať celé chodidlo, potvoru, ktorá by zatancovala dupák. Prácu v predajni Dolcis Shoes mala rada a dohodila ju aj mne –, no keď prišla posledná hodina našej zmeny, túžila som po chlade svojej izby, po svojich lacných blokoch, po ceruzke čakajúcej pri úzkej posteli. „Nahoď si tvár, dievča moje,“ šepla mi Cynth. „Čo myslíš – kde pracuješ? V pohrebnom ústave vedľa?“
Odšuchtala som sa k vitríne s tovarom, kam som často unikala. Protivne tam razilo pogumovanými podrážkami, ale teraz som to nevnímala. Najradšej by som bola vo vitríne zmizla a nemo kričala do škatúľ s topánkami.
„Počkajte! Hej, počkajte!“ zavolala za mnou žena. Keď si takto vynútila moju pozornosť, zohla sa, stiahla si ošúchanú lodičku a ukázalo sa chodidlo bez prstov. Bez jediného prsta. Hladký kýpeť, kus mäsa, neškodne spočívajúci na vyblednutom koberci.
„Vidíte?“ povedala rezignovaným hlasom, keď zošuchla druhú lodičku, a ukázalo sa to isté, čo predtým. „Stačí… vypchať si špic papiermi, takže je jedno, akú veľkosť prinesiete.“
Bol to veru pohľad a ja som naň nezabudla. Angličanka, ktorá mi ukázala nohy bez prstov. V tej chvíli som azda aj pocítila odpor. Stále sa hovorí, že mladí neznášajú škaredosť, že sa nenaučili maskovať šok. Ja som až taká mladá nebola. Mala som dvadsaťšesť. Neviem, čo som v tej chvíli urobila, ale pamätám sa, ako som o tom rozprávala Cynth cestou do bytu, o ktorý sme sa spolu delili až v Clapham Common, a ako ona od radostného úľaku z bezprstých nôh zvýskla. „Príde si po teba tá bezprstá, uchmatne si ťa, Delly!“ A potom optimisticky, pragmaticky dodala: „Ale aspoň môže nosiť topánky, aké sa jej zachce.“
Tá žena bola možno bosorka, ktorá mi prišla zvestovať zmenu mojej životnej dráhy. Ale tomu neverím. O to sa zaslúžila iná žena. No jej prítomnosť akoby takto strašidelne predznamenala koniec tejto mojej životnej kapitoly. Videla vo mne čosi spriaznene zraniteľné? Zaberali sme my dve priestor, v ktorom je našou jedinou možnosťou vyplniť prázdno papierom? Neviem. Ostáva, pravdaže, možnosť, že chcela iba nové topánky. No jednako na ňu stále myslím ako na niekoho z rozprávky, lebo v ten deň sa pre mňa všetko zmenilo.
Odkedy som pred piatimi rokmi priplávala na lodi z Port of Spain do Anglicka, uchádzala som sa o mnohé iné zamestnania a nič. Keď vlak zo Southamptonu dodychčal na londýnsku stanicu Waterloo, Cynth si zmýlila komíny domov s továrňami, čo sľubovalo prácu. Bol to prísľub, no ukázalo sa, že jeho splnenie je ťažké. Často som fantazírovala, že odídem z Dolcis, raz som sa hlásila do celoštátnych novín ako kávičkárka. Doma s titulom a so sebaúctou sa mi nikdy neprisnilo, že by som niekedy niekomu servírovala kávu alebo čaj, a Cynth skonštatovala: „Vidíš, Odelle, zvládla by to aj jednooká chromá hluchonemá žaba, ale tebe to nechcú dať.“
Cynth, s ktorou som chodila do školy a pricestovala do Anglicka, bola posadnutá dvoma vecami – topánkami a svojím snúbencom Samuelom, s ktorým sa zoznámila v našom miestnom kostole na Clapham High Street. (Ukázalo sa, že Sam je veľké dobrodenie, keďže tam bolo zvyčajne plno starých tetiek, ktoré nám rozprávali o starých dobrých časoch.) Keď si ho Cynth našla, naše postavenie ju nejatrilo tak ako mňa a občas to bolo zdrojom napätia medzi nami. Ja som podchvíľou frflala, že to už nevydržím, že nie som ako ona, a Cynth na to reagovala slovami: „Aha, lebo ja som len taká ovca a múdra si tu ty, čo?“
