Enri Jarkovská
B O J O V N Í C I D Ú H Y
P o m s t a b o j o v n í k o v
prvý diel trilógie
Koruna 2013
e-book
Vyberme sa do divokej Apacherie – na indiánske územie, ktoré dnes nájdeme už len na starých mapách. Krajina je tu rozpálená od slnka, kaktusy sa majestátne týčia k nebu, jastraby s roztiahnutými krídlami plachtia vysoko, vo vzduchu sa vznáša dym z táborových ohnísk a zem sa chveje od divokého cvalu koní. To sa k nám blížia hrdinovia príbehu. Započúvajme sa, vietor už prináša útržky ich slov…
Až zem bude spustošená, až rieky budú otrávené,
až more sčernie a vtáci začnú padať z mŕtvej oblohy,
Indián v poslednej chvíli znovu získa svojho ducha,
spojí sa s Bielym mužom a naučí ho úcte k zemi.
Potom spoločne povstanú proti nivočeniu
a stanú sa Bojovníkmi dúhy.
Indiánsky kmeň Zunov stráži v horách Huachuca rodový poklad, ktorý oči belochov ešte nevideli.
Mexický roľník Perez prinesie domov drahokamy, ktoré mu daroval starý
Zuna. Tí, čo sa na ne ulakomia, však chcú viac, za čo on aj jeho synovia zaplatia životmi. Mercedes, Perezova dcéra, sa rozhodne pomstiť smrť otca aj bratov. Počas cesty za vrahmi ju osud spojí s Benjaminom, ktorý sa vybral hľadať šťastie do Kalifornie. Netušia, že karta sa čoskoro obráti, a kvôli mape k pokladu sa Mercedes stane prenasledovanou korisťou…
Aké nástrahy čakajú na hrdinov, podarí sa im potrestať vrahov? A čo ak nájdu počas cesty niečo cennejšie ako všetky drahokamy Zunov?
Mladá žena Mercedes Perezová sa na vlastnú päsť rozhodne pomstiť smrť svojich príbuzných. Boli zavraždení kvôli domnelému pokladu v Hua-chuca horách, ktorý mal objaviť jej otec. V krajine v tom čase prebieha občianska vojna (1857-1861) a na mnohých miestach mexických provincií vznikajú povstalecké hniezda – v jednom z nich Mercedes požiada vodcu o pomoc. Namiesto toho je ním znásilnená. Takto neslávne začína jej dobrodružné putovanie a pátranie po vrahoch. Netuší, že aj po jej stopách sa vybral niekto, kto je stále presvedčený o existencii pokladu v Huachuca.
Román zavedie čitateľa spolu s hrdinkou na rôzne miesta v Novom Mexiku, ale aj málo preskúmanej divokej Apacherie – územia Indiánov Čirikavov, Javapajov a Zunov, a zoznámi ho s ich bojovou kultúrou, rodovou hierarchiou aj náboženstvom. Osud ju spojí s Benjaminom Sutterom, putujúcim za šťastím do chýrnej Kalifornie. Bok po boku neraz bojujú o život proti Bretnallovej bande, ktorá im je neustále v pätách, aby napokon okrem priateľstva obaja našli aj toľko potrebnú lásku.
Príbeh vykresľuje nielen snahu o hľadanie zlata, šťastia, slobody a ľudských hodnôt, ale aj praktiky vlády USA v boji proti Indiánom, ktorých osud málokoho zaujímal.
Novinka zatiaľ ako ebook, ale pre všetkých, ktorí si chcú prečítať niečo nové, originálne, s čím slovenský trh ešte neprišiel, recezenti tvrdia, že je skvelý. Predstavujeme Vám novú slovenskú autorku – Enri Jarkovskú a exkluzívne aj úryvok z tohto krásneho románu.
kniha dostupná v internetových obchodoch ako e-book
Úryvok:
Ú t e k
(misia Santa María del Batuco, Sonora, Mexiko)
jún 1860
Spustnutá miestnosť bez okien páchla potuchlinou, močom a zvratkami. Osvetľovalo ju zopár podomácky vyrobených sviečok. Do klbka schúlená postava v kúte sa strhla. Strapatá mladá žena s napuchnutými očami od plaču vyľakane pozrela k dverám. Jej uši zachytili zvuk cinkania ostrôh o kamennú dlažbu starej misie, zvyknutej načúvať modlitbám jezuitov, nie hulákaniu vzbúrencov. Žalúdok sa jej zavlnil. Rýchlo sa pozbierala zo zeme, pevnejšie si utiahla opasok na nohaviciach a napravila franforce rozdriapanej blúzky, aby ako-tak zahalila doráňané poprsie, plné modrín a jaziev po zuboch.
