Ivane Ondriovej vyšlo vo vydavateľstve Motýľ už 10 kníh, získala si množstvo verných čitateliek a tie sa dočkali ďalšej jej lahôdky. Vlčia hora je síce fikcia, no rozhodne Ivanu inšpirovalo detstvo. Pochádza zo severovýchodu Slovenska a v tamojších Poloninách sa nachádzajú tiež Vlčie hory. Sú pýchou a strateným rajom, ktorý náhodou našli na mapách zo 16.storočia.
Ivana si dodnes spomína na živé rozprávanie príbehov o vlkoch, jej starý otec bol majstrom v takýchto „bájkach“. A tak sa teraz rozhodla využiť tento nápad a napísala príbeh, z ktorého vám budú určite behať po chrbte zimomriavky…
Milujúci manžel Gregor Kavecký sa rozhodne prekvapiť svoju manželku Michaelu nezvyčajným dobrodružstvom.
Výlet na Vlčiu horu im má priniesť vytúžený útek pred hlukom a stresom veľkomesta. V srdci nedotknutej krásy a drsnej hory sa však začína skutočný boj o život.
Vlčia hora… odrazu zdivočie…
V jedno ráno Gregor zmizne bez stopy. V chalupe po ňom ostanú iba krvavé šmuhy vedúce kamsi do hlbokého lesa.
Ublížil mu azda vlk? A prečo jeho manželka nič nepočula a nevidela?
Zamilovaná Michaela sa rozhodne vziať osud do vlastných rúk a vydá sa hľadať manžela do neľútostných hôr, sama sa však ocitá na hranici života a smrti. Fyzicky a psychicky vyčerpaná stretáva dvoch mužov, ktorí jej podávajú pomocnú ruku. Sú to však naozaj poľovníci hľadajúci posledného vlka alebo číhajú na niečo iné? Žeby práve na jej manžela?
A čo keď má byť ich korisťou aj ona?
Vlčia hora mala byť pôvodne čisto romantický zaláskovaný román o dvojici, ktorá sa vyberie na výlet, akúsi druhú svadobnú cestu. Napokon ho autorka okorenila riadnou dávkou napätia a dramatickosti, takže napokon vznikol strhujúci príbeh. Boj o lásku i holý život.
Začítajte sa do knihy Vlčia hora:
1. kapitola
Zastala som asi dva metre za ním, tesne pod úpätím, a zalapala po dychu. Pohľad dole do rokliny bol z tejto výšky naozaj úchvatný. Čarovný a ako maľovaný, mrazil síce do špiku kostí, no zároveň lákal neuveriteľnou krásou.
Pod nami sa tiahla hustá nekonečná kosodrevina jagajúca sa na nesmelom aprílovom slnku, ktoré bolo tu hore poriadne chladné. Obkolesovali ju vysoké ihličnany a obrovské balvany so špicatými vrcholkami navŕšené na to miesto živelnou prírodou. Jedine tá ich znovu skrotí, človek isto nie.
Na pozadí blankytnej oblohy bez jediného obláčika sa táto scenéria zdala ako dokonale upravená fotografia. Odpila som si z energetického nápoja, ktorý mi ráno Gregor nanútil do mojej batožiny. Chutil príšerne. Nečudo, že som sa rozkašľala a takmer ho vyvrátila na štrkovitú cestičku pod nohami. A vraj životobudič!
V tej chvíli som upútala jeho pozornosť. Pozrel mojím smerom rozžiarenými očami a zistil, že zaostávam.
„Paráda, čo? Vravel som ti, že budeš očarená.“
„Aj poriadne uzimená. Ako je to ešte ďaleko?“
Strčila som krikľavú fľašu späť do malého pútka na bočnej kapse batoha a vykročila k nemu hore. Potešilo ma, že za mnou natiahol ruku a takto mi pomáhal na vrchol. Keď som sa napokon s hlasným odfukovaním vyštverala k nemu, bez okolkov si ma pritúlil a s mľaskotom sa jazykom predral medzi moje pootvorené pery.
„Hneď by som ťa pomiloval. Tu na tom machu,“ vyceril na mňa drobné zuby a rukou mi povážlivo vošiel pod bundu a termobielizeň. V sekunde v nej držal môj pravý prsník, ktorý na jeho láskanie ako na povel zareagoval.
„Tak ako?“ Nedala som sa. „Mám pocit, že tu vypustím dušu. Mám dosť, Greg.“
„Čoho dosť? Mňa? Tohto?“
On to fakt myslel vážne. Zhodil z pliec ťažký turistický batoh s výstrojom a povrazom, rozopol mi červenú vetrovku a teplé tričko vytiahol ku krku. Ovanul ma taký chlad, až som zadrkotala zubami.
„Trasorítka. Šak ťa zohrejem. A ešte ako. Nevydržím, kým tam dôjdeme.“
Vzdychla som a zastavila jeho ruky tesne nad gombíkom mojich nohavíc.
„Takže je to ešte pekelne ďaleko. Máš vôbec tušenie kde, Greg? Nevzal si ani len mapu!“
Začkal, ublížene sa odo mňa odtiahol a z puzdra preveseného cez pravé plece vytiahol ďalekohľad.
„Myslíš si, že neviem, kam nás ťahám? Ver mi aspoň trochu, došľaka! Šak som tu bol! S tým pajácom! Je to ešte asi tri kilometre odtiaľto. Do večera sme tam ako na koni, tak prestaň vystrájať.“
„Do večera?“
S vervou som si zips na vetrovke vytiahla až ku krku a oblúkom ho obišla.