Obtelefonovala som nespočetné inzeráty, v ktorých sa hovorilo, že prax nie je potrebná, a tí ľudia vždy hovorili tak prívetivo – a keď som tam potom zašla, zázrak, zázrak! – už to bolo vždy obsadené. A predsa, hovorte tomu bláznovstvo, hovorte tomu snaha urobiť zadosť tomu, čo som si v sebe niesla ako dedičstvo, ale stále som to skúšala. Posledné – a najlepšie, na čo som natrafila – bolo miesto pisárky v Skeltonovom inštitúte výtvarného umenia, samý stĺp a arkády. Raz som tam dokonca bola, v jednu sobotu, ktorú som mala raz mesačne voľnú. Celý deň som sa potulovala po sieňach, chodila som od Gainsborougha k Chagallovi, medzitým som si pozerala akvatinty Williama Blakea. Cestou domov do Claphamu sa na mňa vo vlaku zadívalo dievčatko, akoby som bola obraz. Vystrelo pršteky, pošúchalo mi ušný lalôčik a spýtalo sa mamy: „Zíde to?“ Mama ho nepokarhala – tvárila sa, akoby bola najradšej, keby na to odpovedal lalôčik.
Pre nič za nič som nesúperila s chlapcami, aby som dostala titul z anglickej literatúry na University of West Indies s najlepším hodnotením. Pre nič za nič som nestrpela štípanie toho dieťaťa vo vozni. Doma som dostala od britského konzulátu prvú cenu Commonwealth Students za báseň Karibská pavúčia ľalia. Je mi ľúto, Cynth, ale nehodlám celý život obúvať topánky spoteným popoluškám. Prišli, pravdaže, aj slzy, prelievané najmä do preliačeného vankúša. Kvasil vo mne tlak túžby, hanbila som sa za to, no tá túžba ma jednako poháňala. Chcela som niečo väčšie a odslúžila som si to päťročným čakaním. Medzitým som písala pomstivé básne o anglickom počasí a klamala som mame, že Londýn je priam nebo.
Keď sme s Cynth prišli domov, na rohožke ležal list. Skopla som z nôh topánky a ostala som na chodbe stáť ako soľný stĺp. Pečiatka na liste hovorila Londýn W. 1, stred sveta. Na bosých chodidlách ma chladili viktoriánske dlaždice. Prsty nôh mi ležali na modrej a hnedej. Ukazovákom som podobrala záklopku obálky, dvíhala som ju ako spadnutý list. Hlavička na liste hlásala Skeltonov inštitút.
„No?“ spýtala sa Cynth.
Neodpovedala som. V šoku som čítala až do konca, mimovoľne zarývajúc necht do plastického vzoru na ozdobnej tapete nášho domáceho.
Skeltonov inštitút
Skeltonovo námestie
Londýn, W. 1
16. júna 1967
Vážená slečna Bastienová,
ďakujem Vám za list so žiadosťou o miesto a za životopis.
Túžba, aby sa nám darilo za akýchkoľvek okolností, aké nám život predostiera, to je to, v čo môžeme všetci dúfať. Ste očividne mladá žena s výnimočnými schopnosťami, dostatočne skúsená. Na základe toho je mi potešením pozvať Vás na týždennú skúšobnú lehotu na mieste pisárky.
Treba sa veľa učiť a väčšinu z toho sa človek musí naučiť sám. Ak Vám to vyhovuje, oznámte mi, prosím, obratom, či túto ponuku prijímate, a odtiaľ začneme. Začiatočný plat je 10 libier týždenne.
S priateľským pozdravom
Marjorie Quicková
Desať libier týždenne. V Dolcis mám len šesť. Tie štyri libry navyše, to bol pre mňa celý svet, ale nešlo len o peniaze. Bola som o krok bližšie k dôležitým veciam, ako ma to učili – ku kultúre, dejinám, umeniu. Podpis na liste sa skvel sýtym čiernym atramentom, M a Q extravagantné, nádherou takmer talianske. List neurčito voňal zvláštnym parfumom. Mal trocha somárske uši, akoby ho Marjorie Quicková istý čas nosila v kabelke, kým sa rozhodla odniesť ho na poštu.