Zrakom zavadila o páchnuci slamník. Prišla na ňom o dar, ktorý – podľa slov jej matky – malo hrdé dievča venovať milovanému mužovi. Hrdosti jej zostalo dosť. Zmenila sa až na zúrivosť. Odhodlanie skoncovať s nechutným prasaťom v mužskej koži zaplavilo celú jej bytosť, všetky myšlienky, a zmobilizovalo aj zvyšok síl. Nie, už nie, preboha! To radšej umriem! Zastrájala sa. Tretíkrát už neunesie poníženie, ani váhu spoteného tela či uslinené ústa so smradľavým dychom. Skrivila tvár do grimasy pri pomyslení na neprítomný pohľad muža, na šmátranie jeho hrubých prstov, mliaždiacich jej prsia, lono a každým dotykom jej spôsobujúcich novú bolesť, nedbajúceho na jej zúfalé vzlyky a prosby. Naplo ju na zvracanie, ale nemala už čo vyvrátiť.
Vzala do ruky prichystaný kameň a prikradla sa k dverám. S búšiacim srdcom čakala na príchod vodcu vzbúrencov. Rezké kroky zastali, závora na vonkajšej strane dvier zašramotila do ticha. Pritlačila sa chrbtom o kamennú stenu, zdvihla nad hlavu obe ruky a zatajila dych.
Dovnútra vošiel statný muž. „Lasička moja, kdeže si? Už som sa ťa nevedel…“
Z celej sily sa zahnala a s tlmeným výkrikom ho ovalila po hlave. Vzápätí ešte raz. Zapotácal sa, stonajúc sa otočil. Neveriacky vypliešťal oči na kameň v jej rukách, ktoré sa už nanovo dvíhali. Spravil krok vpred, zachrčal a zvalil sa na chrbát, až zadunelo jeho ťažké telo. Rýchlo pribuchla dvere.
„Už zase, Rodrígo? Šetri tú malú cundru, nech sa z nej ujde aj ostatným!“ Okoloidúci muž sa zarehotal, jeho kroky zanikli v chodbe.
Dievčina uchopila muža za čižmy a s námahou ho odtiahla k slamníku. Nestarala sa, či žije. Zaujímali ju už iba jeho zbrane. Dlhoval jej ich. Prišla sem kvôli nim a zaplatila za ne až privysokú cenu. Zo šatky v kúte vybrala jedinú náhradnú blúzku, chvatne si ju prezliekla. Do batôžka vhodila pištole, ktoré vytiahla mužovi spoza opaska. Dýku si zastokla za pás. Po malom zaváhaní mu vyzliekla aj krátky kabátec a pribalila ho k zbraniam. Opatrne odchýlila dvere, chvíľu načúvala zvukom za nimi, potom vykročila do tmavej chodby. Obozretne sa vyhla miestnosti, slúžiacej na bohoslužby, z ktorej k nej prenikalo mihotavé svetlo sviec ako aj výdatné chrápanie asi päťdesiatich podgurážených chlapov. Sála bola prepojená s vysokou vežou so zvonicou a viacerými menšími miestnosťami podobnými tej, z ktorej utiekla. Pred dvesto rokmi azda slúžili synom božím ako spálne. Dnes v nich už iba po kútoch škrabotali potkany a strašili netopiere.
Bežala chodbou, osvetlenou sviecami horiacimi v stojanoch po jednej strane steny, cupitala takmer nečujne bosými nohami – cestu k východu si pamätala dobre. Dvere, vedúce na trávnaté priestranstvo, boli dokorán otvorené. Iba pár krokov od nich jej odrazu cestu zatarasila silueta mužskej postavy. Od prekvapenia tlmene vykríkla, prudko zastala, pošmykla sa na dlažbe a zviezla sa neznámemu rovno k nohám, takmer sa ho dotknúc chodidlami. Okamžite sa pustila do cúvania, odtláčajúc sa dlaňami aj pätami, len aby bola čo najďalej z jeho dosahu.
„Kamže, kam, maličká?“ spýtal sa chlap, týčiaci sa nad ňou ako bralo. „Azda si nás už chcela opustiť?“
Podišiel k dievčine, sklonil sa, zdrapil ju za vlasy a nútil postaviť sa. Odrazu zachripel, vypúlil oči. Jasne videla ich lesk blízko svojej tváre. Potom sa jeho telo na ňu zvalilo, takmer ju pridlávilo. So stonaním sa snažila dostať spod ťažkej hory mäsa, zaprela sa doňho a s vypätím síl ho odvalila nabok. Blúzku mala na prsiach zakrvavenú.
Chlap vedľa nej chrčal, v hrdle mu hvízdalo, neveriacky vypliešťal oči, dlaňami si pridržiaval rukoväť dýky vbodnutej poniže srdca.