„Vravím ti, Greg, ak to bude viac ako tie poondiate tri kilometre, odnesieš ma tam na rukách!“
Myslel si, že sa zabávam. Uvoľnil sa, na chrbát si znovu vyhodil ťažký ruksak s karimatkou a potravinami a hravo ma štipol do zadku. Potom obe jeho polky vycapkal dlaňami.
„To vieš, že áno! Ako nevestičku.“
Najbližšiu polhodinu sme šli mlčky šetriac si sily aj nežnôstky na neskôr. Navyše nám okolo hláv tak silno hvízdal vietor, že som si nepočula ani vlastné kroky. Pretiahla som si cez hlavu kapucňu a zazerala na jeho vysokú postavu pred sebou.
Asi po kilometri a pol sme odrazu začali prudko klesať kamsi do doliny. Bola som už značne unavená a hlavne pobúrená touto nečakane náročnou turistickou prechádzkou. Kam nás to ťahal?
Stromov okolo nás pribúdalo a jeho chrbát sa mi medzi nimi občas strácal. Zanadávala som na jeho spokojné popiskovanie a pridala do kroku. Ak ho stratím z dohľadu, zgegnem tu ako pes!
Mach pod nohami nielen prenikavo páchol, ale sa aj poriadne šmýkal. Stačil jeden neopatrný krok a letím na zem ako podťatá. Zaochkala som a pridŕžala sa konárov starých borovíc. Pichali ma ako šľak a občas šľahli do tváre. V tej chvíli som toho pred sebou prekliala nastokrát.
Dopekla, o čosi som zavadila nohou. O konár alebo peň? Kolená sa mi z ničoho nič podlomili a ja som s hlasným žuchnutím padla na vlhkú zem. Ibaže ruksak ma prevážil a strmý svah zvýšil moju rýchlosť na nezastaviteľnú mieru.
Šmýkala som sa dolu zablateným kopcom ako na sánkach! A mokrá hlina mi fŕkala na šaty i tvár a čvachtala mi do vlasov. Dokonca sa mi predrali nohavice na zadku a celkom tam premokli. Vlhkosť som cítila až na pokožke stehien a nohavičkách. Bolo to také odporné!
Zaujúkala som a rukami zamávala vo vzduchu. Potrebovala som sa zachytiť o nejaký konár, aby som to svoje trápne kotúľanie sa dole kopcom pribrzdila a nejako zastala. Hneď!
Chňapla som po prvom, potom po ďalšom, no len sa vysmiali mojim márnym pokusom. Hrom do toho! Iba čo ma znovu pleskli po tvári.
„Greeeeg!“
Kde v pekle bol?
Stratil sa mi za hrubým kmeňom ihličnanu. Pred tým pádom som ešte jasne videla pásiky jeho sivej vetrovky. Kde bol teraz?
„Greg!“
Podskočila som na tvrdom výčnelku, ktorý mi otrieskal kostrč, zvrieskla ako pavián a mimovoľne sa obrátila na brucho.
V momente som sa tvárou zaryla do smradľavého machu a konečne zastala.
Ježiši!
Doriti aj s týmto poondiatym výletom!
Zafňukala som vypľúvajúc z úst blato a snažila sa rýchlo z bahniska pod sebou pozviechať.
Vtedy sa mu uráčilo pribehnúť ku mne.
„Miša! Dočerta, čo to stváraš!“
Ako inak, sama som si bola na vine. Odrazu boli pred mojimi očami jeho vysoké čierne baganče. Sekunda, dve a už ma zvieral okolo bokov a ťahal na nohy.
„Preskočilo ti?! Chcela si byť dole rýchlejšie, čo?“
Čo to bolo v jeho hlase? Irónia? Smiech? Treskla som ho zablatenou rukou rovno po líci a aj napriek ušpinenej tvári a celkovému svojmu žalostnému vzhľadu hrdo zdvihla bradu dohora.
„Kde si bol? Prečo ma nečakáš? Pako!“ strhla som mu z uší slúchadlá, ktoré si ani neviem kedy založil na hlavu.
„Ty si počúvaš hudbu? Blázniš? Môžem na teba volať, koľko chcem! Aj kričať o pomoc!“
„O pomoc si nekričala…“
„Greg!“
„Už som nemohol počúvať to tvoje večné stonanie, vieš?“
Odfrkol si a vytiahol z batoha balík servítok, márne zaň ukrývajúc svoj smiech. Chechtal sa zakaždým, ako na mňa pozrel. Bol normálny?
„Na. Utri sa, aby ti to na tvári nezaschlo. Fuj, strašne to smrdí.“
„To mi nemusíš hovoriť! Žalúdok mám z toho smradu až v krku, tuším sa povraciam.“
„Ale no tak…“ mykol plecom a obzrel sa po okolí. Čo tu tak mohol vidieť? Stromy, pne, kríky a ešte raz stromy? Mal vôbec tušenie, kde to sme?
„Zablúdili sme, však?“
„Nie.“
„Ale áno. Stratili sme sa. Netušíš, kadiaľ ísť.“
„Buď ticho, Miša!“
„Nebudem!“
Prekárali sme sa ako malé decká. No kým on si z toho očividne robil žarty, mňa išlo poraziť! Koľko sme to už prešli kilometrov? Hádam aj desať. Necítila som si nohy. Po to úpätie to bolo fajn, ten výhľad stál za to a ja som bola ako-tak učičíkaná predstavou chalupy kdesi v lese.
Ale teraz bola situácia celkom iná!
Bola som vyčerpaná, vynervovaná, špinavá a ubolená!
A Greg si počúval muziku.
Vytrhla som mu slúchadlá z mobilu, ktorý mal za pásom nohavíc, a šmarila ich na zem. Chcel zaprotestovať a aj mi vynadať, vyrušil nás však akýsi zvuk.
Strhla som sa a vypúlila oči.