Zbohom obchod s obuvou, zbohom otročina. „Mám to,“ šepla som svojej priateľke. „Chcú ma. Mám to, dočerta!“
Cynth zvýskla a objala ma. „Nádhera!“
Vzlykla som.
„Podarilo sa. Podarilo sa ti to!“ pokračovala a ja som jej dýchala na krk vôňu ako vzduch po búrke v Port of Spain. Vzala list a prehodila: „Čo je to za meno – Marjorie Quicková?“
Bola som taká šťastná, že som sa nezmohla na odpoveď. Zary ten necht do steny, Odelle, prederav ten papierový kvet! No kladiem si v tejto situácii otázku – všetky tie ťažkosti, ktoré ťa priviedli až sem, podstúpila by si ich znova? Objavila by si sa inak v pondelok 3. júla 1967 o osem dvadsaťpäť ráno v tom svojom novom klobúku, na nohách topánky z Dolcis, v práci v Skeltone za desať libier týždenne u ženy, ktorá sa volá Marjorie Quicková?
Áno, podstúpila by som. Lebo som bola Odelle a Quicková bola Quicková. Pomyslenie, že by som sa vybrala dajakou inou cestou, to by bolo bláznovstvo.
2
Predstavovala som si, že budem pracovať v miestnosti plnej klepotajúcich pisárok, ale bola som sama. Usúdila som, že veľká časť personálu je preč, berú si každoročnú dovolenku niekde v exotických končinách ako je Francúzsko. Každý deň som vyšla po kamenných schodoch k veľkým dverám do Skeltonu, kde boli na skle zlato vymaľované slová ARS VINCIT OMNIA. S rukami na vincit a omnia som dvere potisla a ocitla som sa v priestore, kde razilo starou kožou a lešteným drevom, po pravej ruke som mala dlhý recepčný pult a za ním stenu s priečinkami, už plnými rannej pošty.
Výhľad z miestnosti, kam ma pridelili, bol hrozný – tehlová stena špinavá od čiernych sadzí, a keď ste sa pozreli dolu, letela kolmo dolu. Videla som do uličky, kde postávali v rade vrátnici a sekretárky zo susedných budov a fajčili. Ich debaty som nepočula, videla som iba reč ich tiel, rituál poklopkania po vrecku, hlavy pri sebe ako pri bozku, keď sa zjavila cigareta a zahorel zapaľovač, noha koketne opretá dozadu o múr. Bola to akási skrýša.
Skeltonovo námestie bolo zastrčené za Piccadilly na strane k rieke. Nachádzalo sa tam od čias kráľa Juraja III., a malo šťastie pri náletoch. Za strechami bolo počuť zvuky z Piccadilly – motory autobusov, prenikavé hlasy mliekarov. Tu v srdci londýnskeho West Endu na miestach ako toto panoval pocit falošného bezpečia.
Jediný, s kým som sa rozprávala takmer celý prvý týždeň, bolo dievča, ktoré sa volalo Pamela Rudgeová. Pamela pracovala ako recepčná a stále tam bola, čítala Express s lakťami opretými o pult a z úst jej vystreľovala žuvačka až do chvíle, keď začalo prichádzať šéfstvo. Vtedy odhodila žuvačku do koša. S nádychom utrpenia, akoby ju vyrušili pri neľahkej činnosti, zložila noviny ako kus vzácnej čipky a pozrela sa na mňa. „Dobré ráno, Adele,“ pozdravila ma zakaždým. Dvadsaťjedenročná Pam Rudgeová sem prišla ako posledná z dlhého radu tunajších zamestnancov z East Endu, na hlave mala nehybný nalakovaný úľ a čiernych očných tieňov toľko, že by to stačilo aj piatim faraónom.
Dbala na módu, ktorá zdôrazňovala sexualitu. I ja by som bola chcela jej mätovozelené minišaty, jej blúzky s mašľami v odtieňoch pripálenej oranžovej, ale nebola som dostatočne sebavedomá, aby som takto ukazovala svoje telo. Všetok talent som mala uzavretý v hlave. Bola by som chcela aj také odtiene rúžov, ako mala ona, jej púdre, no anglické mastičky a krémy ma presúvali do čudných, sivých zón, kde som vyzerala ako duch. V oddelení mejkapov obchodného domu Arding & Hobbs som videla vecičky s názvami ako „Cmarová nahota“, „Plavá kukurica“, „Marhuľový kvet“, „Vŕbová ľalia“ a inú takú zlú poéziu na tvár.