„Ty suka…“ dostal zo seba. Pokúšal sa ešte niečo povedať, ale z hrdla mu vyšli iba pridusené pazvuky.
Mladá žena mu ešte roztrasenou rukou chvatne vytiahla dýku, pozbierala sa na nohy, ale pre istotu si ju už za pás nezastokla. Panebože, pomyslela si v hrôze a panike, neprešla ešte ani štvrťhodina a už som zabila dvoch chlapov! Ale rýchlo sa spamätala. Na výčitky nebolo času. Zazdalo sa jej, že kdesi v zadných chodbách misie začula kroky. Vybehla von, prebehla malým trávnatým priestranstvom so zrúcaninami hradieb, rozbitými schodmi aj ďalším nádvorím, a ponáhľala sa k najbližšiemu kamennému múru opevnenia, oddeľujúcemu misiu od okolitého sveta. V tme začula fŕkať kone povstalcov. Všimla si ich pri príchode do misie. Boli priviazané k žrdiam pri vstupnej bráne, ktorou musela prejsť. Bola za ňou sloboda a vykúpenie. Vydýchla si.
„Miguel, si to ty?“ začula nad hlavou nesmelý, takmer chlapčenský hlas.
Preľakla sa, srdce sa jej rozbúchalo ako zvon.
„Odpovedz, Miguel! Si to ty?“
Mlčala, iba mocnejšie zovrela v dlani dýku a pritlačila sa chrbtom o drsný múr. Neďaleko nej zoskočila na zem postava. Vyrútila sa na ňu. Zahnala sa a udrela nepriateľa rukoväťou dýky.
Neznámy zreval a oboma rukami si chytil tvár. Nečakala dokiaľ sa spamätá. Z celej sily ho kopla do rozkroku, až ho od bolesti prehlo, vykríkol piskľavým hlasom a klesol na zem. Pre istotu mu uštedrila ešte jeden poriadny kopanec, potom ho prevalila na brucho. Chudé ruky mu vykrútila a zviazala opaskom z vlastných nohavíc. Strhla mu šatku z krku a ako sa dalo, napchala mu ju do úst. Prevrátila ho na chrbát a obkročmo mu prisadla brucho. Až potom sa mu prizrela.
Zo skrvavenej tváre na ňu pozerali prestrašené, zaslzené oči sotva pätnásťročného chlapca. Chrčal do šatky, v nosných dierkach mu bublala krv, dusiac ho v krku. Chvíľu na neho prekvapene pozerala.
„Bolo ti treba pridávať sa k povstalcom?!“ zahriakla ho namiesto ospravedlnenia a mala chuť vyfackať ho za to, že bol ešte iba chlapcom. „Stráži tu s tebou ešte niekto?“
Pokrútil hlavou a niečo nezrozumiteľne huhňal.
„Vezmem si tvoje gate a čižmy, rozumel si mi? Ani sa nepohni, lebo ti, prisahám, ešte niečo odfaklím!“ zasipela mu do tváre, hroziac mu nožom.
So zdesením v očiach jej zopárkrát prikývol.
Znovu ho prevrátila, stiahla mu čižmy aj pastierske nohavice, spevnené po celej dĺžke vo švíkoch kovovými cvokmi.
„Moje si môžeš nechať,“ zašomrala a prikryla mu obnažený zadok súkennými nohavicami. Zrakom zavadila o sombrero ležiace na zemi. Bez opýtania si ho privlastnila. Chlapec niečo vytrvalo huhňal, mykal hlavou aj rukami a kopal nohami.
„Adios!“ zašomrala. Odviazala jedného z koní, upokojujúco ho potľapkala po pysku, vyhupla sa na jeho neosedlaný chrbát a len čo sa dostala za bránu misie, mocnými štuchancami do slabín pohnala koňa do cvalu.
Po chvíli sa v diaľke za jej chrbtom ozvala streľba. Nemala sa za čím obzerať. Vraník pod jej vytrvalým poháňaním zrýchlil do šialeného trysku. Nedbala na bolesť v doráňanom lone. Chcela čo najskôr ďaleko utiecť od miesta, kde prišla ku krajanom s toľkou nádejou a slepou vierou o pomoc. Ešte odhodlanejšie si zaumienila ísť za tým, kvôli čomu opustila svojich blízkych. Horšia, než potupa dnešnej noci, môže byť už iba smrť, pomyslela si trpko a nahlas sa rozplakala. Úľava, ktorá sa konečne dostavila, jej uvoľnila stiahnuté hrdlo a do ticha sa z neho predral prenikavý žalostný výkrik.
Utekaj, Mercedes! Bež! Rýchlo, rýchlo! Počula volať niečí nástojčivý hlas vo svojej mysli.