Usúdila som, že Pamela je typ, ktorý si predstavuje príjemne strávený večer na Leicester Square, kde sa napcháva korenenou klobásou. Plat míňa pravdepodobne na vlasové spreje a zlé romány, ale je priveľmi hlúpa na to, aby ich čítala. Možno som jej niektoré z tých myšlienok vyslala – lebo buď prekvapene vyvalí oči, keď ma tam vidí každý deň, akoby sa čudovala mojej trúfalosti stále tam chodiť, alebo pri pohľade na moju tvár nasadí komatózne znudený výraz. Niekedy sa na mňa ani len nepozrela, keď som dvihla krídlo recepčného pultu a potom som ho pustila s ľahkým buchnutím rovno pri jej pravom uchu.
Cynth mi raz povedala, že lepšie vyzerám z profilu, a ja som odvetila, že to znie, akoby som bola minca. Dnes si však kladiem otázku o tých mojich dvoch stránkach – povýšenecký dojem, ktorý som zaiste vzbudzovala v Pamele, a ja pritom taká bezvýznamná ako drobná minca. Pravda bola, že pred dievčatami ako Rudgeová som sa vždy správala upäto.
Nepoznám nijaké iné čierne, tak mi povedala vo štvrtok toho prvého týždňa. Keď som odvetila, že ja som zasa nepoznala nikoho, kto by sa volal ako ona, kým som sem neprišla, zatvárila sa totálne vyjavene.
Napriek ťarbavému tancu s Pamelou som bola uveličená, že som tam. Skelton bol raj, bola to mekka, bolo to vysnívané kráľovstvo. Splnil sa mi najkrajší sen. Kancelária, stôl, písací stroj, ráno cestou zo stanice Charing Cross cez Pall Mall, bulvár zlatého svetla.
Medzi moje práce patrilo prepisovať poznámky z výskumu pre akademikov, ktorých som nikdy nevidela, mala som iba ich takmer nerozlúštiteľné rukopisy o bronzových sochách alebo o súboroch linorezov. Vychutnávala som si to, no moja hlavná povinnosť sa krútila okolo priehradky na mojom stole, kde sa vŕšili listy, ktoré som mala prepisovať a nechávať dolu u Pamely. Zväčša šlo o celkom obyčajné záležitosti, no občas som natrafila na drahokam – na prosebný list dajakému starému milionárovi alebo vetchej lady takej či onakej nad hrobom. „Vážený sir Peter, bolo nám nesmiernym potešením, keď sme roku 1957 identifikovali obrazy Rembrandta, ktoré ste mali v komore. Zvážili by ste, či by Skelton mohol skatalogizovať zvyšok Vašej úžasnej zbierky? a tak ďalej. Listy finančníkom a filmovým mogulom, ktoré ich informovali, že poletuje nový Matisse, alebo či by uvítali, keby Skelton po nich pomenoval novú sálu, keby do nej mohli dať jeho zbierku?
Zväčša ich písal riaditeľ Skeltonu, muž, ktorý sa volal Edmund Reede. Pamela mi povedala, že Reedeovi minula šesťdesiatka a je prchký. Za vojny mal niečo spoločné so záchranou umeleckých predmetov, ktoré skonfiškovali nacisti, ale viac nevedela. Pri mene „Edmund Reede“ som si predstavovala absolútne stelesnenie omračujúcej anglickosti, mužov zo Savile Row v kluboch vo Whitehalle, jedenie steakov, lov na líšku. Obleky s vestami, napomádované vlasy, zlaté hodinky od strýka Henryho. Vídala som ho na chodbe a zakaždým sa zatváril prekvapene. Akoby som sem prišla z ulice nahá. O mužoch ako on sme sa učili v škole – privilegovaní džentlmeni, bohatí džentlmeni, bieli džentlmeni, ktorí berú do rúk pero a pre nás ostatných píšu o svete.
Skelton bol tak trocha ako ten svet, svet, o ktorom ma učili a do ktorého som sa chcela dostať – už len prepisovaním listov som sa k tomu všetkému cítila bližšie, akoby moja pomoc v tejto veci bola neoceniteľná, akoby mali dôvod, aby si ma vybrali. A najlepšie na tom bolo, že som bola rýchla. Len čo som dopísala ich listy a naskytla sa voľná hodinka, využívala som ju na vlastné písanie – začínala som znova a znova, krčila som papier za papierom a všetky som strkala do kabelky, neodhadzovala som ich do koša, aby som nezanechala dôkaz. Stávalo sa, že som prišla domov s kabelkou plnou zhúžvaných guľôčok papiera.
Cynth som povedala, že som už zabudla na pach vitrín s topánkami v Dolcis. „Je to akoby jediný týždeň zabil päť rokov,“ vyhlásila som celá nadšená zo svojej premeny. Povedala som jej o Pamele a žartovala som o jej tuhom úli na hlave. Cynth sa zamračila a znehybnela, lebo mi v našom maličkom byte práve smažila vajíčko. „Teším sa s tebou, Delly,“ utrúsila. „Teší ma, že ti to ide tak dobre.“
Keď som v piatok prvého týždňa dokončila prepisovanie Reedeových listov, v tichej polhodinke som bojovala so svojou básňou. Cynth mi povedala, že jediné, čo by si odo mňa želala ako svadobný dar, je „niečo napísané – od tej jedinej, ktorá mi môže také niečo dať“. Dojatá, ale utrápená som hľadela na skeltonský písací stroj a myslela na to, akí sú Cynth a Sam spolu šťastní. A pritom mi zišlo na um, že mne to chýba. Nohy síce mám, ale nie sú na nich Popoluškine sklené črievičky. A zároveň mi to pripomenulo, ako už mesiace zápasím so svojím písaním. Nenávidela som každé slovo, ktoré zo mňa vyšlo, ani jedno nedýchalo.
Práve keď som prišla na prijateľný výraz, vošla dnu žena. „Zdravím, slečna Bastienová,“ povedala a môj nápad sa rozplynul. „Ide to? Dovoľte, aby som sa predstavila. Som Marjorie Quicková.“
Vyskočila som, v tej náhlivosti som narazila do písacieho stroja a ona sa rozosmiala. „Tu nie sme v armáde, rozumiete? Sadnite si.“ Okom som strelila na báseň na valci písacieho stroja, prišlo mi zle pri predstave, že by pristúpila k stolu a zbadala ju.
Vykročila ku mne s vystretou rukou a pohľadom mihla na písací stroj. Podala som jej ruku a v duchu som sa modlila, aby zostala na druhej strane stola. Zostala a mne udrel do nosa jej cigaretový pach zmiešaný s pižmovým mužským parfumom, ktorým razil aj list, čo mi poslala. Neskôr som sa dozvedela, že sa volá Eau Sauvage.
Marjorie Quicková bola drobná, vzpriamená, oblečená tak, že to zatieňovalo aj Pamelino úsilie. Široké čierne nohavice, ktoré sa pri chôdzi vlnili ako na dajakom námorníkovi. Bledoružová hodvábna blúzka so sivou saténovou mašľou, voľne zastrčenou do blúzky. S krátkymi šedivejúcimi kučerami vyzerala ako žena z Hollywoodu a jej líca pôsobili ako vyrezané z jemného vzácneho dreva. Usúdila som, že má niečo po päťdesiatke, ale nepodobala sa na nijakú päťdesiatničku, aké som poznala. Sánky sa jej črtali ostro a dýchal z nej pôvab.
„Dobrý deň,“ pozdravila som i ja. Nemohla som od nej odtrhnúť pohľad.
„Nejaké problémy?“ Akoby pociťovala to isté, čo ja, upierala na mňa tmavé čisté zreničky a čakala na odpoveď. Všimla som si, že je trocha červená a na čele mala kvapku potu.
„Problémy?“ zopakovala som.
„Dobre teda. Koľko je hodín?“ Hodiny boli za ňou, ale neobzrela sa na ne.
„Skoro pol jednej.“
„Tak si dáme obed.“
